OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Melindino ťažké rozhodnutie

06.09.2012 (15:00) • StelaRavenBrooks • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1064×

EDIT: Článok neprešiel korekciou!

Melindino ťažké rozhnodnutie

„Isobel,“ oslovila som svoju najlepšiu kamarátku a vrhla sa jej rovno do náručia, keď  prekročila prah môjho domu.

„Zlatko, čo sa stalo?“ spýtala sa a opätovne ma objala.

Po dlhšej chvíľke som sa odtiahla a svoju slzavú tvár uprela na ňu.

„Ja už viac takto žiť nevládzem a predovšetkým nechcem. Isobel, zlyhala som ako matka aj manželka. Nie som založená na rodinnom type. Od začiatku som toto všetko tvrdila Jimovi, ale on mi neveril. Ubezpečoval ma, že aj napriek všetkým problémom a hrozbám, ktoré nás stále ohrozovali, ich prekonáme a budeme šťastní. Spočiatku som tomu verila a užívala si tento dokonalý svet. Keď sa narodila malá Miriam, bola som tou najšťastnejšou ženou. Užívala som si rolu obetavej matky, ktorá sa starala o svoju milovanú dcérku, a rolu manželky, ktorá by pre svojho muža zniesla aj modré z neba. Svoju rodinu by som ochraňovala do posledných síl, no pred pár mesiacmi som si uvedomila, že najväčšou hrozbou pre nich som ja!“ Nachvíľku som si urobila prestávku a poutierala si slzy, ktoré mi zatiaľ začali stekať po tvári.

„Melinda, čo to hovoríš? Dopekla, povieš mi, čo sa ti stalo? Máš s Jimom problémy?“ začala ma zasypávať množstvom otázok a svoj nepochopiteľný výraz po celý čas upierala na mňa.

Vtom som nedokázala jej očný kontakt opätovať,  a tak som sa radšej odvrátila.

Ako jej poviem, že som malú Miriam skoro  zabila? Ako jej vysvetlím, že pri pohľade na moju maličkú princeznú sa mi zbiehajú slinky?  Pochopí ma? Alebo odsúdi?

„Melinda!“ zvýšila hlas, a tak ma prebrala z dlhého premýšľania.

 „Už dlhší čas sa neviem kontrolovať a nestačí mi zvieracia krv,“ vyklopila som to nakoniec zo seba a čakala na jej reakciu.

Vybuchne? Bude mi dávať prednášky o morálke? V každom prípade som rada, že je to zo mňa vonku. Aspoň jej som sa mohla zdôveriť. Viem, že Jimovi by som sa o tomto tiež mohla zdôveriť, ale nepochopil by to tak ako ona.

Balvan, ktorý mi každý deň narastal v hrudi, sa vo mne akoby zmenšil a ja som sa mohla pokojnejšie nadýchnuť. Vedela som, že Iss bude mať ďalšie  neodbytné otázky, ale na druhej strane som tajne dúfala, že ma pochopí. Obzvlášť, keď bola to isté čo ja. Žiadny človek, ale upír. Predátor, ktorý sa živil krvou ľudí a zvierat.

„Ako to myslíš?“ zvýšila hlas po druhýkrát a rukou ma donútila pozrieť sa na ňu. „Dúfam, že si sa nepokúsila malej Miriam dajako ublížiť!“ dodala a v očiach sa jej zablysol hnev.

Narýchlo som pokrútila hlavou a v krku mi odrazu vyschlo.

„Neublížila by som jej nikdy v živote! Vieš, že toho by som nikdy nebola schopná. Radšej by som si pichla kôl do srdca! Avšak, posledné mesiace nepopieram fakt, že sa pri nej ťažko ovládam. Vlastne, aby som to spresnila, neviem sa ovládať pred nikým.  Raz do týždňa chodievam preto do Jimovej ordinácie a potajomky kradnem banky s ľudskou krvou. Viem, Isobel, že je to veľmi riskantné a kedykoľvek by ma niekto mohol odhaliť,  ale ver mi, že dlho som sa tomu snažila vzpierať.  Problém je, že moje chute sa menia a ja takmer bažím po ľudskej krvi. Ani nevieš, ako veľmi by som si teraz chcela zahryznúť do tepny mladého, šťavnatého krku a pomaly z neho vysávať božskú, neodolateľnú, čerstvú a teplú krv,“ začala som sa rozplývať a celé si to predstavovať.

„Preboha!“ zhíkla Iss a na ústa si priložila ruku.

„Vieš, aké je to ťažké, keď sa s Jimom milujem? Ako je ťažké ovládať sa pred ním a zachovať si chladnú hlavu? Vieš,  ako sa vôbec  za seba hanbím? Za svoju identitu? Keby som mohla nesmrteľnosť vymeniť za ľudskosť, neľutujem to a urobím to ešte v tom momente,“ pokračovala som a bezmocne si prsty zahrabla do vlasov.

Bola som takmer s nervami na dne. Kedykoľvek som sa mohla premeniť na monštrum a okoloidúcich zabiť. A pre toto som sa rozhodla konať a povedať jej svoj plán, ktorý mi už niekoľko mesiacov nedával spávať.

„Lenže, toto nemôžeš Melinda. Si matka a manželka, ktorá svoju rodinu miluje nadovšetko. Sama si to pred chvíľkou povedala.  A ja ťa poznám ako silnú ženu, ktorá prekonala toľko prekážok, ktorá sa tak ľahko nevzdáva, ktorá mi pomohla, keď som to najviac potrebovala...“

„... ale aj upírka, ktorá predstavuje pre spoločenstvo ľudí,  a predovšetkým pre svoju rodinu veľké nebezpečenstvo,“ skočila som jej do reči a vzápätí pokračovala: „Preto som rozmýšľala a dospela k záveru, že bude lepšie, ak odídem niekde veľmi ďaleko, kde ma už nikdy viac nevypátrajú.“

„Čože?“ zamrkala na mňa svojimi čiernymi očami a podišla ku mne o niečo bližšie. „Ty chceš zahodiť to všetko krásne, čo si budovala štyri roky? Zahodiť lásku, dieťa a teplo rodiny kvôli tomu, lebo sa obávaš, že im ublížiš?“ spýtala sa ma a v jej hlase zaznel podtón hystérie.

„Nie! Chcem ich opustiť preto, aby som ich uchránila od nebezpečenstva, čiže predo mnou! Čo do dopekla, nechápeš? Myslela som si, že práve ty ma pochopíš najlepšie a nič mi nebudeš vyčítať. Prežila si podobnú situáciu ako ja teraz,“ skríkla som a môj hlas sa ozýval po celej miestnosti.

V tom momente mi to  bolo fuk,  pretože malá Miriam bola so Sany, s pestúnkou,  na prechádzke niekde vonku, takže  nehrozilo, žeby sa zobudila. Čoho som sa však obávala, bolo, že sa o chvíľku zmením na to monštrum, ktoré som si teraz želala vymazať zo svojho života. Preto som sa zhlboka asi dvakrát nadýchla a chytila sa najbližšej stoličky s úmyslom myslieť na niečo príjemné.

Ja som opustila svoje dieťa, lebo som inú možnosť nemala. Sama vieš, že ma John vtedy  prinútil podpísať papiere na adopciu. Kebyže mám aspoň malú nádej, využijem ju a postarala by som sa o ňu!“ skríkla pre tentokrát ona a uprela na mňa pohľad plný bolesti, až mi prešiel mráz po chrbte.

„Nemala si inú možnosť?“ zopakovala som jej predošlú poznámku a neveriacky pokrútila hlavou. „Mohla si pokojne využiť svoje schopnosti a ovplyvniť ho alebo  prijať moju ponuku a bývať tu spolu s nami,“ dopovedala som a ostro na ňu pozrela.

„Nie, nemohla som. Ty vieš, že ja nie som taká silná ako ty. Nemám takú pevnú vôľu a nikdy si nestojím za svojím slovom. Ja by som sa o ňu nikdy nevedela postarať!“ zašepkala a do očí sa jej naliali slzy.

V tej chvíli mi jej prišlo veľmi ľúto. Zrejme som to trocha prehnala.  Avšak vedela, že do istej miery som mala pravdu. Veľakrát som jej ponúkala, že naše deti môžu vyrastať spolu ako nerozlučné sestry. S Isobel som sa poznala už od detstva. Boli sme nerozlučné, a takmer všetko robili spolu. Boli sme ako nerozlučná dvojka, ktorá si naplánovala, že sa budeme vydávať v ten istý deň a že budeme bývať v tom istom meste, dokonca pri sebe. Po tie roky šlo všetko ako po masle, až do osudného dňa, keď som nespoznala jeho. Muža,  ktorý v mojom živote zohral veľkú rolu. Muž, ktorého som milovala nadovšetko na svete a ktorý bol zároveň prekliatím pre mňa na celý život. Muž, ktorý mi zanechal množstvo jaziev na srdci a ktorého meno som ešte doteraz nevedela vysloviť. Príliš veľmi to bolelo. Aj za tie roky, ktoré ubehli ako voda. Vďaka nemu  sa stalo zo mňa toto monštrum. Avšak ani po rokoch som ho neprestala milovať...

S Jimom som sa zoznámila krátko nato, ako ma láska, muž o ktorom som si dovtedy myslela, ako veľmi ma miluje, opustil bez slova či najmenšieho rozlúčenia. Vtedy som prežívala tie najhoršie muky, ktoré neprežil  žiadny človek. Keď ma on premenil, zabudol mi povedať jednu vec. A to, že upíri cítia stokrát viac ako ľudia. Ako som sa s tým však mala vyrovnať?  Nevedela som návod.  Nikto mi nič nepovedal. Na všetko som musela prísť úplne sama.  Preto si to odskákal každý, kto mi vstúpil do cesty. Avšak snažila som sa nezdržiavať medzi ľuďmi a mojím dočasným domovom sa na stal les, kde som po prvýkrát absolvovala zvierací lov. Musím sa priznať, že mi nechutil tak lahodne, ako keď som sa zahryzla do človeka, no ak som nechcela byť až také monštrum, musela som to zniesť. A po čase som si zvykla. Bola to pre mňa rutina, ktorú som absolvovala aspoň raz do týždňa.  A čo som robila zvyšný čas? Bezcieľne sa potulovala po lese, aby som náhodou neublížila mojím najbližším. Kvôli tomuto prekliatiu som sa musela vzdať rodiny,  priateľov a môjho spoločenského života.

A tak sa začalo moje zoznámenie s Jimom. Jeho poľovačka a môj skorší lov. Obaja sme mali ten istý cieľ. Zabiť to isté zviera. Ja som však bola rýchlejšia, no on v tom momente na jeleňa, ktorého sme obaja „lovili“, namieril, strelil a zasiahol ma do chrbta. Doteraz si spomínam na tú bolesť. Síce nebola až taká prudká, musela som to pred ním zahrať a padnúť ako obeť. Nemohla som len tak ukradnúť zviera a bežať s ním preč. Určite by mu to bolo podozrivé a zavolal by políciu. A to som si jednoducho  dovoliť nemohla. Ležala som tam a on ihneď dobehol za mnou. V jeho hnedých očiach som zazrela toľko otázok. Avšak nevnímala som ich, len tak sa dívala a zároveň topila v jeho očiach, ktoré mi pripomína jeho. V tom momente mi všetky spomienky preblesli hlavou, až mi z očí vyhŕkol prúd teplých sĺz. Jeho pohľad okamžite znežnel a pohladkal ma po líci. Koľkokrát som takéto už nezažila? Pohladkanie? Pekné slovo? Upokojenie? Objatie a utešovanie? Už sama neviem. Pripadalo mi to ako večnosť, ktorá bola zaseknutá v jednom časovom pásme a ja spoločne s ňou. Na jeho slová si už presne nepamätám, pretože spomienky mi zahmlili mozog. Doteraz neviem, ako som sa pri ňom udržala na uzde. Bola to pevná vola? Jeho dobrosrdečnosť a zachovanie si chladnej hlavy?  Sama neviem, ale bola som na seba hrdá. Po samostatnom výcviku som sa konečne naučila žiť ako upír. Nebažila som až tak po ľudskej krvi ako na začiatku.

Veľká vďaka tiež patrila Jimovi, pretože aj kvôli nemu som sa postupne vyrovnávala s tým, čo som a znova zapadla do spoločnosti ľudí, po ktorej som tak dlho túžila.  Po malej nehode, ktorú mi nechtiac on urobil, ma zobral k sebe domov a staral sa o mňa. Postupne sa začali z nás stávať dobrí priatelia a nakoniec nás vzťah prerástol do niečoho, čo som nevedela sprvu pomenovať. Až po niekoľkých mesiacoch mi došlo, že k nemu začínam cítiť lásku a vďačnosť. Vedela som však, že to nikdy nebude láska, ktorú som cítila k mužovi, ktorému som ani teraz nemohla prísť meno.  Po dvoch mesiacoch nášho spoločného chodenia ma požiadal o ruku. Pre niekoho by sa to zdalo skoro, ale ja som bola šťastná. Jediný problém, ktorý mi nedával spávať, bola moja totožnosť. Ako som mu mala vysvetliť, že nie som to, za čo ma po celý čas považoval?  Ako som mu mala vysvetliť, čo som? Bez toho, aby na mňa nevybehol a pochopil ma? Spočiatku som sa bála. Pokojne som ho mohla ovplyvniť, utiecť, ale niečo ma pri ňom držalo, a tak v jeden večer som mu to celé vyklopila. Hneď v tú chvíľku som čakala, že ma vykopne a už ma nikdy nebude chcieť vidieť, ale opak bol pravdou.  Áno, mal nespočetne veľa otázok, ale sám mi povedal, že už niečo pred tým tušil, len čakal, pokým mu to poviem ja sama. Náš dlhý rozhovor, ktorý sme v ten deň viedli celú noc, mi pomohol a dodal veľkú silu začať odznova. Jim ma po celý čas ubezpečoval, že to celé nie je moja chyba, ale môjho stvoriteľa. A mal pravdu. Môj stvoriteľ mi zabezpečil krásu, nesmrteľnosť, ale za akú cenu? Zabíjania najdrahších a nevinných! Za toto sa moja časť lásky premenila na nenávisť. Áno, znenávidela som ho za to, čo zo mňa spravil, a potom aj za to, že utiekol bez rozlúčky.  Lenže, vďaka nemu som spoznala Jima s ktorým som už štyri roky v spoločnom manželstve a s ktorým mám dieťa, ktoré milujem nadovšetko na svete. Moju Miriam, ktorú by som nevymenila za nič.

Celá situácia sa mi však začala vymykať z rúk, keď som ju porodila. Svoje rozhodnutie, nechať si ju, nebudem nikdy ľutovať, ale kvôli nej som znova začala bažiť po ľudskej krvi. Avšak teraz, ako som sa snažila, nevedela som to zastaviť. Škrelo ma to. Veľakrát som premýšľala nad tým, že by som sa zabila. Nuž, nebolo by to fér, voči ním dvom. Jim by trpel ako nikdy predtým a malá Miriam by prišla o matku. Avšak niečo som urobiť musela. Nemohla som len tak pokojne s nimi žiť v jednej domácnosti.  Moja myseľ pracovala niekoľko mesiacov na nápade, ktorý som si nakoniec premyslela. Tak isto aj taktiku, ktorú som povedala Isobel. Už to len zrealizovať, a potom sa odobrať preč, aby som ochránila tých, na ktorých mi záleží najviac. Tí, ktorí mi ešte ostali. Vedela som, že ich to bolieť bude, ale mala som ďalší plán, ktorý som hodlala zrealizovať. Plán, ktorý musel vyjsť za každú cenu!

„Melinda, hoc nesúhlasím s tým šialeným nápadom, na druhej strane máš pravdu. Som tá posledná, čo ti má niečo vyčítať. Koniec koncov, ako sa rozhodneš, vždy budem pri tebe stáť a podporovať ťa v tvojom rozhodnutí,“ prehovorila po dlhej chvíli a zahryzla si do pery.

„Ďakujem ti, veľmi pekne. Ani nevieš, ako veľa to pre mňa znamená,“ zašepkala som a ihneď ju objala.

„Si rozhodnutá, kedy odtiaľto vypadneme a vydáme sa na nové dobrodružstvo?“ spýtala sa, pričom sa na jej tvári vytiahol krátky, diabolský úsmev.

„Jim sa vráti pozajtra s pracovnej cesty a ja tu už byť dovtedy nechcem,“ dopovedala som a ťažko prehltla hrču, ktorá sa mi znova navalila do hrdla.

„Tak tom prípade si zbaľ veci ešte dnes, aby sme mohli zajtra vypadnúť.“

Nad jej odpoveďou som len prikývla a predstavila si, čo asi tak urobím.

Ako sa rozlúčim s Jimom? Spočiatku som myslela, že by som odišla bez slova, ale to by voči nemu fér nebolo. Nemohla som len tak vymazať Miriam spomienky a odísť. Čudoval by sa, čo som to urobila a nikdy by mi to neodpustil. Preto som sa rozhodla na krátky list, kde by som mu pár vecí vysvetlila.

Dnešná noc bude najťažšia v mojom živote. Opustím celý svoj život a vydám sa na novú cestu. Bože, daj, aby som to celé zvládla.

„Istým spôsobom robíš dobrú vec, Mell, neboj, po čase to prebolí,“ začala ma upokojovať a kamarátsky do mňa štuchla.

Isobel, bola vždy osoba, ktorá mi rozumela najviac a hoc sme sa niekedy vedeli poriadne poškriepiť, vždy sme sa nakoniec aj uzmierili. Neviem, čo by som si bez nej počala. Bola ďalšia časť zo mňa, ktorú som nehodlala stratiť. Bola to čo ja. Upír. A preto som sa rozhodla tak, ako som sa rozhodla.

***

„Maminkááá!“ zvolal na mňa detský hlas mojej štvorročnej dcérky Miriam a prudko ma objala, keď sa otvorili dvere a vošla s ňou spolu pestúnka Sany.

„Dievčatko moje najdrahšie,“ pousmiala som sa na ňu a vystrela ruky, kde mi ihneď vbehla do náručia.

Bože, bude to ešte ťažšie, ako som si predstavovala. Ako mám svoju dcérku opustiť? Veľký kúsok zo mňa?

„Môžem ti povedať, čo sme robili dneska so Sany?“ Jej smaragdovozelené nadšené očká sa vpíjali do tých mojich a naznačovali mi, že začnú pokračovať ihneď, ako dám zvolenie.

„Jasné, že môžeš. Predsa na to čakám celý deň,“ povedala som jej a frkla jej prstom po nose.

A tak sa Miriam pustila do dlhého rozprávania. Od toho ako opustili dom, cez prechádzku, zmrzlinu, ktorú jej kúpila Sany, až po ihrisko, kde sa hrala s malými deťmi. V tú chvíľu som vedela, že i keď jej matka bude chýbať, bude mať otca, ktorý sa o ňu postará zo všetkých síl. Vedela som, že nerobím chybu.

***

„Maminka, povieš mi rozprávku na dobrú noc?“ spýtala sa ma moja dcérka a privinula sa mi do náručia.

Vtom som sa musela pousmiať. Milovala som tieto chvíľky. Keď sme boli len my dve. Dcéra a matka. Kiežby sme takéto chvíľky mohli prežívať stále. Kiežby som ti mohla poradiť, keď budeš prežívať prvú lásku, pofúkať rany, ktoré ti spôsobia tvoji budúci frajeri, absolvovať s tebou prvý deň do školy, rozhovory o babských veciach...

Kvôli môjmu problému sa to však nikdy nestane. Budeš si musieť vystačiť bezo mňa. Ešte šťastie, že tvoj ocko je taký pozorný a bude ti vedieť nahradiť aj mňa. Vedela som, že ho to bude príliš bolieť. Jediné šťastie bolo, že Miriam bola ešte maličká, a tak som jej pamäť mohla vymazať a načas nahradiť svojimi spomienkami.  Dokedy to vydrží? Sama som nevedela. Ak sa podá po mne a prejavia sa u nej nejaké známky toho, čo som ja bude to o niečo ťažšie. Avšak nikdy nedovolím, aby ma vypátrala. Nie, nemôže zistiť, že jej matka bola monštrum, ktoré ju kvôli tomuto všetkému muselo opustiť.  Aj keď jej vštiepim do hlavy falošné spomienky a raz sa dozvie celú pravdu a bude ma nenávidieť, potajomky budem dúfať, že mi to raz odpustí a pochopí, prečo som to všetko robila.  Že som to robila len pre ňu a jej ocka.

„Dobrú noc, dcérenka,“ zašepkala som a posledný krát ju pobozkala na čelo a prikryla ju paplónikom.

„Dúfam, že svoj život prežiješ len oveľa lepšie ako ja. Dúfam, že tvoj otec sa o to postará a nájde ti vhodnejšiu matku, pretože ja som u teba zlyhala na plnej čiare. Nezaslúžim si také anjelské stvorenie, ako si ty. Zbohom, princezná. Mamička ťa bude vždy ľúbiť najviac na svete a aj keď budem ďaleko, vždy budem dávať na teba pozor,“ dopovedala som, posledný krát sa na ňu usmiala, zhasla svetlo a privrela dvere.

A teraz už len posledný krok. Všetko stručne a jasne vysvetliť Jimovi v liste na rozlúčku a pobaliť si len tie najnutnejšie veci pred novým životom s Isobel.

Potichu, aby som nezobudila Miriam, som sa vydala do jedálne, sadla si na stoličku a začala všetko vysvetľovať v liste na rozlúčku.

*** 

„Pripravená?“ spýtala sa ma Isobel, keď som nakladala svoj kufor do jej auta.

Chvíľu som na ňu len bez slova hľadela, a potom pomaly prikývla.

„Áno, som pripravená. Viem, že robím správnu vec,“ povedala som, hoc to v mojom hlase nebolo jasne počuť.

Posledný krát som sa pozrela na domček, kde som strávila s mojou rodinkou štyri roky spoločných zážitkov, vzdychla si, poutierala slzy, ktoré mi v tom momente vyhŕkli z očí a nasadla si do auta.

„Nikdy na vás nezabudnem a vždy, aj keď budem ďaleko dávať na vás pozor. Milujem vás,“ pomyslela som si,  s malým úsmevom pozrela na Isobel, ktorá si tiež sadla do auta a naznačila jej perami, že môžeme vyraziť.

V tú chvíľu som vedela, že robím správne rozhodnutie. Čo bude o rok? Dva? Desať? Dvadsať? To nevedel nikto. Ja som sa snažila svoju rodinu ochrániť a urobila by som to znova za každú cenu!

 ♥ ♥ ♥

 Moja prvá jednorazovka je na svete a vás milí čitatelia, by som chcela poprosiť, keby ste mali trocha času a napísali mi svoj názor na ňu. Očakávam kritiku, pretože sa chcem čoraz viac zdokonalovať. A zároveň sa vás chcem spýtať, či túžite po pokračovaní, ako sa bude rozvíjať ďalej život malej Miriam a jej otca Jima. Dúfam, že vás to, aspoň trocha zaujmä a prajem pekný zážitok pri čítaní. Vaša Stela Raven Brooks. ;-)

Autor: StelaRavenBrooks (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Melindino ťažké rozhodnutie: