OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Aurora

13.12.2015 (16:00) • sisa118 • Povídky » Jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 1760×

Neplakala som. Už nie. Jediné, na čo som sa zmohla, bolo frustrovane zatínať päste a zuby. Sánka ma od vynaloženého tlaku bolela a špinavé nechty mi do kože vtisli zubaté polkruhy.

Čo som mohla robiť? Čo?!

Nič... Nič, len zúfalo sledovať moju malú sestričku ako sa nakláňa nad jedenásťročným mŕtvym telom jej priateľa.

Bol slabý. Vravela som jej to! Varovala som ju! Ale ona ma nepočúvala. Spriatelila sa s ním a ako to dopadlo? Plače a mňa jej slzy trhajú vo dvoje. Prefetoval sa. Lepidlo je hnus, ale čo iné nám ostáva? Ruská zima je sviňa a Vianoce ešte väčšia.

Jej plač naplnil klaustrofobické priestory tunelov. Neboli sme tu sami. Pár metrov od čerstvej mŕtvoly sedel Luka. Nepoznala som jeho priezvisko, ale povedzme si to o pravde. Tu vám boli priezviská k ničomu. Nad našimi hlavami plynie život, ale tu dole? V tuneloch? Sme ako krysy. Tí z hora by sa nás najradšej zbavili. Sme nepotrební - na odstrel! Vidia v nás len príťaž. Decká bez budúcnosti, budúce kriminálne živli, ale môžem sa im čudovať? Ani nie. Kedysi som si myslela to isté.

Detskí bezdomovci. Ohŕňala som nad nimi nosom. Prevracala oči. Tvárila sa, že neexistujú. Stratené prípady, nuly a čierne škvrny na „dokonalej“ tvári veľkej Moskvy! Úbožiaci žobrajúci pod nádhernými stropmi moskovského metra.

„Odpracme ho,“ zatiahol chrapľavo Luka a Aurélia sa ešte viac rozvzlykala.

„Nemôžeme!“ zajačala. „Kam ho dáme? Musíme ho pochovať!“ trvala na svojom, ale ja aj Luka sme veľmi dobre vedeli, že taký luxus si jednoducho nemôžeme dovoliť. Pohreby sú len pre boháčov... nie pre nuly. Ak bude mať Aľoša šťastie dostane aspoň obyčajnú, drevenú rakvu, v ktorej ho spália. Ak nie... hm, tak nie.

„Lia,“ šepla som. „Rozlúč sa.“

„Nie!“ fňukala. Bolo mi jej tak ľúto. Milovala som svoju maličkú sestričku, bola pre mňa všetkým. Ostala mi len ona, všetci ostatní odišli. Ale ona sa s tým nikdy nezmierila. Stále odhodlane trvala na svojich detských hodnotách, ktoré nám do hláv vtĺkli rodičia. Mala len osem, keď odišli a ani teraz, po takmer dvoch rokoch na ulici, si nezvykla na nový rád vecí. Nikdy nekradla. Nikdy nežobrala. Nikdy sa ani len na krok nevzdialila od snobských predstáv tých hajzlov, čo nás opustili!

Vedela som, čo ma čaká. Bolo to tak vždy. Vymenila som si s Lukom krátky, ale veľavravný pohľad. Prikývol a ja tiaž. Pohli sme sa v jednom momente. Boli sme zosynchronizovaný.  Žili sme vedľa seba dosť dlho na to, aby sme vedeli, ako spolupracovať, lebo len spolupráca nás zachránila pred smutnou groteskou vyhasnutého života pri našich nohách.

On sa postará o telo, ja o Liu.

„Nie!“ zvýskla, keď sa jej moje ruky obtočili okolo tela. Ťahala som ju preč. „Nie, Rora! Nie! Nie!! Nie!!! Už znova nie!“ Ale áno.

Vzpierala sa, ale a  ja som ju držala pevne. Mala som tri roky života náskok. Zápästia som jej zvierala ako v kliešťoch a nohami zajala stehná. Hnedá, potrhaná čiapka jej skĺzla z hlavy a pristála na kartónovej podlahe. Plakala a medzi jednotlivými návalmi vzlykov volala Aľošove meno. Luka ho zatiaľ zdrapil za kabát a ťahal z dohľadu. Vedela som, že ešte predtým, ako ho vynesie na ulicu, ho vyzlečie. Popravde, aj som sa vcelku tešila na to, že Lia dostane nový kabát. Bude jej síce trocha veľký, ale aspoň ju udrží v teple.

V duchu som narátala do sto a potom zovretie povolila. Vytrhla sa mi a padla vpred. Chcela sa za nimi rozbehnúť, ale zastavila som ju.

„Lia, už mu nepomôžeš. Nechaj ho ísť!“ prikázala som a sledovala jej špinavú, anjelskú tváričku. Pozerali sa na mňa jej veľké, hnedé oči a ticho ma obviňovali, že som mu nepomohla.

„Prečo sa to deje!?“ zatiahla a oči sa jej naplnili ďalšou mokrou várkou, ktorá keď sa preliala cez okraj, ešte viac rozbahnila špinavé líca. „Ja chcem mamu!“ plakala. Nebola sama. Aj keď som ich nenávidela zato, že odišli a nechali nás tu samé, aj ja som chcela mamu! Chcela som ich oboch! Ale veľmi dobre som vedela, že sa nevrátia - už nikdy.

„Poď sem,“ šepla som a natiahla k nej ruky. Pokrútila hlavou, ale ja som bola vytrvalejšia. Pritiahla som si ju do náručia a súcitne jej šepkala do ucha. Objala ma. Schúlila sa mi v náručí a trhano nariekala.

„Ja chcem mamu... chcem mamu...“ opakovala.

„Aj ja, Li. Aj ja.“

Čas sa vliekol. Sedla som tam. Pomaly ale isto mi začínal omŕzať zadok, ale vydržala som to. Pre ňu. Potrebovala objatie a nebola jediná. Aj ja som chcela objať. Zúfalo som to potrebovala, ale bola som si vedomá toho, že objatie nepríde. Ostala som sama. Nemala som nikoho, na koho by som sa mohla obrátiť. Ostala som len ja a povinnosti udržať Liu nažive. Musela som to nejakým veľkým zázrakom dokázať a potom, keď budem veľká, nás nejakým ešte väčším zázrakom postaviť na nohy. Po hodine vytrvalého ronenia sĺz zaspala. Tvár mala strhanú a nos s lícami červený, akoby poslednú hodinu strávila na Sibíri.

V útrob tunelov ku mne doľahli zvuky blížiacich sa krokov. Zamerala som na temný otvor prižmúrené oči, ale aj tak som nič nevidela. O niečo neskôr sa z neho vynorili dve postavy. Luka a Jela. Aj keď bola od nás Jela staršia, Luka bol stále vyšší. Mal štrnásť a spichlé hnedé vlasy mu v dlhých, neupravených prameňoch padali spod baranice. Oči mal ako žiletky. Sivé a ostré tak, že by dokázali rezať. Keď som ho uvidela po prvý krát, bála som sa ho. Pozeral sa na mňa tak divne... až neskôr, keď som prežila prvý rok a spriatelili sme sa, sa mi priznal, že závidel. Nedokázal som pochopiť čo. Prišla som o všetko. O rodinu, domov, priateľov, bezpečie... ale on mi jednoducho odpovedal, že práve to. Že som aspoň na chvíľu mohla skúsiť, aké je to žiť v normálnej rodine. Jediné, čo mi povedal o tej jeho bolo, že otca nepoznal a matka bola prostitútka závislá na drogách. Nestarala sa oňho a tak mal jedno, či bude žiť s ňou u jej takzvaných sponzorov, kde ho bili aj za to, že dýchal, alebo na ulici. Tvrdil mi, že tu mu je oveľa lepšie. Nedokázala som tomu veriť. Jednoducho nie.

Teraz jeho kamenné oči blúdili po spiacej Li. Podišiel bližšie a zobral ju na ruky. Ticho som zatiahla „ďakujem“, ale on si toho nevšímal. Prešiel s ňou k jej provizórnemu lôžku. Nie, lôžko je moc pekný názov pre to na čom spala. Boli to len kartóny naukladané na sebe a jedna stará dotrhaná deka. Nič viac, nič menej.

Blonďavá Jela sa stiahla do jej kúta so sáčkom naplneným tým bielym svinstvom. Už toľko krát som chcela urobiť to isté. Skončiť to, na chvíľu vypnúť, ale nikdy som sa k tomu neodhodlala. Nie pre to, že by som sa bála, že sa mi z toho niečo stane. Nie, to nie. Mala som strach z predstavy, že by sa mi to mohlo páčiť. Kto by sa potom postaral o Liu?

„Ideš hore?“ spýtal sa ma Luka a ja som k nemu obrátila unavený pohľad.

„Prečo?“ zatiahla som. Len pokrčil ramenami a vyšiel do temnoty tunela. Vrhla som rýchli pohľad na Jelu a zvažovala ako moc je už pod parou. Usmiala sa na mňa. Bála som sa nechať tu Li s ňou samú, ale na druhej starne som súrne potrebovala vypadnúť. Aspoň na minútu. Našťastie práve v tej chvíli dnu zavítala Mila. Oči mala mokré. Aj ona plakala. Ak som niekoho v tejto diere mohla považovať aspoň vzdialene za skutočného priateľa, tak potom ju. Nemusela som nič hovoriť. Prešla si sadnúť k Li a začala ju jemne hladiť po vlasoch. Dávala mi šancu vypadnúť. Teda aspoň na chvíľu. Využila som toto, ale ešte predtým, ako som tak spravila, som zo zeme zodvihla Liinu čapicu a jemne jej ju nasadila na hnedé vlasy.

O pár minút som sa postavila vedľa Luka. Opieral sa o telefónnu búdku a aj v okolitej temnote som si dokázala jasne predstaviť, ako ma jeho oči sledujú celú cestu až k nemu. Potom sa vystrel a pohol vpred. Zladila som s ním krok a nedalo mi nespýtať sa:

„Kam ideme?“ chcela som vedieť a on sa zlovestne usmial.

„Sú Vianoce,“ pripomenul mi, akoby som na to mohla zabudnúť.

„A?“ nechápala som.

„Lia tento rok nedostala darček,“ šepol a mňa zamrazilo. Hádam, len nechce...

„Nemám peniaze a obchody sú zavreté!“ pripomenula som mu, ale on nad tým len kývol rukou a zamieril si to do najbližšej bočnej uličky. „Luka!“ zavolala som šeptom. „Hádam nechceš...“

„A prečo nie?“ zavrčal. „Prečo by som nemohol? Prečo iní môžu a ja nie?“

„Vieš, že to tak jednoducho je,“ upokojovala som ho. Žeby aj on mal Aloša rád? Nebol s nami dlho. Len mesiac a čosi... Luka si ľudí k telu nikdy nepripúšťal tak skoro!

„Aurora,“ povedal a zastavil. O sekundu na to som musela zakloniť hlavu, aby som mu videla do tváre. „Je mi to jedno. Rozhodol som sa. Odteraz si budem brať všetko, čo budem chcieť!“ vyhlásil odhodlane a ja som s ním v duchu ticho súhlasila... ale navonok? Aj vo mne ešte stále pretrvávali dozvuky poctivej snobskej výchovy? Radšej na to nechcem poznať odpoveď! „Ideš so mnou alebo nie?“  vyzval ma a ja som to nemusela dlho zvažovať. Kašľať na výchovu. Nech ma už rodičia vychovávali k čomukoľvek, pochybujem, že rátali s tým, že nakoniec skončím takto! Prikývla som.

„Idem.“

„Fajn.“

Cesta nám netrvala dlho a ja som si zdesene uvedomila, že ten obchod poznám! Hračkárstvo starého Kutova! Pamätám si, ako nám tu otec kupoval bábiky. Bolo to jedno z posledných starobylých hračkárstiev v meste. Malo svoju stáročnú históriu. Bože, ako som to tam vnútri milovala! Vždy, keď som si v duchu predstavovala Santovu dielňu, tak ma nadalo práve toto miesto! Práve v ňom sa odohralo mnoho zo šťastných momentov môjho detstva! Tu som dostala Lulu, tu mi kúpili môj prvý domček pre bábiky! Tu som vždy dostala všetko čo som chcela! Bolo to oko facka. Kruto mi pripomenula, o čo všetko som prišla!

Luka o tom nevedel a ja som nemala v pláne mu to hovoriť. Zohol sa a v zapätí mi do ruky vtlačil niečo ľadové. Kameň. Vyjavene som na ten kus prírody hľadela a snažila sa nájsť odpoveď na neexistujúcu otázku. Pozrel sa na mňa. Naše oči sa na moment stretli. Bála som sa. Pripadalo mi to konečné. Ak ho hodím, rozjem viac, ako len obyčajné sklo! Rozbijem aj svoje spomienky, minulosť... všetko definitívne pochovám pod nánosmi črepín.

„Bojíš sa?“ spýtal sa tichým vyrovnaným hlasom. Prikývnuť by znamenalo prehru.

„Nie,“ zavrčala som.

„My už nemáme, čo stratiť,“ šepol mi, ale mýlil sa. On už nemal čo stratiť. Ja som ešte stále mala Liu a moju minulosť. Krásnu, plnú lásky, tepla... a tiež vrážd, bolesti a desivého úteku.

Poťažkala som kameň v ruke. Jeho váha akoby ťažila aj moju dušu. Toto je ten okamih, kedy urobím ten jednosmerný krok vred? Alebo vzad? Neviem.

„Ak to nechceš urobiť, vráť sa,“ vyzval ma. Čo som nato mohla povedať? Kam som sa mohla vrátiť? Späť do tunelov? K bolesti a slzám? A čo Lia? Nemala by aspoň o čosi krajšie Vianoce, keby som jej doniesla kúsok z nášho starého života?

Nie. Prudko som pokrútila hlavou. Už sa nebudem ohliadať späť. Toto je teraz môj život. Nespravodlivý a krutý! Plný detských feťákov, smrti a sĺz.

Urobila som to. Zovrela som ľadový kus kameňa v prstoch a v duchu mi skrsla myšlienka, že je to moje srdce. Zahnala som sa a hodila ho vpred. Vzduch naplnil vysoký zvuk trieštiaceho sa skla. Urobila som to. Roztrieštila som ho, presne tak ako moju dušu.

Teraz ju len znova poskladať späť na nových a krutých princípoch ulice! 

Poznáte film Deti zo stanice Leningradská? Tak ten ma inšpiroval.

P. S.: To, že som dej umiestnila práve do Ruska, nie je prejavom môjho odporu voči spomínanej krajine, ale prejavom zhnusenia, že sa aj v 21. storočí, v takzvanom modernom svete, deje niečo takéto smutné! A deje sa to! V Rusku, USA... Východ či Západ? A viete, čo je na tom najsmutnejšie? Že nech sa obyčajní/dobrí ľudia snažia akokoľvek, nič sa na tom nezmení. A prečo? No, na túto otázku si každý musí odpovedať sám.

Sisa118

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Aurora: