OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 4. - Nečakané stretnutie

13.07.2015 (19:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1449×

Kapitola 4

Sedela som na nemocničnej posteli. Miestnosť okolo mňa bola až toxicky sterilná. Biela, biela, biela a sem-tam aj strieborná. Jediné, čo tu aspoň ako-tak narúšalo jednotvárnu stereotypnosť, boli hnedé podlahy.

Chlad miestnosti mi útočil na holé ramená. Vlastne by sa dalo povedať, že som tu sedela od pol pása hore nahá. Teda skoro. Prsia, hruď a chrbát mi kryli metre snehobieleho obväzu. Popáleniny nakoniec neboli až také hrozné, ako som si myslela. Do rána po nich nezostane ani stopy.

„Vypi to,“ prikázala mi staršia pani s krátkym zostrihom šedivých vlasov.

Spod dlhých mihalníc a upraveného obočia na mňa hľadeli dve bystré, modré oči. Euphemia Galaway alebo inak Ephyi. Madam s dušou diktátora – hlavne pokiaľ sa jedná o zdravie pacienta, ktorým som momentálne, na moju obrovskú smolu, ja.

„Musím?“ zatiahla som zničene, načo ma obdarila pohľadom typu „Ak to nevypiješ dobrovoľne, nalejem ti to do krku!“.

Zmučene som si povzdychla a obrátila do seba obsah jedovato-zelenej flaštičky. Hnus, hnus a ešte raz HNUS!

„No vidíš, že to ide,“ povedala a jej spokojný pohľad dodával „aj bez násilia“.

„Ale dolu krkom, akosi ťažko,“ poznamenala som a ona ma odignorovala. Veď prečo nie?

„Vravela som ti,“ začala a ja som mala sto chutí vziať nohy na ramená. „Nosiť meč, ktorý spáli vlastného majiteľa?!“ zlostila sa.

„Je to nevyhnutné,“ odbila som ju. Fakt bolo.

Niečo takéto sa mi stalo po prvýkrát. Nemalo sa, ale stalo sa. Budem musieť poriešiť novú pošvu, ale to predsa nie je nič hrozné. Kožu mám aj tak už z polovice späť.

„Trpíš masochistickými sklonmi!“ kárala ma.

Nevrav, odsekla som v duchu. V tej chvíli sa dvere rozleteli a dnu napochodoval zástup ľudí. Poznala som každého z nich. Na ich čele stála moja matka. Alexandra Shepardová. Krátke, hnedé vlasy jej divoko poskakovali okolo tváre. Za ňou kráčal Moody a toho nasledovali Sirius a James.

Mama mi namiesto pozdravu niečo hodila a ja som to s bolesťami zachytila. Ephyi sa na ňu zlostne pozrela, ale s hádkou nezačala.

„Nová pošva,“ oznámila mi tyranka v podobe mojej sploditeľky. „Cez túto ťa nespáli.“ Zvedavo som prezrela čierny kus v mojich rukách. Nebol ničím zvláštny. Čierna, kam len človek pozrie.

„Ďakujem,“ zavrčala som. Chrbát ma ešte stále bolel. Zbežne som si prezrela prítomnú procesiu a nedalo mi nespínať sa: „Čomu vďačím za túto návštevu?“

Odpoveď priletela od Moodyho. Bokom sa opieral o stenu s rukami skríženými na hrudi. „Máš nového mentora,“ oznámil mi a ja som sa aj napriek bolesti nadšene uškrnula.

„Koho?“ súrila som ho k odpovedi. Jeho tvár skrivil potmehúdsky úsmev.

„Mňa, šteňa. Mňa,“ odvetil a ja som nadšene vyskočila na nohy.

No nato už Ephyi reagovala a tyransky zvolala: „Sadnúť!“

Znechuťte som sa vytiahla späť na vysokú posteľ, ale nadšenie ma neopúšťalo. „Ako? Kedy? Ja...“ nechápala som.

„Mali sme podrobný rozhovor s Harrison a ten nakoniec uznal, že som pre tebe ten najvhodnejší majster,“ oznámil mi.

„Podrobný? Došlo aj na päste?“ nadchýnala som sa. Moody sa len potmehúdsky uškrnul a ledabolo pokrútil hlavou.

„Kdeže, čo si to o mne myslíš?“

Škoda. Fakt, škoda... no nevadí, hlavné je, že mám konečne mentora a ešte lepšie je to, že som v tíme s Jamesom a Tichošľapom! Wau... už som si myslela, že sa nedočkám.

„Len to dobré, Moody. Len to dobré,“ usmiala som sa naň a potom prešla na inú tému. „Kedy začneme?“ chcela som vedieť.

„S čím?“ nechápal môj nový priamy nadradený.

„S akciou?“ dodala som a on si odfrkol.

„To ti to dnes nestačilo?“

Pokrútila som hlavou. „Podľa Ephyi som masochista... nesmiem ju sklamať,“ uškrnula som sa, načo Ephyi podráždene pokrútila hlavou.

„No ja ťa, mladá dáma, dokopy dávať nebudem!“ vyhrážala sa, ale všetci v tejto miestnosti sme vedeli, že sú to len plané hrozby.

„Tak skoro nie,“ odpovedal Moody na pôvodnú otázku. „Najbližší mesiac máme pochôdzky.“ Á, kurva, len to nie! Neznášam pochôdzky! Len málokedy sa na nich udeje niečo zaujímavé.

A presne tak aj bolo.

O niekoľko dní na to, keď mi oficiálne skončil vynútený odpočinok od Ephyi, som stála so Siriusom pred vchodom do Deravého kotlíka. Obaja sme boli navlečení do oficiálnych, aurorských uniforiem a s odznakmi na hrudi sme pôsobili viac než profesionálne. Boli sme desiví... tak trochu. Sirius mi podržal dvere a ja som vošla dnu. Deravý kotlík našu prítomnosť zaznamenal, ale nijak obzvlášť sa kvôli nej nevzrušoval. Vlastne by sa dalo povedať, že bol rád. Kde sú aurori, tam Smrťožrúti neútočia – teda nie na verejných miestach.

„Slečna Shepardová, pán Black,“ pozdravil nás barman Tom od pultu. Ešte nikdy som toho chlapa nevidela bez utierky v ruke. Aj teraz ju mal a puntičkársky ňou utieral vysoký pohár.

„Tom,“ odvetila som s úsmevom.

„Tak, čo to bude dnes?“ zatiahol, ale ja som pokrútila hlavou a ukázala na odznak.

„Dnes nič, Tom. Služba volá.“

„V tom prípade vás nebudem lákať na temné chodníčky,“ uškrnul sa a ja som mu kývla. V pohostinstve sme sa zdržali ešte pár minút, urobili rýchlu prehliadku a presunuli sa do Šikmej.

Nemala som to tu rada. Kedysi? Pred rokmi, keď som ešte chodila na Rokfort? Áno, to som to tu milovala, ale teraz? Teraz bola takmer polovica obchodov zavretá a zo zvyšných sa vytratila ich príjemná, milá atmosféra. Výklady stratili na svojej farebnosti a nevinnosti. Teraz ich pokrývali plagáty hľadaných Smrťožrútov.

Dokonca aj nebesia akoby sa nad týmto miestom naveky zatiahli, čo pravdaže nebola pravda. Bol koniec leta, takmer jeseň a Londýn je známy svojou večne zamračenou oblohou.

„Nemám to tu rada,“ povedala som Siriusovi a ten prikývol.

„Už to nie je, čo to bývalo.“

„Akoby sa odtiaľto vytratila všetka farba...“

„A radosť,“ dodal.

„Presne.“

Ostali sme ticho a namiesto rozhovoru sa venovali práci. Sliedili sme do každého kúta. Preverovali tiene a námatkovo zastavovali aj to minimum návštevníkov. Ja som si odchytila objemnejšiu pani, vedľa ktorej klusal malý asi sedemročný syn. Keď som ju oslovila, chlapec na mňa uprel podozrievavý pohľad.

„Prosím, predložte doklad totožnosti,“ vyzvala som ju a ona si ma prezrela pátravým pohľadom hnedých očí.

Na rozdiel od chlapca mala vlasy viac do hneda, ako do ryšava. Siahla do malej, ošúchanej kabelky odkiaľ vytiahla bielu kartičku s fotkou. Doklad totožnosti bolo niečo, čo v týchto časoch pri sebe musel mať každý čarodej...

„Nech sa páči,“ povedala a podala mi ho.

Zbežne som si ho prezrela a skontrolovala zaklínadlom pravosti. Stálo na ňom Molly Weasley. Chlapec podozrievavo prižmúril oči a ticho sa ma spýtal: „Ty si auror?“

Prekvapilo ma to, ale nakoniec som sa naňho jemne usmiala a prikývla. „Som.“

Očividne sa mu moja odpoveď nepozdávala, lebo odhodlane vyhlásil: „Neverím ti!“

Zarazene som zažmurkala.

„Charlie! Takto sa s aurormi nehovorí!“ kárala ho mama.

„Mami, ale ona je na aurora moc pekná!“

Veselo som sa zasmiala a môj smiech vyznieval až nepatrične v kontraste s okolím.

„Tak to mi lichotí, ale môžem ťa ubezpečiť, že som skutočný auror.“

„A kde máš potom jazvy!?“ vyrukovala jeho decká myseľ s obvinením.

„Noo...“ zatiahla som a vrátila jeho mame kartu. Tá ma obdarovala ospravedlňujúcim úsmevom, na ktorý som jej odpovedala svojim. „... napríklad tu,“ prehodila som a vyhrnula si rukáv pravej ruky.

„Wau...“ zajachtal chlapec, keď uvidel dlhú, kľukatú jazvu – úlovok zo včerajška a musím povedať, že na ňu nie som ani prinajmenšom hrdá.

Neviaže sa k nej nijaký hrdinský príbeh... práve naopak. Umývala som riad a nešťastnou náhodou sa mi podarilo rozbiť pohár. Ale do zajtrajška by na jej mieste mala ostať len hladká kože. Nebola moc hlboká.

„Tak, prešla som tvojim testom?“ spýtala som sa pobavene a on na mňa uprel pekné, hnedé očká a prikývol.

„Ale aj tak si myslím, že si na aurora príliš pekná!“ zopakoval.

„Lichotíš mi, ale ja...“ nedopovedala som.

Spoza mňa sa ozval povedomý hlas. Veľmi povedomý a veľmi chladný... veľmi nenávidený a zároveň obávaný. V sekunde som mu stála čelom. V ruke som zvierala prútik, akoby šlo o život a možno aj šlo. Srdce sa mi rozbúchalo ako o preteky, ale tentokrát sa nevedelo rozhodnúť či chce dotyčného zabiť alebo zdrhnúť. Ja som na tom bola rovnako. Bol stelesnením všetkých mojich zlých rozhodnutí.

„Je len skromná. Nikdy som ju nedokázal presvedčiť, že je tým najpôvabnejším stvorením, aké som kedy videl,“ vyhlásil.

Zaťala som zuby a nejakým veľkým zázrakom pomedzi ne zlostne zasyčala: „Malfoy!“

Jeho pery sa zvlnili do aristokraticky snobského úsmevu, za ktorý som mu chcela doškriabať tvár... len aby som ho už nikdy nemusela vidieť!

„Ta-li,“ zatiahol moje meno, akoby bolo veľmi sladkým bonbónom.

Zmenil sa... nebezpečne! Pred rokmi to bol v podstate ešte chlapec, ale teraz? Bol až nebezpečne dospelý! Mám nekalé tušenie, že ešte viac narástol. Nabral ďalšiu svalovú hmotu, ramená mal širšie, ako som si pamätala. Črty jeho čistokrvnej tváre stratili akékoľvek chlapčenské rysy. Ešte viac zostrili, sánka zmohutnela a tie oči... už vtedy – pred rokmi – by som prisahala, že ľadovejšie byť nemôžu, ale mýlila som sa. Môžu a tu mám jasný dôkaz.

Asi nejako takto som si predstavovala ľad v najchladnejších častiach Antarktídy! Na sebe mal, ako inak, habit, ale tento sa diametrálne líšil od rokfortských. Bol šitý na mieru a už od pohľadu z drahej látky. Miešala sa v ňom čierna, strieborná a zelená. Z hrdla sa mi vydralo tiché, ale vytrvalé vrčanie. 

„Bojíš sa ma?“ spýtal sa sebavedomo.

„Teba? Nikdy!“ klamala som. „Nie, len rozmýšľam či ťa mám zabiť teraz alebo až potom!“ odbila som ho  a pani Weasleyová sa za mnou vydesene napäla.

„Pozor na slová, Tali. Je tu malé dieťa,“ varoval ma a mne vtedy napadla jediná vec – presne tá, ktorú chcel, aby mi napadla. Zasyčala som.

„Daj mu pokoj, Malfoy!“ Dokázal by ublížiť malému dieťaťu?

Decku? Z hlbín mysli sa mi vynorila stará spomienka. Veta, ktorú mi pred rokmi povedal „Tali, ja nie som Smrťožrút. Ja som obchodník!“ a v jeho podaní je obchodník človek, ktorý bezhlavo ide za svojimi cieľmi. Jasné, že by dokázal ublížiť dieťaťu, ak by mu stálo v ceste! A Charlie práve to teraz spravil.

„Ja sa ho nebojím!“ vyhŕkol a ja som sa zhrozila. Prepálila som ho zlostným pohľadom, ktorý u Malfoya vyvolal len novú dávku snobského pobavenia.

„Ale mal by si,“ povedala som mu. Musí pochopiť, že takých, ako je Reginus Sargas Malfoy, provokovať nesmie. „Pred tebou totižto stojí Smrťožrút.“

Presne, ako som čakala, chlapec sa stiahol. Vydesene sa natiahol za maminou sukňou a Malfoy ho po celú dobu pozorne sledoval. Venoval mu jeden z jeho strašidelných úsmevom a potom sa obrátil na mňa.

„No tak, Tali, nemala by si zbytočne strašiť malé deti,“ káral ma.

„A ty by si mi mohol ušetriť námahu a požiadať Voldemorta, aby ťa odpravil namiesto mňa!“ štekla som.

Pani Weasleyová sa vydesene stiahla. Div, že sa neprežehnala a neodpľula si, keď som to meno vyslovila. Malfoy sa zatváril, akoby mu niekto preplieskal čumák... žeby sa bál? Žeby sa aj veľký Reginus Sargas Malfoy bál obyčajného mena? Pochybujem.

Je príliš hrdý na to, aby sa bál mena. A niekde v podvedomí som cítila, že keby chcel, dokázal by s Temným pánom súperiť... ale je to vážne tak? Nepretrvávajú vo mne len zostatkové ideály?

„Vypadnite!“ zasyčal na ženu a chlapca za mnou. Jeho pobavená maska skĺzla ako stará hadia koža. Bol naštvaný.

Wau, stretneme sa po troch rokoch a jediné, čo dokážeme je, že sa navzájom vytočíme do nepríčetnosti. Tak tomu hovorím pokrok.

„Choďte,“ súrila som ich.

„Ale...“ zatiahla pani Weasleyová.

Mierne som sa k nej otočila a slabo sa usmiala. „Toto nie je váš problém. Choďte.“

„Ja...“

„Teraz hneď!“ prízvukovala som a ona sa konečne stiahla.

Vzala chlapca na ruky a rýchlym krokom sa vzdialila z nášho dosahu. Malfoy ma prepálil ľadovým pohľadom a ja som mu ho bez okolkov opätovala.

„Nezmenila si sa,“ zavrčal. „Stále si rovnako naivná!“

„A ty si stále rovnaký bastard, Malfoy,“ vrátila som mu.

Povrchne sa uškrnul a mierne pokrútil hlavou. „Nie, nie som,“ odvetil tajomne. „Teraz som oveľa horší.“

Z nejakého prazvláštneho dôvodu som mu verila. Bol oveľa horší... už to nebol ten chalan, ktorého som poznala... on už... neviem prečo, ale chcelo sa mi plakať. U veľkého Merlina, dievča! Spamätaj sa! To, čo vtedy bolo, bol len sen, klamstvo... nebola to realita a ty si na to nakoniec pekne doplatila! Mučili ťa pred ním a on s tým nič nespravil! Taký bol Malfoy vtedy a teraz nebude o nič lepší!

„Vieš čo?“ zavrčala som. „Toto jediné ti verím!“

„A dobre robíš, Tali. Nepostav sa proti mne. Ja vždy dostanem, čo chcem.“

„Stále si rovnaký egoistický narcis. Človek sa normálne čuduje, ako sa s tým egom vtrepeš do dverí!“

„Tali...“ zatiahol, ale nedopovedal, lebo spoza neho sa ozval hlas môjho priateľa.

„Malfoy,“ zavrčal Sirius.

Konečne! Hrdina dorazil... teda nie, že by som si ja sama s Malfoyom nevedela dať rady, ale vo dvojici to hneď ide ľahšie.

Napätie vo vzduchu by sa dalo krájať.

„Black,“ odvetil môj ex-milenec chladno.

Prepaľovali sa pohľadmi a ja som si pripadala ako medzi dvoma veľmocami. Jedno nesprávne slovo a buchne to. Sirius prešiel ku mne. Postavil sa vedľa mňa a Malfoy z nás nespúšťal ľadové, nevypočítateľné oči. Mala som veľkú chuť vyškriabať mu ich.

„Potreboval si niečo?“ spýtal sa po chvíli vyrovnaným tónom Sirius.

Vlastne, aj tak trochu znudeným, akoby sa bavil s nepodstatným švábom, ktorý mu nedopatrením vyliezol na topánku. Malfoy si udržal kamennú masku a rovnako bezcitne odvetil.

„Od teba? Nič.“ Potom sa obrátil na mňa a s nonšalantnou poklonou sa dal porúčať: „Tali, bolo mi cťou ťa opäť vidieť.“

Odfrkla som a sledovala, ako pevným krokom hrdého a nezlomného človeka postupuje po Šikmej uličke - smer Gringott banka. Zaťala som zuby. Už len tá chôdza ma lákala späť – do jeho postele.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 4. - Nečakané stretnutie: