Cruor - A. • OurStories.cz ~ naše povídky

Autorkou je ThGiLiWt.

02.12.2009 (16:00) • JoHarvelle • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1081×

Jediné, čo ma napadá je slovo láska. Láska je všetko, čo v živote máme a čo stratiť môžeme. Peniaze? Dom? Auto? To všetko sú úbohé hmotné veci, ktoré z môjho hľadiska neznamenajú nič. Prečo aj?

Nikdy v živote som nevedel povedať dosť! Nikdy! Kradol som, robil napriek rodičom, vraždil - Moja vášeň!

Ani v láske, dosť, bolo pre mňa cudzie slovo. Jeden jediný človek, ktorého som kedy miloval leží pri mne a umiera. Ako som mohol?, pýtal som sa sám seba už mnoho krát a vždy som si našiel odpoveď. Nevadilo mi, že niekomu zoberiem život. Niekto kvôli mne nebude môcť žiť!, tieto fakty ma vôbec netrápili. Každá raz umrie. Zdalo sa mi to ... normálne. Niečo ako dýchanie, sex, potreba jedla či vody. Jedna z normálnych vecí patriacich k životu. Najmä k môjmu.

Ležala na zemi, plakala. Jej oči, oči hurónskej krásy vlhli. Upierala na mňa zrak a dvíhala ruku. Čo? Nebodaj chceš pomoc? Podal som jej ju. Na, maj si, pomyslel som si zatvárajúc oči. Cítiť pulz, ktorý pomaly spomaľuje, sedieť v mláke plnej krvi, počúvať srdce, ktoré tlčie posledné minúty. To!, to bolo moje. Moja láska – rovnal som ju k človeku – Vraždu! Cruor-A, meno mojej lásky ju vystihlo. Vysvetlenie? Vražda – Cruor, ako inak po latinsky. Som predsa ... Nie nemôžem na to myslieť! Dnes, práve v tejto chvíli, keď pomaly cítim strácajúci sa tep mojej ďalšej obede, som Anonym – moje druhé, oveľa radšej používanejšie meno. Meno vraha.

„Buch, buch!“ načúval som zvuku jej srdca, bral som si ho násytnými dúškami. Miloval som, milujem a budem milovať tento pocit do konca života. Cítim ako sa s mojej obete vytráca život a sedím. Čakám, kedy to príde.

„Buch ... Buch!“ údery sú stále pomalšie a moje vnútro vrie. Cítim príval energie, niečoho nadpozemského. Prirovnal by som to k orgazmu, no je to oveľa, oveľa lepšie! Počítam sekundy. Jedna – dve – tri – štyri! Ide to ako po masle. Otvorím oči, vidím sa v nich. Tento odraz vo mne vyvolá ďalší neovládateľný nával a ja bez rozmýšľania uchopím nôž. Znovu. Usmejem sa a ... Ten pocit, jedno bodnutie a vystrelí do vášho telo extáza.

Pohla sa, zakňučala – ako nejaký pes! To sa mi páči! Som vrah – Anonym – násilník. Z očí sa jej väčším prúdom začnú hrnúť slzy, tep má zrýchlený až nakoniec.

„Buch ... - “ nič. Posledný raz. Idem zošalieť, všetky pocity, ktoré sa v mojom tele práve nachádzali nabrali na intenzite, vybuchli! Cítil som sa ako boh. Pustil som nôž, naklonil sa a pobozkal jej pery. Plné a naveky mŕtve pery. Pozriem sa vedľa, krv! Moja droga. Už aj tak dosť zakrvavenú ruku namočím do kaluži ešte raz a pretriem jej pery. Sú červené, presne ako ...

Nedýcha, tento pocit ma napĺňa viac ako čokoľvek iné. Znovu, znovu sa nakloním a priložím svoje teplé pery k tým jej. Pomaly chladnúcim. Cítim to! Cítim ako sa po celom telo rozhosťuje smrť a zavŕtava sa do každej bunky v tele. Hlbšie a hlbšie! To je jej práca!

Postavím sa. Na zemi vidím škvrnu, veľkú červenú škvrnu, ktorá sa podobá môjmu telu. Chytím si nohavice, cítim chlad. Krv. Nadýchnem sa z rukou pri nose.

„Ach!“ zavzdychám! Tá vôňa, nič lepšie nepoznám. Bez žiadnej zábrany strčím prst – celý od červenej, sladko voňajúcej, no najmä pomaly chladnúcej krvi – do úst. Hmmm..

„Uch!“ znovu! Cítim ju na jazyku a snažím sa prísť na ... a zapamätať si jej chuť. Každá je iná, pre mňa. Každá je iná, každú si pamätám. Všetkých dvanásť vôní, všetky poznám naspamäť.

Otočím sa, vyzujem, kráčam. Kráčam preč od tela mojej dvanástej obete a snažím sa nájsť fotoaparát. Kde je? Zľaknem sa! Kde som ho dal? Toto nie, toto sa nemôže ... Uľaví sa mi. Ľavá strana. Vrchná polička. Miesto na ktoré vždy zabudnem, ktoré ma zakaždým upokojí. Nahnem sa, pošmátram rukou, uchopím. Najlepší zo všetkých.

Pyšnými očami si prezriem môj fotoaparát, priateľa, ktorý mi pomáha nezabudnúť. Mám ich všetky, všetky tie fotky. Rád sa na ne dívam. Pozriem sa nabok, hodiny ukazujú desať. Posledný krát si namočím prst do úst a idem. Nehľadím na nič, nepozerám okolo seba. Krok, dva a som tam. Znovu. Vidím znovu o čosi chladnejšie telo. Kľuknem si.

„Si dokonalá!“ zašepkám do krvavého uška mojej obete, vstávam! Otváram fotoaparát a nastavuje potrebné gombíky. Pozriem dole – baterka plná! Super. Otočím ho, priložím oko a začnem. Vášeň číslo dva – fotenie!

„Cvak. Cvak!“ cvakám, otáčam sa, hýbem sa! Pohnúť kráskou – mojou obeťou – to ma ani nenapadne. Takéto veci sú zakázané, protizákonné. To nemôže nikto. Dokonca ani ja – Anonym!

Prešľapujem z jednej nohy na druhú, fotím každý detail mŕtveho tela. Môjho mŕtveho tela. Jej blond vlasy dokonale kontrastujú s červenou, farbou krvi a lásky. Jej oči, otvorené, modré oči boli mŕtve. Plné krvi a vlasov, boli mŕtve. Biele šaty, ako vždy – prezliekol som ju! Potešil som sa nad vlastným už dlhoročný nápadom. Biela verzus červená. Niečo takéto môže vymyslieť len pravý znalca krvi. Niečo také môže vymyslieť len vrah – Ja – a doktor!

Blesky šľahajú na všetky strany a moja snaha vyfotiť krásku je nadbytočná! Už je neskoro! Je po tom. Mám aspoň niečo, pomyslím si na vlastnú obranu. Otáčam sa, nevediac prečo ukladám fotoaparát na zem. Hneď vedľa krabice s fotkami. Vyzlečiem si košeľu, podám na podlahu. Zapadám priamo na miesto vedľa mojej obete. Blondínky, dlhé nohy, štíhla, modré oči. Môj hriech – milujem ich! Viac ako brunetky či hrdzavo vlásky. Netuším prečo.

Ležiac tvárou v tvár s mojou obeťou rozmýšľam nad ďalšou.

„Prepáč! Nehnevaj sa!“ ospravedlňujem sa. Čo ak začne žiarliť! Pritisnem sa bližšie a skúšam myslieť na iné.

„Más priateľa?“ opýtam sa ... L – dvanáste písmeno v poradí! Tak to má byť. Neváham, skúšam nové meno.

„Máš priateľa L?“ naťahujem uši a čakám. Minútu, dve, tri! Nič. Moja L neprehovorí! Je mi ľúto všetkých, ktorý sa trápili pre moju otázku.

„Neboj sa! Nie si prvá ani posledná, ktorá mi neodpovedala!“ upokojím ju! Nemôže sa báť. Priechod má byť voľný, bezstarostný.

Zatváram oči, užívam si teplo a vlhkosť krvi, ktorá hladne veľmi pomaly. Prečo by aj nie?, dal som predsa kúrenie na najväčšie! Jedno z bežných opatrený. Dýcham sladkosťou krvi presiaknutý vzduch, snažím sa nemyslieť na ďalšiu. Neslušnosť!, nadávam si v duchu.

„Si dokonalá!“ zopakujem vetu, neotvorím však oči. Cítim jej krásu aj cez viečka, cítim jej horkosť, temperament. Viem, že je zviera. Bol som s ňou ... Počítam! Mesiac, dva, tri, štyri! Štyri mesiace!, v objatí a láskavých rukách L, mojej dvanástej obete. Prebieham pamäťou, snažím sa nájsť podobnú L. Rozmýšľam, prehodnocujem, porovnávam. Žiadna! L je ... opravujem sa ... bola tá najlepšie obeť.

Rýchlosťou blesku som sa postavil! Žhavými očami prebehujem po celej miestnosti a hľadám, prezerám každý kút. Nôž! Uvidím ho ani nie dva metre predo mnou. Natiahnem sa, znovu si sadám. Pokojný. Prilepím sa k L, nôž obraciam v rukách. Rozmýšľam, mám alebo nemám? Nevidím dôvod k záporu. Uchopím nôž a sadnem si obkročmo na mŕtve telo mojej poslednej obeti.

„Nebude to bolieť. Je to iba proces!“ oznámil som L, usmial sa! Bola taká nádherná, ako obloha. Najkrajšia. Ľavou rukou chytám šaty, pravou prerezávam látku.

„Hŕŕ!“ látka sa bez väčších problémov trhá. Mne sa naskytne pohľad na veľké, a neodolateľné prsia. Zbožňujem ich.

„Krása!“ prehovorím! Musí to počuť. Želám si to. Každá žena by mala počuť moje slová. Krása! Patrí to každej. Roztrhám šaty ešte viacej a vyzlečiem L! Je nádherná. Po mysli mi chodia len jej prsia, plné a šťavnaté ako ... Nie!, zahriaknem sa! Teraz nie! Nad mojím myslením preberá kontrolu Ja-múdre. Ja-zlé ostáva v úzadí.

„Pripravená?“ opýtam sa! Nečakám na odpoveď! Nožom, veľmi opatrne a presne prechádzam pomedzi jej prsia nadol. Vychutnávam si každú novú kvapku krvi a ďakujem Bohu za všetko! Dostávam sa až na začiatok jej žhavého miesta. Obraciam sa a znovu putujem hore, tento raz však nad prsia. Zastanem na krku.

„Ach!“ vzdychnem po tretí krát a prejdem cez jej hlavné tepny! Na rozdiel od normálneho preťatia tepien, krv nestrieka. Len si pomaly, ležérne hľadá cestu cez hrudník mojej krásky.

Tečúca krv vo mne od malička vyvolávala čudný pocit naplnenia, ktorému začínam rozumieť až teraz. Moje oči skĺzali po červenej cestičke vytvorenej krvou a ruky mapovali prsia obete. Bola nádherná, pomyslím si no vzápätí nahlas dodám:

„Tak ako každá!“ Je – bola – to pravda. Každá z mojich obetí bola nádherná, ba až dokonalá. Ešte stále pozerám na krvavú cestičku, ruky už nepracujú. V pokoji ležia na bruchu L, najkrajšej z mojich obetí. Prúd krvi sa stále spomaľuje, o chvíľu to príde. Uvedomím si to ale neskoro a tak sa nestihnem rozlúčiť. Len smutne pozerám na krvavé telo, a hľadám možnosť vrátiť čas. Ešte raz!, želám si v duchu. Chcem to ešte raz! Hnevám sa na všetko dookola a znovu, veľmi surovo beriem do rúk nôž. Bez jediného zaváhania ho v afekte pichnem L rovno medzi prsia. O chvíľu mi dôjde môj čin. Čo som to urobil? Ako som ju mohol takto znetvoriť? Pozerám na telo, prekrásne telo, ktoré som jedným omylným činnom znetvoril. Namiesto peknej, čistej hrude na mňa z podlahy kričal krvavý, roztrhaný hrudník. Nakloním sa, chcem vidieť viacej.

Čakám na príval odvahy až nakoniec. Nakloním sa! Vidím veľkú, červenú, bohužiaľ len veľmi málo zakrvavenú dieru. Vidím jej srdce. Znovu bez akéhokoľvek pocitu nechuti srkám svoju ruku do veľkej diery, čakám na nejaký pokyn. Nahmatám srdce, moja duša skoro plesá.

„Ach, ach!“ začnem vzdychať, hladkám srdce. Spomeniem si na vetu, ktorá by v tejto situácií veľa prezradila: „ Mám v rukách tvoje srdce!“ Prekrásne veta, pomyslím si no vyťahujem ruku, Napadlo ma niečo lepšie! Beriem nožík, nebol ďaleko! Som mu za to vďačný. Rozmýšľam, mám alebo nemám! Päť minút bez pohnutia sedím obkročmo na L a hľadám odpoveď.

„Mám!“ zakričím nakoniec a vrazím nožík priamo do diery v tele obeti. Vychutnávam si pocit moci! Moc, slovíčko, ktoré aj v dnešnom čase znamená veľa. Nie som kráľ, prezident, doktor, no moja moc je oveľa väčšie ako si ktokoľvek dokáže predstaviť. Som pyšný sám na seba. Viacej už ale nestrácam čas. Chytím ho oboma rukami – nôž!

„Aááá!“ zakričím a celou silou trhnem k sebe. O pár sekúnd už vidím črevá, niektoré roztrhané, veľmi nechutné. Pozriem sa dole a ...

Nechcem veriť vlastným očiam. Prizriem sa z bližšia.

„Ach!“ zastonám! Pustím nôž, natiahnem ruku a dotknem sa malého človiečika v obale. Je prenádherný. Natiahnem ruku ešte viacej a začnem ho hladiť po malej hlávke, ktorá je podobná pingpongovej loptičke. Hladím ho stále rýchlejšie a rýchlejšie.

„Chcem ťa!“ prikrčím sa a pošepkám dieťatku. Znovu, bez jediného zaváhanie beriem do ruky nôž. Priložím ho k placente a jedným pohybom ju roztrhnem. Vytečie voda. Sedím a závistlivo pozerám na ženské telo, ktoré je schopné nosiť človeka – ďalšieho z nášho druhu! Naťahujem ruku a dotýkam sa, teraz už nie obklopenej placentou, hlavy dieťaťa – môjho dieťa!

„Môjho dieťaťa!“ vykríknem, príliš nahlas. V inej situácií by som sa za to na seba hneval. Teraz nič. Len zaujato hľadím na malé tielko, ktoré by sa mi zmestilo do rúk. Neváham, priložím druhú ruku a beriem ho do náručia. Očká zavreté, prstíky nevyvinuté, no predsa prekrásne dieťa! Znovu opakujem ...!

„Moje dieťa!“ tento raz už potichu! Som na seba pyšný, v dvoch veciach. Za prvé, mám – mal som - prekrásne dieťa, ktoré milujem a budem milovať hoci je mŕtve a to sa mi páči. Za druhé, dosť roztopašný dôvod, vykríkol som potichu!

Nápad, ktorý sa v tomto momente vyjavil v mojej hlave ma prekvapil. Položím človiečika na dlážku a vstávam. Fotoaparát, vec ktorá je momentálne prioritou číslo jeden. Vyfotím si ho! Hľadám, pátram. Mám ho! Zrýchlim krok, chytám fotoaparát, znovu sa otáčam. Na dlážke leží niečo malé. Z diaľky to vyzerá ako plyšová hračka, pousmejem sa. Plyšová hračka?, jasné, to je môj ... Vybehnem z miesta a ponáhľam sa zistiť, pre mňa dôležitú informáciu. Jemne, na mňa až priveľmi, dvíham dieťa do rúk. Otočím ho a pozriem sa mu na prirodzenie. Chlapec, poteším sa. Znovu ho však ukladám, tento raz na stôl. Predtým ho však utriem. Čím iný ako šatami jeho matky. Položím ho, vzdialim sa.

„Najprv z diaľky!“ zakričím hoci som od stola len dva metre. Čo ak ma nepočuje. Priložím fotoaparát k oku a fotím. Môj dobrý, ba až skvelý fotoaparát zachytáva každý detail. Podvedome sa približujem k stolu, zistím to až po náraze s ním.

„Au!“ zastonám, fotiť však neprestávam. Môj syn je dôležitejší, pomyslím si no skladám fotoaparát.

„Dosť!“ skríknem. Nevediac čo robím, v afekte, zhodím zo stola môjho syna a nechávam ho ležať na zemi. Malé úbohé telíčko krčiace sa na dlážke, mojimi citmi vôbec nepohne. Ba dokonca ma ešte viacej naštve. Bez jedinej slzy prechádzam k dverám. V mojej cesta však stojí – leží – telo dieťaťa. Bez väčších problémov po ňom prejdem a odchádzam. Fotoaparát držím v ruke!

Otváram dvere, neobzriem sa. Načo?, opýtam sa v mysli a pousmejem sa nad mojím čudným správaním. Čo som to vlastne robil, takto klesať. Ako som mohol? Zamkýnam dvere a vychádzam zo starého hangáru, ktorý je vzdialený od mesta dobrých dvadsaťpäť kilometrov. Znovu sa pousmejem, som dobrý. Všetko klape tak ako má. Vychádzam z hangáru no pre istotu sa pozriem za seba. Všetko v poriadku. Otočím sa, uvidím dôvod hluku, ktorý zmenil moje správanie. Veľký bager hrnúci sa cez pole, len štyridsať metrov odo mňa. Zľaknem sa, rýchlo sa obrátim, bežím naspäť. Otváram dvere hangáru vzápätí odomykám tie od miestnosti. Vletím dnu sťa šíp a hľadám červený telefón. Môj červený telefón. Na malé telíčko pri dverách sa ani nepozriem. Pohľad mi však skĺzne po obeti, po mojej L, ktorú som znetvoril. Ležala tam, rozrezané, krvavá, špinavá. Je mi s toho zle. Kedy som sa zmenil?, pýtam sa sám seba no neprestávam hľadať telefón. Veľmi dôležitú vec, ktorú momentálne potrebujem zo všetkého najviac. Telo mojej obete už zahmlili iné veci a tak, konečne, môj pohľad aj rozum padnú na hľadanie telefónu.

„Kde v pekle je?“ pýtam sa ani neviem koho. Som zvedavý kde bude. Beriem papiere a hádžem ich na stôl, ceruzky tak isto. Celý horím. Dvíham všetko, prehrabávam sa vo fotkách, snažím!

„Aaa!“ kričím, celý rozzúrený prehadzujem všetko čo sa dá až napokon ...

„Tu si!“ poteším sa. Tak dlho som ťa hľadal, pomyslím si! Beriem ho do rúk a vytáčam číslo prvej pomoci.

„Cŕŕŕn.“ Zvoní. Aspoň, že to. Otáčam sa okolo svojej vlastnej osi a pozerám na papiere, ktoré pomaly no isto nadobúdali farbu dlážky. Ktoré nadobúdali červenú farbu. Uvedomil som si, bohužiaľ až teraz, že celá dlážka je od krvi. Moje topánky takisto. Kráčam ku skrini, jedinej v celej miestnosti. Otváram ju, vyberám topánky, nové! Telefón stále zvoní no nikto to neberie.

Kašlem na to! Pomyslím si a odchádzam z miestnosti. Telefón stále pri seba. Čo až? Bola moja priorita číslo jeden. Čakal som na jedno jediné, kedy sa konečne rozozvučí zvučka, kedy sa budem môcť pobiť s mojím veľkým problémom. Čakám pred dverami do miestnosti a opieram sa o stenu. Veľkú a veľmi špinavú stenu, ktorá nepríjemne hladila a pripomínala mi detstvo, ktoré tak neznášam. Vždy, keď mi na um prídu podobné myšlienky, skrútim sa do klbka a rozmýšľam. Namiesto toho som sa teraz hrdinsky postavil a začal pochodovať cez celú halu tam a späť. Pozorujem pukliny a začínam mať strach ako dlho táto budova vydrží. Každá ďalšia puklina, ktorú svojim bystrím, odmalička vynikajúcim zrakom zbadám len dolieva do ohňa. Aj tak bolo načase zmeniť miesto. Som tu už veľmi dlho, pomyslím si a ...

„Cŕŕŕn.“ Zvoní mi telefón. Ako vždy podivnou melódiou. Neváham, zdvihnem ho.

„Haló!“ ozve sa s telefónu známy no predsa čudný hlas.

„Ahoj. Tu Anonym.“ Poviem svoje meno no naďalej nedočkavo kráčam hore dole. Nastalo ticho, čo sa stalo? Chcem sa opýtať no nikto dôveryhodný v blízkosti nie je. Jediné, čo mi ostáva je čakať. Ako nerád čakám!

„ Deje sa niečo?“ opýtal sa Hog. Určite sa volá inak, pomyslím si no nestrácam čas podobnými myšlienkami.

„Prepáč, že vyrušujem ale potrebujem nájsť nový hangár. Začali sa tu potulovať ľudia. Nechcem mať žiadne problémy.“ Poprosím, naďalej no už pomalšie chodím po hale.

„Ako?“ opýta sa ma zdesený hlas v telefóne. Vôbec tomu nechápem. Zastanem. Takto sme sa predsa nedohodli.

„Prosím?“ opýtam sa. Toto vážne nie je možné. Tep sa mi zrýchli a ani krvný tlak nie je v normále.

„Nemám nič čo by som ti mohol poskytnúť.“ Hovorí. Pravdaže kľudným hlasom, nechce vyvolať hádku. Všetko len nie hádka. To je Hogove heslo. Ako si to môže dovoliť!, čo mám teraz robiť? Pustím telefón z rúk, ktorý nepríjemne treskne o zem, vypne sa. Nechcene no predsa si sadám na špinavú dlážku a chytám si kolená. Presne ako v detstve, pomyslím si, zdvihnem telefón a hrám sa s ním. Len tak bezmocne sedím a rozmýšľam nad budúcnosťou. Mám vôbec nejakú?

Autor: JoHarvelle (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné