OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Insanity - Deadly dreams 1/2

16.09.2016 (15:00) • MillieFarglot • Povídky » Jednodílné • komentováno 7× • zobrazeno 1328×

Deadly dreams

„Počuješ ju umierať? Počuješ, ako jej duša pomaly opúšťa telo? Ako život pomaly vyhasína?“ ozval hlas priamo za sebou. Studený vánok jej ovial odhalený krk. Prisahala, že za ňou niekto stojí. No keď sa obzrela, nebol tam nikto, aby potvrdila svoj pocit. Cítila prítomnosť niekoho tesne za sebou, mohla cítiť jeho ľadový dych priamo na svojej koži. Ako to, že to všetko vnímala, aj počula, no nikto tam s ňou nebol?

Pozrela sa späť na telo pred sebou. Bola to žena, ktorá mohla mať najviac tridsať rokov.  Aj v tom šere si mohla všimnúť tmavočervený fľak na jej hrudi, ktorý sa stále zväčšoval. Tričko, ktoré mala na sebe, nasávalo jej krv, akoby jej ju chcelo z tela vytiahnuť všetku.

„Čo sa jej stalo?“ opýtala sa. Hlas sa ozve. Vždy sa ozval, keď sa niečo pýtala. A niekedy nemusela, pripomenul sa sám.

„Ty nevieš? Pozri sa na svoje ruky,“ odvetil mužský hlas so smiechom, z ktorého jej zježilo všetky chlpy na tele.

Sklonila hlavu a pozrela na ruky. V pravej ruke zvierala nôž, ktorý bol pokrytý krvou. Až teraz si uvedomila, že tmavočervenú tekutinu mala po prstoch a kvapkala na zem. Od prekvapenia otvorila ústa. Chcela kričať, no nemohla. Hrdlo mala stiahnuté.

Triaška ovládla jej telo. Bola vystrašená. Netušila ako sa tam ocitla. Bola si však istá, že nikoho nezabila. To by si predsa pamätala. Nemala na to žiadny dôvod. Nepoznala ju.

Pohla sa, zdvihla ruku a chcela niečo povedať. Jediné, čo z nej vyšlo, bolo chrapčanie. Rukou sa chcela dotknúť rán na bruchu, no ruka jej ochabla a padla vedľa tela. Rovno do kaluže krvi.

Ešte žila, má čas ju zachrániť! Kto jej ublížil? Kto by ju zabil? A prečo jej ten dotyčný dal do rúk nôž?

„Dokonči to.“

Znovu sa poobzerala okolo seba. Nevedela si vysvetliť, odkiaľ pochádza ten hlas. Rozpráva sa vôbec s ňou? Toto musel byť len sen. Nikdy by sa neodvážila niekomu ublížiť, nie to ho zabiť. Nebola schopná niekomu čo i len skriviť vlások na hlave.

„Chceš, aby sa trápila? Pozri sa na ňu. Bolí ju to, trpí. Všimni si jej oči, ktorými ťa hypnotizuje. Chce vykúpenie z tej bolesti.“ Pohľad upriamila na jej tvár. Naozaj sa pozerala na ňu, pery sa jej chveli. Nevedela, či jej chce niečo povedať, alebo to má iný význam. Občas ich stisla a pri tom skrivila tvár. Určite od bolesti.

„Dokonči to.“

Nie, nemohla. Za koho to mala ukončiť? Prečo chce od nej niekto niečo také. Nebola hodná zobrať niekomu život. Nedala jej ho, prečo ho vziať?

Zachvela sa a uchopila nôž pevnejšie, aby jej nevypadol a nezranil osobu pod ňou viac. Potrebovala upokojiť svoje splašené srdce, aby si nespôsobila infarkt ešte skôr ako zavolá záchranku. Dychčala akoby práve utekala ako o život.

Lepkavá tekutina na jej rukách pomaly zaschýnala. Netušila, ako dlho strávila pozeraním pred seba. Hlas dlho neprehovoril. Zatvorila oči a snažila sa spomenúť na to, ako sa tu dostala. Keby si tak pamätala, kto jej podal nôž a zmáčal jej ruky jej krvou.

Musela sa odtiaľto dostať čo najskôr. Ak by ju tam niekto zbadal, bola by podozrivá. Ako by potom niekoho presvedčila, že nespáchala vraždu? Bola nevinná, no nedokázala by to preukázať.

Pooberala sa okolo seba. Nachádzala sa niekde na betónovej ceste, pravdepodobne na kraji  parkoviska. Nikde nebolo ani živej duše, žiadne svetlo, ktoré by ju osvetľovalo.

Nikto ju nespozná.

Pomaly sa zohla a položila nôž k žene. Už sa nehýbala a mohla si len domyslieť, že už sa viac neprebudí.

Postavila sa a otočila. Musela čo najskôr odísť, zmyť si krv z rúk a vrátiť sa domov, do bezpečia. Zabudne na to, čo videla. Zabudne na to, že tu vôbec bola.

Vzduch okolo nej náhle zhustol. Mala pocit, akoby ju nejaká neviditeľná sila ťahala späť k tmu telu. Cítila, že je niekto pred ňou a tlačí ju späť. Nemohla sa nadýchnuť. Urobila preto krok dozadu.

„Najskôr to dokonči.“

„Nie!“ vykríkla a znovu chcela odísť, tentokrát inou cestou.

„Inak ťa zabijem,“ vyhrážal sa jej mužský hlas, z ktorého šiel strach.

Nemohla to urobiť. Pred sebou stále cítila niečo neviditeľné. Triasla sa a nebolo to zo zimy. Z predstavy, že by sa mala otočiť, vziať zbraň do ruky a zabodnúť nôž do tela nevinného človeka, ju rozbolel žalúdok. Nemohla to byť predsa jediná cesta, ako sa odtiaľto dostať.

Zrazu si ale uvedomila, že sa tu ocitla len náhodou. Znovu. Tieto sny sa jej predsa snívali neustále a nemala sa čoho báť. Vykoná, čo chce ten hlas a prebudí sa v bezpečí svojej postele. Nebola to realita.

Toto bol sen.

Príšerne divný sen.

Zasmiala sa. Strach z nej opadol a trochu sa upokojila.

„Tak dobre,“ odvetila. Nevedela, či to bolo smerované tomu hlasu, alebo sebe, aby nabrala viac odvahy. Zrejme to bolo to druhé.

Zvrtla sa na päte a zohla sa. Uchopila nôž a namierila ho na telo ženy. Vedela, čo musí urobiť. Ako to, že si to neuvedomila skôr?

Sníva sa jej stále podobný sen, avšak nevinné obete sa menia. Nevedela, odkiaľ sa berú. Ak si to bude pamätať, keď sa prebudí, musí sa na to pozrieť v nejakom snári.

Ostrý koniec priložila k jej hrdlu. Zatlačila a v tom započula spokojný výdych.

„Viem, že vždy urobíš, čo chcem.“

„Lebo to je len sprostý sen,“ odvetila hneď. Zaťala zuby, aby nevykríkla, keď sa jej spod prstov, v ktorých držala železo,  vyvalila krv. Bolo to nechutné, no nevyhnutné zlo. Chcela sa už prebudiť.

„Cítiš, ako z nej uniká život? Aký to je pocit? To ticho, žiadne dýchanie, ani tlkot srdca. Jej duša tu už nie je, už je na druhom svete. Ach, Cath, škoda, že si tú dušu nemohla vidieť. Už netrpí v tom tele. Je šťastná.“

Striaslo ju. Ten muž musel byť zvrátený psychopat. Inak si to nevedela vysvetliť.

Prebudila sa a okamžite sa posadila. Cítila na tele zvláštnu ťažobu. Oči ju štípali a chcela kričať, lenže nemala prečo. Bol to len sen.

Zvalila sa späť do postele, schytila kraj prikrývky a pritiahla si ho k brade. V tom zacítila železný pach.

Pach krvi.

Striaslo ju a takmer zabudla dýchať. Pošúchala dlane o seba a cítila, že na nich niečo má. Musela proste prísť o rozum. Snívali sa jej sprostosti a namýšľala si veci. Načiahla sa, aby zažala malú lampu vedľa postele.

Keď zbadala krv na jej prstoch, dlaniach a po celom jej tele, vykríkla.

Okamžite utekala do kúpeľne. Všetky jej pohyby boli trhané, ruky sa jej chveli a zadržiavala krik. Netušila, čo sa stalo.

Nádych a výdych, určite to bude mať logické vysvetlenie. Ako sa však jej sen mohol presunúť do reality? Nedávalo jej to žiadny zmysel.

Keď teplou vodou zmývala krv zo svojich rúk, spomenula si na slová, ktoré počula.

„Počuješ ju umierať? Počuješ, ako jej duša pomaly opúšťa telo? Ako život pomaly vyhasína? Ach, Cath, škoda, že si tú dušu nemohla vidieť.“

Prisahala by, že aj tentoraz ju niekto sledoval. Niekto musel stá dosť blízko na to, aby jej dýchal na kožu. Cítila prítomnosť nejakej neviditeľnej sily. Zasvietila všetky svetlá v dome a pozrela sa úplne všade. Do každého kúta, skrine.

Prezliekla sa a nočná košeľa, ktorá bola celá od tmavočervenej tekutiny, skončila v smetnom koši.

Cítila neopísateľný strach. Vedela, že tá krv nebola jej. Skontrolovala si celé telo a nenašla žiadnu ranu. Nikto nebol u nej v byte a predsa počula tichý smiech. Potriasla hlavou, musela prísť o rozum. Prisahala v duchu, že už si nikdy nepozrie žiadny horor. Potom sa jej podvedomie za to odvďačí práve takto.

Čo tie sny mohli znamenať?

Vzala do rúk notebook, aby si vyhľadala v nejakom online snári význam. Stávalo sa jej to pravidelne, no nemohla tvrdiť, že si na to zvykla. Často si myslela, že to je realita. Keď sa však prebudila, len sa zasmiala. Tentokrát to nabralo úplne iné rozmery.

A možno je aj toto len hlúpy sen.

Lenže nebol. Prvá vec, čo upútala jej pozornosť, bolo upozornenie na nový e-mail. Okamžite ho otvorila len preto, aby to okienko zmizlo. Keď sa jej otvoril priečinok a načítavala sa internetová stránka, takmer prestala dýchať.

Polícia... prosí o pomoc pri pátraní... nebezpečný vrah na slobode... vražda... blesková správa...

Písmená sa jej zlievali, no obrázky videla jasne. Na tom mieste sa ocitla v sne. Spoznávala priestor parkoviska a aj miesto činu. Obrysy tela ukrytého pod bielou plachtou jej pripomínali ženu, ktorú zabila.

Zabila nevinnú osobu, určite ju nájdu a obvinia z vraždy. Jej život skončil. Nikdy jej nikto neuverí, že tá vražda sa stala len v sne. Nevedela ani len opísať toho muža, čo tam bol s ňou. Poznala iba jeho hlas.

Insanity bude miniséria krátkych poviedok, z ktorých možno časom vznikne nejaký dlhší príbeh. :)
Snáď sa bude páčiť. 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Insanity - Deadly dreams 1/2: