Bola som v tom... no neprekonala som to III. časť • OurStories.cz ~ naše povídky

Tu je koniec mojej jednorázovky. Prajem príjemné čítanie. Ako celé dopadne? Prežije to, zomrie? Nesii.
PS: Budem rada za akýkoľvek názor na túto jednorázovku.

22.03.2011 (11:00) • nesii • Povídky » Jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 966×

Prebrala som sa až o dva dni na tom istom mieste. Továreň. Bola noc, to som si ľahko mohla vyvodiť z tmy okolo seba. Nevidela som ani na svoj prst, ale cítila som pohyb vedľa seba. Alica ma chytila za ruku a fňukala.

„Uf. Aj tebe je tak zle?" spýtala sa. Usmiala som sa. Obidve sme sa postavili a hľadeli na svojich priateľov, ktorý nehybne ležali, ale vedeli sme, že sú živí, pretože sme ich počuli dýchať.

„Nehorázne. Čo povieme rodičom? Bojím sa ísť domov." priznala som sa. S Alicou sme nahmatali maličkú lampičku a zapálili ju. Celá miestnosť bola zaplnená nejakými krabicami. Bolo tu aj pár stolov a na jednom z jedných ležali plechovky coca-coly. Asi sa Peter snažil byť milým a starostlivým. Sadli sme si k stolu a napila som sa coly. V hrdle sa mi rozlial chlad. Striasla som sa, ale zároveň si vydýchla. Po tých drogách sa mi uľavilo.

„Ja si myslím, teda ja nejdem domov," šepla Alica a ďalej pila colu. Vyzerala hrozne. Hnedé vlasy mala strapaté a stáli jej dupkom, tmavé oči, ktoré vždy prekypovali šťastím, teraz boli bez iskričky. Boli len tmavé, bez nálady. A ja som tiež musela vyzerať hrozne, aj som sa tak cítila.

„A kde chceš ísť? Nemáme kde ísť. Och, aj tak sa budeme musieť niekedy vrátiť a bude to horšie. Ja idem domov len nás čaká ťažká práca..." nešťastne som sa pousmiala a pozrela na ňu. Alica sa na mňa spýtavo pozrela.

„Musíme zobudiť decká," šepla som. Alica sa zasmiala a postavila.

„No tak, poď,"

Zobudenie všetkých nám trvalo desať minút. Všetci sme sa upravili, napili sa tej coly a išli domov. Každý inou cestou. Mala som šťastie, že Alica bývala vo vedľajšom dome, keby niečo...

Pred bráničkami sme sa objali a trasúc sa vybrali do domu. No a to čo sa stalo potom, som vôbec, ale vôbec nečakala...

Miesto toho aby ma zbili a navrieskali na mňa sa mi mama hodila okolo krku a objala. Jej horké slzy mi stekali na plecia a medzi objímaním sa ma pýtala otázky typu:

„Kde si bola? Čo si robila?" Atď...

Ospravedlnila som sa im a povedala, že to už viac nespravím, lenže som nemohla vedieť, kam až vietor zaveje môj osud.

Tento príbeh je naozajstný. To dievča podľahlo tvrdým drogám. Fetovala desať rokov až na koniec rodičia rozhodli, že musí ísť na liečenie. Teraz je šťastná, že prestala fajčiť a že je znova šťastná.

Keď som sa jej na to spýtala, teraz mi len odpovie: Zo začiatku som to robila z toho pocitu, ale nakoniec z toho, že som sa bála krízy. Ale teraz je to za mnou.

To dúfam aj ja.

Neviem to z vlastnej skúsenosti, nikdy som nebola na drogy či alkohol, ale porozprávala som sa s ľuďmi, ktorý tým svinstvám podľahli a vyrozprávali mi príbeh. Tento príbeh je dievčaťa, ktoré podľa drogám a pokazilo si svoju budúcnosť. Nestretla som sa s takými ľuďmi, pretože som mala strach ako zareagujem ja a oni.

Dnes viem, že takí ľudia nie sú zlí a nerobia to len z frajeriny, ale z toho, že im ublížili. Nechceli zažívať každodennú bolesť...

Autor: nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné