OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Nádej umiera posledná

22.08.2014 (19:00) • RuskaVodka • Povídky » Jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1222×

Môj život nebol nikdy dokonalý, aj keď si to veľa ľudí myslelo. Vždy som mala v škole samé jednotky, bola som vzorná študentka, učitelia ma chválili. Ale čo z toho, keď nemáte priateľov?

To bol môj prípad. Dokázala som zdolať prekážky v podobe testov, diktátov, písomiek, ale nájsť si jedného jediného priateľa bolo pre mňa nedosiahnuteľné.

Hovorila som si, že to nie je až také zlé. Mala som jednu kamarátku a ona ma počúvala, poradila a usmiala sa na mňa vždy, keď som to potrebovala. Ale bola len ona. Nikto viac...

A tak som sa sústredila na učenie. Chodila som po olympiádach, kde som získaval prvé miesta a všetci z toho boli nadšení. Nie, mala by som sa opraviť. Všetci dospelí z toho boli nadšení. Moji spolužiaci sa mi začali vyhýbať, lebo si medzi sebou hovorili „to je tá múdra“. Stala som sa dobrá len na domáce úlohy. Za viac som podľa nich nestála. Časom sa aj môj vzťah s mojou jedinou kamarátkou začal zhoršovať a nakoniec som ostala sama.

Viete, zvládla by som to. Zvládala som to už dlho, ale v mojej triede bol chlapec, ktorý nevedel, kedy prestať. A možno ani nechcel.

Volal sa Martin a šikanoval každého o kom si myslel, že je menej ako on. Aj mňa. Nie fyzicky, ale psychicky. Pamätám si na jeden deň, kedy pred celou triedou vyhlásil, že nemám žiadnych priateľov. Povedal to aj pred učiteľkou, ktorá to začala riešiť.

Plakala som. A plačem aj teraz. Či niekedy prestanem? Dúfam, že áno.

Keď človek ostane sám, nevie, čo so životom. Nemala som výhľad do budúcnosti, nemala som ju s kým prežívať. Chcela som sa zabiť. Poprosila som Ho, nech mi zošle niekoho. Nech už nemusím byť sama. Pýtala som sa: Prečo ja? Prečo si neviem nájsť priateľku?

Zašla som do kostola na mládež, kde bola kopa deciek. Poznala som ich, ale nie veľmi dobre. Patrila som medzi mladších a hanbila som sa im prihovoriť. Prisadlo si ku mne jedno dievča a povedalo: „Ahoj.“ Nič viac, nič menej. A môj život sa začal meniť.

Začala som chodiť na mládež každý týždeň. Zoznamovala som sa, zbližovala, získala priateľov. Bolo to pre mňa prvýkrát v živote, kedy som mala priateľov a patrím medzi nich dodnes.

Po základnej škole som sa rozhodla ísť na gymnázium s najlepšou povesťou v mojom kraji. Spoznala som ďalších ľudí. Priateľov. Myšlienka na smrť bola preč.

Ešte dlho som sa spamätávala z Martina. Premietala som si v hlave všetko, čo mi spravil. Pamätám si jeho krutý úsmev a pýchu v očiach. Akoby som bola pes.

Ráno chodím do školy vlakom, na ktorom chodí aj on. Vždy, keď prechádza okolo mňa, skloním hlavu a modlím sa, nech už tá chvíľa prejde a nech si ma nevšimne.

Ani ja nie som svätá a urobila som pár chýb. Donášala som na spolužiakov. Keď Martin s tou svojou partiou urobili niečo zlé, niečo rozbili alebo niekomu nadávali, nahlásila som ich učiteľke a tá ich potom tak skričala, že som nemohla premôcť úsmev. Konečne sa dostavil pocit zadosťučinenia.

S odstupom rokov si uvedomujem, že som to nemala riešiť takto. Aj keď mi ublížil, mala som mu to povedať do očí, aj keby som mala prežiť to najväčšie psychické zloženie, ale možno by mi dal pokoj. Nemala som naňho donášať. Možno si vravíte, že som urobila správne, keď ma psychicky šikanoval, ale ja to tak cítim. Cítim, že som sa správala nesprávne.

Keď sa naše cesty po základnej škole rozišli, bola som šťastná. Cítila som sa slobodne. Už s ním nemusím byť celý deň v rovnakej triede. Už mi neublíži.

Martinovi potom zomrel otec a ja som ho úprimne ľutovala. Nechcela som, aby trpel. Dozvedela som sa, že prešiel z jedného do druhého ročníka len tak-tak. Myslím, že zatvrdil svoje srdce ešte viac. Svet je preňho len čierna diera, v ktorej stráca všetko a všetkých.

Už viac ako rok naháňam zvyšky svojej odvahy na jednu obrovskú kopu, aby som sa mu prihovorila a povedala „odpúšťam ti“ do očí. Bojím sa, že sa mi vysmeje. Že sa opýta, za čo mu odpúšťam. V srdci som mu odpustila, ale cítim potrebu mu to povedať. A ešte jednu vec by som mu chcela povedať.

„Martin, život je krutý, ale odpustenie je sloboda.“

Prajem si, aby sa mu otvorili oči. Aby videl, aký je svet krásny a ľudia úžasní. Ja som na to prišla dosť neskoro. Ale teraz si to vychutnávam plnými dúškami. S ľuďmi, ktorých mám rada a ktorí majú radi mňa. S mojimi priateľmi.

Robím si plány do budúcnosti a jednoznačne medzi nimi nemám smrť. Chcem študovať medicínu. Neviem, či sa dostanem na školu, pretože z dvetisíc uchádzačov prijmú stotridsať. Ale budem sa snažiť zo všetkých síl a budem veriť. Nádej predsa umiera ako posledná...

Túto poviedku chcem venovať dievčaťu, ktoré to nikdy nemalo ľahké... Ďakujem.

Autor: RuskaVodka (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nádej umiera posledná: