OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Keď Smrtka dostala chrípku

14.11.2016 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Jednodílné • komentováno 6× • zobrazeno 2085×

Keď smrtka dostala chrípku

Nikdy nebola športovo nadaná.

Dokonca ani za života.

A predsa práve teraz utekala ako o život dole hrboľatou cestou. Irónia tej situácie ju takmer prinútila zasmiať sa. Až na to, že na tom nebolo nič vtipné. Zúfalosť toho výjavu ju rozčuľovala. Nie je možné, aby mala v dnešný deň také šťastie. Asi príliš pokúšala osud, že sa jej pomstil.

Začalo to predošlý večer.

Jej jediná priateľka sa vydávala. Hej, ona bola tým šťastným pozvaným hosťom, ktorý na tú slávu zabudol. Na svadbu najlepšej priateľky, ktorej mala ísť za svedka. Tak veľmi zle na tom jej pamäť je. Lenže pamätať si tie stovky mien každodenných zomrelých tiež nebolo práve príjemné. Keby ich nemala zapísané, už dávno by vypukla anarchia.

Zaujímalo to niekoho?

Samozrejme, že nie.

Hlavné bolo, že neprišla. Tá ľudská malichernosť... Dobre, sľúbila jej to a keď Smrtka začne strácať pamäť, asi to nie je dobré znamenie. No kto sa párkrát za večnosť nepomýli? Keby sa ukázala na hostine, možno by jej kamarátka odpustila. Bohužiaľ, zabudla aj na ňu. Všetko odhalila až ráno, keď ju na stole nečakali raňajky.

Hej, síce bola kostra, ale aj ona potrebovala na fungovanie elixír či dva.

Jej slúžka nikdy nemala dovolenku. Na čo by aj bola oživenej mŕtvole.

No, možno ju podcenila. Uvedomila si to, keď na stole našla napísaný odkaz o tom, že je nahnevaná kvôli tej svadbe. Asi nebol dobrý nápad zamestnať mŕtvu sestru najlepšej priateľky, na ktorej svadbu zabudla prísť.

V poslednom čase jej všeličo unikalo.

Dopekla, nevedela ani len to, že jej slúžka vie písať!

Pustila sa teda do prípravy elixírov. Medzitým jej popadalo na nohy všetko, čo nebolo priklincované. V dutej hlave sa jej ozývalo cinkanie označujúce blížiaci sa začiatok jej poslania. To bude musieť počkať. Bez správneho elixíru by ju všetci mohli vidieť. To by vyvolalo vyššiu úmrtnosť. Nemala náladu na nadčasy.

Prvý elixír vyzeral ako lepidlo na topánky.

Ten druhý prepálil dieru do podlahy.

Tretí tak veľmi smrdel, že ak by mala chlpy v nose, asi by zhoreli.

Posledný pokus vyzeral ako voda a voňal ako špinavé ponožky. Radšej ho rýchlo vypila a dúfala, že bude fungovať. Aj keď existovala pomerne veľká šanca, že so svojimi kulinárskymi schopnosťami práve uvarila svetielkujúci odvar pre svätojánske mušky.

Kvôli zdržaniu v kuchyni celkom zabudla skontrolovať počasie.

Tým pádom nevedela, že bude celý deň pršať. Namiesto nepremokavého plášťa si zobrala letný kabátik, ktorý bol rovnako škaredý, ako bol deravý. Keď si dala na hlavu kapucňu, pripadala si ako v sprche.

A elixír nefungoval.

Mužík, ktorého mala zobrať na druhý svet, zomieral na zlyhanie srdca. Keď ju uvidel stáť vo dverách, rozbehol sa ako mladý srnec. Takto vznikajú príbehy o zázrakoch.

Za toto toho pupkatého krčmára určite zabije.

Keď ho dobehne.

Takže aj preto jej kosti práve hrkotali dole cestou, do taktu jej čvachtalo v topánkach a mokré cípy plášťa ju niekoľkokrát vyfackali. Ak jej zhrdzavie kosa, bude sa musieť vrátiť k tomu neuveriteľne ťažkému meču. Nakoniec skončí s polámanými kosťami.

Ale nebude predstierať, že toto nie je aj jej vina.

Prizná si to potom, čo chytí toho červa.

Ak bol niekedy moment, kedy chcela začať nenávidieť ľudí, tomuto sa nevyrovnal.

Keď sa dostali do údolia, uvedomila si, že dážď zodvihol hladinu rieky. Takže záplavy. To by vysvetľovalo tých desať obyvateľov jednej dediny, ktorí na ňu čakajú večer. Na krátky okamih dúfala, že ten novoprebudený atlét nevie plávať a utopí sa. Ani tú radosť jej neurobil. Len proste pokračoval ďalej ako nejaký bobor.

Nakoniec ho zastavil kŕč v nohe.

Nie, tá voda nebola taká studená.

Ona len nemala bohvieakú mušku, zatiaľ čo bežala.

Švihla kosou a namiesto neho zabila jeho nohu. Aj to je dobrý spôsob, ako zastaviť utekajúcu obeť. Bude tvrdiť, že to urobila náročky. Keď už sa zosmiešnila tým behom, aspoň z toho nevyjde ako úplný blázon.

Lebo keď skončila po pás v studenej vode, vyzerala byť úplne pri zmysloch.

Zahnala sa kosou.

„Čo odo mňa chceš?“ Zadychčaný hlas mal dosť výrazný.

Naklonila hlavu. „Opraviť ti účes?“

„Vážne?“

Keby mohla, obrátila by oči k nebu. „Nie.“

Zdesene vypleštil oči. „Prečo sa so mnou hráš?“

„Na hlúpu otázku hlúpa odpoveď. Keď som sa objavila u teba na prahu s kosou, vedel si, že ti nejdem pokosiť trávnik.“

Nedovolila mu povedať ešte niečo.

Keď ho odpravila tam, kam patril, mala časový sklz. V tomto čase mala byť vo vedľajšom meste a starať sa o nenávidenú grófku. Pôvodne mala zomrieť, lebo ju niekto zastrelil. Ale keďže tam nebola Smrť, guľka ju neškodne minula. Päťkrát. Nakoniec jej musela na hlavu zhodiť keramický kvetináč z tretieho poschodia jej vlastného sídla.

Je neúctivé zomrieť kvôli zle prichyteným kvetom.

Ale aspoň mala dôvod zabiť tú slúžku. Pôvodne ju mala zasiahnuť guľka, takisto ako jej paniu. Nakoniec z nej musela urobiť sabotéra.

Keď sa ku koncu dňa vrátila po desiatich utopencov, mala byť už niekoľko hodín doma.

Nevrlosť v nej bublala.

Čo na tom, že by to nemalo byť fyzicky možné.

Nakoniec sa utopili len dvaja.

Na troch spadla strecha. Za zneužitie vetra sa bude zodpovedať.

Jedného zavalil strom. Keď sa mu manželka snažil pomôcť, spadla a napichla sa na zlomenú vetvu. Ktovie, či by bolo rýchlejšie utopiť sa, ako vykrvácať.

Párik zlodejov obesili. Neutopili sa, tak sa nazdávali, že sú niečím výnimoční. Okradli richtára, aby si to dokázali. Chytili ich aj v daždi. Nakoniec dostali ľanové kravaty. Takto im budú naveky pľuvať na hroby.

Posledný si asi prelomil lebku. Zbadal Smrtku, ktorá poňho prišla, otočil sa a rozbehol. Nanešťastie sa pošmykol na blate. Čelom pobozkal nejakú skalu.

Aspoň príroda s ňou spolupracovala.

Po zmiznutí posledného mena zo zoznamu sa vybrala domov. Vyzerala žalostne.

Do pása ju zdobilo blato a žaburina, z plášťa jej cícerkom stekala voda. Topánky teraz plávali dole prúdom. Takže sa jej medzi kostnaté prsty na nohách dostávali kamienky. Nespomínala si na predsavzatie zohnať si štrk na postavenie domu.

A jej slúžka sa stále nevrátila.

Posteľ mala suchú. To bol najsvetlejší bod dňa.

Ráno ju z postele vyhnalo kýchnutie. Jej vlastné. Bolo také silné, že ju vymrštilo do vzduchu. S jej momentálnou smolou najskôr dostala sennú nádchu.

Druhé kolo vo varení opäť prehrala.

Jej dnešný výtvor pripomínal nátierku na chlieb.

Bohužiaľ pre ňu, nechutil rovnako.

Za výdatného kýchania sa pobrala do práce. Nešťastnou náhodou si takmer odsekla hlavu. Nie, že by jej to mohlo ublížiť. Lenže priskrutkovať si hlavu späť ku krku tiež nebola zábava. Nikdy sa jej to nestalo, ale pred ňou boli aj iné Smrtky.

Mená na zozname sa jej nejako divne rozmazávali.

Každá kosť v jej tele vážila asi tonu.

Mohla by prisahať, že mala zvýšenú teplotu.

Zavrhla to ako prejav fatamorgány a vrhla sa do práce. Doslova. To, že ju niekto uvidí, ju vôbec netrápilo. Rozhodla sa, že bude rýchlejšia ako prípadný nebožtík so zajačími sklonmi.

Beh bol jej najmenší problém.

Starý prievozník mal proste skonať v spánku.

Krásna a pokojná smrť za roky poctivej práce. Nuž, aspoň tak to malo byť. Vedľa neho kľačala jeho jediná dcéra. Trúchlila nad jeho budúcim odchodom. Smrtka to nechcela predlžovať. Napriahla sa... a skôr, ako švihla kosou, kýchla si. Niečo jej pošteklilo nosovú kosť.

Nakoniec zomrela dcéra.

A to mala žiť ešte ďalších dvadsať rokov.

Keby mala Smrtka oči, teraz by ich vypliešťala ako žaba.

Toto rozhodne nemala v pláne. Jednu dušu za druhú? To sa nerobilo. Ten starý teraz bude musieť prežiť zvyšné roky svojej dcéry. A už teraz vyzerá, akoby štyridsať rokov presluhoval.

Mala chuť otrieskať si hlavu o stenu.

Nech jej v nej hučí ešte viac.

No nič s tým nenarobila. A ani ten starec. Zo žiaľu, že jeho dcéruška skonala, mu puklo srdce. Alebo čokoľvek, čo sa melodramatickým ľuďom láme pri strate blízkych. Chcel byť s ňou, tak sa rozhodol obesiť. Keď hodinu len tak visel na strome, pochopil, že to asi nepôjde.

Už dávno nemala reklamáciu.

Namiesto bylinkárky žijúcej na samote za lesom, zabila jej mačku. Tak ju to prekvapilo, že sa zabudla aj rozčúliť. Doteraz netušila, že môže zabíjať aj zvieratá. Škoda, že to nevedela vtedy, keď jej do izby skočil cvrček a tri dni ho nemohli nájsť.

Ten nechutný tvor si v jej skrini zorganizoval koncert.

Čo vyzeralo ako banalita vo svetle jej neschopnosti.

Zabiť nesprávneho človeka raz? Dobre, stáva sa. Začiatočníkom. A tým nie je dobrých tristo rokov. No aby sa jej to stalo viackrát? Za toto skončí v pekle. Čerti si z nej urobia barle a varechy na miešanie polievky z hriešnikov.

To je teda osud, aj po druhej smrti len pracovať.

Ale je pravda, že by aspoň nemala zodpovednosť za správny kolobeh života.

Vlastné kýchnutie pochopila ako súhlas.

Rozhodla sa, že ten aspoň raz zabije správne. Niekoľkokrát sa k tomu veľmi blízko priblížila. Ale keď si kýchla, bola stratená. Možno by si mala zohnať tupšiu kosu. Alebo nájde ten starý meč.

Zase jej hučalo v hlave.

Nevnímala to ako problém, keďže práve v ten moment sa jej podarilo celkom obstojne zabiť jedného podlého kupca. Škoda, že pri tom spôsobila duševnú chorobu jeho najmladšiemu synovi. Nemôže predsa za to, že ju batoľatá zakaždým vidia. Na druhej strane, bude žiť. Len z toho bude mať väčšiu radosť.

Svoj malý úspech by si vychutnala viac, keby ho trafila ešte pred polnocou.

Takže včerajšiu obeť vlastne zabila zajtra.

Potrebuje sa vyspať.

Nasledujúce dni to nevyzeralo nádejnejšie. Na elixíry sa úplne vykašlala, niektoré dni doslova. Kýchanie asi nebolo dostatočne dramatické. Každý krok ju bolel. Mala pocit, akoby jej niekto namočil kosti do olova. Niekoľkokrát dokonca nebola schopná zodvihnúť vlastnú kosu.

Viacero ľudí zabila chorobou.

Kto by povedal, že Smrtka môže ochorieť a stať sa šíriteľom nákazy?

Ona rozhodne nie.

Hoci nebola schopná zabiť tých, ktorým to bolo predurčené, jej súkromná chrípka zabila viac ľudí, ako bolo potrebné. Chodiaca morová rana.

A jej slúžka bola stále urazená.

Asi to bolo dobre, možno bola prekliata a dokázala by zabiť aj zombie.

Po dvoch týždňoch vypukla panika. Niekto tam hore si uvedomil, že Smrtka je na odpis. Prišiel ju niekto zastúpiť? Jasné, že nie. Aj keby všetko pokazila, po jej krásnom poslaní nikto netúžil. Inými slovami, keď to pokašle, napraví to sama.

To jej dokázala aj prítomnosť liečiteľa vo vlastnom dome.

Chrapľavo sa nadýchla. Pískaním vydýchla.

Čoskoro môže založiť kapelu!

„Ako vidíš, mám isté problémy. Ale očividne som ešte práceschopná.“ Narážala na fakt, že ju neprišiel vystriedať. Ľudia nemali radi smrť. Dokonca ani tí nesmrteľní.

Liečiteľ ignoroval jej ponosy. „Divné, znieš, akoby si mala zápal pľúc.“

„A to hovoríš Smrtke, ktorej telo tvoria len vysušené kosti?“

Začal sa prechádzať po jej izbe. Z toho otáčania jej hrkotali stavce.

„Rozširuješ nákazu.“

„Povedz mi niečo, čo neviem.“

Rozhodil rukami. „Tak s tým prestaň!“

Ostala na neho bez slova pozerať. To je teda génius!

Po chvíli sa zháčil. „Prečo mám pocit, že sa na mňa mračíš?“

Fakt je to ohromný chytrák.

„To nie je len pocit.“

„Divné, nemalo by to byť možné. Nemáš mimické svaly.“

„Rovnako ako nie je možné, aby som dostala zápal pľúc, keď žiadne pľúca nemám?“

„Máš bod.“

Otrávene si vzdychla. Rozčúlilo ju, že znela ako nejaký medveď.

„V tejto súťaži som teda vyhrala. Ako výhru by som rada získala svoje zdravie. Nepotrebujem viac práce.“

Netušila, prečo sa stále prechádzal. Podľa zoznamu ju o niekoľko desiatok minút čaká prvý mŕtvy. Nie je v kondícii, aby vstala. Aj keby sa jej to podarilo, kvôli kašľu alebo kýchaniu netrafí toho, koho má. Vznikne viac chaosu. Rozšíri sa čarovná nákaza. Bude musieť pracovať dlhšie, ako doteraz. Pretože pribudne mŕtvych. V tomto stave to bude ešte otravnejšie ako zvyčajne.

A on rieši mieru nepravdepodobnosti jej stavu?

„Až tak zodpovedne svoje poslanie nevnímaš, keď tu len tak ležíš.“

Zvláštne, a to ona by mala byť tá bez mozgu. Logicky, ostala z nej len kostra.

„Ty si fakt myslíš, že každú sekundu niekto zomrie? V tomto svete nie je toľko ľudí.“

Potom ho už ignorovala. Netušila, prečo sa stal liečiteľom. Očividne bol neschopný.

Vstala a neobťažovala sa zamieriť do kuchyne. Elixír sa jej stále nedaril. Ako jed na potkany by postačil. Bohužiaľ nemala domáce zvieratko, na ktorom by ho vyskúšala. Mohla by ho skúsiť na tom liečiteľovi. Primieša mu ho do čaju.

Ale čaj uvariť nezvládne.

Či by to dokázala v zdravom stave, je otázne.

Vykašlala sa na to, potom to zavŕšila niekoľkonásobným kýchnutím. Svoje kosti ledva dotiahla ku kose a plášťu. Cítila sa, akoby bola na prahu smrti. Ale ešte stále sa nachádzala vo svojej izbe. Neklopala na vlastné vchodové dvere.

„Vráť sa k liečeniu – ak niečo také dokážeš.“

Mal to byť rozkaz. Ale znelo to skôr ako povzdych. Začína sa meniť na patetickú ufňukanú hlupaňu. Tou nebola ani za života.

Asi by mala začať zabíjať, aby si vylepšila deň.

„Počkaj, to si ani nevezmeš elixír?“

Odkiaľ, dopekla... „Nemám náladu.“

Obišla ho. Zamierila k prechodu do sveta ľudí. Nedokázala by sa tam preniesť. Rozbil sa jej vnútorný kompas. Včera kvôli tomu skončila v rybníku. Asi preto dnes znela ako zachrípnutý vlk.

Musí sa sústrediť.

Prvý na zozname... mal byť päťročný chlapec. Spadne z útesu.

„Kde máš slúžku s elixírom?“

Bol vážne otravný. Ako mucha v lete. „Slúžka má voľno. Samovoľne si ho vybrala a zabudla mi to oznámiť. A teraz vypadni skôr, ako ťa pridám na zoznam.“

Odišla skôr, ako stihol povedať niečo iné.

Hej, taká detinská v skutočnosti bola.

Čakal ju predsa nešťastník na skale.

Bolo divné, že napriek svojmu stavu celkom obstojne držala kosu. Chlapec sa štveral po skalách. Sám. Miera ignorancie jeho rodičov bola nekonečná. Ich decko práve páchalo samovraždu a kde boli oni?

Prečo ju to vlastne zaujímalo?

Vtedy sa ozvalo kýchnutie.

Nasledoval ho výkrik.

Sklonila hlavu. Vážne ten malý práve spadol zo skaly len kvôli tomu, že si kýchol? Mala pocit, že to nebola alergia. On sa nakazil od nej. Toto sa jej naozaj len snívalo.

Nakoniec len švihla kosou v moment, keď dopadol. Takmer bezbolestná smrť. Ale tá hanba! Namiesto pošmyknutia skonal len kvôli jej smole? Už to prestávalo byť vtipné. Ak to vôbec niekedy bolo vtipné.

Keď sa otočila, skoro spadla z útesu aj ona.

Ako sa tam dostal ten spráchnivený liečiteľ?

„Musíš si zobrať svoj elixír!“

Šarlatán. „Nemám čas.“

Rýchlo sa snažila preniesť na miesto ďalšej tragédie. Zabudla, že jej vypadol zmysel pre orientáciu. Skončila o niekoľko kilometrov severne. V kope snehu. Na druhý pokus sa dostala len na opačný koniec ulice. Zase meškala.

Medzi jednotlivými mŕtvymi kontrolovala svoj tieň.

Liečiteľ sa neobjavil.

Dokonca nepomáhal ani nakazeným. A jej bude vyčítať, že je nezodpovedná Smrtka.

Keď zbalila aj posledného mŕtveho, opäť zamierila domov. Neskoršie, ako predtým. Tentoraz mala mať pred sebou len tri hodiny oddychu predtým, než sa bude musieť pustiť do práce.

Za predpokladu, že sa nebude musieť opierať o kosu. Nebola to barla!

Keď dorazila domov, zistila, že oddych sa nechystá.

Jej slúžka sa vrátila.

Radosť z jej návratu vyvážil len šok a strach. Ako oživená mŕtvola nemala mať veľký citový rozsah. Asi ako priemerný drevorubač, ktorý dokáže byť nasrdený a spokojný. No jej slúžka vyzerala ako rozzúrená veverička, ktorej skunk zožral všetky orechy.

Ale vážne, ako dlho jej bude vyčítať tú svadbu?

Trpela už dosť aj bez toho.

„Si neschopná stará Smrtka! Netuším, prečo sa s tebou zahadzujem!“

Kostnatým prsom ukázala na dvere. „Nedržím ťa tu.“

Kýchnutie obralo jej gesto o dramatickosť.

Prekliata chrípka!

„Vyzeráš ako minútu pred smrťou. A to si mŕtva pár sto rokov. Máš takú deravú hlavu, až ma to zaráža. Ako si vôbec dokážeš zapamätať, kam máš ísť? S tou dutou gebuľou by si nemala byť schopná nájsť ani vlastnú kosu.“

Teraz by najradšej prevrátila očami. „Som kostra, mám dutú hlavu. Si druhá, ktorá mi to dnes pripomína.“

V tom prípade bolo vážnou záhadou, že dokázala pracovať ako Smrtka.

Asi nejaká vyššia mágia.

A tá sa jej pomstila chrípkou.

„Ako je možné, že ešte dokážeš zariadiť kolobeh života a smrti?“

„Robím to dlhšie, než sa zdá.“

Netušila, prečo s ňou viedla tento rozhovor.

„A aj tak si si nezapamätala, ako urobiť jeden obyčajný elixír?“

Odložila kosu na jej právoplatné miesto. Plášť si na sebe nechala. Občas po dome behala tak, ako ju stvorila vyššia moc, ktorá jej prepožičala poslanie. Nie vždy na to mala chuť. Keď dul vietor, z jej rebier sa stávala píšťala.

Z nej hudobný nástroj veru nebude.

„No tak pracujem bez raňajok.“

Správala sa ešte horšie ako tá rozmaznaná princezná, ktorá dnes spadla zo schodov.

Za výraznej asistencie svojej slúžky.

„Ten elixír ti zabraňuje zoslabnúť. Ľudia ťa nevidia a ty stále ostávaš silná, aby si sa mohla postarať o ich duše. Čo si myslíš, že sa stane, keď ho prestaneš piť?“

„Neviem, ale som si istá, že mi to povieš aj sama.“

Akoby ju ani nepočula. Jej slúžka objavila svoju odvahu. Škoda, že až po smrti.

To bolo takmer tragické.

„Tvoje telo sa začne podobať ľudskému. Môžeš ochorieť! Jasné, nezabije ťa to, ale tá tvoja chrípka práve prerástla v epidémiu!“

Prečo počúvala prednášku o vlastnej nezodpovednosti?

„A prečo sa sťažuješ? Ty si už mŕtva, neohrozí ťa to.“

Vtedy ju niečo zasiahlo do hlavy. Bola to fľaštička. Voňavka v nej asi nebola. Skôr to pripomínalo jej elixírové raňajky z doby, keď ju ľudia neobviňovali z toho, že je preťažená. Žeby sa jej slúžka rozhodla vrátiť?

A len tak bez ohlásenia?

Z celej jej organizácie si viacerí začali robiť holubník.

„Nemáš srdce.“

Naklonila hlavu. „Prečo ťa to prekvapuje? Som kostra.“

Na to jej už nepovedala nič. Len sa odtiahla niekam do kuchyne. Asi sa rozhodla ostať. To je výhoda. Veď na čo si vzkriesiť slúžku, keď nerobí to, čo by mala? Rozhodne ju nevrátila do života len preto, že o to požiadala jej sestra. Zhodou okolností žena, ktorej najlepšou priateľkou bola Smrtka.

Asi sa mala cítiť zneužívaná.

Miesto toho vypila svoj elixír. Po ňom zaspala. Po prebudení sa takmer úplne stratila bolesť v kostiach. Postupne sa vytrácal kašeľ aj kýchanie. Zabudla na predsavzatie naučiť sa variť svoje tekuté raňajky. Hoci vďaka nim ostávala schopná plniť svoje poslanie.

Tí, čo sa nakazili jej morom, sa vyliečili. Okrem tých, ktorým bolo súdené zomrieť.

Len sa zmenila príčina ich smrti.

Každý deň bol rovnako nudný ako ten predošlý.

Až kým raz nezabudla na krstiny syna svojej najlepšej kamarátky, ktorému mala ísť za kmotru.

Dúfam, že sa vám táto pôvodne súťažná poviedka páčila. Ja som sa veľmi bavila jej písaním a dúfam, že vy ste sa aspoň trochu pobavili jej čítaním.

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Keď Smrtka dostala chrípku: