If you really know me... • OurStories.cz ~ naše povídky

Táto poviedka nie je o mne, ale o ľudoch, ktorých bežne stretávame v škole, ulici alebo v obchode. Je o ľudoch, ktorým sa možno vysmievame, alebo nie my, ale iní. Je o ľuďoch, ktorý nie sú takí, akí sa na prví pohľad zdajú. Je o ľuďoch, ktorí majú problémy a nikto im nepomôže. "Ak by ste ma skutočne poznali, vedeli by ste, že sa usmievam len preto, že musím. Svoj smútok a slzy schovávam za smiech a úsmev."

08.12.2010 (13:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Jednodílné • komentováno 13× • zobrazeno 1745×

Prekročte čiaru, ak trpíte depresiami...

Prekročila som...

Prekročte čiaru, ak na vás niekto niekedy kričal, nadával vám, smial sa vám alebo vás ponižoval...

Prekročila som...

Prekročte čiaru, ak vám niekto niekedy fyzicky ublížil, napadol vás alebo vás zbil....

Prekročila som...

Prekročte čiaru, ak vaša rodina nie je úplná, vaši rodičia sú rozvedení, alebo žijete len s otcom alebo s matkou...

Prekročila som...

Prekročte čiaru, ak vy alebo niekto z vašich blízkych užíva drogy, alebo s nimi mal skúsenosť...

Prešla som...

Prekročte čiaru, ak ste niekedy stratili niekoho blízkeho, z rodiny alebo z priateľov...

Prekročila som...

Prekročte čiaru, ak cítite, že ste na svete sami a ste vystrašený...

Prekročila som...

Ak by ste ma skutočne poznali, vedeli by ste, že môj príbeh nie je šťastný...

Sedela som v kruhu, utvorenom zo stoličiek a na každej sedeli ľudia z mojej školy. Naša škola usporiadala stretnutie, kde sa každý, kto mal záujem, vyspovedal niekomu inému zo školy, povedal im svoje problémy a počúval problémy ostatných. Boli sme piati. Každý rozprával o svojich problémoch, o tom, aký v skutočnosti sú, že prvý dojem klame...

ASHLEY:

„Ak by ste ma skutočne poznali, vedeli by, ste že moji rodičia sú rozvedení. Žijem len s mojou mamou a s otcom sa nestretávam. Chcela by som, aby bol náš vzťah s otcom lepší, ale nedokážem to. Raz, keď som bola ešte dieťa, museli sme ísť s mamou do hotela, aby sme nemuseli byť doma."

- Usmievam sa len preto, že musím. Svoj smútok a slzy schovávam za smiech a úsmevy... -

LAURA:

„Ak by ste ma skutočne poznali, vedeli by ste, že... mi zomrela malá sestrička... mala sedem rokov, keď zomrela. Deň pred nehodou sme sa pohádali, pretože sa po mne opičila. Moje kamarátky ju mali radi a ja som si myslela, že mi lezie na nervy, ale nikdy to tak nebolo. Vždy som ju mala rada. Moji rodičia sa po jej smrti rozviedli."

- Najviac ma trápi to, že som jej pred smrťou nestihla povedať, ako veľmi ju milujem. -

CHRIS:

„Ak by ste ma poznali, vedeli by ste, že sa kvôli známkam hrozne stresujem. Nikdy mi nestačí to, čo spravím, vždy si hovorím, že som to mohol urobiť aj lepšie. Nestačí mi ani keď som na 35. mieste z 400. Vždy chcem byť lepší, ako dokážem byť.“

- Cítim sa pod veľkým tlakom kvôli známkam... -

BRATT:

„Ak by ste ma skutočne poznali, vedeli by ste, že nie som gay. Ľudia v škole mi hovoria, že som gay, ale ja som normálny hetero. Hovoria to len kvôli tomu, že sa obliekam tak, ako sa obliekam, ale ja nie som gay. Páči sa mi ako sa obliekam...“

- Ak by som bol gay, vedel by som to, ale mne sa naozaj páčia dievčatá. Som taký, ako vy všetci ostatní... -

Každý sa už vyspovedal, každému tiekli slzy, každého sme objali a každého sme utešili. A teraz bol rad na mne...

„Ak by ste ma skutočne poznali, vedeli by ste, že... že moja mama je vo väzení, žijem len s otcom. Otec je drogovo závislý... každý deň na mňa kričí, hovorí mi, že ma nemá rád, a preto trpím častými depresiami... on hovorí, že tie depresie si vymýšľam len preto, aby som upútala pozornosť. Povedal mi... povedal mi, že som tá najhoršia dcéra na svete... že som sprostá a nikdy ma v živote nestretne nič dobré... povedal mi, že ma dokonca nenávidí a či som teraz spokojná... V škole sa mi posmievajú a moja jediná priateľka... moja najlepšia kamarátka zomrela minulý rok v lete...“

Aj ja som sa rozplakala...

„Je nám to ľúto, ale z kómy sa už nepreberie,“ práve vravel doktor, keď som vstúpila do nemocničnej izby.

Na posteli ležala Crisy, moja najlepšia priateľka. Pred dvoma týždňami mala ťažkú autonehodu a upadla do kómy, z ktorej sa už nepreberie. Doktori sa po celé tie dva týždne snažili urobiť nejaké pokroky, ale nedarilo sa im to. Teraz už naisto vedeli, že jej už nič nepomôže. O pár dní ju chceli odpojiť z prístrojov a potom ju pochovať...

***

Bolo sivé ráno a akoby aj nebo vyjadrovalo úprimnú sústrasť, začalo pršať. Jej rakvu práve ukladali do hrobu. Každý okolo mňa plakal, každý na ňu spomínal, každý jej rodičom a jej rodine vyjadroval úprimnú sústrasť. Každý až na mňa. Ja som tak len stála, dívala sa na jej hrob, ktorý po chvíli zakopali hlinou a stále tomu nemohla uveriť. Bola preč... už sa nikdy nevráti... už ju nikdy neuvidím... už nikdy sa s ňou neporozprávam... už nikdy neuvidím jej úsmev... už nikdy... teraz som ostala na svete naozaj sama. Už tu nie je nikto, kto by ma chápal, nikto, kto by ma v ťažkých chvíľach utešil a rozosmial... nikto... Po lícach mi začali stekať slzy, ktoré sa zmiešali s kvapkami dažďa. Najprv tiekli pomaly a potom čoraz rýchlejšie. Nedokázala som ich zastaviť. Z úst sa mi vydral vzlyk a zrazu ma niekto objal. Bola to Crisina mama. Objala a kolísala sa so mnou v náručí. Tiež plakala.

„To bude dobré... neboj sa, zlatko...“ snažila sa ma utešovať, ale utešovala skôr seba.

***

Stála som pred dverami nášho domu a pýtala sa sama seba, či mám vojsť dnu. Čo by sa stalo, keby som práve teraz šla k mostu a jednoducho skočila dolu do rieky? Komu by som chýbala? Nikomu. Otec by si ani nespomenul... Ak by som skočila, všetky moje problémy by zmizli. Ak by som skočila, necítila by som už bolesť, utrpenie ani smútok. Cítila by som len chlad a temnotu vody...

Nakoniec som vošla do vnútra. Dúfala som, že otec nie je doma, aby som sa mohla naposledy pozrieť na svoju izbu, ale mýlila som sa. Bol tu a sedel v kresle a znovu bol opitý. Skúsila som okolo neho potichučky prejsť, ale všimol si ma.

„Kde si bola?“ skríkol na mňa.

„Crisy mala pohreb,“ zašepkala som.

„A prečo si celá mokrá?“

„Vonku prší.“

Vtedy si všimol mláčku na podlahe, ktorá za ten čas, čo som tu len tak stála vznikla. Skríkol na mňa a silno ma udrel. Tak silno, až ma odsotil a ja som hlavou narazila do steny. Cítila som ostrú bolesť vzadu na temene a rukou sa chytila boľavého miesta. Keď som sa na ruku znovu pozrela zbadala som krv. Vydesene som sa na neho pozrela, ale on sa ešte viac naštval.

„Vstaň! Počuješ ma? Vstaň!“ skríkol na mňa.

Chytil ma za rameno a trhol mnou tak silno, že som sa musela postaviť. Trhal som mnou a pritom na mňa kričal.

„Čo si o sebe myslíš? Na čo si sa vrátila domov? Nechcem ťa tu! Počuješ? Vypadni! Horšiu dcéru na svete ešte nikto nevidel! Si nula! Si blázon! Všetky tie tvoje depresie si len vymýšľaš! Chceš len upútať pozornosť! Si obyčajná nula a ver mi, že v živote ťa nič dobré nestretne!“

Stisol mi rameno a pritom na ťahal k dverám. Otvoril dvere a vyšmaril ma von do dažďa. Spadla som tvárou do mokrej trávy a každá kvapka, ktorá na mňa dopadla, mi robila v tele bolestivú dieru. Chvíľu som ešte takto zostala ležať, ale po chvíli som sa nakoniec postavila. Most bol len kilometer ďaleko od nášho domu. Každý krok mi robil veľkú námahu, ale nakoniec som sa dostala až k mostu. Poháňala ma myšlienka na pokoj. Chcela som sa ponoriť do vody a nechať prúd rieky, nech unesie moje telo, čo najďalej. Už som nechcela na nič myslieť. Chcela som sa len ponoriť do temnoty. Zabudnúť na všetko. Na každého...

Jediným krokom som sa rozhodla pre smrť. Pre bezbolestnú smrť, ktorá mi prinesie nekonečný pokoj. Zavrela som oči a skočila. Bolo to také ľahké. Rovnako ľahké, ako keď odtrhnete na lúke kvet, alebo privoniate k ružiam v kvetinárstve.

Prekročte čiaru, ak ste niekedy pomysleli na smrť...

Prekročila som...

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné