OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Krásny Valentín, drahá

14.02.2014 (13:00) • Perla • Povídky » Jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 958×

Krásny Valentín, drahá

Miestnosťou sa rozľahla krásna hudba, ktorej úlohou bolo vytvoriť tú správnu atmosféru na niečo, čo sa malo stať.

Niečo nezabudnuteľné. 

Muž, vysoký s dobre formovanou postavou, sa teraz nervózne ošil a nevedel, ako to má urobiť. Nebol si istý, či to, čo sa chystá urobiť, urobí najsprávnejšie a najkrajšie, ako sa dá. No túžil po tom.

Jeho srdce na sekundu zamrelo hneď vo chvíli, keď zbadal ju. Jedinú ženu, pre ktorú jeho srdce bilo a ktorú miloval viac, než bol kedysi chlap schopný priznať. Bol odhodlaný chrániť ju aj svojím životom a nedopustiť, aby sa tomu krehkému stvoreniu niečo stalo.

Nathaniel sa postavil zo stoličky a prešiel k Alex.

Zahľadel sa jej prenikavo do očí a vedel, že toto je jeho chvíľa. Jeho príležitosť ukázať jej, že ju miluje nadovšetko.

Bez ďalšieho rozmýšľania si pred ňu kľakol na koleno tak, ako to dosť dlho nacvičoval, vybral zo zadného vrecka malú, karmínovú krabičku a otvoril ju.

„Milujem ťa a chcem, aby si bola moja,“ usmial sa. „Vezmeš si ma, Alexandra?“ Tým, že na konci vyslovil celé jej meno Alex pocítila, ako jej po chrbte prebehol mráz a jemne sa zachvela.

Do očí sa jej natlačili slzy a aj cez všetko, čo práve teraz prežívala, smútkom pokrútila hlavou.

Nemohla to urobiť. Nedalo sa to. Už len pre to, čo by cítila, keby....

„Prepáč, Nate, nemôžem,“ zavzlykala a vytrhla mu svoju ruku.

Muž sa okamžite postavil a nechápavo na ňu hľadel. Čakal veľa reakcií, emócií, ale plač spojený s odmietnutím... to ho zarazilo.

„Prečo?“ zachripel zlomene. „Myslel som... myslel som, že ma...“ To sklamanie ho natoľko pohltilo, až nebol schopný ani rozprávať. V hrdle mu navrhla guča a najradšej by do niečoho tresol. Keby sa tak čas dal vrátiť späť!

„Milujem ťa!“ vyhŕkla automaticky. „Samozrejme, že ťa milujem, akoby som aj nemohla?“ Rukou ho chytila za líce a donútila ho pozrieť jej do očí. Cítila, že srdce jej bije ako o závod a jemu takisto.

„Tak prečo?“ nerozumel.

Alex si zahryzla do pery.

„Nechcem žiť s predstavou, že by si sa mi nevrátil,“ zašepkala takmer nečujne, ale on dosť dobre vedel, čo tým myslela.

A chápal, prečo sa tak bála. Jeho povolanie predsa vravelo za všetko. Byť vojakom nebolo nikdy jednoduché, avšak čakal, že to chápe. Nikdy si na to predsa nesťažovala.

„Alex, toho sa báť nemusíš. Za tebou by som sa vrátil, aj keby som bol bez nôh!“ prisľúbil jej.

Ona však len krútila hlavou.

„Ale... je to komplikované...“

„Nerozmýšľaj, prosím,“ zažiadal zmučene. „Nikde teraz nejdem. Môžeme si usporiadať svadbu, kde budú všetci naši blízki a nikto nikam neodíde. Hlavne ja nie.“

Alexandra nadvihla a nevedela, čo na to povedať. Nathaniel nepatril medzi tých, ktorí by to len tak vzdali. A rozhodne nie v situácii, akou bola táto.

„Dáš mi teda ten prsteň?“ nadvihla spýtavo obočie a kútikom úst jej šklblo do úsmevu.

Nate sa natešene usmial a skôr, ako jej dal prsteň, si ju k sebe pritiahol čo najbližšie a zmocnil sa jej pier. Spojil ich pery v krásnom, priam motýľom bozku. Alex si okamžite vplietla ruky do jeho vlasov a všetko mu náruživo oplácala. 

„Krásny Valentín, miláčik,“ usmiala sa na neho, keď sa od seba konečne odtiahli.

„Aj tebe, láska,“ šepol a konečne jej s láskou a slzami v očiach navliekol na prstenník snubný prsteň.

Ten čarovný moment avšak prerušilo náhle zvonenie Nathanielovho telefónu. Muž si len povzdychol a hnedými očami prebodol mobil, ktorý mu na stole vibroval.

Behom sekundy ho už držal pri uchu.

„Prosím?“

Alex medzitým prešla do kuchyne, aby nachystala večeru, ktorá medzi tým vychladla a na tvári sa jej pohrával úsmev.

Bola šťastná. O tom nebolo pochýb. Po pravde... ani netušila, či niekedy bola šťastnejšia, ako v tejto chvíli. Milovala Nathaniela a vedela, že o neho nechce nikdy prísť.

Otočila sa a okamžite zhíkla od ľaku.

„Preboha, chceš, aby som dostala infarkt?“ vytrieštila oči na svojho snúbenca.

On mal ale padnuté ramená a tvár mu tiež smerovala dole.

„Alex... ja... musím ti niečo povedať,“ dostal zo seba po dosť dlhej odmlke.

Žena tušila, že za týmto tónom sa neskrýva nič veselé. A toho sa práve obávala. Bála sa, že niečo jej predsa len naruší tú krásnu chvíľku eufórie.

„Povolali ma.“

Tie dve slová stačili na to, aby sa s Alex zatočil celý svet a ona sa radšej chytila linky, aby sa udržala na nohách. Cítila sa, akoby jej niekto práve bodol dýku do chrbta. Akoby... akoby jej niekto chcel ublížiť a našiel na to ten najlepší spôsob.

„To nemyslíš vážne,“ vydýchla po chvíli a snažila sa zadržať nával emócií, ktorý sa k nej dobýjal ako tsunami.

„Je mi to ľúto,“ sklonil Nate hlavu a stisol pery, až vytvoril úzku linku.

Ona sa snažila túto správu rozdýchať, ale... úľava neprichádzala. Ba čo viac, ešte viac sa jej zmocnila úzkosť.

„Ako dlho?“ Bola už jediná otázka, ktorá ju zaujímala.

„Rok,“ hlesol.

Okamžite k nemu vystrela hlavu a prebodávala ho pohľadom. Alex sa dvihla žlč a žalúdok jej začal robiť saltá. Nemala náladu. Cítila sa... zraniteľne.

„Nie som hladná,“ povedala chladne a rozbehla sa do kúpeľne k záchodovej mise. Musela to dať zo seba von. Ináč mala pocit, že by ju na mieste porazilo.

Slnko prenikalo do izby a nechcelo jej dopriať ani sekundu oddychu na viac. Veď prečo by aj, keď je sobota? Prečo by mala spať dlhšie ako do pol ôsmej?

Rozospato začala rukou siahať po mieste vedľa seba a chcela sa pritúliť k Nathanielovi, no on... bol preč.

Alex okamžite vyskočila na nohy a síce sa jej zakrútila hlava a pred očami sa jej zatmelo, neplánovala si znova sadnúť. Jediné, čo chcela vedieť bolo, že on je ešte stále tu a že neodíde bez rozlúčky. Ak by jej toto urobil, neprežila by to. Rozhodne s ním musela ešte hovoriť.

„Nate!“ rozkríkla sa po byte a svojimi akvamarínovými očami sa ho snažila nájsť. Ani nie o minútu na to vyšiel z kúpeľne.

Okamžite sa k nemu rozbehla a hodila sa mu do náruče. Nathaniel ostal zarazene stáť, ale neprotestoval. Miloval svoju snúbenicu a chápal, že ten včerajšok ju musel asi veľmi rozrušiť.

Jeho to rozrušilo. Nechcel od nej odísť, ale vlasť... bola vlasť. A ak raz musel, tak sa s tým nič nedalo robiť.

„O dve hodiny mi letí lietadlo,“ oznámil jej potichu.

„Tak skoro?“ zamrmlala sklamane. „Ako to bez teba vydržím?“

„Určite si nejako poradíš. Hádam nám naplánuješ svadbu, nie?“ štuchol do nej a tým trocha odľahčil situáciu.

„Budem najkrajšia nevesta, akú si kedy videl,“ prisľúbila mu a vtisla mu ešte jeden vášnivý bozk, nakoľko niekto zazvonil.

„To je môj odvoz.“ Oči sa mu zaleskli, ale nechcel plakať. Nie pred ňou. Cítil by sa.. slabo, zraniteľne. A to on nechcel. Chcel, aby ho Alex videla ako hrdinu, nie ako padavku.

„Tak, nateraz ahoj.“

Usmiali sa na seba, ešte raz sa rýchlo pobozkali a už ho nebolo. Alex ostala v byte celkom sama. Bez svojej polovičky. A v srdci to prežívala... akoby ju niekto rozdelil na dvoje.

Po chvíli už bola znova nad záchodovou misou a vracala. Bolo jej zle tak, ako ešte nikdy.

O šesť mesiacov:

Augustovým večerom sa všade ozýval zvuk hromov a bleskov a dážď zúrivo bubnoval na hroby. Všetko bolo také tmavé, chladné. Nikto by si nepomyslel, že z takých horúčav sa rázom môže takto ochladiť.

Akoby okolo nej všetko zvädlo. Všetka nádej, ktorú mala, všetka láska, ktorú cítila... všetko to bolo fuč. Nič jej neostalo.

Zo sklonenou hlavou sa niesla okolo náhrobných kameňov  a sama seba nútila robiť ďalší... a potom ďalší krok. Nevedela, či bude schopná dôjsť do konca, ale jednoznačne sa neplánovala vzdať. Veď to bola on.

Nikdy sa nevzdávala. Ani keď jej prišla správa, že je nezvestný. Vedela, že sa objaví. Verila v to. Avšak mýlila sa. Nemala pravdu. Slepo chcela veriť niečomu, čomu nemala a preto, keď jej prišiel list a na dvere jej zaklopali jeho kolegovia... zrútila sa.

Veď čo iné mala robiť? Mala sa tváriť, že je všetko v poriadku? Mala sa len cez slzy usmievať a prijať ich sústrasť?

Alex nad tými spomienkami pokrútila hlavou a zastala. Cez slzy, ktoré jej tiekli po tvári sa zahľadela na hrob, kde stálo:

15.5.1988- 17.6.2014

Nathaniel Rewill

Verný priateľ, dobrý ochranca

„Prečo?!“ zachripela obviňujúco do dažďa a chytila si bruško.

Tak sa tešila na chvíľu, na Valentín, ako k nej príde a povie jej, že sa im všetko podarilo. A ona by mu povedala niečo lepšie. Povedala by mu, že pre neho má darček. Krajší darček, ako snubný prsteň.

Je tehotná. 

Táto forma mi zatiaľ veľmi nejde, ale tak dúfam, že to nebolo až také zlé, hoci naša vychovávateľka na internáte ma krásne za toto zjazdila, že som mala dať iný koniec, ale tak mne sa to takto páči. Koniec koncov, život nie je o šťastí, ale aj o smútku. Čo myslíte? 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Krásny Valentín, drahá: