OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Diabol a ja (Baby, this is love) II. časť

10.04.2011 (10:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Jednodílné • komentováno 13× • zobrazeno 2392×

Veľmi dlhú chvíľu bolo v aute ticho. Vlastne, poriadne dlhú dobu. Keď som sa konečne rozhodla prehovoriť, slnko zapadalo. Celý deň sme len jazdili.

„A nechceš sa ty niečo dozvedieť o mne?“ prelomila som ticho a tak aj napätie, ktoré začalo v aute rásť.

„Ja viem o tebe všetko. Všetko, čo sa dá...“ povedal tajomne.

„Ako to, že o mne vieš všetko, čo sa dá? Ty si ma sledoval?“ spýtala som sa vystrašene.

Neodpovedal. Na niekoľko neskutočne dlhých sekúnd nastalo dusivé ticho a potom prehovoril.

„Aha, tam je nejaký motorest.“

Nečakal na to, čo mu na to odpoviem ja, pri najbližšej odbočke odbočil. Zastavili sme na skoro plnom parkovisku, čo značilo, že to nebude až taký hrozný hotel. O pár minút sme už stáli pri recepcii a čakali na nejakého zamestnanca hotela. Po pár minútach konečne prišla malá udychčaná, ale pekná čiernovláska.

„Dobrý večer, prepáčte, ale je tu strašný zhon, neviem, kde mi hlava stojí...“ začala sa ospravedlňovať.

„To nevadí, nečakáme dlho,“ milo som sa na ňu usmiala a ona sa trochu upokojila.

Usmiala sa tiež a premerala si nás oboch od hlavy až po päty.

„Takže... jedna izba, s kúpeľnou, televízorom a manželskou posteľou... môže byť?“ spýtala sa nás.

„Hmm... manželská posteľ...“ zamrmlal spokojne a šibalsky si ma premeral.

„Ste manželia?“ spýtala sa a stále sa pritom usmievala.

„Nie!“ povedala som okamžite.

„Len milenci...“ povedal Eric tak potichu, aby som to počula len ja.

Zachichotala som sa a udrela ho. Dala nám kľúče a mi sme výťahom vyšli na druhé poschodie, kde bola naša izba. Hneď, ako sme vošli do izby a zavreli za sebou dvere, Eric sa rozbehol a hodil na obrovskú manželskú posteľ.

„Na tej by sa dalo robiť vecí...“ neodpustil si poznámku.

Snažila som sa ho nevnímať a začala si vybaľovať tých pár vecí, čo som mala so sebou. Tričká a nohavice som si odložila do skrine a chcela pokračovať vo vybaľovaní, ale Eric ma zastavil. Stál pri mojom kufri, v rukách držal moju čipkovanú podprsenku a diabolsky sa uškŕňal. Aká irónia...

„Tá je tvoja?“ spýtal sa dychtivo.

„A koho iného by bola? Mattova určite nie,“ povedala som a pri srdci ma zvláštne pichlo.

Pozrel na mňa a akoby pochopil, pustil ju a šiel si ľahnúť na posteľ.

Dovybaľovala som sa a nakoniec som všetky veci, ako sú napríklad tampóny, hrebeň, zubnú kefku, pastu a lieky proti bolesti hlavy odložila do kúpeľne. Keď som vychádzala, zrazila som sa s Ericom.

„Prepáč, len sa chcem osprchovať.“

Začervenala som sa a rýchlo zdupkala preč. Bol tam už hodnú chvíľu a ja som stále počula pustenú vodu. Medzitým ma začala bolieť hlava a po chvíli sa to už nedalo vydržať. Potrebovala som panadol, alebo niečo podobné, ale všetky lieky boli v kúpeľni. A v kúpeľni bol Eric. Eric, ktorý sa sprchoval. Zahryzla som si do pery. Bolesť bola strašná a predsa... veď sa sprchuje, ani nezistí, že som tam bola. Plán bol jednoduchý, rýchlo a hlavne nehlučne vbehnúť do kúpeľne, vziať lieky a vybehnúť von bez toho, aby si ma všimol. Zhlboka som sa nadýchla a potuchu otvorila dvere kúpeľne. Ešte stále sa sprchoval. Práve som stála pri skrinke a hľadala, keď voda prestala tiecť. Pomaly som sa otočila a zbadala ho, ako stojí za mnou a pozoruje ma.

„Ja... ja... len som chcela lieky...“ povedala som chabo a bolesť okamžite zmizla.

Stál predo mnou polonahý, len s uterákom, omotaným okolo mokrého tela. Musela som si zahryznúť do pery, aby som sa na neho okamžite nevrhla.

„Ja... ja... asi pôjdem,“ zakoktala som a stále pri tom pozorovala jeho hruď.

Samoľúbo sa usmial.

„Vieš, že si strašne rozkošná, keď nevieš, čo máš robiť?“ spýtal sa a úsmev mu nemizol z pier.

Pozrela som na neho a chcela odísť, ale chytil ma za zápästie.

„Mala... mala by som ísť,“ povedala som a snažila sa uvoľniť si zápästie, ale jeho zovretie nepovolilo.

„Joan...“ zašepkal a tak ma donútil otočiť sa.

„Asi by som vážne mala ísť,“ zmumlala som, ale umlčal ma jediným bozkom.

Jediný bozk stačil na to, aby som sa znovu cítila ako malá pubertiačka, ktorá po prvýkrát zažila svoj prvý skutočný bozk. Jediný jeho bozk, nežný a pritom spaľujúco vášnivý stačil na to, aby sa teplo jeho pier prelialo do môjho tela a zohrialo mi vnútro. Jediný bozk stačil na to, aby sa mi rozklepali kolenná a v žalúdku mi poletovali motýle.

„Nikam nepôjdeš,“ povedal rozhodne a pritiahol si ma k sebe bližšie.

„Ale mala by som...“

„Nikam nepôjdeš!“ zašepkal a vášnivo ma pobozkal.

Zatočila sa mi hlava a musela sa ho chytiť, aby som nespadla.

„Nie... ja nemôžem, Eric...“ zašepkala som, keď svoje pery preniesol na môj krk a dovolil mi tak dýchať a hlavne premýšľať.

„Prečo nie?“

„Ja.. ja sa bojím,“ zašepkala som.

Ty hlupaňa! Okamžite prestaň trepať blbosti a poriadne ho pobozkaj! Kvílila som v duchu.

„Joan, ja nie som ako Matt.“

„Ale doteraz si žil ako on. Každú noc si mal inú a ja nechcem byť jednou z nich, ak to znamená, že sa spolu budeme milovať a ráno zmizneš a necháš ma tu s ďalším sklamaním,“ šepkala som a po lícach mi tiekli slzy.

„Nie som ako Matt,“ zašepkal a perami mi zotrel slzy.

„Nemusíš sa ničoho báť...“

Neviem, či som chcela ešte protestovať, alebo to nechať tak, ale Eric by mi v tom zabránil tak či tak. Pomaly sa ku mne znovu naklonil a pobozkal ma s takou nežnosťou, s akou som sa ešte nestretla. Ani pri Mattovi, ani pri nikom inom. A v tej chvíli som vedela, že všetko je skutočne tak, ako vraví. Že všetko je v poriadku. Sme tu len my dvaja, ja a on. Obidvaja sme pripravení a obaja si uvedomujeme, čo sa o chvíľu stane a aké následky to bude mať. Obaja sme si totižto uvedomovali lásku, ktorá nám prúdila žilami namiesto krvi a zamilovanosť, ktorú sme vdychovali a vydychovali namiesto vzduchu. Opojenie sa okolo nás vznášalo ako ružové chumáčiky cukrovej vaty. Stačilo sa len načiahnuť a dotknúť sa ich.

Pomaly a hlavne opatrne sa so mnou presunul do izby ku posteli a potom ma na ňu nežne položil. Okamžite som za ním natiahla ruky, ako dieťa za svojou milovanou hračkou, objala ho okolo krku a pritiahla si ho bližšie k telu.

Nedokázala som vnímať nič iné okrem neho. Naposledy sa na mňa spýtavo pozrel a ja som takmer nebadateľne prikývla.

_

Ráno som sa prebudila na to, že mi strašne treští v hlave, bolí ma celé telo a do očí mi svieti protivné vychádzajúce slnko. Nespokojne som niečo zamrmlala a chcela vstať z postele, ale zistila som, že ma niekto zozadu objíma a pridržiava si ma pri tele.

„Dobré ráno...“ zachrapčal Eric a ja som sa mimovoľne usmiala.

Také malé deja vú.

„Dobré...“ zašepkala a zaborila tvár do čistých prikrývok.

„Otoč sa ku mne, prosím,“ zašepkal a končekmi prstov mi prešiel po odhalenom chrbte.

Spokojne som zapriadla a pomaly sa otočila k nemu. Na perách mal spokojný úsmev a oči privreté. Pritisla som sa k jeho nahému telu a vdychovala jeho úžasnú vôňu. Končekmi prstov mi stále prechádzal po chrbtici, obkresľoval cestu miechy, od krku až po kríže a späť.

„Milujem ťa...“ zašepkal Eric.

Neprekvapilo ma, čo povedal. Vedela som to už včera.

„Aj ja teba...“ zašepkala som a chcela vstať, ale on ma nepustil, aj naďalej ma držal v milostnom náručí.

„Neodchádzaj.“

„Hneď sa vrátim, nemusíš sa báť...“

„To isté si mi tvrdila aj v snoch a odišla... a keď som sa zobudil a myslel si, že budeš ležať vedľa mňa a ja ťa budem môcť sledovať, krásnu a nahú, kým budeš spať. Budem môcť počítať každý úder tvojho srdca, každý tvoj nádych, vždy som zistil, že tam nie si.“

„Tebe sa o mne snívalo?“

„Od prvej chvíle, čo som ťa zbadal. Práve si vychádzala z knižnice a ja som tam potom každý deň chodil a čakal, že ťa zbadám. A potom som ťa uvidel znovu. Bola si ešte krajšia, ako som si ťa pamätal. Zašiel som za knihovníčkou a spýtal sa jej, kto si. Odvtedy som o tebe zistil všetko. Naháňala si ma v snoch, videl som ťa všade, kam som sa pozrel a potom som zistil, že ťa ten sviniar podvádza. A pocítil som nádej...“

Skúmavo som sa na neho zahľadela. Vravel pravdu. Priblížila som sa k jeho perám a znovu ho nežne pobozkala.

„Ani v snoch to nebolo také úžasné...“

Perami som mu prechádzala po celej tvári, po perách, nose, lícach, očiach, čele a potom aj po krku.  Pobozkala som ho na mieste, kde má srdce a započúvala sa do jeho úderov. Bilo rýchlo a splašene.

„Milujem ťa...“ zašepkal znovu.

Netuším, ako dlho sme sa takto maznali, keď sa zrazu postavil so slovami, že sa potrebuje osprchovať. Odišiel do kúpeľne a ja som okamžite začula tečúcu vodu. Znovu som si ľahla a zavrela oči. Takto som ostala pár minút, ktoré sa predĺžili do hodiny a mne začalo byť podozrivé, že Eric sa ešte stále sprchuje. Vstala som a obliekla si spodnú bielizeň.

Otvorila som dvere kúpeľne a jediné, čo som zbadala, bola prázdna kúpeľňa, sprcha, v ktorej tiekla voda a v ktorej nikto nebol. Na zemi ležal list.

Mrzí ma to...

Otočila som papier a zistila, že aj na druhej strane je niečo napísané.

Nemysli si, prosím, že ľutujem to, čo sa stalo včera v noci. Bola to najúžasnejšia noc v mojom živote. Ľutujem to, že musím odísť...

Eric

Slzy bolesti a sklamania mi začali prudko stekať po lícach a dopadali na studenú dlážku. Začala som sa triasť a padla na kolená. Mala som pocit, že srdce mi vyskočí z hrude. Splašene boli v rytme Eric – Eric a dožadovalo sa majiteľa tohto mena. Drsne mi narážalo na hrudný kôš a ja som si myslela, že sa mi hruď rozpadne na milión kúskov, ako črepy skla, ktoré už nikto nedá dohromady.

Mala som pocit, že som na tej dlážke kľačala celý deň. A skutočne to tak bolo. Keď som sa konečne postavila, osušila si tvár od sĺz, ktoré nechceli prestať tiecť. Pomaly som odišla do izby a začala si baliť veci. Teda, skôr som ich neprítomne hádzala do kufra. Nebolo ich veľa a preto som mala rýchlo veci zbalené. Obliekla som sa, nasadila si na oči Ray Ban, aby nebolo vidno, že mám opuchnuté a červené oči od plaču, vyšla z izby a zavrela za sebou dvere. Zišla som na prízemie a neprítomne prešla okolo recepcie.

Šuchtavým krokom som prišla k autu, ktoré bolo jediné zaparkované na parkovisku hotela, hodila kufor na zadné sedadlo a hlasno zabuchla dvere. Otvorila som dvere šoféra a práve, keď som chcela nastúpiť, ozval sa za mnou krik.

„Joan!“

Ten hlas...

Bol mi taký známy... Otočila som sa zbadala postavu, kráčajúcu smerom ku mne, zarovno so slnkom, takže som videla len čiernu škvrnu, ktorá sa neskôr sformovala do postavy muža. Mal na sebe čierne obtiahnuté tričko, starú čiernu koženú bundu a čierne roztrhané nohavice.

„Eric!“ skríkla som a rozbehla sa k nemu,

Bežala som, ako v tých príšerných gýčových filmoch hlavná hrdinka uteká za svojím milovaným.  Hodila som sa mu okolo krku a on ma pevne objal.

„Čo – čo tu robíš?“ spýtala som sa cez vzlyky a slzy, ktorým som sa neubránila.

„Stojím a objímam svoju životnú lásku.“

„Ale... kde si bol?“

„Bol som sa vzdať svojho osudu a prijať ten tvoj...“

„Nechápem...“

„Vymenil som nesmrteľnosť za ľudskosť,“ povedal jednoducho a chcela ma pobozkať, ale ja som ho zastavila.

„Takže si teraz človek?“

„Taký ako ty, len nie taký krásny...“

„Ale...“

„Už sa toľko nepýtaj. Som tu...“ zašepkal ako bez dychu a dychtivo ma pobozkal.

Baby, this is love...