Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 8. - Zmluva • OurStories.cz ~ naše povídky

Nemožné, zmluva a nové zamestnanie

21.07.2015 (14:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 11× • zobrazeno 1723×

Kapitola 8

Prudko som sa k nemu otočila. Ruka mi zaletela k prútiku pod látkou. Prepaľovala som ho žeravým pohľadom, ktorý ostro kontrastoval s ľadovosťou v jeho očiach.

„Ja neutekám!“ zavrčala som.

„Pravdaže,“ zatiahol pokojne a pohol sa ku mne. Prebehla som ho rýchlym pohľad. Čierno-zelený habit, biela košeľa a panovačný pohľad. Zabiť ho je málo!

Zovrela som ruky v päsť, aby som samej sebe zabránila tasiť prútik a sledovala ho, ako sa blíži. Hrdo som vypäla hruď. Zastavil sa meter odo mňa, naklonil hlavu nabok a aj on ma prebehol vševraviacim pohľadom... ale ten jeho hovoril niečo úplne iné ako môj.

„Si krásna,“ šepol a mne naskočila husia koža.

„Si otrasný,“ vrátila som mu a on sa hrdelne rozosmial.

„Ty sa nikdy nezmeníš,“ zapriadol.

„Ja sa meniť nemusím!“

„Pravda, zbožňujem ťa takú aká si...“ šepol a moja schopnosť racionálneho uvažovania pomaly začínala vypovedať funkciu. Bože, tak zúfalo som ho potrebovala zabiť!

„Povedz to ešte raz a prisahám...“

„Čo? Že ma zabiješ?“ vysmial ma. „No tak, Tali, možno si dobrá, ale ja som lepší,“ oznámil mi pokojne a jeho ruka sa nečakane ocitla na mojej brade.

Pohladila jej hranu a mňa jeho dotyk pálil. Bastard! Incestný bastard! Racionálne uvažovanie sa preťažilo a ja som vypla. Kašľať na prútik! Zabijem ho pomaly a bolestivo! Z kabelky som tasila barettu a tá sa v sekunde túlila k jeho plochému bruchu. Rátala som s tým, že s touto variantnou nepočítal, že využijem moment prekvapenia, že ho zabijem! Bez váhania som stisla spúšť. Krvilačne som čakala na moment, kedy si prekvapene uvedomí, že je po ňom! Že som ho strelila! Že ma už nebude strašiť! Že mi už nebude pripomínať moje sklamania! Že ma už nebude vytáčať do nepríčetnosti!

A možno... možno som mu len chcela demonštratívne ukázať, že štvať ma nie je dobrý nápad. Mierila som na brucho. Nič, čo by si nemohol vo veľkých bolestiach vyliečiť... Chcela som, aby trpel! U veľkého Merlina, tak moc som po tom túžila... aby zažil to čo ja... ale... ale...

Nič z toho sa nestalo. Dokonca sa neozval ani ten skurvený výstrel! Ako? Ako?!

S ním to ani nehlo! Možno iba... spokojný úsmev z jeho tváre vyprchal, ale inak nič. Chcela som ho zabiť! Ublížiť mu! Vystrelila som! A on?

Využil môjho prekvapenia. Zovrel mi zápästie tak silno, až mi zbraň vypadla z ruky. Budem mať modriny, ale to bolo to posledné, čo ma teraz trápilo. Stále som sa s tým nedokázala vyrovnať! Chcela som ho zabiť! Podľa všetkých pozemských pravidiel som mu mala ublížiť! Tak, kurva, prečo ešte stojí!? Od frustrácie sa mi chcelo plakať! Zovrelo mi hrdlo. Nepríjemne mi v ňom škriabalo! Toto mala byť moja pomsta! Mala...

Uväznil mi aj druhé zápästie za chrbtom a prirazil ma na kovové zábradlie. Jediná drevená časť – operadlo - sa mi zarývala do zadku. Bol na mne... naše tváre delil len pár centimetrový odstup. Cítila som jeho dych na tváry. Srdce mi búchalo ako o závod.

Voľnou ruku mi opäť zovrel bradu. Keď prehovoril, jeho dych mi ovanul pery.

„Práve si ma chcela zabiť...“ šepol pokojne.

„Mala som... ako... chcem...“ koktala som a on moju slovnú asimiláciu prerušil tým najnevhodnejším spôsobom!

Prekonal tých pár centimetrov a obtrel svoje pery o moje. Bola som tak mimo, že som sa ani nebránila. Inokedy by som ho kusla... ale teraz? Teraz môj mozog nedokázal pobrať to, že nezomrel! Veď nedržal prútik, tak ako! Kruci, ako! Ako? Ako? Ako?

Prešiel mi jazykom po perách a ja som aj naďalej zotrvávala v tranze. Keď sa odtiahol, nadviazal na pôvodnú tému.

„Ak sa o to pokúsiš ešte raz, ublížim ti. Bude ma to mrzieť, drahá, nechcem ti spôsobovať bolesť, ale niekedy je práve bolesť tým najlepším učiteľom,“ oznámil mi, ale mne to stále nedopínalo.

„Chcem ťa zabiť!“ zvolala som odhodlane a on si unavene povzdychol.

„Ver mi, viem to,“ uisťoval ma. „Ale nie vždy dostaneme to, čo chceme.“

„Ja-ťa-chcem-ZABIŤ!“ skríkla som a on mi priložil ruku na ústa.

„To je možno pravda, ale nemusí o tom vedieť každý,“ káral ma ako malé decko, a to ma konečne prebralo.

Bože! Bože! Toto sa mi len sníva! Toto je len zlá, nočná mora. Napla som svaly na ramenách a keď to nepomohlo použila som aj zvyšné časti tela. Ak nechcem prilákať neželanú pozornosť, musel ma pustiť. V prvej sekunde som sa naňho chcela vrhnúť, ale v druhej som si uvedomila, že by som ho asi len ťažko porazila – nie, pokiaľ neviem, čo ho to, pri Merlinových guliach, chráni! A tiež je tu fakt, že na sebe mám obtiahnuté šaty, čo mi bránia v slobodnom pohybe a polmetrové štokle!

Prepaľovala som ho nenávistným pohľadom a on si opäť povzdychol. Ruka mu vyletela do platinových vlasov. Stále boli puntičkársky rovné a dlhé!

Nevedela som, čo povedať a len tak ujsť mi pripadalo zbabelé. Preto sa slova ujal on.

„Viem, že máš mylné predstavy o tom, že by si ma dokázala poraziť, Thalia, ale pre tvoje vlastné dobro sa ich rýchlo zbav. Nemôžeš sa postaviť proti mne rovnako, ako sa ja nemôžem postaviť proti Temnému pánovi,“ varoval ma.

„Porazím ťa!“ zavrčala som ako zviera zahnané do kúta.

„Tali...“ niečo chcel povedať, ale nedopovedal.

Vo dverách sa objavila vysoká postava a ja som ju nikdy nevidela radšej! Pozorne si premerala naše postoje a tváre a nakoniec prehovorila. „Slečna Shepardová, pán Malfoy, všetko v poriadku?“

„Je, pán Crouch,“ zatiahla som a v rýchlosti sa poobzerala, kam dopadla moja zbraň. Nikde som ju nevidela! Kruci!

„Pán Malfoy?“ obrátil sa mladý muž na kreténa a ten prikývol.

Barty Crouch Junior pre mňa stelesňoval všetky prednosti dokonalého gentlemana. Možno nebol až tak pekný a svalnatý ako Malfoy, ale jeho správanie bolo tisíckrát prijateľnejšie... hm, ale aj tak. Jeho spoločnosť som nikdy moc nevyhľadávala. Niečo mi na ňom vadilo. Možno to, že bol politikom a ja politikov neviem vystáť! Pri jednaní s nimi vyznávam presne tú istú zásadu ako väčšina aurorov: Najskôr strieľať, potom sa pýtať!

„Slečna,“ oslovil ma opäť, „myslím, že sa po vás zháňal veliteľ Hughaiph.“

Strelila som po ňom rýchlym pohľadom. Nevedela som sa rozhodnúť. Ísť? Neisť? Malfoy to rozhodol namiesto mňa. S krátkym pozdravom sa dal porúčať a ja som ostala na verande sama. Crouch odišiel spolu s ním.

Ťažko som dýchala. Nechápala som, čo sa to tu práve stalo! Objala som sa rukami a dezorientovane sa oprela o zábradlie. A presne v takejto polohe ma objavil veliteľ. Položil mi ruku na plece a jemne ním zatriasol.

„Shepardová!“ oslovil ma prísne.

Zodvihla som k nemu oči a nechápavo pokrútila hlavou. „Chcela som ho zabiť!“ šepla som.

Nebezpečne zúžil oči. „Chceli?“

„Ja... vystrelila som... priamo do brucha a on...“ vrčala som a rukou si prekryla tvár. Veliteľ pochopil alebo sa o to aspoň snažil. „... a on si spokojne odkráčal preč!“

Veliteľ zaťal zuby a vytiahol ma do vzpriamenej pozície. Chvíľu počkal, než si bol istý, že dokážem stáť aj bez pomoci a potom zahlásil: „Musíme tu zostať. Ak by to išlo inak, odišli by sme hneď...“

Tu som ho prerušila. Správam sa ako malý fagan! Krucinál, som aurorka, tak by som sa podľa toho mala začať správať!

Potriasla som hlavou ako pes, ktorý sa snaží z kožucha dostať dotieravú vodu a potom hrdo vyhlásila: „Nie veliteľ, ja to zvládnem! Mňa Malfoy nezastaví! Ostaneme tu do konca!“

Dostála som svojho slova. Odišli sme až vtedy, keď sa miestna smotánka začala rozliezať do ich vlastných sídel. Po celú tú dobu som na tvári mala neutrálny výraz badyguarda a od veliteľa som sa nevzdialila ani na krok. Konverzovala som, keď sa ma niekto niečo spýtal, ale dodržiavala som zásadu, že menej je niekedy viac.

Tesne pred dvanástou sme sa odmiestnili a na moje obrovské prekvapenie, namiesto toho, aby som sa ocitla pred mojim domovom, som opäť stála vo veliteľovej kancelárii.

Veliteľ si prešiel sadnúť za mohutný stôl. Ja som sa posadila oproti nemu.

„Prečo sme tu?“

„Prečo?“ zopakoval moju otázku. „Chcem, aby ste mi zopakovala presne slovo od slova, čo sa tam stalo.“

Mohla som povedať nie? Pochybujem, a tak som mu to všetko povedala. Vynechala som určité nepodstatné časti, ako bozk a Malfoyove hrozby a veliteľ po celú tú dobu pozorne počúval. Pripadala som si divne a keď nakoniec prehovoril, akoby mi zo srdca spadol gigantický kameň.

„Prečo si myslíte, že som vás tam vzal?“ spýtal sa ma a ja som nechápavo pokrútila hlavou.

„Aby som vám robila garde – ale to asi nie je správna odpoveď,“ tipovala som a on prikývol.

„Nie, nie je. Pred týždňom mi na stole skončil jeden veľmi znepokojivý list od samotného ministra mágie,“ oznámil mi a siahol do vrchného šuplíka odkiaľ vytiahol poskladaný kus pergamenu.

Podal mi ho a ja som ho roztvorila. Ako prvé ma na ňom zaujal podpis ministra mágie. Staručkého, fúzatého politika, u ktorého som si nikdy nemohla byť ničím istá. Niečo v hĺbke mi hovorilo, že nie je taký krehký, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Hanrich Franc Werner. Jeho písmo bolo puntičkársky úhľadné a text... to nie je možné!

... svätý Mung na mňa tlačí...

... pacientov pribúda a ich možnosti sú obmedzené...

... potrebujú peniaze a tie im ministerstvo dať nemôže...

... majú sponzora. No ten má podmienkou. Bude sponzorovať prestavbu, ale iba ak mu u ministerstva vybavia osobného aurora...

... Reginus Sargas Malfoy je tým sponzorom a jeho podmienkou je Thalia Shepardová...

Dezorientovane som hľadela na svoje meno a potom sa môj pohľad preniesol na veliteľa.

„Malfoy nepotrebuje ochranu!“ zvolala som zúrivo.

„Ja viem, že nie a vie to aj minister.“

„Tak prečo?“

Veliteľ si skrížil prsty na doske stola a potom prehovoril.

„Peniaze sú mocnou hybnou silou, Shepardová. Malfoy ponúka desaťtisíc zlatých a všetkým zainteresovaným je jasné, že ich neponúka na pomoc tým, ktorí to potrebujú, ale že si vás v podstate oficiálne kupuje,“ oznámil mi.

„Ja... nie, nebudem ho chrániť! Preboha, veď som sa ho ani nie pred troma hodinami pokúsila zabiť!“

„A to je práve ono,“ povedal a oprel sa o operadlo. „Využijeme toho. Malfoy má pre vás očividnú slabosť. Poznám prípady – vraždy, na ktorých sa osobne podieľal a nikdy neprejavil žiadny súcit. Je nevypočítateľný a nebezpečný... ale aj on má svoju slabinu a tou ste vy!“

Ja? JA? Ale... To nemôže byť pravda!

Pozrela som sa do veliteľových očí a uvidela tam niečo, čo ma desilo. On už sa rozhodol! Rozhodol sa namiesto mňa!

Predajú ma! Ale...

„Využijeme to. On sám si vás vyžiadal a...“ Práve teraz mi to doplo. Moje zdesenie sa pretavilo v nádej. Pery sa mi vykrivili v desivý úsmev.

„A zničíme ho z vnútra,“ dopovedala som namiesto veliteľa.

Prikývol. „Lepšiu šancu mať nebudeme. A práve to je dôvod, prečo som vás dnes vzal so sebou.“

Tak toto ma urazilo! „Vy ste mi neverili?“

„Veriť je jedna vec, Shepardová a bezhranične dôverovať druhá. Potreboval som mať istotu, že vás nestiahne na jeho stranu.“

Ticho som zavrčala. „Už sa o to pokúšal! Minule.“ Nebudem zatĺkať, aj tak všetci vedia o mojom vzťahu s ním.

„Viem, ale vtedy ste to ustáli len vďaka tomu, čo sa stalo v Rokville.“

„Nie,“ pokrútila som hlavou. „Aj tak som bola rozhodnutá pre AP. On mi len potvrdil, že moje rozhodnutie bolo správne... a ja nezabúdam, veliteľ. Zradil ma. Kvôli nemu zomrel Robert Jodsky. Niečo také... jeho hlava je hneď druhá na mojom zozname plánovaných vrážd!“

„Viem, vaša matka ma o tom dosť podrobne informovala.“

Matka? Prečo vždy, keď sa niečo v mojom živote zomelie, má v tom prsty ona?!

„Tak čo?“ spýtal sa nakoniec. „Prijmete to? Ak nie, nebudeme vás nútiť. Ste sakramentsky dobrá aurorka a dokazujete to zakaždým, keď vás vyšleme do von.“

Hm, len keby tých akcií bolo viac... ale práve toto je jedna z nich, uvedomila som si. Práve tu môžem dokázať svoju hodnotu! Navyše, aj keď povedal, že ma nebude nútiť dosť pochybujem, že by v tomto mal na výber. Proti ministrovi ísť nemôže ani on... aj keď, možno...

„Prijímam. Ale čo bude náplňou tej práce?“

Opäť siahol do šuplíka a vytiahol odtiaľ zväzok papierov. Položil ich predo mňa so slovami: „Pracovná zmluva,“ oznámil. „Budete ho strážiť od ôsmej do osemnástej hodiny večer. Výnimkou sú víkendy, ale na druhej strane ho budete sprevádzať na všetkých spoločenských udalostiach, ktorých sa zúčastní, no vrchný strop je dvadsať za mesiac. Váš plat bude raz taký, ako dostávate teraz. Budete dostávať mzdu od ministerstva ako auror a aj mzdu od Malfoya ako jeho zamestnanec...“

„Nechcem jeho peniaze!“ zavrčala som okamžite.

„To už je na vás, čo s nimi spravíte,“ uzavrel.

„Nejaké špecifické požiadavky?“

„Budete jeho bodyguard a hlavnou úlohou každého bodyguarda je udržať chránenú osobu v bezpečí nech sa deje čo sa deje. Pravdaže iba v rámci zákona,“ dodal čím mi vlastne zadelil, že v prvom rade som auror a až potom Malfoyova hračka.

„A čo moje povinnosti ako auror?“

„Byť aurorom má prednosť pred Malfoyom. Aj to je zahrnuté v zmluve. Keď vás povoláme, je jedno v akej situácii sa Malfoy bude nachádzať. Naklušete na veliteľstvo, a to bez rečí.“

„To beriem... a ešte, čo voľno? Napríklad Jamesova svadba?“

„Tá je cez víkend. A, áno, máte nárok na voľno.“

Podal mi zmluvu, aby som si ju mohla prečítať, a to čo mi o nej povedal, bolo v podstate to najdôležitejšie. Bolo tam ešte zopár menších vecičiek, ale inak nič, čo by som musela nejako vážnejšie zvažovať.

„Kedy začínam?“ chcela som vedieť.

„Zajtra to oznámim ministrovi a on sa dohodne s Malfoyom,“ oznámil a ja som unavene prikývla. Prepustil ma a ja som sa v tejto chvíli tešila na jediné – teplú posteľ.

„A, Shepardová,“ oslovil ma, keď som už stála vo dverách.

„Áno, veliteľ?“

„Nezabudnite, kto je skutočný nepriateľ.“ Jeho pohľad ma pálil. Prikývla som.

„Nezabudnem, veliteľ.“

No jo, a teraz mi len povedzte, ako mám spolupracovať s niekým, koho nenávidím, pokúsila som sa ho zabiť, ešte stále ho chcem zabiť a, áno, aj tak trochu sa ho bojím!

Žiadne rady?

Škoda.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter