Neboj, bude to dobré.... • OurStories.cz ~ naše povídky

Pre teba, Bul. Neboj, bude to dobré. Aby sa ti zlepšovalo, len pre teba táto poviedka. Nezabudni, že to nie je len o tom. Vždy sme tu pre teba... nezabudni.

25.11.2011 (13:00) • BrigitaJayn • Povídky » Jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 749×

Pre Buliho. Úprimnú sústrasť. Možno si poviedku prečítaš a zistíš, ako mi na tebe záleží. Spinkaj sladko... nevzdávaj to.

Slzy na krajíčku mám. Fakt.

Možno je to niekomu jedno. Možno iba falošne zakrýva a povie "Je mi to ľúto". Ale ja viem, aké to je. Preto rozmýšľam. To naše plno sa zapĺňa prázdnom. Nevieme na čo myslieť.

Možno to nepochopí iný.

Nevieš, ako reagovať. Nevieš, či plakať, sadnúť si, dýchať... zabúdaš, ale vraciaš sa k spomienkam. Je to len vtip? Chabý.

Možno... možno... sen? Nočná mora.

Záťaž mi na hruď padá. Dýcham pomaly. Nevnímam svet. Voda sa mi sype z očí. Možno to nevieš. Možno neviem, čo robíš. Možno teraz sedíš. Hľadíš nikde. Možno rozmýšľaš, že... niečo spravíš.

Ach, neviem čo hovoriť. Je to nečakané. Rýchle. Možno to ani nebolí. Možno áno? Skoro každý sa jej bojí.

Či už svojej alebo iných. Aká je? Ľahká, bolestivá, neprekonateľná? To nikto nevie. Snáď. Snáď sa každý dostane tam, kde chce. Kde si zaslúži.

Snažíš sa zabudnúť. Snažíš sa. Pustíš si hudbu do uší, či film. Píšeš či čítaš. No svedomie ťa stále vracia tam, kde si bol. Kde si bol s ním. Kedy si sa s ním rozprával. Plačeš.

Už nikdy. Už nikdy žiadne objatie, slová, nádeje...

Ostatným, ktorí ťa nepoznajú či poznajú cez internet, je to jedno. Napíšu "Úprimnú sústrasť" ale o chvíľu na to zabudnú. Zajtra... zajtra na to zabudnú. Možno vyronia slzu, ale na druhý deň nie. Nezmení sa to. Stále to bude len človek, ktorému je ľahostajná. Nie až tak ľahostajná, ale pokiaľ sa netýka priamo neho, nevníma ju.

Ale keď vás priamym úderom zasiahne, neviete, čo robiť. Zistíte, že sa to niekomu už stalo. Ako to mohol prežiť? Hrozný pocit. Viem.

Máte výčitky. Trápite sa. Ale city sú zbytočné. Nateraz.

Týka sa to každého. Aj mňa, aj teba, jej, jeho, vás, nás, ich.

Zostali slzy? Vietor ich sfúkne.

Slová mi dochádzajú. Čo tak ešte napísať? Čo tak ešte dodať?

No tak. Čas nádeje dodá. Smútok vylieči. Ale lieky pomaly dodáva, silu, energiu. Snáď to pochopíš.

Zaspím so snami. Snívaž sa mi bude že to prešlo. Možno nebudem vedieť, že je to sen. A keď sa zobudím, budík zazvoní uvedomím si, že do školy treba ísť a ďalší prekliaty deň prežiť...

No tak. Aké múdre výroky? Aké slová?

Možno dej to nemá. Ale to je jedno.

Je chamtivá. Hnusná. Berie všetko. Sny a nádeje. To posledné, čo vám zostalo. Ale ako sa hovorí, zážitky vám nikto nezoberie. Niekedy sú bolestivé, niekedy vtpné, niekedy obyčajné.

Pomaly... pomaly dodýchaš. Pomaly ti prestane biť srdce. Posledný bozk, posledné objatie, posledné slová, posledné prianie. Zavrieš oči. Bojíš sa, že za tebou bude niektorým ľuďom smutnno. A to len kvôli tebe. Snažíš sa odvrátiť to, no ona si ťa len tak zobrerie. Kto jej dal to právo?

Udelila si ho sama. Už na začiatku. Nie je to spravodlivé. Nie je to ani trochu spravodlivé. Ale nikto to nerieši. Prečo?

Neodchádzaj...

Len jedno slovo. Žiadna láska, žiadne šťastie, žiaden cit. Len ona. Súčasť života.

Smrť.

Autor: BrigitaJayn, v rubrice: Povídky » Jednodílné