OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Naša cesta

17.12.2012 (14:00) • Mims • Povídky » Jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 977×

Vystúpili sme z autobusu a automaticky sme zamierili „našou cestou“. Ja som bývala až na úplnom konci dediny, kde za naším domom bol len hustý, ihličnatý les. Alex býval asi o desať minút bližšie. Zvyčajne, keď sa mu chcelo alebo keď nemal doma rodičov, ma chodil odprevadiť. Dnes, ako zvyčajne, sa musel ponáhľať, pretože mu mama volala už štyrikrát, že kde je a nech okamžite páli domov. Alex mal veľmi prísnych rodičov, ktorí mu len raz za čas dovolili ostať von dlhšie ako po zotmení. Jediným šťastím pre neho, ale aj pre nás bolo, že sme mali školu vzdialenú skoro hodinu cesty autobusom a museli sme prestupovať. Takže, keď sa mu nechcelo ísť domov, stačilo povedať, že zmeškal jeden z busov.

Dnes sme strávili celý deň u mňa pečením muffinov. Veľa sme sa nasmiali, ale hlavne nabozkávali. To bolo našou „špecialitou“, milovala som to, pretože on sa teda vedel bozkávať. V našej triede nás inak nenazvali ako tí dvaja, čo sa stále len po sebe lepia.

Bohužiaľ, „naša cesta“ vždy zahŕňala prechod cez neosvetlený cintorín. Nebála som sa, za tie roky som si predsa zvykla. Bol to celkom veľký cintorín, na to v akej malej dedine sme bývali. Už sme boli na konci, keď som započula akési zvláštne šušťanie a kroky, obzrela som sa, ale nič tam nebolo. Zatriaslo ma.

„Čo je?“ Alex ma chytil za ruku.

„Nič, len mám taký divný pocit. Poďme rýchlo odtiaľto.“ Zrýchlila som a silnejšie som mu stlačila ruku.

„Neboj sa, zlato, som tu predsa s tebou.“ Dal mi pusu, ktorá sa zmenila na veľmi krátku. Stále som počula to šušťanie a občas kroky. Bolo to len v mojej hlave?

„Počuješ to?“ opýtala som sa, keď už sme boli ďaleko od cintorína a mňa stále znepokojovali tie zvuky. Čím to je, že to počujem aj tu? Podľa jeho pohľadu som usúdila, že asi nevie o čo ide, „To čudesné šušťanie a niekedy aj kroky.“

„Zlatino, poď, ideme domov. Začínaš mi tu blúzniť.“ Jemne sa zasmial.

,Muselo to byť len v mojej mysli,’ snažila som sa nasugerovať si do hlavy, ale neverila som tomu.

Zrazu Alex skríkol, neskutočne ma trhlo a vykríkla som tiež. Keď sa začal smiať, pochopila som, že to bol len žart.

„Haha, veľmi vtipné! Vieš ako som sa zľakla!“ Naoko som sa zdula.

„Ale no tak, macko, nebuď taká, veď to bola len sranda.“ Objal ma a pobozkal.

Za päť minút sme zastali pred jeho domom, stáli sme oproti sebe a on ma držal za boky.

„Moja, budeš v poriadku? Nemám ísť s tebou? Oni ešte počkajú desať minút.“

„Nie, nie. Nechcem, aby si mal kvôli mne znova problémy. Ja to zvládnem, o mňa sa neboj.“

„Naozaj? Nebojíš sa?“

„Nie, choď už! Aby si nás rodičia nevšimli. Ahoj.“ Nechcela som si priznať, že sa neskutočne bojím. Ten prečudesný pocit ma stále neopúšťal. 

„Mám ťa rád. Keby niečo, volaj. Ahoj, zlatko.“ Dal mi dlhú pusu, ktorú by som si zvyčajne vychutnala a potom o nej premýšľala aj po ceste domov. Ale teraz mi to bolo veľmi nepríjemné a neprirodzené. Cítila som, že sa nás niekto pozerá.

Vykročila som do tmavej ulice a zrýchlila krok. Chcela som byť, čo najskôr doma, ležať v posteli a nepočuť toto všetko navôkol.

Ako som zrýchlila ja, kroky sa zrýchlili tiež. Bála som sa. Stále som sa obzerala, ale za mnou nikto nešiel. Teda aspoň som ho nevidela. Ulica bola prázdna, nanešťastie neosvetlená.

,Možno sa ma len niekto chce niečo opýtať... Možno je to bývalý spolužiak, ktorý sa len chce pozdraviť... Ale čo ak ma niekto znásilní a zabije? Je tu možnosť, že je to len jednorožec, ktorý cvála za mnou a potom ma udupe?' Moje predstavy boli každým krokom divočejšie.

Konečne! Vidím svoj dom. Modlila som sa, aby som stihla prísť domov predtým, než sa niečo stane.

Už som kráčala po schodoch do domu, keď ma niekto chytil za ruku. Vykríkla som a hneď som sa zahnala päsťou. Trafila som ho, ležal na zemi. Ale bolo už neskoro, keď som rozpoznala jeho vetrovku.

„Samo! Čo to robíš?“ spýtala som sa svojho malého brata.

„Ja... Som ťa chcel len trocha vystrašiť.“ Pomaly vstával a oprašoval si zo seba sneh.

„Ty si mi hlupáčik.“ Rozosmiala som sa a odomkla dvere na dome.

Krátka "jednodielka".

Keď som sa v ten večer, čo som to písala, vracala domov, tak som mala takýto zvláštny pocit. Ale nič sa neudialo. Len moje myšlienky ma chceli znepokojiť a oblbnúť ma. Ha! Podarilo sa im to... 

Chcem byť vtipná, nejde to. Namiesto tých kecov si radšej pustite peknú pesničku. Znova od milovaných "vopičákov", ako ich ja nazývam. Hlúpe, viem. 

Komenty potešia.

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Naša cesta: