OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries » Kto som? 21.časť

26.03.2014 (12:00) • Alexis8301 • Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries • komentováno 2× • zobrazeno 1069×

Prebudila som sa do krásneho rána, bez žiadnych starostí a strachu. Teda, až na tú mŕtvolu v posteli. Ale to sa stratí. Dnešok mi nikto nepokazí.

Obliekla som si to, čo mi zostalo. Rifle. Budem si od neho musieť požičať tričko. Ako sa to volal? Dávid? Denis? Nie... to nie je ono. Daniel! Tak to je správne! No, takže si budem musieť požičať Danielovo tričko. Som si istá, že už mu to vadiť nebude.

Vyšla som na ulicu. Slniečko svietilo, vtáčiky spievali a hybridi na love sa schádzali. Ach, moje básnické ja. Milujem ho! Občas.

Prechádzala som okolo jedného denného baru. Prečo nie? Vošla som dnu a okamžite som si sadla za bar, medzi dvoch fešákov.

„Ahojky! Je tu voľno?” 

„Pre teba vždy,” žmurkol na mňa hnedooký chlapík. Mmm... hnedé očká, to bude zábava!

„Ako sa voláš, zlatíčko?” spýtal sa ma môj druhý spoločník. Blond vlasy a zelené očí. Tiež nie je na zahodenie.

„Som Nikol, ty si?” Načo dlhé a formálne predstavovanie sa. Aj tak skončia mŕtvi!

„Ja som Filip, tamto je môj kamarát Kristián,” odpovedal blondiačik. Trochu mi pripomína Dávida. Pardon, Daniela!

„Kristián, pekné meno,” rozmýšľala som nahlas. A vôbec nie naschvál.

„Ďakujem,” začervenal sa a sklopil pohľad do zeme. No, ale dosť bolo hrania. Chytila som ho za bradu a donútila ho pozerať sa mi do očí.

„Teraz sa ospravedlníš svojmu kamarátovi, pretože už máš spoločnosť. Potom ma zavedieš k tebe domov,” skončila som s ovplyvnením. Teraz ostáva Filip. Takisto som mu pozrela do očí.

„Nikdy som tu nebola, nikdy si ma nevidel. Teraz odíď!” prikázala som mu a venovala som sa Kristiánovi.

„Čo by si povedala, ak by sme zašli ku mne?” spýtal sa nesmelo.

„Že je to výborný nápad!”

Postavili sme sa zo stoličiek, Kristián zaplatil aj za môj drink, o ktorom som ani nevedela a vydali sme sa von z baru. Zamieril do úzkej uličky. Hm, asi nejaká skratka.

„Prepáč, zlato, ale si mrcha!” povedal z ničoho nič. Ja a mrcha? Ja?

Keby to povedal o Beke, dobre, chápem, je to mrcha, ale o mne? O mne?! Áno, stále to hodím na nejakého rodinného príslušníka. A vlastne, už nie. Klaus mi povedal, že už nemám rodinu. Ale to je mi jedno!

„Prepáč, hovoril si niečo?”

„Povedal som, že si hybridia mrcha!” zopakoval s pridaním jedného blbého slovíčka. Hybridia? To znie ako harpia! Urgh!

„Takto sa so mnou nerozprávaj!” vykríkla som a chcela som ho hodiť o stenu. Aj ja som si už osvojila Damonove triky. Ale on ma predbehol. Začal žvatlať nejaké hebrejské žvatlaniny. Vážne nezaujímavé! Ale on neprestával. Zrazu sa za ním objavili dve ďalšie čarodejnice.

„Hej ty! Čiernovlasá! Presne ty, nezabila som ťa?”

„Takto sa so mnou nerozprávaj!” zakričala po mne.

„To je moja veta! Vymysli si svoju!” Tak toto bolo možno trochu detinské.

„Hybridia mrcha, čo keby si už držala hubu?!” zakričala tá druhá.

„Čarodejnícka štetka, čo keby si to skúsila ty?!” Váľam sa na zemi v bolestiach, ale na hádku ešte argumenty mám!

„Hotovo,” povedal Kristián a ja som stratila vedomie. To je nejaký nový trend? Dostaňte Nikol Mikaelson do bezvedomia?! V poslednom čase sa to stáva veľmi, naozaj veľmi často.

O pár hodín neskôr:

Prebrala som sa... na cintoríne? Do čerta, nevyvraždila som už tento coven?!

„Hej! Vy mrchy, poďte sem!” zakričala som z plného hrdla. Bola som pripútaná na železnej stoličke, určite aj nejakým kúzlom, pretože tie reťaze som nevedela pretrhnúť. 

„Ahoj maličká, už si hore?” spýtala sa tá čiernovlasá, s ktorou som mala pekný rozhovor.

„Ešte raz, nezabila som ťa už? Mám také deja vu...” vysvetlila som jej moje pochyby.

„Vlastne, zabila si celý náš coven. Dočasne,” dodala, keď videla môj výraz. Bolo tie niečo medzi are-you-fucking-kidding-me a seriously?

„Dočasne?”

„Použili sme ochranné kúzla. Všetky sme prežili,” povedala pokojne.

„Lepšie to už byť ani nemôže,” zamrmlala som.

„Ahoj Nikoletta, dlho sme sa nevideli, však?” ozval sa povedomý a nepríjemný hlas. Celeste!

„A vida, moja chyba. Môže to byť aj horšie,” povedala som. Obe na mňa nechápavo pozreli. A to dnešok tak pekne začal.

„To je jedno, čo odo mňa chcete? Zase?” spýtala som sa.

„Pomstu!” zahlásila Celeste. Vedela som, že sa niekto bude chcieť pomstiť. Len som to čakala neskôr. Tak asi o pár storočí, nie o pár dní!

„Gratulujem! Konečne máš nejaký cieľ. A pomsta? Pre začiatok skvelý výber! Ale ešte raz, pretože mi to nejako nedošlo. Čo s tým mám spoločné ja?”

„Och, zlatíčko, všetko sa dozvieš v pravú chvíľu,” odpovedala mi čiernovlasá mrcha.

„Keď už som tu, prosím, odpusťte si tie zdrobneniny. Znie to dosť úchylne, dokonca aj na vás,” povedala som podráždene. Vážne, kto by to mal vydržať?!

„Dosť už bolo rečí, poďme začať!” vyhlásila nejaká čarodejnica. Ešte som ju nevidela. A s ňou prišiel aj Kristián.

„Pche, zradca! Mohol si zažiť najkrajší sex v tvojom živote!”

„Radšej si to nechám ujsť,” povedal a zdrhol. Zbabelec!

Zrazu ma neuveriteľne začala bolieť hlava. A neprestávalo to, práve naopak! Kričala som, nadávala, ale ona stále iba pritvrdila. Myslela som, že mi vybuchne hlava! Takúto bolesť som v živote nezažila.

„Ako sa ti to páči?” spýtala sa a ešte viac pritvrdila. A to som myslela, že to už nejde!

„Bolo už aj lepšie,” povedala som medzi výkrikmi bolesti. A zrazu to ustalo! Netešte sa, neprišiel žiadny hrdina, len asi potrebovala pauzu. Alebo chcela ďalší pokec.

„Ako si spomínaš na mamičku? Lana Reidová. Výborná lovkyňa, ktorá zahynula pri páde z mosta. Aká tragická nehoda, za ktorú môžeme my!” povedala a ukázala okolo seba. Čo?! 

„To si bola ty?!” zavrčala som. To nemyslí vážne!

„Vieš, bola zábava pozerať sa, ako sa topí. Ako nemôže nabrať dych! Ako bojuje o niečo tak samozrejmé, ako je vzduch,” povedala. Cítila som, ako sa mi vysunuli špicáky a pod očami nabehli čierne žilky. Vrčala som na ňu a určite som mala aj žlté oči. Len svoju čarodejnícku moc nejako nemôžem používať.

„Nechceš si vyskúšať to, čo ona?” spýtala sa s úsmevom na tvári. Teda, spýtala... skôr mi oznámila, čo nasleduje.

Nemohla som dýchať, je to hrozný pocit. Nemôcť sa nadýchnuť, bojovať, aj keď viete, že už ste prehrali. Pomaly som začala vykašliavať vodu, zmiešanú s mojou krvou. Je to neopísateľná bolesť, cítiť, že vaše srdce prestáva biť. Z očí sa mi valili pramene slz, ktoré sa zmenili na krv. Všetko to bolelo, ale tá fyzická bolesť je nič, oproti tej psychickej. Ona ju zabila, zabila moju matku! A ešte sa pri tom usmievala! Pomaly som strácala vedomie. Ale takú radosť by mi neurobila.

„A prejdime k tvojmu adoptívnemu oteckovi. Pamätáš sa, ako ťa bil? Ako s tebou zaobchádzal? Predstav si tú bolesť, stonásobne silnejšiu. Ako sa k tebe správal, ako si každý večer plakala,” hovorila aj ďalej, ale to som už nepočúvala.

Bola som oddaná vlastným spomienkam. Každý večer, keď som bola fackovací panák toho ožrana. Ale trpela som to. Mama o tom nevedela a bola šťastná. A ja som jej to nechcela prekaziť. Ako o tom vie?!

„Viem o tom jednoducho. To kúzlo pri bare, bola som v tvojej hlave. Prevzala som tvoje spomienky, pocity,” povedala a začala na novo. Zase som nemohla dýchať. Topila som sa, vykašliavala som už len krv. Dávila som sa svojou vlastnou krvou.

„Toto je krv, ktorú si preliala. Krv, ktorú preliala tvoja rodina,” hovorila s úsmevom na tvári. Ja som začínala cítiť. Po všetkej tej bolesti, psychickej i fyzickej, som začala cítiť. A cítila som toho naozaj veľa. Hlavne nenávisť.

„Teraz prejdime k Damonovi!” 

„Prosím, už dosť!” žadonila som, s krvavými slzami v očiach.

„Ale teraz to začína byť zábava,” povedala nadšene.

„Takže, ako si sa cítila, keď si domov priviedol nejakú pouličnú štetku?” Vybavili sa mi všetky moje pocity. Sklamanie, nenávisť, pocit zrady, bolesť.

„Prosím, prestaň už,” povedala som medzi vzlykmi. 

„A ako si sa cítila, keď sa o tebe dozvedel pravdu. Ako si sa cítila, keď ťa chcel zabiť? Aký je to pocit, keď osoba, ktorú miluješ, je schopná aj tvojej vraždy?” Hrozný! Je to len bolesť a bolesť! Počkať, ktorú čo?

„Ja ho nemilujem!”

„Miluješ ho, inak by si necítila to, čo cítiš,” povedala. Povedala by som jej na to niečo naozaj pekné, ale to by som musela byť pri vedomí. Kto vie, možno som už mŕtva. 

Autor: Alexis8301, v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries

Sdílet

Diskuse pro článek Kto som? 21.časť: