OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » LadyOceansoul - Útek zo sklenenej rakvy

11.12.2013 (08:30) • Souteze • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 722×

Útek zo sklenenej rakvy

Volám sa Christopher Johness a tento list píšem s poslednými kúskami nádeje, že náš svet čoskoro neskončí v pekelných plameňoch, ale že predsa len niekto z ľudskej rasy prežije a moje slová mu poslúžia ako vysvetlenie. Budem sa snažiť byť stručný, už mi nezostáva veľa času na vypisovanie sa tak dúfam, že moja spoveď bude dostatočná.

Začnem tým, že som sa narodil ako jediný syn dvoch vysoko uznávaných lekárov, ktorý však boli krátko po mojom nástupe na lekársku univerzitu brutálne zavraždení a už nemohli sledovať ako sa zo mňa stal doktor, čo je vlastne len dobre, lebo z môjho výskumu by boli viac než zhrození. Nemôžem však tvrdiť, že by ma ich smrť nepoznačila, no to iste, milý čitateľ, spoznáš aj sám.

Môj príbeh sa však začína až tridsaťdeväť rokov po mojom nešťastnom narodení, v jednom prekliatom lese, asi dva kilometre od môjho príbytku. Pravdupovediac, sám som celkom nevedel, kde sa nachádzam. Jednoducho som po niekoľkých hodinách výskumu potreboval oddych a keďže sa akurát stmievalo, bol ideálny čas na prechádzku. Nohy (alebo povedzme, že nejaká "vyššia sila") ma viedli neznámymi cestičkami okolo neznámeho lesa a ja som si príjemne čistil hlavu. O niekoľko chvíľ sa úplne zotmelo a ja som sa konečne začal cítiť vo svojej koži. No neskôr na mňa les po mojej ľavici začal pôsobiť nepríjemne, chvíľami som dokonca cítil jemné zimomriavky. Les sa na mňa pozeral. V starom rôznymi látkami poliatom saku mi začala byť zima. 
Z ničoho nič som si uvedomil, že sa bojím. Cítil som strach. Ja, čo som sa dostal do takých častí našej reality, že by som o tom napísať tisíce kníh, pri ktorých by si ľudia trhali vlasy, ja, čo som sa stretol s démonmi a tvormi z miest tak temných, že by vám v nich tento tmavý les prišiel ako ružová záhrada- ja, som sa bál. Neveril som, že vo mne ešte vyvolá strach niečo tak nekonečne pozemské ako les. No mýlil som sa. V tomto lese bolo zlo. Zlo a smrť. 
                Nemohol som sa ubrániť pocitu, ktorý mi radil rozbehnúť sa tomu zlu priamo do náruče. Rýchlym krokom, ktorý skutočne prechádzal do behu, som sa vnoril do stromov a nechal sa unášať čistým inštinktom. Až neskôr som si kdesi v diaľke všimol malé svetielko. Jedno, druhé, tretie... Napočítal som sedem. Sedem malých sviečok. Začal som byť nekonečne zvedavý. Sedem sviečok uprostred lesa, okolo jednej v noci... Žeby mi dokonca osud doprial pohľad na nejaký rituál, či čosi podobné? Nadšene som pridal do kroku. Pomaly som začal rozpoznávať sedem ľudských postáv, stojacich pri siedmich sviečkach, rozostavaných do elipsy okolo... Okolo rakvy. Rakvy, v ktorej bol, nuž- pravdepodobne človek. Trochu som sa zarazil, tešil som sa na niečo zaujímavé, no pred smrťou nemám nič iné len rešpekt. Podišiel som bližšie a všimol som si, že celé toto má určitú nádhernú posvätnosť. Rakva bola sklenená a tak som v jej vnútri mohol vidieť ženské obrysy. Jedna žena a sedem mužov, na ktorých tvárach sa zračil obrovský smútok. Možno ich sestra, hádal som. Čo môže byť horšie ako pochovávať vlastného súrodenca, navyše tak mladého. 
Trochu ma trhlo v mojom dokonalom úkryte medzi dvoma stromami len pár metrov od tej udalosti. Dianie sa zrazu pohlo, štyri postavy zdvihlo rakvu, zvyšné tri niesli sviečky a celý sprievod sa vydal na neďaleký kopec. Pomaly a ticho som ich nasledoval, cítil som sa previnilo ale zároveň nadšene, pri vyrušovaní ich seansy. 
                Trvalo nám asi pätnásť minút, kým sme vyšli na vrch kopca, no mne to prišlo oveľa dlhšie, od nadšenia mi bilo srdce a krv mi divoko pulzovala v žilách. No stálo to zato, vrch kopca bol jednoducho prekrásny. Bola tam malá čistinka s veľkou skalou v strede, akoby čakala len na tú rakvu celú zo skla. A presne na to miesto ju položili a obsypali rôznymi kvetmi. Chcem upozorniť na fakt, že bola zima a tieto kvety nemali odkiaľ zobrať.
Dlho tam sedem postáv iba stálo, držalo sviečky a v tichu dopĺňalo nádhernú scenériu. Svojím spôsobom to tiež bol rituál. 

Skrýval som sa v najtmavšom tieni dosť ďaleko od diania a už som to akosi nedokázal dlhšie vydržať. Jednoducho som vybehol priamo na čistinku a ako zhypnotizovaný som kráčal k tej nádhere. Sedem tvárí sa na mňa pozeralo prázdnym pohľadom. Tváre sa nezdali byť prekvapené, možno o mojej prítomnosti vedeli celú dobu.

"Čo sa jej stalo?" zašepkal som.

"Zadusila sa," ozvalo sa z pravej strany.

"Jablkom," ľavá strana.

"Pred pár hodinami," opäť vpravo.

Pristupoval som k rakve a narušoval som to posvätné miesto svojom prítomnosťou. Ale nemohol som si pomôcť. V sklenenej krabičke ležalo tak prekrásne stvorenie, že by žiadny človek neodolal. Dokonalo bledá tvár bola orámovaná vlasmi tmavšími než táto noc, zdobili ju zatvorené oči a krvavo červené dokonalo vykrojené pery. Ale tá krása sa jednoducho nedá vyjadriť niečím tak prízemným ako sú slová. Okamžite som mal pocit, že za smrť tohto tvora by mal smútiť každý jeden človek tohto sveta, ba aj tento les, všetky lesy.

"Pochováme ju zajtra ráno," ozvalo sa z ticha.

"Dnes v noci ostane tu. Milovala toto miesto."

Kto by nemiloval, všakže.

"Ostanete tu celú noc?" spýtal som sa.

"Nie. Chceme jej dopriať súkromie," šťastie sa na mňa v ten večer usmievalo až príliš.

"Poďte," vyzval nás jeden zo siedmich hlasov.

V tichu sme schádzali jeden po druhom zasnežený kopec. Ja som šiel posledný a pozorne som sledoval cestu, každú skalu, strom. Od ostatných som sa oddelil po pár minútach a zamieril som von z lesa, smerom, kde by mohla byť dedina. V podstate som v hlave nemal nijaký plán, no svojimi spontánnymi rozhodnutiami som si bol istý.

Vozík. Stačí len zohnať vozík.

Obehal som pár domov, ale keď som ho konečne zohnal, bol som už poriadne nervózny- netušil som, koľko je hodín a svitať mohlo začať každú chvíľu. Rozhodne som nechcel vysvetľovať, prečo v nejakej neznámej dedine tlačím ukradnutý vozík. Noc sa však držala nášho plánu a presvedčivo pretrvávala. Cestu na čistinku som si zapamätal dobre, to nebol problém. Asi o hodinu som sa našiel ako holými rukami rozbíjal sklenenú truhlu. Krvavými trasúcimi sa rukami som odhŕňal kúsky skla z jej dokonalej tváre. Zdalo sa, že jej to nevadí.

Chytil som ju do rúk ako zvyknú muži nosiť svoje nevesty (zrejme som jej zašpinil šaty od krvi, no krvácanie sa mi na rukách nepodarilo zastaviť) a položil som ju do nášho svadobného koča- dreveného vozíku. Od toho momentu to bolo len zložitejšie. Nemohol som dopustiť, aby mi vypadla, tak som šiel čo najpomalšie, no po zasneženom kopci to bol dosť problém. Keď už som sa konečne dostal do stredu lesa, myslel som, že najťažšia časť je za mnou. No vôbec nebola. Celkom som si nepamätal cestu, respektíve vôbec a tak som sa ako aj zvyšok večera snažil nasledovať môj inštinkt. Tento krát mi to nevychádzalo. Mohlo prejsť aj niekoľko hodín a ja som blúdil v hlbinách lesa. Malá časť vo mne chcela jednoducho hodiť ten voz niekde do kríkov a utiecť, zabudnúť na celú záležitosť. Chvíľami to bolo nekonečne absurdné! Ukradol som vozík, vyšiel s ním na kopec, dorezal si ruky pri kradnutí mŕtvoly, navyše som ju zvládol zniesť dole... a teraz sa stratím v lese! Krása!

Ako však začalo mierne svitať, podarilo sa mi rozpoznať chodníčky a čoskoro som sa dostal zo zajatia stromov na presne tú lesnú cestičku, ktorá ma tam nedávno zaviedla (vtedy mi to prišlo nekonečne dávno). A tak som takmer v behu nasledoval svoje spomienky na cestu domov. Modlil som sa k všetkým bohom aby som nikoho nestretol (bola by to vskutku nepríjemná situácia) a ignoroval som bolesť takmer v každej časti svojho tela.

K svojmu polorozpadnutému domu som dorazil, keď už bolo takmer úplne svetlo. Neveril som, že sa mi naozaj podarilo nikoho nestretnúť a dobehnúť sem bez toho aby som sebe a/alebo jej nedolámal všetky kosti.

Polovica z mojej mysle netúžila po ničom inom, len si umyť dorezané ruky a oddať sa spánku, no druhá, poháňaná adrenalínom, zdvihla moju Snehulienku a odniesla ju do pivnice. Presne tam, kde som strávil väčšinu môjho života. Položil som ju na stôl, pod hlavu som jej zasunul vankúš a neveriacky som sa pozeral na tú nádheru.

Neviem, koľko rokov som čakal na chvíľu- príležitosť- ako je táto. Ešte keď som pracoval v nemocnici a prvýkrát som navrhol podobný výskum svojim kolegom. Boli nadšení! No všetky výsledky boli negatívne. Rozhýbanie srdca pomocou prístrojov v niektorých prípadoch fungovalo, no srdce nestačilo. S ostatnými časťami tela sme jednoducho nedokázali pohnúť (doslova). A tak náš výskum pomaly upadol. No ja som sa nedokázal vzdať. Vzdať sa tej myšlienky. Začal som navštevovať podivné miesta, čítať podivné knihy a stretávať sa s nemenej podivnými ľuďmi. Neviem, koľko rokov som bol v takomto stave, ani neviem, kedy ma oficiálne vyhodili z nemocnice. No viem, že o niekoľko rokov som sa do nemocnice vrátil. Moji kolegovia ma sprvu nedokázali ani spoznal, či po fyzickej, alebo psychickej stránke. Obe boli výrazne narušené udalosťami, ktoré sa odohrali v mojom živote. O nich sa však nikdy nedozvedeli. A ani ja sám si nie som celkom istý, čo sa vtedy v tú februárovú noc stalo. Nasledoval som samozvanú čarodejnicu vo švédskych horách a tá ma zaviedla na miesto tak magické, že aj keď som jej dovtedy veľmi neveril, na tom mieste všetky moje pochybnosti zmizli. Vystriedala ich však bolesť, radosť, znechutenie i mizéria... všetko naraz. Všetko tak intenzívne a silné, že moja myseľ už nikdy viac nemohla byť ako pred tým. Z tej noci si veľa konkrétnych obrazov nepamätám, videl som veci, ktoré si môj mozog jednoducho nechcel pamätať.

No vyšiel som z tade ako víťaz. A moja trofej bola presne to, čo nám pri rozhýbavaní ľudí dovtedy chýbalo. Keď som prišiel za mojimi kolegami, vychudnutý na kosť, s desivými jazvami a šialenými očami a začal som im rozprávať o všetkých tých veciach, bolo jasné, že mi neveria. "Budete ľutovať," smial som sa im do očí, "ešte o mne budete počuť, hlupáci!!".

A aj budú. Dnes je ten deň, kedy začína príbeh, povesť, ktorá sa bude šíriť po celom svete. O doktorovi, ktorý rozhýbal smrť.

V ten deň som sa snažil postupovať profesionálne. No profesionálne to ani zďaleka nebolo. Ruky sa mi triasli, bol som nervózny. Pochopte, tieto veci som si dovtedy nacvičoval len na potkanoch, ktoré mali to nešťastie, že zablúdili ku mne domov. A navyše som mal pocit, že ma sleduje. Za zavretými viečkami. Mŕtvy predsa vedia všetko.

V mojom amatérskom laboratóriu som mal prístroj na takmer každý jeden orgán. Ponapájal som ju, do žíl som jej napumpoval rôzne roztoky a keď už bolo všetko krásne pripravené, stôl bol prestretý na hlavný chod- vstrekol som jej do žily zázračný elixír, pre ktorý som toho toľko obetoval.

Keď som si túto chvíľu predstavoval, vždy som čakal, že sa stane- áno- zázrak. Prirodzene, nestal sa. Nestalo sa vôbec nič. Celú noc som ju sledoval. Bol som posadnutý. Čakal som na hocijaký záchvev, pohyb očí, myknutie... nič neprichádzalo. Dočkal som sa o dvadsaťdva hodín a štrnásť minút. Otvorila oči. Otvorila oči, pozrela sa na mňa a znovu ich zatvorila. O pár minút som vyvrátil obsah svojho žalúdka. Bolo to neskutočné. Sedel som pri nej, sledoval jej tvár a ako sa jej zachveli mihalnice, okamžite som vyskočil. Ona otvorila oči a pozrela sa na mňa pohľadom, ktorý ma prebodol. Skrz na skrz. Ako keby mi tými očami poslala správu zo samotného pekla. Ako keby na mňa privolala všetky choroby sveta, jediným pohľadom. A potom oči zatvorila tak pokojne ako ich otvorila a zase bola mŕtva. Dlho som tam iba tak sedel a topil sa v bolesti žalúdka, zúfalo som čakal na nejaké ďalšie známky života. Na sekundu som si zaželal, aby sa už nikdy nepohla. No to bolo len chvíľkové zlyhanie. Spamätal som sa, utrel som ten hnus, čo bol na dlážke, doniesol som džbán vody, poriadne som sa opláchol a aj jej som pravidelne vlhčil pery vodou. Takto to pokračovalo niekoľko dní. Spával som len pár hodín, iba keď som už naozaj nedokázal dlhšie vnímať. No vždy som sa budil na ten zvláštny pocit, ako keď vás niekto sleduje. Ale bol som si istý, že to nebola ona. Neprejavovala žiadne životné funkcie.

Po dosť dlhom čase som konečne dostal rozum a uvedomil si, že to jednoducho nemá zmysel. Chcel som ju odpojiť od prístrojov a pochovať. Možno skôr podpáliť, predsa len, pre istotu a v tom by bola aspoň istá posvätnosť.

Dlho som ju objímal a čakal som na nejakú odozvu. Nakoniec som jej dal dlhý bozk na rozlúčku a otočil som sa, aby som povypínal prístroje. A zrazu som vykríkol, no hlas sa zo mňa nevydral, možno len nepatrné zaskučanie. Pamätám si ako som cítil teplú krv, ktorá mi stekala po chrbte. Okamžite som sa otočil, celý som sa triasol a videnie som mal rozmazané.

A ona sedela na tej primitívnej manželskej posteli, na ktorú som ju pred pár dňami položil. Sedela a pozerala sa na mňa. Najskôr som sa bál, že znovu uvidím ten pohľad ako pred tým- pohľad plný nenávisti. No v jej očiach nebolo nič, len strach. Z tých prekrásnych veľkých modrých očí sršal strach, beznádej a zdesenie. Pribehol som k nej a neveriacky si ju obzeral. Pravú ruku mala zakrvavenú a pod dlhými nechtami, ktoré sa začali podobať na pazúry jej ostali kúsky mojej kože.

"Si v poriadku, neboj sa, všetko je v poriadku," nezmyselne som ju utešoval a priložil jej k perám pohár s vodou. Bola smädná, no nedokázala zdvihnúť ruky, aby sa sama napila. Pomohol som jej a potom som pohár odložil.

"Ako ti je? Bolí ťa niečo?" pýtal som sa a hlas sa mi maximálne triasol.

Ona sa na mňa len vydesene pozerala a z úst jej vychádzal tichý chrapot. Niekedy bol hlasnejší, niekedy tichší, no nezdalo sa, že sa snaží niečo povedať.

Na stole vedľa postele som mal pripravený tanier s kašou. Zodvihol som ho a začal som ju kŕmiť. To zrejme ocenila, ale pravdepodobne to nebolo jedlo, ktoré chcela teraz jesť. No musel som ísť na to pomaly- jej žalúdok bol dlho neaktívny.

Keď dojedla, dal som jej znovu vodu, ale už nechcela. Aspoň už vyzerala menej vydesene, dokonca vyzerala spokojne, alebo ako to nazvať. Zdalo sa mi, že chce zdvihnúť ruku, no bola veľmi slabá. Chytil som ju a ona si pomaly zaplietla svoje prsty do mojich. Potom si ľahla a zaspala. Spala asi trinásť hodín. Ak si spomínam, celú dobu som sedel pri nej a hladkal ju po chrbte, obdivoval jej tvár a čakal, kým sa preberie.

Dni ubiehali a čoskoro som ju odpojil od prístrojov. Už ich nepotrebovala- jej orgány fungovali takmer dokonalo. Musel som jej pravidelne pichať injekcie, výživné látky a takmer každé dve hodiny som jej robil klasickú kontrolu tepu, ale inak išlo všetko hladko. Po piatich dňoch som ju prvýkrát postavil na nohy. Hneď sa jej podlomili, bezo mňa by spadla na zem ako handrová bábika, no ja som ju držal. Znepokojovala ma však jej reč a to preto, že žiadna nebola. No ona akoby nemala potrebu so mnou hovoriť. Komunikovala so mnou rukami, ktoré sa začínali pohybovať takmer bezstarostne, ďalej pohľadmi, mimikou. Občas som z nej počul vychádzať slabé chrčanie, čo ma zo začiatku trochu desilo, no po čase som si zvykol.

Pravidelne som ju kŕmil, dával som jej pitie, pozoroval som ju, kým spala a takto som si ju choval ako svoju bábiku. A nechcel som od nej nič. Vyžarovala z nej tak pozitívna energia, že som žil len z jej prítomnosti. Nič viac som k životu nepotreboval. A preto si tak dobre pamätám na prvé desivé momenty, ktoré prišli v našom spolunažívaní.

Uložil som ju spať a ešte som celý vyčerpaný upratoval jedlo, ktoré bolo nanosené v pivnici. Cestou som vyhnal pár potkanov a zaniesol taniere a misky do kuchyne. Prinútil som sa to všetko umyť, dobre som vedel, že ráno by sa mi to už nechcelo. Potom som si ľahol na gauč a ešte som doplnil stručné záznamy, ktoré som si vtedy viedol o jej zdravotnom stave. Boli asi dve hodiny ráno, keď som sa s ohromnou bolesťou hlavy zvalil na gauč a okamžite zaspal. Tú noc som mal po dlhej dobre výnimočne desivé sny. Po mojom zážitku v severnom Švédsku boli u mňa nočné mory bežné. Bývali tak desivé, že som isté obdobie odmietal ísť spať a ak som aj išiel, trpel som námesačnosťou, či nespavosťou. A teraz sa niečo podobné vrátilo. Snívalo sa mi o farbách. Farbách tak ohavných, že by ich nemalo ľudské oko nikdy zazrieť. A o žene, ktorá priam svetielkovala týmito farbami. Farby z nej vytekali všetkými otvormi a ona pri tom vydávala ohavný škrekot, ktorý mal byť smiechom.

Na tento zvuk som sa zobudil. Trvalo mi dosť dlho, kým som si uvedomil, že to bol len sen... Len sen... Ten zvuk... Nie, nemohol  byť ozajstný, niečo také nemohlo a nemôže existovať...

Prudko som sa strhol a uvidel postavu stojacu za gaučom. Stála tam, celá v tieni ako nejaká odporná kreatúra, stvorená z nenávisti, plaču a smrti. Stála, oči jej svietili a vydávala tento zvuk, z ktorého som mal chuť doškriabať si tvár vlastnými nechtami, z ktorého mi behali zimomriavky po chrbte, z ktorého vo mne vládla potreba schytiť nôž a dobodať to stvorenie v nej, nech to bolo čokoľvek.

"Prestaň!!" vykríkol som, zatiaľ čo mi slzy stekali po tvári a šialenstvo v hlave sa mi stupňovalo.

A ona stíchla. V momente ako som stíchol môj výkrik.

Zrazu spadla na zem. Handrová bábika. Pribehol som k nej a odrazu mi bolo všetko ľúto a ona bola zase rovnako krehká ako doteraz.

"Prepáč... prepáč... je mi to ľúto," šepkal som, zatiaľ čo som ju zdvíhal a niesol dole do pivnice. Tam som ju uložil na našu posteľ, pohladkal po vlasoch a pobozkal na čelo. Prevalila sa na bok, zavrela oči a zdalo sa, že zaspala.

Pomaly som zhasol svetlo, odišiel z miestnosti, zavrel dvere a pre istotu zamkol. Na dvakrát.

Akokoľvek vydesený som bol z tej situácie, musel som na to ísť logicky. Ešte do tej noci sa sama nedokázala ani postaviť, iba keď som ju držal, spravila pár krokov. A zrazu- sama sa postaví, prejde k dverám, vyjde po schodoch a odkráča až ku mne. Nehovoriac o tom, že si musela otvoriť dvere, čo je pre ňu sám o sebe dosť ťažký úkon. Tak isto to bolo aj v deň, keď sa prebrala, premýšľal som. Niekoľko hodín nemohla ani len otvoriť oči, pohnúť telom... a zrazu jej vyletela ruka a spôsobila mi škrabance na chrbte, z ktorých jazvy sa mi doteraz celkom nezahojili.

Niekedy ju jednoducho poháňalo zlo, ukryté niekde v nej, ktoré očividne nebolo závislé od jej fyzickej schránky. Bola len otázka času, kým ju úplne opustí.

Úžasný moment v našom spolunažívaní nastal vtedy, keď konečne po niekoľkých mesiacoch začala rozprávať. Nebolo to nič horibilné, len tak zrazu- slovo. Akurát som jej niesol obed, len nejakú kašu so zeleninou (podvedome som sa v jej strave vyhýbal mäsu, neviem, asi som veril, že potom bude mať menej sily) a ako jedla, zadívala sa na malé zvieratko, ktoré prebehlo okolo nás.

"Potkan," zachrčala.

Prekvapene som na ňu zazrel.

"Potkan!" ukázala naň.

"Áno, presne tak," šťastne som sa zasmial, "chceš ho?"

Prikývla.

A tak som strávil asi hodinu chytaním jedného hlúpeho potkana. Čo by som však pre ňu neurobil.

Keď som ho chytil, položil som jej ho do rúk a ona ho šťastne hladkala. Spokojne som ju pozoroval a bol som rád, že si vytvorila takýto pozitívny vzťah k jej spolubývajúcim. Teda aspoň som si to myslel.

V noci som sa znovu zobudil z nepríjemného sna a mal som ten pocit, niečo ako keď tušíte, že niekto nie je v poriadku. Hneď som zbehol do pivnice, absolútne iracionálne, bez hocijakej zbrane (už som sa predsa mohol poučiť). No aj keby mám nejakú zbraň, len ťažko by som ju použil v tom šoku, ktorý na mňa tam dole čakal.

Ťažko ten pohľad opísať, neľahko sa mi spomína na všetky detaily. Vošiel som do pivnice a prvé, čo som videl, bol jej chrbát- skláňala sa nad niečím na zemi. Keď ma počula, pomaly sa otočila a pozrela na mňa veľkými modrými očami, ktoré však boli desivo prázdne. Ruky mala od krvi a rôznych tekutín, tak isto aj ústa, plné mäsa, či čohosi takého. Na zemi ležal ten chudák potkan, ktorého som v ten deň poctivo chytil, no značná časť z neho chýbala. A ona sa na mňa pozerala tými obrovskými očami, ktoré akoby sa stále zväčšovali a popritom nevinne prežúvala.

Ochabnuto som začal cúvať dozadu, až som pomaly vyšiel z miestnosti. Zabuchol som dvere, trasúcimi rukami zamkol a vybehol na poschodie. Schúlil som sa na stoličku oproti dverám a s pohárom vína čakal, kým si pre mňa príde. No neprišla. V pravidelných intervaloch som počul ako s ohromnou silou búchala do dverí, počul som ako chrapľavým hlasom vrieskala, zrejme to bolo: "Aj tak sa k tebe dostanem," no nedostala sa. Vtedy.

Na druhý deň ráno som opatrne zišiel do jej- našej- svadobnej izby (opäť naivne bez zbrane) a našiel som ju ležať na zemi pri stene. Pokojne spala. No po celej miestnosti bolo plno mŕtvych potkanov. Ostatné okrem toho prvého neboli objedené, iba mŕtve. Ich krv bola rozotrená v rôznych šmuhách po celej dlážke. No v celom obraze boli obludná pravidelnosť, nejaký znak, obrazec. Ako som to tam študoval, vôbec som si nevšimol, že sa už zobudila a dlho na mňa pozerá.

"Prečo si ich zabila?" spýtal som sa.

"Nie ja. Nič som im neurobila," šepkala zdesene.

Povzdychol som si a začal zbierať mŕtve zvieratá. Chvíľu trvalo, kým som to tam upratal.

Odvtedy som ju pravidelne zamykal v pivnici a tomu miestu som sa vyhýbal. No predsa som ju tam nemohol nechať umrieť hladom. Pochopte, cez deň to bolo obyčajné nevinné dievča (ktoré malo byť už niekoľko mesiac v zemi, ale to je vedľajšie). No takéto desivé stavy mávala čím ďalej tým častejšie, až ju tá bytosť vo vnútri úplne ovládla. A celé moje prežívanie sa zmenilo v nočnú moru.

Jeden z najdesivejších momentov bola aj tak chvíľa, keď som sa dozvedel prečo a pre koho tie potkany neustále zabíja. Bolo to v období, keď už bola úplne pohltená tým zlom a jej reč bola takmer dokonalá (odrazu).

"Posielam správu," usmiala sa, "potkany doručia správu."

"Komu?" spýtal som sa trasľavo a v ústach mi úplne vyschlo.

"Najvyšším predsa," zasmiala sa, "čoskoro prídu a ty sa s nimi stretneš. Všetko už je pripravené," hovorila s nadšením.

Krútil som hlavou a vybehol z pivnice. Dôkladne som zamkol a snažil sa správať rozvážne. Nemusel som dlho rozmýšľať nad tým, o čom hovorila. Nejako som to tušil, tušil som to hneď od začiatku. Duša človeka sa nemôže vrátiť z miesta smrti len tak. Síce ona tam prežila len niekoľko hodín- stále to bolo pridlho. A v čase odkedy som ju oživil až po chvíľu, kedy naozaj ožila, do nej "najvyšší" vkladali nejaké ohavné poslanie, ktoré tu mala vykonať. Pripraviť im prechod, či nejakú desivú bránu, ktorou sa dostanú do nášho strápeného sveta.

Všetko už je pripravené. Takže už je neskoro? Uvažoval som. Nie je tu už nič, čo by som mohol spraviť?

Nezostávalo mi nič iné ako spraviť posledný zúfalý krok k odvráteniu tej katastrofy, ktorú som zapríčinil z čírej hlúposti, no netušil som, že sa chystám už len zavŕšiť tento nechutný rituál.

Vošiel som do pivnice, snažil som sa tváriť rozvážne no pravda bola taká, že som netušil, čo robím. Ležala na posteli a spala. Pravidelne vydychovala, na tvári mala pokojný výraz a nebyť znetvorených čŕt a toho zla, ktoré z nej priamo sršalo- vyzerala by nádherne. No aj tak z nej už nezostalo takmer nič z toho dievčaťa, ktoré som len teraz nedávno vytiahol zo sklenenej rakvy. Bola to úplne iná osoba, ak sa to vôbec dá nazvať osobou.

Sadol som si k nej, v jednej ruke držiac nôž, druhou ju hladkajúc po vlasoch. Nemal som poňatia, čo robím, či ako s ňou budem zápasiť. Chcel som to urobiť čo najrýchlejšie, bezbolestne... No jediné, na čom mi naozaj záležalo, bolo dostať toto odporné stvorenie z nášho sveta.

Rýchlymi pohybmi som jej prerezal žily na pravej ruke. Celú dobu ma pozorovala a usmievala sa. Nebránila sa. "Ďakujem," zachrapčala a zavrela oči. No neznelo to ako úprimné poďakovanie za to, že som jej pomohol nájsť "mier". Okamžite mi prišlo zle.

"Chcela som, aby si to bol ty, kto to dokončí!" rozosmiala sa, "áno, teraz je to dokonalé!" rozhodila krvácajúce ruky a zdalo sa, že mysľou sa spája s podsvetím.

"O čom to hovoríš?!" odskočil som od nej.

"Čoskoro!!" vrieskala.

Celý spotený som bežal hore- naschvál som nezamkol, ako dôkaz toho, že verím v jej blízku smrť. Zvalil som sa na zem v kuchyni a prekonával triašku. Celkom si nepamätám koľko času prešlo, no viem, že som sa na kuchynskej podlahe zvíjal niekoľko desiatok minút. Ako doktor som si bol na sto percent istý, že po tak dlhej dobe s otvorenými žilami by už ľudský organizmus jednoducho nemohol existovať. No aj tak som v tej pivnici neočakával nič iné, ako ženu, sediacu na posteli so znetvorenými črtami tváre a šialeným úsmevom. Oveľa viac živú ako by mala byť. Mal som sa modliť za túto možnosť. Lebo čo ma tam naozaj čakalo bolo tisíckrát ohavnejšie.

Pomaly som kráčal dolu schodmi a už z diaľky ma ovanul neskutočný smrad. Dokázal by som to pripísať možno tak k telu, ktoré je v rozklade už niekoľko mesiacov, možno aj viac. Potláčal som nutkanie zvracať a pevne zvieral nôž v ľavej ruke. Po chrbte mi prechádzal mráz tak intenzívne, až som sa z toho išiel zblázniť. No nie kvôli tomu práve teraz píšem tento list, zvierajúc stále ten istý nôž v druhej ruke.

Ako som otváral vŕzgajúce dvere, pred očami sa mi už úplne zahmlievalo, krútila sa mi hlava a celé telo sa mi triaslo, no v jednu sekundu sa mi všetky zmysly zaostrili. Zaostrili sa na tú vec, čo by sa ani vecou nazývať nemala. Bolo to niečo tak nekonečne ohavné, že mám chuť vyškriabať si oči už len pri pomyslení na to. Ten pohľad mám v mysli neustále, nech sa akokoľvek snažím, všetko si pamätám do posledného detailu. Aj teraz- vidím ju, ako keby stála predo mnou. Nastal ten čas, kedy sa to zlo v jej vnútri začalo drať von. Von z tej slabej mŕtvej fyzickej schránky. Energia, ktorá ju držala pri živote z nej začala odchádzať, takže jej kedysi nádherné telo bolo momentálne v tak pokročilom rozklade, že by sa už len ťažko dali určiť nejaké rysy tváre, jej telo hralo rôznymi farbami, no prevažovala čierna, ale to stále nebolo to najhoršie. Ako sa tá bytosť vo vnútri snažila prebiť von, obyčajné ľudské telo to nedokázalo zniesť a začalo sa nechutne deformovať- ruky mala vykrútené, každú do inej strany, články prstov poohýbané, v chrbte bola prehnutá dozadu, pôsobilo to až komicky, ako dieťa, ktoré sa snaží spraviť mostík, ďalej hlava bola vykrútená do polôh, v ktorých je už chrbtica nenávratne poškodená, panva aj boky boli znetvorené v úplne neľudských tvaroch a na záver nohy- prelomené v kolenách do opačnej strany. Takto som ju videl, moju krásnu nevestu, ktorú som zachránil zo sklenenej rakvy. Stála tam a jej telo sa stále deformovalo, do viac a viac neľudských podôb. Sledoval som túto ohavnú činnosť, sledoval som každý detail jej tela a keď už to môj mozog jednoducho nemohol uniesť, stratil som vedomie.

Neviem koľko času ubehlo, kým som sa zobudil, no miestnosť už bola prázdna. Bol tam síce odporný smrad, kopa krvi, no to stvorenie už je preč. A kdekoľvek teraz je, je nebezpečné. A možno nie práve toto konkrétne stvorenie, ale skôr tie, ktoré očakáva. Najvyšší, ktorým pripravila prechod do nášho sveta. Samozrejme, v spolupráci so mnou. Vlastne som to všetko zapríčinil ja, ja som ten šialený doktor, ktorý otvoril peklo a vpustil smrť priamo do našich ulíc. Otvoril som celý rituál tým, že som prerušil jej obrad pochovávania, rozbil som to sklo, pofŕkal som jej nevinnú mŕtvolu krvou a napustil som do nej tekutinu tvorenú nenávisťou, zlom a bolesťou. A celé som to zavŕšil tým, že som jej podrezal žily a cez krv vypustil toho netvora z jej vnútra. Potlesk, poprosím.

Nemôžem už dlhšie písať, viem, že prichádzajú. Čoskoro pravdepodobne ovládne tento svet temnota a bolesť a ja rozhodne nechcem byť toho súčasťou.

S láskou,

Chritopher Thomas Johness

Autor: Souteze, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek LadyOceansoul - Útek zo sklenenej rakvy: