Myšlienky 16-ročnej dievčiny, ktorá pochopila, že písanie vie krásne povedať to, čo nikto iný povedať nevie. :)
Aj tak som sa nevedela vymaniť z toho pocitu, že niečo mi prechádza pomaly pomedzi prsty a ja nedokážem ani pomyslieť na to, že by som sa ich snažila zovrieť a zmeniť to.
Nemohla som si dovoliť zamýšľať sa nad tým, no aj tak sa moje myšlienky najradšej vracali k tomu a hovorili si, čo keby? Čo keby sa nič z toho, čo sa stalo, nestalo? Čo keby, sme mohli zmeniť všetky rozhodnutia, ktoré sme v živote urobili a rozhodnúť sa úplne inak?
Ale ja viem, že sa to nedá! Že život je nejaký úchylný masochista, ktorý sa rád pozerá na to, ako nám všetko, čo sme kedy milovali a potrebovali odchádza! Rád sa smeje a pozerá na naše zmučené tváre! Berie nám fantáziu a radosť, ktorú sme mali ako malé deti, a ktorú by sme tak veľmi potrebovali aj v terajšom živote! No je nenávratne preč a my si môžeme prebíjať cestu s našimi, o chvíľu dospelý myšlienkami. Dieťa v nás nikdy nezomiera, ale len málokedy sa dostane na povrch a vykvitne tak ako niekedy. Aj keď ešte nie ste dospelý, to dieťa sa vo vás časom stratí.
Oči som zatvárala pomaly, hoci viečka mi oťažievali každou chvíľou, ba čo sekundou, viac. Pomaly som zaspávala a chcela prestať myslieť, čo sa mi v poslednej dobe stávalo málokedy. Vždy som chcela, musela alebo potrebovala na niečo myslieť. Či už na to pekné, ktorého je v živote hojne, ale najmä na tie veci, ktoré až tak príjemné nie sú. No napokon, som sa predsa len dostala do ríše snov a vzlietla.
Letela som oblohou, plávala ako v mori plnom cukríkov, vody a čokolády, v mori plnom čohokoľvek, na čo si pomyslíte. More, ktoré sa mení podľa vašich predstáv a nie more, kvôli ktorému sa musíte meniť vy.
Stretla som tam anjela, volal sa Dávid, a tento anjel mi povedal a ukázal celé cukríkové more.
Predstavil sa mi so slovami: „Neľutuj!"
„Ako nemám ľutovať, keď v mnohých chvíľach, keď sa pozriem na svoj život vidím iba zlé, a hnusné veci?" A anjel sa na mňa usmial, chytil ma za ruku a vošiel so mnou do ďalšieho mora, ktoré bolo na rozhraní s tým cukríkovým, do mora plného vína.
„Ľútosť neovplyvní na tvojom živote nič! Nemôžeš ľutovať! Či už osud, alebo obyčajné náhoda, niečo to tak chcelo a vždy sa na to musíš pozerať tak, ako keby to, čo sa stalo, bolo to najlepšie, čo sa v tvojom živote mohlo stať!" Anjel hovoril a popritom mával krídlami. Mal ich veľké, mohutné a krásne. Predstavovali krásu a múdrosť, ktorú každí anjel musí mať. Však, je anjel.
„Anjel?"
„Áno?" Anjel sa točil okolo obláčikov a jeho noha z času na čas prečarila hladinu vína.
„Anjel, ako ti mám veriť, keď si iba sen? A keby si aj nebol snom, ako mám veriť predstave a nájsť zmysel toho, čo robím, kde patrím a prečo sa deje to, čo sa deje? Anjel, vieš odpoveď?" Anjel sa usmial, objal ma a v tej chvíli som vedela, že odpovede sa nedočkám. Len ďalšia vyhýbavá odpoveď.
„Ty, a nikto iný. Iba ty, musíš vedieť, čo pre teba znamená život, čo chceš a iba ty sama musíš pochopiť, prečo si tu! Prečo sa radíš medzi sedem miliárd ľudí. Prečo by tvoja smrť nebola len mizivé percento zo siedmych miliárd, ale prečo by bola tvoja smrť strata pre tento svet!"
Anjel hovoril, jeho pery sa vlnili a krídla krásne šuchotali. Vyvolávali vo mne krásny, hrejivý pocit, ktorý sa rozlieval od stredu môjho srdca až po končeky prstov. Nedal mi odpoveď, iba väčšie otázky, no pritom mi dal pokoj a vieru, že nájdem to, čo hľadám.
Ani neviem prečo som z vlastného malého sníčka bola krásne šťastná a užívala si prítomnosť anjela.
„Anjel, existuje život po smrti?" pýtala som sa anjela s neskrývanou zvedavosťou.
„Život po smrti. Verím, že áno. Pre mňa je, pretože verím. Ale vedecky to podložené nemám," usmial sa a potľapkal ma po vlasoch.
„Vtipné!" Zasmiala som sa, a ďakovala anjelovi za jeho dotyk. Priala by som ho pocíť každému, cítila som dotyk vlastného anjela. Dotkla som sa vlastného vnútra a pocit plnosti ducha, ktorý som v tej chvíli cítila bol na nezaplatenie!
„Pamätaj si, že vždy, keď budeš ľutovať, plakať, pýtať sa čo keby?, spomeň si na moje slová -..."
„Aké slová anjel, nedopovedal si vetu?" pýtala som sa a s nedočkavosťou som prehĺtala kúsočky lietajúceho vzduchu navôkol.
„Vetu? Pamätaj dieťa, že ani anjel netuší, čo skrývaš na duši. A netuší ani pán, že hlboko v srdci sa cítiš sám, proste netuší nik, čo spôsobilo v tvojom živote ten veľký otáznik. Netušíš ani sama, kde, kedy, ako, prečo a s kým. Netuší to ani tvoja mama! Pamätaj dieťa, život nie je a nikdy nebol tvoj, kým nevyhráš svoj osobný mučivý boj."
„Anjeli vedia básniť?"
„Poet by určite môj pokus o báseň zamietol a zlikvidoval, ale je to moja báseň a zo srdca a preto je básňou. Tak ako ja tvorím báseň, ktorá je pre mňa tá najkrajšia a pre mnohých detská a zlá, tak ty upravuješ život. Sama si ho tvoríš, a či sa už nájdu ľudia, ktorí majú na tvoj život iní postoj, usmej sa a povedz si: Ani mne sa ten vás nepáči a nehovorím vám to!"
„Anjel, vidno, že si sen!"
„Prečo?" opýtal sa anjel a úsmev na jeho tvári zmizol. Neusmieval sa a to bolo ako more bez vody, alebo láska bez priateľstva.
„Neviem, pripomínaš mi mňa! Si taký, vieš vyčariť úsmev v tých najťažších chvíľach." Anjel sa znovu usmieval.
„A ešte niečo, s úsmevom je život krajší. Na to nikdy nezabudni, keď sa chceš hnevať, usmievaj sa, keď chceš plakať, usmievaj sa. Pretože pre šťastie a lásku, sa oplatí bojovať s týmto svetom. Oplatí sa trápiť tridsať rokov, len pre ten jeden šťastný týždeň. Pretože šťastie nikdy neprevážiš smútkom, tak ako lásku nenávisťou. Oplatí sa žiť a smiať, a na všetky problémy zvysoka srať!"
„Anjel, ty nadávaš?"
„Prepáč, ale rým je rým."
Vtedy nastalo prvý krát ticho. Ani anjel, ani ja sme sa nemali, čo povedať a pritom sme sa obaja usmievali. Ticho, ktoré napĺňalo okolitý vzduch krásne rozvoniavalo a dávalo možnosť každému z nás popremýšľať. Anjel trepot krídlami a jemne ma nimi ovieval. Ako keby na mňa padal v zime sneh, len som necítila zimu. Ako keby do mňa vlieval zvuk, ktorý vydáva ticho. To dunivé ticho, také ticho až ho počujete.
„Ďakujem anjel," vyhŕkla som. Anjel na mňa pozrel, chytil ma za ruku.
„Nezabudni na moju báseň!" A vyparil sa. Zostala som sama v sne, počúvala som ozvenu jeho básni.
„Pamätaj dieťa, že ani anjel netuší, čo skrývaš na duši. A netuší ani pán, že hlboko v srdci sa cítiš sám, proste netuší nik, čo spôsobilo v tvojom živote ten veľký otáznik. Netušíš ani sama, kde, kedy, ako, prečo a s kým. Netuší to ani tvoja mama! Pamätaj dieťa, život nie je a nikdy nebol tvoj, kým nevyhráš svoj osobný mučivý boj."
Jeho slová duneli a silneli, duneli a silneli, rýchlo, ich melódia sa menila až som sa nakoniec zobudila.
Zobudila som sa. Budík znovu zvonil, vstávať. Na srdci som mala pekný, ba čo viac, nádherný pocit, ako keby sa ma niekto dotkol. Ako keby sa niekto dotkol mojej duši. Asi sa mi niečo snívalo, pomyslela som si a rýchlo vstala z postele. Pripravená znovu bojovať!
Sdílet
Wow, veľmi pekné... Ako klobúk dole... 