OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Jedna slza za spomienku

02.02.2011 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Jednodílné • komentováno 5× • zobrazeno 1586×

Jedna slza za spomienku

Bol deň ako každý iný, ktorý sa pomaličky končil. Všade ticho, ktoré prerušovali len dunivé zvuky kvapiek dopadajúcich na cesty a strechy áut. Nikde nikto, len prázdne ulice. A predsa sa niekto nechcel ísť skryť pred dažďom. Smutná dievčina, sediaca na starej, takmer rozpadnutej lavičke v najzapadnutejšom kúte mestského parku. Mysliac si, že ju nikto nevidí, nastavila tvár ostro bodajúcemu dažďu v márnej snahe zakryť slzy aj bolesť. Po tvári jej stekali čierne potôčiky sĺz zmiešané s dažďovými kvapkami a ceruzkou na oči. Vedela, žeby mala ísť domov, do tepla, aby neochorela, ale aj tak tvrdošijne zotrvávala na svojom mieste a naivne si nahovárala, že možno tento dážď zmije nielen jej slzy, ale aj trýznivú bolesť v srdci, ktorú so sebou prinášajú spomienky. Oddávala sa bolesti, veriac, že je sama. Ale mýlila sa...

V tom čase cez túto časť parku prebiehal mladík, ponáhľajúc sa domov, aby sa mohol prezliecť. Uteká cez dážď už takmer polovicu mesta a v duchu si nadáva, že si nezobral do batohu aspoň skladací dáždnik. V tom ho však náhli popud prinútil otočiť hlavu a pozrieť sa na starú lavičku, kde chodia prespávať bezdomovci a feťáci. Keď zbadal dievča, ktoré sa očividne neponáhľalo domov a len sedelo a nechalo sa bičovať prudkými nárazmi vetra a dažďa, zarazil sa a začal ju pozorovať.

Plecia sa jej chveli – určite od zimy - a dlhé, asi tmavohnedé vlasy, sa jej lepili na tvár a krk. Bola na nitku premočená a tak si všimol, že je štíhla. Nevedel prečo, ale niečím ho uchvátila, bol ňou doslova fascinovaný. Tvár mala otočenú k oblohe, akoby naschvál ponúkala svoju tvár krutému dažďu. Z určitého – a jemu neznámemu – dôvodu, ho nahnevalo, že nevidí jej oči.

Určite sú krásne, pomyslel si.

Pravdepodobne podvedome sa vydal jej smerom a úplne zabudol na to, že chcel byť čo najskôr doma, by nakŕmil svoju sučku Betinu a uvaril si poriadne sladký, horúci čaj. Pristúpil k nej bližšie a skúmavo sa na ňu zadíval. Keď zbadal rozmazanú očnú linku, opuchnuté oči a chvejúce sa pery, došlo mu, že toto nádherné stvorenie, pripomínajúce anjela, s krásnymi tmavomodrými očami plače, akoby malo zlomené srdce. Zatúžil potom, aby ju mohol nejako utešiť, skryť vo svojom náručí a zašepkať jej, že všetko bude v poriadku.

Kým si to stihol premyslieť, nejaká sila ho prinútila pristúpiť ešte bližšie a tá istá sila, len s väčšou intenzitou, ho nútila niečo povedať.

„Anjeli predsa neplačú,“ povedal dosť nahlas, aby ho počula.

Užasnuto na neho pozerala, neobávala sa, žeby ju niekto našiel a bol tak svedkom jej zármutku, ale stalo sa. Cítila, ako jej červenejú líca, čo sa jej naposledy stalo, ešte keď bola mladá žaba na strednej.

„Ja nie som anjel, takže môžem plakať,“ odsekla mu nahnevane, ale aj trochu zahanbene.

Sklonila hlavu, aby ju nevidel, ale v tom pod bradou zacítila studený prst a narušiteľ jej pokoja ju prinútil, aby sa na neho pozrela. Jeho orieškovo hnedé oči boli až nebezpečne blízko a strapaté svetlohnedé vlasy boli sotva na dotyk. Možno sa mala báť, ale ju to zvláštnym spôsobom upokojovalo, cítila sa istejšie, v bezpečí.

„Neskrývaj sa predo mnou, kráska,“ povedal a na jej prekvapenie, a aj napriek vode a špine na chodníku, si pred ňu kľakol a zadíval sa jej do očí. Z intenzity jeho pohľadu ju trochu zamrazilo, ale skôr tým príjemný spôsobom.

Rukou jej utrel čierne potoky na líci a usmial sa na ňu. „Vidíš, takto je to lepšie. Mimochodom, som Lucien,“ povedal s neznámou nehou v hlase. Doteraz ani nevedel, že je niečoho takého schopný.

„Lillian, alebo len Lil,“ povedala a kývla hlavou.

Lucien sa na ňu usmial. Lillian... Vedel, že ho to meno bude prenasledovať ešte dlho. Bol za to rád a ďakoval neznámemu popudu, ktorý ho priviedol práve k tejto lavičke.

„Prečo si plakala, Lillian? Také pekné dievča sa musí usmievať, nie plakať,“ povedal jej a skúmavo sledoval jej reakciu.

Lillian sa mu chcela vytrhnúť, bola v rozpakoch. Prišla sem, aby bola sama a mohla sa oddať smútku a bolesti bez toho, žeby sa musela obávať odhalenia. Nechcela, aby ju niekto ľutoval, aby predstieral, že rozumie jej bolesti. Lenže teraz... mala pocit, že práve tomuto premoknutému chalanovi by na tom skutočne záležalo. Nevedela však, čo má povedať. Nepoznala chalana pred sebou, nikdy predtým ho nestretla. To má neznámeho človeka zaťažovať svojimi problémami?

Keď neodpovedala, Lucien si povzdychol. „Prosím, povedz mi to,“ zaprosil takmer zúfalo. Čo bolo na nej, že chcel o nej všetko vedieť v jednej sekunde? Žeby to bola zvláštna bezbrannosť v jej pohľade?

Videl na nej ako premýšľa, ako váha povedať mu dôvod svojho plaču. Chápal to, nie je ľahké dôverovať neznámemu človeku, ktorého vidíte po prvýkrát v živote. Stále pozeral na ňu a mohol by odprisahať, že vidí boj v jej očiach, aj keď mu v tom výrazne bránil hustý lejak. Bola mu zima, a podľa trasu jej tela pochopil, že ona na tom nebude o nič lepšie. Lenže, kde pôjdu? Síce býva len kúsok odtiaľto, ale bolo by to vhodné?

„Nechceš ísť ku mne na čaj, Lil?“ spýtal sa jej napokon skôr, ako sa stihol príliš zahĺbiť do vlastných myšlienok, čo bol tak trochu jeho zlozvyk, ktorý mu rada vyčítala jeho bývala priateľka.

Zmätene sa na neho pozerala a mala nutkanie povedať áno. Bývala odtiaľto ďaleko a bola jej naozaj zima, celá sa klepala a bola úplne skrehnutá. Ale najviac chcela povedať áno aj preto, lebo chcela o chalanovi, ktorý stále kľačal pred ňou a mal najkrajšie hnedé oči aké kedy videla, vedieť čo najviac. Aj všetko, ak sa bude dať. V náhlom popude, ktorý sa zobral ani nevedela odkiaľ, sa na neho usmiala a vzápätí dodala:

„Dám si šálku čaju. Dúfam, že bývaš blízko,“ povedala a po prvýkrát za posledné tri roky sa jej podarilo zahnať vlastných démonov a skutočne úprimne sa usmiať. Bola z toho šťastná, aj keď vedela, že za to mohol len a jedine Lucien.

Čo je na ňom, že ho chcem tak veľmi spoznať? preletelo jej hlavou.

Lucien sa šťastne usmial a vyskočil na nohy. Hýbalo sa mu dosť zle, keďže sa na neho lepilo úplne všetko oblečenie. Vytiahol na nohy aj Lillian, ktorá od prekvapenia zvýskla, a uvedomil si, že mu siaha sotva po rameno.

Je taká drobná, možno by som ju mal volať škriatok, pomyslel si, ale hneď svoju myšlienku zavrhol. Nebude ju volať škriatok, veď ona je anjel. Anjel, ktorý plače a je smutný.

„Ešteže bývam hneď za parkom, si úplne premrznutá,“ povedal a pokynul hlavou, aby ho nasledovala. Veľmi neochotne jej nakoniec pustil ruku, aby sa z jeho správania nevyvodila nejaký nesprávny záver. To je to posledné, čoby chcel.

„Veď ani ty nie si na tom o nič lepšie. Z teba tiež kvapká,“ povedala, aby trochu zmiernila nervozitu, ktorú začala pociťovať. Bože, ako je to dlho, čo išla ku chalanovi na čaj alebo kávu...

Lucien viedol Lillian spletitými chodníčkami starého parku s obrovskými lipami a topoľmi stojacimi pri plote. Mal rád tento park, chodieval sa sem prechádzať, keď si potreboval prečistiť hlavu alebo len tak vypnúť. Bol tu úžasný pokoj, dokonca aj vtedy, keď tu výskali šantiace deti.

Lillian zvedavo nasledovala chalana pred sebou. Bola zvedavá ako asi žije, či žije sám alebo s rodičmi... Ktovie, či je študent alebo pracuje? V súvislosti s jeho osobou ju napádalo stále viac a viac otázok a ich prúd zastavilo až to, že sa zastavil aj Lucien. Prekvapene pozrela pre seba a videla, že stoja pred vchodom do akéhosi vysokého paneláku zájdenej modrej farby, ktorý mnohokrát videla z parku.

Lucien rýchlo odomkol, a potom ju začal ťahať za sebou po schodoch. Zastavil sa hneď na druhom poschodí, otvoril dvere do bytu a Lillian sa naskytol pohľad na neveľkú, ale veľmi vkusne zariadenú predsieň s množstvom poličiek, vešiakov a svetlozeleným kobercom na podlahe.

Rýchlo si vyzula premočené tenisky, aby mu nezašpinila koberec a Lucien medzitým zavrel dvere a nasledoval jej príklad. Chcela si pozornejšie prezrieť byt, ale nestihla to, lebo sa k nim prihnal pes. Lillian sa prekvapene dívala na trochu odrastenejšie šteňa beagla, ktoré veselo vrtelo chvostíkom a vyzeralo veľmi spokojne. Andrej sa sklonil a poškrabal psa za ušami, ktorý na to zareagoval veselým šteknutím.

„Toto je Betina, neboj sa jej, je neškodná,“ povedal zvesela, psa ešte raz poškrabkal, a potom sa vybral niekam preč.

Lillian len poškrabala psa a radšej rýchlo nasledovala Luciena, ktorý mieril cez krátku chodbu do nejakej miestnosti. Radšej ostala stáť na mieste a čakala, či sa vráti. Keď o pár minút vyšiel aj s hromádkou oblečenia, zdvihla na neho obočie.

„Si premočená, tak ti požičiam nejaké oblečenie, aby si tu nemusela pobehovať v župane,“ povedal a podal jej tú hromádku. Zobrala si ju a obzrela si, čo jej vlastne podal. Bolo to obrovské zelené tričko s krátkym rukávom a nejaké čierne tepláky, ktoré boli rovnako obrovské.

Určite je to jeho oblečenie, povedala si v duchu a zatvárila sa spokojne.

Lucien ukázal na opačný koniec chodby. „Tam je kúpeľňa. Choď sa osprchovať a oblečenie zaves na vešiak pri práčke. Ja zatiaľ uvarím čaj,“ povedal a potom sa stratil kdesi na opačnej strane chodby.

Lillian s povzdychom zamierila k tmavohnedým dverám a vošla dovnútra. Prekvapene sa poobzerala a všimla si, že tento byt je vážne veľký. Veď len kúpeľňa bola taká veľká ako jej izba a to je čo povedať, keďže jej izba bola naozaj veľká. Kúpeľni dominovala veľká vaňa ladená do modra a potom sprchový kút. Všade videla len biele a modré obkladačky.

Odrazu sa začala pýtať, či bol dobrý nápad  ísť do bytu neznámeho človeka. Pozrela na dvere, či nájde kľúč. Keď ho našla a zamkla, cítila sa o niečo pokojnejšie. Rýchlo zo seba postrhávala mokré oblečenie a prevesila ho na skladací vešiak vedľa práčky, na ktorom viseli nejaké košele. Začala sa zimnične triasť, tak radšej vliezla do sprchy a pustila na seba prúd teplej vody, ktorý jej uvoľnil a zahrial telo. Ostala by tam aj večnosť, ale vedela, že aj Lucien sa bude chcieť čo najskôr osprchovať.

Vyšla von a na vešiaku zbadala veľkú osušku. Utrela sa teda do nej a potom si zobrala tričko. Keď si samú seba poobzerala vo veľkom zrkadle pri umývadle, všimla si, že jej tričko siaha takmer ku kolenám. Vyzeralo to, akoby mala oblečené šaty. Osušku zavesila k svojim veciam, umyla si posledné zvyšky čiernej ceruzky, zobrala uterák a šúchajúc si vlasy vyšla von, aby pohľadala Luciena.

Zamierila na druhý koniec chodby a potom zahla doprava, odkiaľ začula nejaký buchot. O chvíľu už vchádzala do veľkej kuchyne spojenej s jedálňou. Poobzerala sa okolo, stále si šúchajúc vlasy. Kuchyňa bola ladená do zeleno-béžova a prevažovalo tu drevo a prírodné materiály. Stred miestnosti pretínal vysoký pult, ktorý bol možno taký vysoký ako Lillian. V tom si však uvedomila, že ju Lucien zvedavo pozoruje.

„To tričko na tebe vyzerá omnoho lepšie ako na mne,“ poznamenal akoby nič a to Lillian vohnalo červeň do líc.

Lucien sa len usmial. „Prepáč, nechcel som ťa uviesť do rozpakov. Tu máš čaj,“ ukázal na barový pult, „a ja sa idem osprchovať. Tamtie dvere,“ ukázal na opačnú stranu kuchyne na presklené dvere, „vedú do obývačky. Urob si pohodlie, ja sa o chvíľu vrátim,“ povedal a rýchlo zmizol.

Lillian mokrý uterák prevesila cez operadlo stoličky, zobrala si z pultu čaj, hodila do neho dve kocky cukru, ktoré našla v cukorničke na stole, a zamierila k dverám vedúcim do obývačky. Bola zvedavá, či je to aj tam zariadené tak moderne a pekne ako v kuchyni a kúpeľni.

Opatrne otvorila, akoby sa dvere mohli rozbiť, a vstúpila do veľkej obývačky s moderným zariadením, opäť ladeného do zelenej farby. Na jednej stene – oproti dverám – bola celá obývacia stena. Skrinky boli z tmavého dreva a boli ozdobne vyrezané, až vyzerali, že sú z minulého storočia. Lillian na prvý pohľad uchvátili. V strede dominovala obrovská plazmová telka s DVD prehrávačom a kopou DVD-čiek. Vedľa zbadala Hifi vežu. V strede miestnosti trónila zelená pohovka s dvomi kreslami a skleneným konferenčným stolíkom. Posadila sa do kresla, nohy poskladala pod seba a hrnček s horúcim čajom položila na stolík pred seba.

V tom sa vo dverách objavil Lucien a na sebe mal čierne tielko, ktoré zvýrazňovalo široké a celkom dobre vypracované ramená, a tepláky zvýrazňujúce jeho štíhle boky. Svetlohnedé vlasy mal strapaté a ešte z nich kvapkala voda. Usmial sa na ňu a posadil sa oproti nej. Potom schmatol nejaký ovládač zo stolíka – kde ich bolo naozaj veľa –, niečo stlačil a miestnosť naplnila jemná hudba nejakej symfonickej skladby. Pozdvihla obočie. Doteraz si myslela, že nie je chalan, ktorý by mal rád aj klavírne skladby. Nakoniec sa posadil do druhého kresla, presne oproti nej.

Pozrel jej do očí a automaticky sa usmial. „Potrebuješ niečo? Nechceš deku alebo niečo na jedenie?“ spytoval sa jej.

Lillian si uvedomila, že sa mierne chveje od zimy. Možno by tá deka bola dobrý nápad.

„Nejaká deka by sa hodila,“ pípla potichu, akoby sa hanbila, že od neho žiada ešte niečo viac.

Lucien sa opäť usmial, vstal z kresla a podišiel k pohovke. Zobral odtiaľ béžovú deku a poriadne do nej Lillian zabalil. Tá sa blažene usmiala a to bolo pre neho to najkrajšie poďakovanie na svete. Aj on sa usmial a vrátil sa na svoje miesto.

„Máš to tu také veľké a žiješ tu sám?“ spýtala sa Lillian potichu, keď si odchlipla z čaju.

„Nebývam tu sám, žijem s bratom. Je to náš spoločný byt, ale on je teraz odcestovaný,“ odvetil, a keď si všimol, ako sa Lillian bolestne zatvárila a zachvela sa, zamračil sa. Je čas na otázky a odpovede.

„Už mi prezradíš, prečo si bola v parku a mokla?“ spýtal sa jej opatrne a pozeral na jej reakciu.

Lillian bola zmätená. Pred tromi rokmi v sebe všetko uzamkla, aby ju nikto nemohol ľutovať. Dokonca tak oklamala aj vlastných rodičov. Nikomu to nikdy nepovedala, a teraz mala nutkanie povedať to jemu? Prečo? Čo je to za divné puto, ktoré ich dvoch spojilo? Dvoch neznámych ľudí, ktorí o seba za normálnych okolností ani len nezavadia?

Nech to vezme čert, povedala si v duchu. Raz za čas je dobré, keď niekto niekoho poľutuje. A ona potrebovala ten pocit blízkosti duší viac ako vyhladovaný kúsok chleba.

„Dnes som mala... niečo ako výročie,“ povedala na úvod a čakala, čo sa bude diať.

Lucien na ňu skúmavo pozrel a všimol si, že jej zvlhli oči. Túžil ju objať, ale dobre vedel, že na to neprišla vhodná príležitosť.

„Muselo to byť veľmi smutné výročie, keď si sedela v daždi na starej lavičke a plakala,“ pošepol opatrne, aby sa jej nejako nedotkol a ňou aj tak myklo.

„Tretie výročie Nickovej smrti,“ zašepkala sotva počuteľne, ale s takou bolesťou, až sa, pre zmenu, mykol Lucien.

„Nich bol tvoj... priateľ?“ sondoval, keď bola dlhšie ticho a po lícach jej začali padať tiché slzy. Zožierali ho a boleli ešte viac ako jeho vlastné.

„Nie, on nebol mojím priateľom... Nick... on bol môj... brat... dvojča,“ koktala. Lucien zavrel oči, dobre vedel ako bolí strata súrodenca. Jeho sestra zomrela už pred dvanástimi rokmi a aj tak ho to stále bolí. Ale bolesť musela ísť bokom, život bol dôležitejší.

„Chceš mi o ňom porozprávať?“ pýtal sa stále opatrne. Možno by jej to pomohlo, rozprávať o ňom, to mu vždy hovorila matka. Ale nikdy ju nepočúval, radšej sa zdôveroval otrhaným stránkam starého denníka.

„Ja... neviem... alebo vlastne... prečo nie?“ mrmlala si pre seba, potiahla nosom a utrela si slzy. Deku si tesnejšie ovinula okolo tela a zadívala sa von oknom na dážď. Milovala dážď, aspoň nemusela predstierať dobrú náladu. V daždi predsa nikto nemusí mať dobrú náladu.

„Ja a Nick sme boli dvojvaječné dvojčatá. Ja vyzerám ako mama a Nick bol presnou kópiou nášho otca. Boli sme asi najodlišnejší súrodenci na svete, líšili sme sa ako oheň a voda,“ mrmlala Lillian a stále pozerala von oknom. Rada rozprávala o ich detstve, vtedy boli ešte šťastní, nie ako teraz.

Lucien pozorne počúval a v mysli sa mu objavoval obraz malej Lillian s dlhým, zapletanými vrkočmi a červenými mašľami na koncoch. Tá predstava ho nadchla, bol zvedavý aké bola asi dieťa. Poslúchala, alebo bola malý čertík? Bola tichá, alebo Rebeka so širokým úsmevom?

„Ja som mala rada ovocie, on ho neznášal, on miloval metal, ja som ho nemohla vystáť. On mal rád motorky, ja som ich neznášala a bála sa ich. Nick bol telom aj dušou rebel, ja som mala rada zabehané koľaje a snažila sa nevytŕčať z davu. Možno len tvrdohlavosť sme mali spoločnú. Boli sme odlišní, ale boli sme si blízki. Nemali sme voči sebe tajomstvá a vždy sme si všetko hovorili. Nick bol však vždy horúca hlava. Pamätám si, ako sa vždy hádal s otcom o blbostiach a nakoniec utiekol z domu, prišiel do parku a sadol si práve na lavičku, kde som sedela aj ja. A potom som ho hodiny presviedčala, aby sa otcovi ospravedlnil a vrátil sa domov skôr, ako bude tma.“

Lillian sa odmlčala a Lucien podvedome stŕpol. Vedel, že teraz bude nasledovať to zlé a bolestné, čo nosí v sebe. Chcel ju tak veľmi objať, že radšej prsty zaboril do opierky kresla, aby neurobil niečo neuvážené.

„Bolo to presne pred tromi rokmi, pamätám si ten deň akoby to bolo len včera. Ten deň sme sa s Nickom pohádali, pretože sa zahrával s mojou kamarátkou. Bože, aká som vtedy bola hlúpa!“ zvolala a po lícach jej už stekali slzy. Snažila sa ich zastaviť, ale keď sa jej to podarilo, tak to vzdala.

„Chcela som ho nájsť, lebo mama sa o neho bála, či sa mu niečo nestalo. Išla som do parku, ale nakoniec som tam ani neprišla... Našla som ho... on... ležal... na ceste... B-bol na mo-motorke... a niekto... on... niekto ho zrazil... a... ne-ne... nechal ho tam,“ koktala Lillian a vzlyky ju úplne zadúšali.

Vo vnútri, v srdci, cítila bolesť takú intenzívnu, až ju mrazivo bodala. Nevedela to zastaviť, len plakala a plakala, ale nedokázala si uľaviť. Nič uč nevráti minulosť, zabila si brata. Ona sa s ním hádala, ona mu neverila. Po prvýkrát v živote neverila a zabila si tým brata... Do smrti uvidí pred očami pohľad na jeho zakrvavené a bezvládne telo skrútené na ceste. Do smrti bude v ušiach počuť jeho posledné slová:

„Povedz rodičom, že ich milujem... A, Lil...“ Nedopovedal to, pretože upadol do bezvedomia, z ktorého sa už nikdy neprebral.

Lillian odrazu pocítila ako sa niečo pohlo, ale nevšímala si to. Len plakala a plakala, dúfajúc, že opäť aspoň na chvíľku zabudne. Nič nevnímala, až do chvíle, kým sa kreslo trošku nezhúplo a ona sa neocitla na mocnej hrudi svojho hostiteľa. Primkla sa k nemu ako malé dieťa hľadajúce útechu a ďalej prelievala slzy veľké ako hrachy, ktoré mu máčali tričko.

Lucien nič nehovoril, ani nebolo treba. Stačilo, že ju držal v náručí a nechal ju vyplakať sa mu na ramene. To úplne stačilo, nepotrebovala uistenia ako všetko bude dobré, tých sa napočúvala dosť hneď po bratovej smrti.

Sedeli tam spolu dlho, čas akoby prestal existovať. Až odrazu Lillian zodvihla hlavu a uslzenými a opuchnutými očami sa mu nezadívala do tváre. Utrel jej slzy z líca a povzbudivo sa usmial.

„Cítiš sa lepšie?“ spýtal sa jej a pohladil ju po tvári. Prišlo mu to prirodzené.

Lillian zahanbene sklonila hlavu. „Áno, ale... zničila som ti tričko...“ zamrmlala previnilo.

Lucien jej nadvihol hlavu, aby sa mu pozerala do očí. „Kašlem na tričko, ja len chcem, aby si sa cítila lepšie.“

Vythla sa mu a nahnevane zvraštila obočie. „Nemôžem sa cítiť lepšie, zabila som si brata.“

„Nezabila.“

„Zabila som ho, viem to,“ povedala zúfalo a takmer plačlivo.

„Sedela si snáď za volantom? Zrazila si ho a potom ušla? Nie, ani si tam nebola, nezabila si ho.“

„Som zodpovedná za jeho smrť! Keby som mu bola verila, neušiel by z domu, vôbec by na tej ceste nebol! A teraz by žil. Zabila som ho, zabila som si brata!“

„Nezabila si ho, nie si zodpovedná za jeho smrť.“

Po miernom zaváhaní dodala: „Nevieš, aký je to pocit.“

„Viem, aký je to pocit...“ Avšak Lillian ho prerušila:

„Nevieš,“ štekla na neho, no on len trpezlivo pokračoval: „... pretože mi zomrela sestra.“

Lillian vypleštila oči. „Kedy sa to stalo?“ spýtala sa opatrne a prehltla vzlyky svojej bolesti. Cítila sa aj trochu previnilo. Obvinila ho neprávom a on prežíval možno to isté ako ona.

„Mal som vtedy pätnásť a ona šesť. Bola to moja malá sestrička, moje slniečko. Na prechode ju zrazil nejaký opitý vodič. Chytili ho rýchlo, ale Monice pomôcť nevedeli. Upadla do kómy a za dva týždne zomrela...“ Keď hovoril, v očiach mu zazrela dobre známu bolesť. Pohladila ho po líci, aby vedel, že je s ním. Akoby to pochopil, usmial sa na ňu.

„Prepáč mi, že som ťa obvinila.“

Smutne sa usmial. „Chápem ťa, ja som bol na tom rovnako. Obviňoval som sa, že za to môžem ja. Bol som jej starší brat, mal som dávať na ňu pozor. Ale nedal som a ona zomrela. Mal som pocit, že nikto nechápe ako sa cítim, tak som bol len sám. Mal som chodiť k psychológovi, ale bol som tam len raz. Snažil sa ma ubezpečiť aké bude všetko dobré a v pohode, ale musím o tom hovoriť. Nechcel som, tak som tam viac nebol. Až za pár rokov som pochopil, že som nemohol za to, že bol ten chlap opitý a sadol si za volant,“ odmlčal sa a zadíval sa z okna. Keď pokračoval, jeho hlas znel inak. „Jedna kamarátka raz mi povedala, aby som odpustil najskôr sám sebe. A mala pravdu. Síce to nezahnalo bolesť, ale dokázal som sa s tým vyrovnať a spomínať bez toho, aby som mal pocit, že sa mi rozskočí srdce.“

Dlho potom mlčky sedeli, až kým sa Lillian opäť nepritúlila na jeho hruď. Lucien ju objal, nadšený, že ju má opäť v náručí.

„Ale ja si nedokážem odpustiť,“ pípla Lillian potichu.

Lucien ju pohladil po chrbte. „Viem, že nie, ale raz sa ti to podarí, uvidíš. A ja ti rád pomôžem,“ povedal a na jej veľké sklamanie sa od nej odtiahol. V jeho náručí sa cítila úplne bezpečne, bola by tam ostala aj do konca života, ak by mohla.

„Uvarím čaj a donesiem nejaké keksy. Aké máš rada?“

„Čokoládové.“

Lucien sa usmial a vstal. „Aj ja ich mám rád.“

Zobral oba poháre a zamieril do kuchyne. Lillian sa schúlila v kresle a viac sa zavŕtala do deky. Cítila sa vyčerpane a prázdno, ale aj zvláštne pokojne. Vo vnútri síce nesúhlasila s Lucienom a s tým, aby odpustila najskôr sebe, ale nič nepovedala. Na čo aj, bolo by to zbytočné. Veľmi sa jej však páčilo, ako ju objímal. Ako mal ruky obtočené okolo nej a jemne ju utešoval aj bez slov. Len jeho prítomnosť s ňou dokázala divy. S jeho tvárou pred očami sa jej viečka zavreli a aj napriek tomu, že sa bránila, napokon ticho zaspala.

Lucien vošiel dovnútra, balansujúc s táckou na rukách. Zadíval sa na kreslo a naskytol sa mu ten najkrajší pohľad na svete. Uvidel tam spiaceho anjela. Opatrne, aby ju nezobudil, položil tácku na stôl a zadíval sa na ňu. V spánku mala trošku pootvorené pery, až človeka ponúkali, aby ich pobozkal. Vyzerala uvoľnená a ešte bezbrannejšia ako v parku, keď jej oči boli opuchnuté od plaču.

Nechcel, aby spala taká pokrútená, tak ju aj s dekou opatrne zodvihol do náručia a pomaly odnášal do izby svojho brata. Aj tak nebol doma a Lillian by určite nebola nadšená, keby sa ráno zobudila v jeho posteli a ešte aj s ním po boku. Túžil po tom, aby si ju mohol privinúť aj v spánku, ale radšej to nechcel riskovať a položil ju na bratovu posteľ, ktorá vyzerala skôr ako letisko.

Položil ju do perín a chcel jej dať dole ruky zo svojho krku, ale nepodarilo sa mu to. Držala ho pevne, nechcela ho pustiť. Nechcel ju zobudiť, tak sa s povzdychom uložil vedľa nej a hlavu si oprel o tú jej, keď sa k nemu pritúlila celým telom. Dúfam, že sa prebudí skôr ako ona a stihne utiecť, aby nebola v rozpakoch. S touto myšlienkou nakoniec zaspal.

Ráno sa, našťastie, prebudil dosť skoro, aby stihol nepozorovane zmiznúť. Zamieril do kuchyne a uvaril nový čaj. K tomu pripravil omeletu pre seba a čakal, či sa Lillian zobudí. Ani nie o pol hodinu sa vtackala do kuchyne. Lucien si s očarením prezeral jej strapaté vlasy rozlietané okolo tváre a jej bezbranný výraz na neho pôsobil ako balzam.

Lillian si pretrela oči a zadívala sa k stolu. V noci sa jej sníval krásny sen. Snívalo sa jej, že ju niekto v noci pevne objíma a má ju rád. Cítila sa tam bezpečne ako ešte nikdy v živote.

Zaostrila na Luciena a prekvapene si uvedomila, že kým ona vyzerá ako mátoha z nočných môr, on vyzerá úplne bezchybne ako model z časopisu. Obyčajné rifle a tmavomodrá košeľa na niekom mohli vyzerať fádne, ale na ňom vyzerali úplne dokonale. Sedel za stolom a čítal noviny. Úplná reklama na pohodu.

„Dobré ránko, Lil,“ pozdravil ju a noviny odložil nabok.

„Bré... Lucien,“ zamrmlala a sklonila hlavu.

„Utekaj sa umyť, oblečenie ti vyschlo. Ja zatiaľ urobím raňajky. Máš rada omeletu?“

„Áno, mám ju rada,“ povedala a radšej sa odobrala do kúpeľne. O desať minút už vychádzala a opäť vyzerala ako človek, a nie ako reklama na zúfalstvo. Už v chodbe na ňu zaútočila krásna vôňa, a keď prišla k stolu v kuchyni, pochopila, že tú vôňu šíri omeleta, ktorá na ňu čakala na stole.

„Dobrú chuť,“ povedal a nechal ju, aby sa v pokoji najedla.

Prázdny tanier potom rýchlo umyla, aj keď mal Lucien námietky, ale ona sa nenechala odradiť. Už tak sa cítila previnilo, že sa nechala obskakovať, tak po sebe aspoň umyje riad.

„Budem musieť ísť do práce, nechceš niekam odviesť?“ spýtal sa, keď si opäť sadla oproti nemu. Úpenlivo dúfal, že povie áno, aby mal zámienku byť s ňou čo najdlhšie.

Pokrútila hlavou. „Nie, vďaka. Musím ísť k rodičom, nechala som si tam počítač, a keď s ním neprídem do obeda za šéfkou, asi ma zabije, opäť,“ povedala s úsmevom a vstala od stola.

„Takže pracuješ?“ spýtal sa zvedavo.

Prikývla. „Len nedávno som síce skončila školu, ale miesto, na ktorom pracujem, okupujem už... páni. Už to budú dva roky.“

„A pracuješ ako...?“ vyzvedal ďalej.

Zasmiala sa a jemu ten smiech znel ako anjelský chór. „Som niečo ako novinárka. Píšem nedeľné eseje a príbehy zo života. Aj ty pracuješ?“

Teraz sa zasmial on. „Sme my ale dvojka. Ty si novinárka a ja som fotograf.“ Aj ona sa zasmiala.

„Pre ktoré noviny fotíš?“

„Pre tie, ktoré si zaplatia.“ Pokrčil plecami.

„Takže keby som chcela, odfotil by si ma?“ spýtala sa s nádejou. Nechcela sa lúčiť, ale ak sa má tak stať, chcela sa s ním znovu stretnúť. Jeho spoločnosť jej bola viac ako príjemná.

„Čo keby sme sa stretli ako dvaja normálni ľudia a bez toho, aby sme jeden druhého naháňali?“

V duchu zakliala, keď ju prekukol.

„Dobre, stretnime sa.“

„A kde?“

„V parku je dobrá kaviareň. Čo tak zajtra o ôsmej?“ spýtala sa a s nádejou sa na neho pozrela.

Pohľad jej s ľahkým úškrnom opätoval. „Prečo nie dnes večer?“ Lillian sa potešila, keď to počula, ale nedala na sebe nič znať, aby ho na chvíľku mohla naťahovať.

„Idem na niečo ako firemnú oslavu. Šéfka oslavuje narodky, tam nemôžem chýbať.“

„Dobre, takže zajtra o ôsmej pred kaviarňou,“ uisťoval sa, a keď prikývla, vydali sa do predsiene, kde začala poskakovať Betina. Lillian si až teraz uvedomila, že ju včera nevidela.

Poškrabala ju za uchom a rýchlo si obula ešte trochu vlhké tenisky. „Kde bola včera?“ spýtala sa, aby uspokojila svoju zvedavosť.

„Bola zavretá u mňa v izbe, aby nás neotravovala. Je to strašný neposed.“ Sklonil sa a poškrabal ju po hlave, na čo mu oblizla dlaň.

Vyšli pred panelák a odrazu sa ani jednému nechcelo odísť, aj keď vedeli, že musia ísť do práce, aby ich nevyhodili. Prvá sa ozvala Lillian:

„Tak ja už idem, aby som neprišla neskoro. Ďakujem za všetko, Lucien. Uvidíme sa večer,“ povedala, pobozkala ho na líce a usmial sa na neho.

„To bola samozrejmosť a na večer sa už teším. Maj sa pekne, Lil.“ Úsmev jej oplatil a potom sa každý z nich vybral opačným smerom...

Na druhý deň sa presne o ôsmej stretli pred kaviarňou, ale dovnútra nešli. Slniečko svietilo, však sa aj hovorí, že po búrke vždy vykukne. Kúpili si zmrzlinu a vydali sa k lavičke, kde sa spoznali. Odvtedy to bola ich lavička a v ten večer ani jeden z nich nemyslel na smutné spomienky. Sedeli vedľa seba a spomínali na šťastné spomienky, veľa sa smiali a cítili sa neskonale šťastní. Za to, že boli spolu však mohla len jedna jediná vec: polorozpadnutá lavička v mestskom parku... no a šťastná náhoda. Veď len tá mohla zviesť dohromady dvoch odlišných ľudí a ešte vtedy, keď ten jeden ronil slzy nad spomienkami...

Ak ste z nejakého pre mňa nepochopiteľného dôvodu došli až na tento koniec, chcela by som vás poprosiť o váš názor. Hlavne o kritiku. Vopred vďaka. Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Jedna slza za spomienku :