OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Nebojte sa bolesti...

07.11.2009 (16:00) • JoHarvelle • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 890×

„Najcennejšie čo v živote máme je naša rodina a najbližší priatelia. Radujme sa s nimi, plačme s nimi, milujme ich, kým ešte môžeme!“

Zobudila som sa a nemala som ani tušenie, že dnes sa môj život roztrhá na márne kúsky.

Natiahla som sa cez celú posteľ a šuchtavými krokmi som sa približovala ku kúpelni. Otvorila som dvere, vošla dnu a začala si čistiť zuby. Drhla som si ich asi päť minút no potom som presunula pozornosť na svoje vlasy, ktoré boli zháčené do viacerých dredov. Vlasy som si česala len chvíľku, pretože zazvonil telefón. Vybehla som z kúpelne a rozbehla som sa po schodoch dole do obývačky, kde sme mali pevnú linku.

„Haló?“ opýtala som sa do telefónu, kde som počula zvuk sirén.

„Slečna Krátka?“ opýtal sa ma hlas na druhom konci linky, pričom mi z jeho tónu zovrelo žalúdok.

„Prepáčte, že vyrušujem ale mám pre vás smutnú správu. Bohužiaľ, vaši rodičia mali dnes ráno autonehodu a nanešťastie to neprežili. Je nám to veľmi ľúto ale nemohli by ste sa prosím zastaviť v nemocnici? Váš trojročný brat našťastie prežil a je veľmi rozrušený. “ hovoril hlas no ja som už pri prvej vete nepočúvala. Čože? rodičia sú mŕtvy. To .... to nemôže byť pravda ... Ako ..?...

„Slečna ... slečna. Ste tam, ste v poriadku?“ opýtal sa ma zdesený hlas na druhej strane linky.

„Áno ... som.“ Odpovedala som mu hoci to vôbec nebola pravda. Ako som mohla byť v poriadku? Práve mi povedali, že moji rodičia sú mŕtvy. Už ich nikdy neuvidím. Čo budem robiť? Ja ... ja ... neviem ...

„Tak prídete do nemocnice?“

„Čože?“ opýtala som sa. Stále som bola mimo.

„Váš brat je v nemocnici a bolo by dobré keby ste za ním prišli. Prídete?“

„A ... a ... áno. Prídem ... Tu v meste?“ opýtala som sa hoci som dobre vedela, že v okolí máme len jednu nemocnicu a to u nás v meste.

„Áno. U nás ... Naozaj ste v poriadku?“ spýtal sa muž v telefóne, pretože som začala plakať a celá som sa triasla. Konečne som si to uvedomila. Ako sa to mohlo stať? Išli iba na nákup. Nič viac.

V tej chvíli to na mňa všetko doľahlo a ja som pustila slúchadlo z rúk, ktoré nepríjemne treslo o podlahu a zviezla sa na zem. Už len matne som počula vystrašený hlas v telefóne. Viacej som sa sústredila na bolesť, ktorá si ma čoraz viacej opantávala. Cítila som sa, ako keby zo mňa vytrhli kus seba. Kus, ktorý sa nedá ničím nahradiť. Vôbec som nevnímala okolie a to čo sa deje. Len som tam tak sedela a chcela od tohto všetkého utiecť. V jednom okamihu mi prišla na um samovražda no túto myšlienku som hneď zavrhla. Na niečo také som mala dobrú výchovu. Áno, dobrú výchovu, ktorú už mať nebudem . Nikdy viac nebudem počuť hlas mojej mamy, ktorá sa o mňa vždy až príliš bála a mne to sem-tam liezlo na nervy. Alebo uštipačné poznámky otca, keď ma chcel podpichnúť. Dokonca aj ich neustále kritizovanie môjho bordelu v detskej mi bude chýbať. Dala by som všetko len aby sa vrátili. Čo s nami bude? Vtedy mi hlavou preletela myšlienka, ktorá ma ešte viacej zobolela. Čo s nami bude? ja nechcem ísť do detského domova. Erik, ten sa má. Má už dvadsať. Ale čo ja s Oliverom? ... Oliver! ... Môj mladší brat, ktorý je teraz nikde v nemocnici úplne sám. Musím za ním ísť. Ako hrozne sa mi nechce postaviť ale musím.

Nabrala som silu a postavila sa na nohy. Keby vonku nebola zima ani by som si nevšimla, že som chcela ísť v pyžame. Rýchlo som vbehla do mojej detskej, pričom som stále plakala a hodila som na seba prvé čo som našla. Boli to modré tepláky, ktorá mám po Erikovi a nejaká staré tričko, ktoré som mala do školy no na výtvarnej som si ho nechtiac poliala tušom. Tomuto som však vôbec nevenovala pozornosť. Viacej som sa venovala tomu ako sa do nemocnice dostanem. Keďže sme bývali dosť ďaleko od mesta pešo by mi to trvalo hrozne dlho a bicykel nemám. Nakoniec som sa pozrela na hodiny a hoci neverím na náhody ani na osud bolo to niečo v tomto zmysle. Bolo deväť a jeden z troch mestských autobusov chodí od nás do mesta presne o deväť desať. Rýchlo som zbeha dolu do obývačky a obula som si staré botasky. Keď som však odomkla a otvorila dvere bola mi strašná zima a tak som pohybom jedenej ruky zobrala z vešiaka maminu bundu. Prehodila som si ju cez plecia a vyštartovala som po chodníku na ulicu. Cestou na zástavku som nestretla nikoho. Prečo aj, bolo len deväť a väčšina ľudí je buď v práci alebo v posteliach. Na zástavke som nečakala dlho no aj tá chvíľka ma prinútila myslieť na rodičov. Čo sa im vlastne stalo? Zrazili sa s iným autom? alebo do nich niekto vrazil? Pýtala som sa sama seba a mysľou sa mi mihotali obrázky dvoch mŕtvych tiel, ktoré patrili mojim rodičom. Boli celé od krvi a každý nový výjav ma pichal do srdca čoraz viac. Vďaka bohu, že prišiel autobus a ja som sa mohla konečne na malú chvíľku sústrediť na niečo iné. Poutierala som si uslzené oči a nastúpila do autobusu.

„Jeden lístok k nemocnici.“ Povedala som bez života ani som sa nepozdravila. Vtedy mnou však preletel ďalší záchvat hrôzy. Nemám žiadne peniaze. Ako zaplatím autobus? Už som to však nestihla odvolať, pretože šofér mi už podával lístok a vystrašenými očami sa na mňa pozeral.

„Pre ... prepáčte. Ale ja nemám žiadne peniaze. Ja... ja vám zaplatím niekedy ... alebo radšej vystúpim.“ Obrátila som sa , že idem vystúpiť no v tom na mňa šofér zavolal.

„Nechoď. Ja to zaplatím. Čo sa ti vlastne stalo?“ opýtal sa a podával mi lístok. Ja som si sadla a znovu som si spomenula na obrazy v mojej mysli a rozplakala som sa. Cez vzlyky som šoférovi nedokázala odpovedať no on to pochopil. Medzi obrazmi mojich mŕtvych rodičov som si spomenula aj na svojho staršieho brata Erika. Viem o tom? alebo mu to nikto nepovedal. Na túto otázku som odpoveď poznala. Určite to nevie. Včera spravil veľmi dôležitú skúšku a išiel oslavovať. Určite niekde spí alebo sa lieči po prehýrenej noci. Telefón si pri takýchto momentoch vypína a zapína si ho až príde domov. Škoda. Nikdy mi to nevadilo a nevedela som pochopiť mamu čo s tým stále má, že jej to vadí.

Vtedy mi znovu prišla na rozum moja mŕtva mama a ja som vypustila z hrdla jeden veľmi bolestivý vzlyk. Šofér až nadskočil keď ho počul no nič sa ma nepýtal. Ja som mu za to v duchu veľmi ďakovala. Keby som teraz mala niekomu vysvetľovať čo sa vlastne stalo a povedať to nahlas asi by som sa zložila a skončila na psychiatrií.

Konečne sme sa dostali na požadovanú zástavku. Bez akéhokoľvek slova som vystúpila a poobzerala sa okolo seba. Z nemocníc som nikdy necítila strach alebo čudný pocit no teraz som sa do nej bála vstúpiť. Nakoniec som však našla tú odvahu a pomalými krokmi som sa blížila ku vchodovým dverám. Keď som vstúpila do miestnosti vôbec som jej nevenovala pozornosť. Videla som len jeden veľký pult, za ktorým bola sestrička a blížila som sa k nemu. Keď ma uvidela zbledla a pozerala sa na mňa  rovnakým vystrašeným pohľadom ako šofér autobusu.

„Dobrý. Ja ... ja... Mala by som tu mať brata. Oliver Krátky.“ Vykoktala som zo seba a znovu som sa rozplakala.

„Áno. Je tu ... Je mi ľúto vašich rodičov.“ Povedala sestrička pričom sa cítila čudne, pretože vedela, že takéto slová nám vôbec nepomôžu. Vtedy môj pocit bolesti zo straty nahradil hnev.

„Izba číslo 197. Je tam s ním jeden z policajtov.“

„Ďakujem.“ Odpovedala som a vybrala sa smerom, ktorý mi naznačila rukou. Cestou som sa vôbec nezaujímala o okolie ale hrozne som sa hnevala na rodičov. Prečo nás tu nechali samých? Len tak si odídu! Im to je jedno, že sú v nebi alebo kde. My trpíme! nie oni. Ako to mohli dopustiť? Ako?....

Viacej som už nevedela rozmýšľať. Bezmyšlienkovite som išla chodbou a hľadala som správne dvere. Netrvalo dlho a znovu som sa rozplakala. Nakoniec som však dvere našla. Pred dverami som stála si päť minút pokiaľ som sa upokojila. Nechcela som totiž Olivera vystrašiť svojím plačom.

Jemne som otvorila dvere a vošla dnu. Uvidela som tam jedného policajta sediaceho na stoličke a čítajúceho noviny, zatiaľ čo Oliver bol na posteli zahrabaný v hrubej deke a spal. Policajt si ma všimol a zdvihol sa zo stoličky.

„Je v poriadku. Vôbec nie je zranený. Bolo by dobré keby si ho vzala domov. Tu sa necíti dobre.“ Povedal mi a odišiel z miestnosti. Chvíľu som len tak stála a pozerala sa na môjho malého trojročného brata no nakoniec som si sadla na stoličku a začala som ho jemne hladkať po vlasoch. Vtedy sa však zobudil a pozrel na mňa. Posadil sa, začal plakať a vrchol sa mi okolo krku. Ja som ho celu silou objala a chcela utešiť no on stále len plakal a plakal.

„Neboj. Všetko je v poriadku. Bude dobre. Kľud.“ Chlácholila som ho no on stále len plakal.

„Ja tem iť domov.“ Povedal mi jeho detskou rečou a ja som sa postavila. Otvorila som dvere od izby a išla som sa opýtať sestričky či ho môžem vziať domov. Celou cestou mi Oliver vzlykal na rukách a ja som rozmýšľala o tom aké to bude ťažké. Zvládnuť všetko bez rodičov, bez toho aby sme sa dostali do detského domova. Neviem prečo no proste som verila Erikovi, že sa o nám postará, že nás nešupne do detského domova len preto aby si nezničil voľnosť. Nebol proste vychovaný aby to urobil. Naši rodičia nás vychovali veľmi dobre, škoda, že už... Znovu som sa chcela rozplakať no udržala som to v sebe. Kvôli Oliverovi, pomyslela som si keď to bolo na nevydržanie. Nesmiem pred ním plakať. Rozrušilo by ho to ešte viac. Konečne som uvidela pult a zastalo som pri ňom. Sestrička tam nebola preto som musela dve či tri minútky počkať pokiaľ príde.

„Čo by si chcela, moja?“ opýtala sa ma tichým hlasom keď si všimla, že Oliver v mojom náruči zaspal a konečne sa aspoň trošku upokojil.

„Chcela som sa spýtať či ho môžem vziať domov. Povedali ste mi, že mu nič nie je a on sa tu necíti dobre. Chcel by byť doma.“

„No ja neviem. Ste obidvaja len deti a ...“

„Nebojte sa máme brata, ktorý ma dvadsať a ešte s nami býva. Cez obed by sa mal vrátiť.“

„Aj tak do obeda je ešte dosť času. Zvládneš to?“

„Áno. Viem sa postarať o svojho brata o chvíľu idem mať pätnásť. Nebojte sa. Môžeme teda odísť?“ opýtala som sa a dúfala, že mi uverí. Vôbec som jej neklamala. Na môj vek som sa nikdy nesprávala. Viem navariť, upratať postarať sa o brata. Nefajčím a nepijem. Správam sa slušne. Nechcem povedať že som anjelik ale o brata sa postarať dokážem.

„Tak dobre. Ale ak váš brat nepríde ani poobede zavoláte niekomu. Nemôžte byť sami!“

„Áno. Nebojte sa. Ďakujem.“ Odpovedala som jej no to som už bola otočená chrbtom k pultu a smerovala som ku dverám.

Bol to osud? že autobus išiel desať pätnásť naspäť k nám a že v autobuse bol ten istý šofér, alebo to bola znovu náhoda. Netrúfala som si rozhodnúť a tak som len ticho sedela v autobuse a uvedomila som si že prvý nával smútku mám za sebou. Cítila som len prázdnotu a únavu. Nič viac. O pätnásť minút som aj s Oliverom vystúpila z autobusu a išli sme domov. Až doma som si uvedomila, že som nezamkla. Aké šťastie, že tu nikto nebol.

Oliver stále spal a tak som s ním prešla do jeho izby kde mal dve postele a položila som ho na jednu z nich. Keďže som sa cítila veľmi unavená ľahla som si na tú druhú a pokúšala som sa zaspať. Hneď v tej chvíli ma znovu chytil šok zo straty a ja som sa rozplakala. Teraz to našťastie boli len slzy, žiadne vzlyky, ktoré by zobudili Olivera.

Hlavou sa mi hnali tisíce myšlienok, ktoré som už dneska veľakrát videla. Predstavovala som si telá mŕtvych rodičom. Nebolo to naschvál. Proste sa to nedalo zastaviť. S týmto pocitom a s plačúcimi očami som konečne zaspala a začala sa vyrovnávať s krutou realitou.

Zobudila som sa na hrozný smrad, ktorý bolo cítiť z kuchyne. Na malú chvíľu som aj zabudla na tú hroznú správu a myslela som si, že sa pripálilo niečo mame. Mama je však mŕtva! Povedala som si pre seba a znovu ma chytil plač. Z hrdla sa mi vydralo aj zopár vzlykov, ktoré našťastie nezobudili Olivera. Vyšla som z jeho izby a zatvorila som dvere aby sa nezobudil na ten zápach. Slzy s mojich očí sa počas toho ako som išla po schodoch do kuchyne stratili no nahradila ich hrozná bolesť, ktorá mi chcela roztrhať srdce. Konečne som sa dostala do kuchyne a uvidela som tam Erika ako nadáva na panvicu. Určite som mu niečo pripálilo alebo si pomýlil ingrediencie.

„Čauko.“ Pozdravil ma pričom mal v hlase veľa šťastia. Z toho som si domyslela , že mobil si nezapol a určite mu nikto nepovedal čo sa stalo. Znovu som sa rozplakala no teraz aj zo vzlykmi. Rýchlo ku mne dobehol a objal ma rukami, ktoré mal mokré od vody.

„Čo sa deje Lea. Nestraš ma.“ Pri týchto slovách sa mi z hrdla ozval ďalší omnoho hlučnejší a bolestivejší vzlyk.

„Naši .... naši rodičia.... Dnes ráno mali autonehodu... Vôbec neviem čo sa stalo no povedali mi, že zomreli. Chápeš oni sú mŕtvy. Ako nám to mohli spraviť?“ Poslednú vetu som povedala s hnevom v hlase a znovu som sa rozplakala. Ešte viac ako predtým.

„Čo. To žartuješ. Však.... Povedz áno!“ prikázal mi no už sa aj jemu do očí hrnuli slzy.

„Nie. Neklamem. Oliver to našťastie prežil. Ale je s toho rozrušený.“ Povedala som, pretože som vedela, že Erik si o nás určite robí starosti. Náhle však spravil niečo čo by som od neho nečakala. Zvrtol sa a vypochodoval z kuchyne. Hnala som sa za ním a kričala som.

„Kam ideš?“ opýtala som sa keď bol Erik medzi dvermi. Len sa na mňa pozrel, zatvoril dvere a odišiel. Znovu som sa rozplakala a oprela som sa o stenu. Ako mohol odísť? Ako mohol odísť po tom čo so mu povedala? Nechal nás tu len tak! Prečo? Vtedy mi niečo došlo. Keď nás tu tak nechal, nešupne nás do domova lebo aby sa nás zbavil? Začala som byť neistá. Túto reakciu som od neho nečakala. Prečo ste nám toto urobili? Prečo? Len tak si zomrieť. Znovu som sa hnevala na svojich mŕtvych rodičov, ktorý mi už v živote nedajú nijakú odpoveď ani otázku. Nemohla som to zniesť. Znovu som sa zniesla a zem, rukami si chytila kolená, hlavu dala medzi ruky a plakala som.

Bola som tam asi hodinu alebo dve. Vôbec neviem. Ani po toľkom čase ma však plakanie neprešlo. Stále som sa pýtala prečo nám to Erik urobil. Vôbec som tomu nechápala. Zo zeme ma zdvihol až Oliverov plač. Určite sa prebral a neuvidel ma tam. Rýchlo som sa postavila a bežala som do jeho izby aby som ho mohla utíšiť. Vletela som dnu, bežala k Oliverovej posteli a zdrapila som ho do rúk. Hneď ako sa ocitol v mojom zovretí sa upokojil no plakať neprestal. Musím niečo urobiť aby naplakal.

„Oli. Pozri sa na mňa. Nesmieš plakať jasné. Kľud. Všetko bude dobré. Sľúb mi. Už nebudeš viacej plakať.“ Hovorila som Oliverovi no veta „všetko bude v poriadku“ ma riadne pichla do srdca. Nič nebude v poriadku! Predsa nám zomreli rodičia a brat nás nechal tak. Nič nebude v poriadku!

Kľud. Hovorila som si sama pre seba aby som znovu nezačala plakať a neznepokojila Olivera. Bol jediný kto mi ostal. Nemala som už nikoho. Ani neviem kedy som prestala Erika rátať.

„Nie si hladný? Alebo smädný“ opýtala som sa Olivera, keď som ja sama pocítila hlad.

„Šom!“ odpovedal mi smutným hláskom no už neplakal. Viditeľne ma zobral vážne. To je dobre.

„Tak poď. Ideme si niečo ukuchtiť!“ otočila som sa a vyšla z dverí dolu schodmi až do kuchyne. Olivera som položila za stôl a pustila som rádio. Išli v ňom nejaké staré pesničky, ktoré sa viditeľne Oliverovi páčili. Zatiaľ čo on sa rozptyľoval nad pesničkou, ktorá mu viditeľne zlepšila náladu som ja upratala bordel, ktorý nechal Erik v kuchyni. Pozrela som sa do chladničky a videla tam len maslo, lekvár a zopár vajec. Vybrala som štyri vajcia a zatvorila chladničku. Všetky štyri vajcia som rozbila a ich obsah som vyliala do misky. Pridala som soľ, korenie a papriku. Zatiaľ čo sa mi cibuľa spenila a nabrala ružovkastú farbu som naukladala riad do umývačky a zapla ju. Do horúcej cibule som pridala vajíčka a spravila som praženicu. Nabrala som nám na taniere o do pohárov som naliala čaj, ktorý som dala zohriať do mikrovlnky.

Taniere s jedlom som položila na stôl a doniesla vidličky. Jednu som dala Oliverovi a druhú som si nechala ja. Ani som sa nestihla spamätať a Oliver zjedol celú svoju porciu a vypil pohár čaju. Ja som dojedla o niekoľko minút po ňom. Počas jedla som stále myslela na mamu a otca. No aj na to kedy budú mať pohreb a kto im ho zariadi. Ja to byť nemôžem. Po prvé nezvládla by som to a po druhé nemám vek na vybavovanie úradných vecí. Zatiaľ čo som ja odkladala taniere a rozmýšľala kedy sa Erik vráti aby som sa ním mohla porozprávať o pohrebe Oliver počúval rádio.

Asi o päť minút bolo všetko hotové a ja som sa pozrela na hodinky. Bolo sedem a mne došlo, že by sa mal ísť Oliver umyť. Hoci bol započúvaný vypla som rádio a vzala ho do rúk.

„Ideme sa umyť. Špinavec.“ Odpovedala som mu ne otázku, ktorú mal v očiach no nevyslovil ju. Prehrabala som sa mu vo vlasoch a išla hore schodmi. Kúpelňa bolo vedľa Erikovej izby. Vošla som dnu a posadila Olivera na stoličku, ktorá bola pri práčke a zbehla som mu po pyžamo. Keď som prišla stále sedel na tom istom mieste ako keby sa ani nepohol. Vyzliekla som ho a položila do vane. Hrozne som sa bála, že mu niečo je pretože nič nehovoril. Stále bol ticho. Osprchovala som ho a vysušila do osušky. Obliekla som mu jeho pyžamo na ktorom bol vyobrazený Spiderman a odniesla som ho do izby. Síce spal dosť dlho bolo na ňom vidieť, že je unavený.

„Akú rozprávku si dnes prečítame?“ opýtala som sa ho keď som sa pozerala do skrinky s knižkami.

„ Ťu o auťách. Proším.“ Povedal a znovu sa mu vrátilo do tváričky šťastie. Zobrala som knižku, ktorú mi kázal, ľahla som si k nemu do postele a začala mu čítať.

„A žil šťastne až kým nezomrel.“ Prečítala som poslednú vetu hoci som vedela, že už niekde v strede knižky zaspal. Opatrne som sa postavila z jeho postele a vyšla z izby. Dvere som pre istotu nechala otvorené aby som ho počula aj dole do obývačky. Rovno z jeho izby som si išla po svoje pyžamo a vybrala som sa do kúpelne. Bolo ešte skoro no ja som mala dlhý deň a bola som unavená. Nehovoriac o tom aká som napätá. Teplá vodu mi určite pomôže. A bola to pravda. Voda ako keby zo mňa zmyla aspoň na chvíľu pocit smútku, bolesti a strachu, ktorý som mala v celom tele. Počas sprchovania som myslela na mamu a otca no aj na to čo asi robí Erik a prečo odišiel.

Kúpala som sa dosť dlho, asi polhodinu. Obliekla som sa do pyžama, vyčistila zuby a prečesala si vlasy. Z kúpelne som smerovala do obývačky no cestou som sa zastavila pozrieť sa na Olivera. Spal no na tvári mal smútok a bolesť. Zišla som dole do obývačky, sadla si na gauč a zaplietla sa do hrubej deky. Zapla som si telku no nič v nej nedávali. Ako som tak prepínala znovu to všetko na mňa doľahlo a ja som sa rozplakala. Plakala som dosť dlho. Asi celé hodiny. Nakoniec ma však vyrušil Erik. Roztvoril dvere a z veľkým hrmotom prišiel dnu. Bol opitý a viditeľne plakal.

„Ticho!“ Povedala som mu pričom som si utierala z tváre slzy.

„Prečo?“ opýtal sa ma no už nehovoril tak hlasno ako predtým.

„Pretože tvoj trojročný brat, ktorý včera skoro zomrel s našimi rodičmi hore spí a chcem aby sa vyspal. Musí sa na to vyspať. Ani nevieš ako sa cíti. Všetko to prežil. Videl ako mama s otcom zomierajú. Myslíš, že to je málo na to aby sa v kľude vyspal?“ opýtala som sa ho a ostatné vety som mu vyštekla do tváre.

„Do kelu.“

„Ty choď tiež spať. Zajtra sa porozprávame. Jasné?“

„Áno.“ Povedal zmučeným hlasom. Asi mu už došlo čo spravil a čo sa stalo. Bez ďalších slov sa vybral hore do svoje izby. Chcel byť potichu no to mu veľmi nešlo. Narobil toľko buchotu ako stádo slonov. Oliver sa našťastie nezobudil. Keď som počula, že Erik sa dostal bezpečne do svojej izby sadla som si na gauč a zahľadela sa do telky. Nechcelo sa mi už viac plakať Musím byť silná , pomyslela som si. Teraz keď som zistila ako všetko to berie Erik musím byť silná. Musím ich prinútiť aby žili ďalej. A ja musím žiť tiež. Ešte dnes a dosť. Už viac nebudem plakať. Dala som si sľub. Ešte dnes môžem plakať zajtra už nie. Zajtra sa musím začať učiť bojovať s krutou realitou.

Zavrela som oči a začala plakať. Ani som sa nenazdala a bola som v ríši snov.

Ráno som sa zobudila a v prvej chvíli som si myslela, že včerajšok je len veľmi zlý sen. Moje tušenie však pokazil Erik, ktorý sa dohnal dolu schodmi a v ruke držal telefón. Hovoril niečo o kvetoch a až po malej chvíľke mi došlo, že hovorí a pohrebe našich rodičov. Hoci sa mi to počúvalo veľmi ťažko napla som uši aby som počula lepšie. Nehovorili o ničom zaujímavom až nakoniec podlo niečo zaujímavé. Bol to dátum pohrebu. 24. október. V rýchlosti som schytila diaľkový ovládač a zapla tele-text. Dnes bolo 23. októbra.

„Ach.“ Vzdychla som si. Už zajtra. Bože. Ako som si znovu spomínala na obrazy v mojej hlave, chcelo sa mi plakať. Hneď v tom som to ale stopla. Dnes nie. Dnes nebudem plakať. Postavila som sa z gauča a bez slova som sa vybrala do svojej izby. Cestou som sa zastavila u Olivera. Ešte spal. Bolo to najdlhšie čo doteraz vydržal spať.

Do svojej izby som sa dostala o malú chvílu cez, ktorú som rozmýšľala kedy sa porozprávam s Erikom. Chápem aké to pre neho je ale dúfam, že nás nesklame. Už len kvôli Oliverovi. Našla som si zopár vecí a išla som si ich obliecť do kúpelne kde som mala spodné prádlo. Netrvalo mi to dlho. Ešte som si predrhla zuby a učesala vlasy.

Počas mojej aktivity som sa zastavila nad myšlienkou ako to prebiehalo predvčerom. Vôbec nič som netušila. Proste som len vstala do krásneho nedeľného ráno. Vtedy mi zišlo na um či nás niekto vyhlásil zo školy. Asi nie. Nikomu to nenapadlo. Učiteľky to pochopia, pomyslela som si. Akurát dnes sme mali písať dôležitú písomku. Pamätám sa ako som sa v duchu modlila aby sa niečo stalo. Vôbec som však nemala na myli niečo takéto. Napísala by som aj tisíce ťažkých písomiek len aby sa mi vrátili.

Ostatok dňa mi uplynul hrozne rýchlo. Ani som sa nenazdala a skončila som v pyžame pred telkou ako včera. Celý deň som bola s Oliverom, ktorý plakal len tri krát. Erik sa na nás ani len nepozrel. Chcela som sa s ním porozprávať no nechcela som riskovať, že vybuchne. Radšej som ho nechala tak a hrala sa s Oliverom. Keď som sa konečne dostala do postele spomínala som si na momenty z dnešného dňa, kedy som naschvál zadržiavalo plač. Nebolo ich veľa no bolo ich dosť. Silou mocou som chcela zaspať no vôbec sa mi nedarilo. Zajtra je pohreb. Táto myšlienka mi vírila hlavou celú noc pokiaľ som nezaspala. V noci sa mi snívali prevažne sny o pohrebe a mŕtvych telách mojich rodičov, ktoré sa mi pred očami postavili a začali ma chlácholiť. Ako náhle som však niečo chcela povedať zmizli a ja som mala pred očami len tmu.

Ráno som sa zobudila na Oliverov plač, ktorý sa ozýval po celom dome. Veľmi rýchlo som vstala z postele a bežala do Oliverovej izby. Sedel na posteli a pozeral sa na mňa zmučenými očkami. Určite nie je jediný kto tu má zlé sny. Zobrala som ho do náručia a išla som sním dole. Určite je hladný, pomyslela som si keď som si spomenula koľko toho včera zjedol. Bolo to veľmi málo. Položila som ho na obvyklú stoličku pri stole a začala nám robiť raňajky. Dnes sme mali cereálie. Rýchlo som ich urobila a ani nie o päť minút sme už jedli. Oliver sa najedol veľmi dobre čo ma potešilo. Včera som sa zľakla, že prestane jesť. Keď som Olivera prezliekla do jeho vecí a pustila mu rozprávku, išla som sa pozrieť do Erikovej izby. Nebol tam. Kde ten zase je, pomyslela som si keď mi na rozum zišiel dnešný pohreb. Po neúspešnom pokuse nájsť Erika vo svojej izbe som sa vybrala do kuchyne. Bola som smädná. Vtedy som na chladničke zbadala odkaz.

Kvetinková 677

Miestnosť 3

O 13:00

POHREB

To čo má znamenať? On sa na pohreb nechystá, ako si do mohol ?.... Sú to naši rodičia. Patrí sa to... Ako?... Vtedy sa mi podarilo porušiť môj sľub, ktorý som dala sama sebe a rozplakala som sa. Z hrdla sa mi nedrali vzlyky no musela som sa zviesť na zem o chytiť si kolená. Vtedy som sa cítila v bezpečí. Ani nie o päť minút som prestala pretože som počula Olivera ako vzlyká a rozbehla som sa k nemu.

„Ty ši pľakaľa?“ opýtal sa ma keď sa mi pozrel do očí, ktoré som mala stále uslzené. Kde je do pekla ten Erik. Začala som sa na neho hnevať. Čo si myslí?

„Áno len už viac nebudem a ani ty nie. Dobre?“

„Aňo.“ Odpovedal mi a znovu sa zahľadel do seriálu, ktorý bežal v telke. Tuším to bol Tom a Jerry. Ja som za ten čas pozrela na hodinky. Bolo pol desiatej. Takže mám dve a pol hodiny. O dvanástej vyrážame. Keďže som vedela, že Oliver bude určite hladný išla som do kuchyne a začala variť. Navarila som zeleninovú polievku a vypražili ryby. K nim som spravila zemiaky a uhorkový šalát. Už o pol jedenástej bolo všetko navarené a tak som sa s Oliverom najedla. Nebola som veľmi hladná no vedela som, že sa musíme najesť pretože nás čaká ťažké popoludnie. O pol dvanástej sme boli najedený a išla som sa obliecť. Našla som v skrini nejaké čierne tričko a nohavice, ktoré som si na seba navliekla a zobrala som si sveter. Chcela som sa aj namaľovať no asi by to dopadlo zle. O tri štvrte na dvanásť som začala obliekať Olivera. Boli sme hotový o dvanástej. Až teraz keď som bola v čiernom a držala som Olivera v náručí na zástavke som si to uvedomila. Pre boha moji rodičia majú dne pohreb. Ja sa práve teraz chystám na pohreb svojich rodičov. Ako sa to mohlo takto zvrtnúť? Pýtala som sa samej seba a zadržiavala som plač. Tento raz som si peniaze na autobus nezabudla. Zaplatila som a dala som nás odviesť k domu smútku.

Netrvalo dlho a autobus zastal asi dvadsať metrov od domu smútku a ja som s Oliverom vystúpila. Počkala som pokiaľ odíde autobus a až potom som sa prinútila ísť dovnútra. Celou cestou sa mi hnali mysľou myšlienky typu, budú ich truhly otvorené alebo zatvorené?, čo majú oblečené?, koľko tam bude ľudí?, ako vyzerajú?, kto bude hovoriť reč?, nájdem tam aj Erika?. Na žiadnu z týchto otázok som však nepoznala odpoveď. Proste som zaťala zuby, nepotrebujem sa teraz ešte rozplakať, a vošla do miestnosti.

Držala som si pevnú vôľu nerozplakať sa no keď som videla obraz pred sebou nemohla som neplakať. V strede miestnosti boli dva nadstavce asi pol metra nad zemou. Na jednom z nich bola zatvorená hnedá truhla s vencom na vrchu. Na druhom bola truhla otvorená. Ako náhle som uvidela otvorenú truhlu mojej mamy prebehol mi po chrbte mráz. Chcela som sa zviesť na zem a chytiť si kolená no kvôli Oliverovi to nešlo. Bol jediný kto ma udržala na nohách. Asi dva metre pred truhlami boli rady z lavicami a nad nami sa dookola celej miestnosti týčili kvety. Pred truhlami boli dve veľké tabule kde boli napísané mená oboch mojich rodičov a na pravo od tabule s menom môjho otca sa týčilo miesto pre hovoriaceho. V ľavom kúte stál muž stredného veku a hneď po tom čo ma uvidel ako plačem a v rukách zvieram Olivera sa rýchlo otočil a bežal zatvoriť maminu truhlu. Až vtedy som si všimla, že Oliver plače tiež. Chcela som prestať aby som ho utešila no proste som nemohla. Bolo toho na mňa veľa. Vedela som, že brať sem Olivera bol zlý nápad na nemala som ho s kým nechať. Žiadnu rodinu nemáme a nikoho kto by mi ho postrážil tiež. Na opatrovateľku nemám peniaze. Musel ísť so mnou. Spolu to pretrpíme, povedala som si v duchu a pohla sa smerom k mužovi, ktorý ešte stále stál pri truhle mojej mamy.

„Dobrý deň.“ Pozdravila som sa hlasom plným bolesti.

„Dobrý slečna. Naozaj tu chcete ostať?“ opýtal sa ma. Viditeľne sa bál či to zvládnem. Zvládnem!, povedala som si sama pre seba. Musím!

„Áno. Nebojte sa.“ Odpovedala som mu a išla smerom k laviciam. Z čakania na ďalších ľudí, ktorý aj tak začali chodiť až o pol jednej som mala veľa času na premýšľanie. Stále som si v hlave pripomínala tváre svojich rodičov. Hrozne som sa bála, že zabudnem ako vyzerali. Opakovala som si aj tie najkrajšie zážitky s nimi a neustále som plakala. Oliver bol na tom podobne. Mala som výčitky svedomia, že ho nechávam takto trápiť no proste som nemohla inak. Moju pozornosť od spomienok odpútali až ľudia, ktorý mi začali podávať ruky. Stále dookola mi hovorili tú istú vetu. „ Úprimnú sústrasť“. Keď som ju počula už asi dvadsiaty krát nevydržala som to a znovu som sa hlasno rozvzlykala. Jedna mamina kolegyňa z práce ma chcela utešiť no ja som ju jedným gestom ruky zrušila a schúlila sa do klbka ako sa len dalo. Keďže som mala na rukách Olivera veľmi mi to nepomohlo no bolo to aspoň niečo.

Celý obrat som preplakala a vydávala vzlyky, ktoré každého prítomného pichali do srdca znovu a znovu. Ani som veľmi nepočúvala reč. Nemohla som. Sem tam som síce niečo počula no hneď v tom znovu nič pretože to čo som počula bolo také bolestivé, že som na chvíľku stratila všetky svoje zmysli. O štyridsaťpäť minút bol koniec a hoci sa patrí pozostalým podať ruky všetci si všimli, že ja si to neželám a odišli preč bez tohto gesta. Ja som v miestnosti zostala najdlhšie. Chcela som sa ešte naposledy rozlúčiť. Vedela som, že ma to bude hrozne bolieť no položila som Olivera vedľa seba a zodvihla som sa. Mierila som si to rovno k truhlám a cítila som v celom tele únavu a bolesť. Mala som pocit, že neviem chodiť,  že čo chvíľu spadnem na zem a už sa nikdy nepostavím. To sa však nestalo a ja som sa dostala ku truhlám. Prešla som najprv k otcovej, chytila som sa jej a pohladila ju po dreve. Ako som ju tam hladila uvedomila som si, čo všetko som stratila čo všetko už nikdy v živote neuvidím. Oprela som si hlavu a truhlu a spomínala na najkrajšie zážitky s mojim otcom na to ako ma neustále podpichoval a robil mi zle. Na to ako.... Prestala som myslieť proste som sa zložila celou váhou na truhlu a vyronila som zo seba tie najsmutnejšie vzlyky, ktoré som vedela. Neubránila som sa pocitu, ktorý so mňa vysával život. Keď som už viacej nevydržala stáť a opierať sa o truhlu pohla som sa a namierila som si to k svojej mŕtvej mamine. Navždy mŕtvej matke, ktorú už nikdy neuvidím. Až teraz som si uvedomila, že doposiaľ som mala niekde v hĺbke srdca vkorenenú nádej. Nádej, že je to len zlý sen, že sa všetko vráti do normálu. Nič s toho však nebola pravda. Hoci som nechcela začala som spomínať na svoju maminu. Na chvíle, ktoré sme spolu strávili v kuchyni, v obchodoch a podobne. Milovala som ju zo všetkého na svete najviac. Ako ma mohla opustiť? Ako tu mohla nechať svoju malú Lí samu. Teraz som to už proste nevydržala a sadla si na zem pri truhle. Pravou rukou som sa dotkla jej boku a začala ju hladiť. Takto som tam sedela dosť dlho. Proste som sedela a spomínala na svoj život, ktorý sa teraz úplne zrútil. Z tohto stavu ma dostal až Oliver, ktorý ku mne prišiel a chytil mi rameno.

„Nesmeš plakať, jašné. Kľuť. Šľúb mi to. Už nepľač.“ Zopakoval moje slová čo ma vážne dostalo. Pochopila som, že musím žiť ďalej a pokúsiť sa to zvládnuť. Stále plačúc no už menej som chytila Olivera do náručia a vybrala som sa s ním ku dverám. Pred tým ako som vyšla von som sa posledný raz pozrela na truhly svojich rodičov.

„Navždy vás budem milovať. Dávajte na nás z hora pozor, prosím.“ Povedala som smerom k truhlám no vzápätí som sa otočila a vypochodovala z miestnosti. Pred budovou som zbadala toho istého muža čo predtým. Mával na mňa a tak som sa k nemu vybrala.

„Nechcete zviesť?“ opýtal sa a rukou nám ukázal svoje auto.

Už prešli skoro tri mesiace no stále som sa cítila opustená a bez duše. Každé ráno som vstala o piatej, na čo som si po čase zvykla, a zobudila som Olivera. Urobila som nám raňajky, obliekla som Olivera do škôlky a mňa do školy, spravila som desiatu. Odprevadila som Olivera do škôlky, zastavila som sa doma pre ruksak a išla do školy. V škole do bolo dosť ťažké keďže som nemal veľa kamarátov a tých čo som mala to so mnou nevydržali a obrátili sa mi chrbtom. Asi sa im nechcelo pozerať ako stále iba plačem a nemôžem chodiť von ani na nijaké krúžky. Bolo to najmä kvôli tomu, že som vôbec nemala náladu a čas. Po škole som sa zastavila po Olivera vo škôlke, išli sme spolu domov kde sme sa najedli. Keďže jedlo sme už nemali musela som každý druhý deň variť. Keď som dovarila, poupratovala som a napísala si úlohy. V sobotu a nedeľu som dokonca pracovala v kvetinárstve kde ma zamestnali len preto, že šéfka obchodu sa poznala s mojimi rodičmi a bolo jej ma ľúto. Večer som musela okúpať Olivera a seba. Olivera som uložila do postele a ja som si pozerala ešte niečo do školy. Od smrti mojich rodičov som sa v škole veľmi pohoršila len-len, že som prechádzala cez predmety. S Erikom sme sa veľa nerozprávali no bola som rada, že po pohrebe sa vrátil a ujal sa nás. Hoci som sa o všetko musela starať ja on nechal školu a začal pracovať. Ráno odchádzal o piatej a večer sa vracal o ôsmej alebo siedmej. Čo robí to mi však nepovedal. Ja som ho nechala tak nechcela som doňho rýpať. Len kvôli nám dvom sa vzdal budúcnosti. Bola som mu vďačná. Na Vianoce nám aj doniesol darčeky. Nebolo to nič moc ale bolo to aspoň niečo. Už len kvôli Oliverovi sme postavili stromček a napiekli zopár koláčikov. Navarila som dokonca aj tradičné vianočné jedlo za ,ktoré ma Erik pochválil. Večer som už cez desiatu bola taká unavená z celého dňa, že som už bola v posteli a čítala knižku. Spať som chodila cez pol jedenástu. A znovu dookola. Takto prebiehal môj už vyše tri mesiace a ja som si na to ešte stále nezvykla. Stále mi chýbala pozornosť. Erik ju mal od svojich jedno nočných známostí, ktoré si našťastie nenosil domov a Oliver ju mal odo mňa. Mňa však všetko nejako obiehalo. Túžila som po kúsku pozornosti a lásky. Vôbec som ju necítila až sa v mojom živote neukázal on.

Bol to dokonalý chlapec. Presne podľa mojich predstáv. Mal hlboké hnedé oči cez, ktoré som mu videla až do duše a nádherné čierne vlasy. Zamilovala som sa doňho na prvý pohľad. Podľa toho ako sa ku mne správal už prvý deň čo prišiel som si uvedomila, že ani ja mu niesom ľahostajná. Asi týždeň sme sa stretávali len v škole keď sa ma jeden deň nespýtal či by som s ním nechcela ísť von. Jasné, že som súhlasila.

V ten večer som bola celá nedočkavá. Dokonca som si našla niekoho aby mohol postrážiť Olivera. Prišla ho strážiť suseda. O pol ôsmej zazvonil zvonec a ja som super nahodená a namaľovaná s úsmevom na tvári otvorila dvere. Konečne som po dlhom čase bola šťastná.

„Môžeme?“ opýtal sa ma svojim zvodným hlasom a nastrčil mi ruku aby som sa jej dotkla. Chytila som mu ju a zatvorila dvere.

„Ako sa máš?“ opýtal sa ma a viditeľne ho zaujímala aj odpoveď.

„Fajn.“ Odpovedala som mu. Na viac som sa už nezmohla. Počas celého večera sme sa rozprávali najmä o mne. Chcel o mne vedieť všetko čo ešte nevedel. Dostali sme sa aj na mojich rodičov. Povedala som mu čo sa im stalo a ako som to prežívala. Konečne som sa s tým mohla niekomu zveriť.

Vonku sme boli do štvrť na jedenásť. Doma ma už totiž čakala moja suseda. Keď sme vychádzali z kina do ktorého ma vzal zastal a ja som sa k nemu otočila čo sa mu stalo. Nepovedal nič len natiahol ruky a dotkol sa mojej tváre. Vtedy mi konečne došlo čo chce urobiť. No moje šťastie vôbec som nebola v rozpakoch. Proste som sa k nemu začala pomaly nahýnať a  on robil presne to isté. Netrvalo dlho a dotkol sa svojimi perami tých mojich a jemne ich pobozkal. Kúsok sa odtiahol aby mi mohol pozrieť do očí a spýtal sa ma či sa mi to páčilo. Že či sa mi to páčilo? A ako?. Nič som mu neodpovedala len som sa nahla a znovu ho pobozkala. Tento raz však trošku vášnivejšie. Okamžite pochopil moju náladu a začal ma bozkávať. Cítila som sa ako v raji.

Od nášho prvého bozku prešli už dva týždne no ešte stále sme do seba zamilovaný až-až. Keďže mám veľa povinností čo sa týka Olivera a podobne chodí Mišo ku mne domov. Každý večer o šiestej príde a odchádza cez deviatu. Už veľakrát som sa ho pýtala či mu to neprekáža no na moje prekvapenie mi vždy odpovie záporne. Som s toho celého šťastná. Po dlhej dobe sa cítim niekým milovaná a nemyslím tak často na svojich rodičov. Viem sa smiať a užívať si život.

Tak ako veľakrát aj dneska ku mne má prísť Mišo. Už sa ho neviem dočkať. Kedy príde? Bolo už po šiestej to sa na neho nehodí. V tom však zazvonil zvonček a ja som sa s kuchyne rozbehla ku dverám. Otvorila som ich a pravdaže stál tam on chlapec mojich snov. Bez rozmýšľania som sa mu vrhla okolo krku a pobozkala ho vášnivým bozkom. Bol však akýsi nesvoj a tak som prestala.

„Deje sa niečo?“ opýtala som sa a pozrela som sa mu do očí s ktorých som nevedela nič vyčítať.

„Nie nič. Len mám čudný deň.“

„Ako myslíš. Dáš si ničo?“

„Nie ďakujem. Jedol som doma. A čo ty ? Ako si sa mala bezo mňa?“ opýtal sa ma a usmial sa na mňa svojim potmehúdskym úsmevom.

„No bez teba som to znášala veľmi zle, miláčik.“ Odpovedala som mu a zakvačila som sa na jeho krk. On ma síce objal no stále bol akýsi čudný. Čo už asi má naozaj zlý deň. Pozvala som ho dnu a zatvorila dvere. Celý čas čo bol so mnou bol akýsi čudný. Myslela som si, že mu zavadzá Oliver alebo čo, no keď som dala Olivera do postele bol zvláštny ešte viac.

„Naozaj ti nič nieje ? Si akýsi nesvoj.“ Opýtala som sa ho, chytila ho za ruku a odviedla do mojej izby. Väčšinu času v mojej izbe sme strávili bozkávaním, sem tam som sa ale aj učila.

„Nie. Ja len. Kde ja vlastne dneska Erik?“

„Hmm .... Neviem. Určite je z nejakou svojou jedno nočnou láskou a vráti sa až zajtra. Alebo tak nejako. Prečo?“

„Ja len.... Hmmm.“ Nič nepovedal len ma chytil okolo pásu a začal ma bozkávať. Asi po troch minútach ma zvalil na posteľ a bozkávali sme sa tam. Po nejakej chvíli mi však začal rozopínať košeľu a mne došlo prečo bol taký napätý. Chce sa so mnou vyspať? Áno chcem. Pochopila som to keď mi rukou zablúdil pod tričko ku prsiam. V hlave som mala všetko posplietané. Mám alebo nemám. Keďže som mu chcela spraviť radosť nebránila som sa a začala sa s ním milovať. Počas celého nášho milovania som mala nepríjemný pocit. Nechcela som to. Vtedy už bolo ale neskoro. Zobral si ma. Keďže som nenamietala zobral si ma dvakrát. Ja som však nechcela a ani nič necítila. Tam dole ma strašne bolelo a chcelo sa mi plakať. Nakoniec som to však vydržala a počkala pokiaľ odíde. Odišiel hneď po našom zblížený. Iba sa zodvihol a bez slova vypochodoval. Zdalo sa mi to čudné. No nestihla som sa ani čudovať keď som si spomenula na bolesť. Začala som plakať a objala si kolená. Takto som tam sedela dosť dlho stále a stále plačúc. Ako som mu mohla dovoliť niečo takéto, pýtala som sa sama seba keď som si konečne utriedila myšlienky. Celý ostávajúci večer som sedela vo svojej detskej a plakala. To čo som považovala za šťastie za zmenilo len na ďalšiu nočnú moru. Musím sa s ním rozísť a to hneď! Počas celého večera som rozmýšľala najmä nad tým či ma niekde čaká šťastie? Zasmiala som sa koľko mám smoly. Ako sa to môže jednému človeku stať? Vôbec tomu nechápem bol milý, pozorný, dokonalý. Ako sa mohol v mojich očiach za sekundu zmeniť na netvora? Keby tu bola mamina určite by mi pomohla. Znovu ma zabolela spomienka na maminu. Koľko vecí by mohlo skončiť lepšie keby ešte stále bola. Určite by som bola ešte panna a mala nejakého lepšieho chalana ako je Mišo. Nakoniec som sa zo svojho obraného gesta postavila no bolo už ráno a ja som musela zobudiť Olivera. Pomaly som išla po chodbe k Oliverovým dverám a cestou som rozmýšľala nad Mišom. Ani po tom čo som otvorila dvere a vošla do Oliverovej detskej som neprestala myslieť na Miša.

„Stávať, Oli. Dobré ráno.“ Povedala som monotónnym hlasom no Oliver na to zareagoval a otvoril oči. Pozrel sa na mňa a vôbec ničomu nechápal. Bez slova som ho vybrala z postieľky a položila na zem.

„Príď to kuchyne na raňajky.“ Otočila som sa a odkráčala z miestnosti. Cestou som sa zastavila v Erikovej izby. Určite nebol doma. V kuchyni som našla zopár vajec a spravila som praženicu. Zatiaľ čo dorazil Oliver bola hotová. Nabrala som ju do tanierov, naliala čas, umyla riad, najedla som sa a to všetko bez jediného slova. Po tom čo som odviezla Olivera do škôlky a ja som išla do školy som rozmýšľala len nad jediným. Bude tam Mišo? Ak áno čo urobím? Vôbec som nevedela ako mám zareagovať.

Moje dohady boli správne. Mišo bol v škole a bez jediného slova ma pred dverami chytil za pás a viedol do triedy. Až som mnou cuklo keď sa ma dotkol no ako náhle som sa chcela vyvliecť stlačil ma tak silno, že mi tam zanechal modriny. Vošli sme spolu do triedy a posadil nás na obvyklé miesta. Myslela som si, že niečo povie no on bol stále ticho. Chcela som začať ja no vždy keď som povedala čo i len jediné slovo spravil mi ďalšiu modrinu. Po vyučovaní som chcela ísť domov no nepustil ma. Prinútil ma nasadnúť do jeho auta a zaviezol nás do nejakej chaty o ktorej som nevedela vôbec nič.

„Nechcem.“ Povedala som tichým hláskom keď ma chytil do náručia a viedol ma k tej ohavnej chate. Otvoril dvere a vošli sme dnu. Na chvíľu sa rozhliadol a potom ma pustil na zem. Viacej som to nevydržala a o krok od neho ustúpila aby som mohla hovoriť.

„Ja... mi... Už by sme spolu nemali chodiť. To čo sa stalo včera som nechcela a už ťa nemilujem. A to čo si robil dnes.... mi .... naháňa strach. Prosím zabudni na m....“ ďalej som nestihla dohovoriť pretože zdvihol ruku a jednu mi vrazil. Spadla som na zem a chytila som sa za nos. Tiekla mi z neho krv. Čo sa to s ním stalo? Kedy sa s môjho dokonalého Miša stal násilník? Nestihla som ani rozmýšľať pretože som videla ako si vyzlieka nohavice. Rýchlo som sa postavila a chcela utiecť no on ma zdrapil za tričko a chodil na zem. Ľahol si na mňa a začal ma vyzliekať. Chcela som utiecť no stále keď som sa o to pokúsila udrel ma do hlavy. Po čase som to vzdala a len bezmocne ležala. Začal ma obchytkávať a maznať sa so mnou no ja som iba ležala. Keď sa do mňa dostal bolelo to viacej ako včera. Znovu ako včera mu raz nestačilo a poslúžil si na mne ešte raz. Po tom ako skončil a mňa nechal na zemi nahú a skoro celú od krvi sa obliekol a odišiel. Chcelo sa mi zomrieť od fyzickej ale aj od psychickej bolesti. Keby som si nespomenula na Olivera zostalo by som tam ležať aj niekoľko hodím. Oliver ma však donútil postaviť, obliecť sa a vyjsť z chaty. Ako som sa poobzerala naokolo došlo mi kde som. Bola som tu len raz no cestu hádam nájdem. Netrvalo dlho a cestu som našla. Vybrala som sa po chodníku a asi o hodinu som uvidela môj známy dom. Keby som dokázala bežať tak by som bežala no teraz som iba krokom pozorovala ako sa dom pomaly približuje. Asi o päť minút som bola pred našim domom a otvorila dvere.

„Oliver.“ Zakričala som a hrozne som sa na seba hnevala, že som ho nechala sama. Nikto sa mi však neozýval.

„Oliver?“ zakričala som ešte hlasnejšie a rozbehla som sa do obývačky. Tam nebol tak som išla do kuchyne ani tam som ho však nenašla a usúdila som , že bude vo svojej detskej. Vyšla som hore schodmi a  jemne otvorila dvere aby som ho nezobudila. To čo som našla v jeho posteli bolo nič. Kde je? Pocit, ktorý som pocítila v tej chvíli bol taký silný, že som sa pomaly zviezla na zem a objala si kolená. Zomreli mi rodičia, znásilnil ma človek, ktorého som milovala, Erik sa so mnou nerozpráva a ešte aj Oliver. Čo som mu to spôsobila. Kde je? Prečo nie je doma? Prečo po neho neskočil Erik? Čo sa stalo...? Už som to nevydržala, začala som plakať. Z hrdla sa mi ozývali vzlyky, ktoré boli počuť až k susedom no mne to neprekážalo. Vtedy však niekto zazvonil a ja som sa s nádejou rozbehla otvoriť. Namiesto Olivera som tam uvidela našu susedku.

„Ahoj, Lea. Prepáč ale dnes tu bola sociálna služba. Zobrala si Olivera.“ Povedala mi kľudným hlasom a čakala na moju reakciu.

„Čo, prečo? Ako?“

„Prepáč ale ja som sa už viacej nemohla pozerať ako sa hráš na Oliverovu matku. Máš pätnásť. Musíš žiť. A vôbec to nestíhaš. Ja som ich...“ už nestihla dopovedať pretože som jej zavrela dvere pred nosom. Ako náhle sa rozozvučal zvonček chytil ma taký hnev, že som chytila vázu čo stála na stole v chodbe a chodila ju celou silou o stenu. Ako váza narazila na stenu rozbila sa na veľké kúsky, ktoré sa pri dopade na zem rozbili na malé. Zo steny poodpadávala omietka a ja som sa znovu zviezla na zem. Ako som sa tak pozerala na tie črepiny a rozoberala celý dnešný deň prišlo mi zle. Z môjho hrdla sa mi znovu vydral čudesný vzlyk, ktorý sám o sebe bolel. Pre očami sa mi ukazovali obrazy na ktoré som už nikdy nechcela spomínať. Stále dookola a dookola. Moji mŕtvy rodičia, Oliver, Erik, škola, priatelia, moje modriny... Znovu a znovu. Vtedy mi niečo napadlo. Aké sú črepiny asi ostré? Určite dosť aby preťali ľudskú kožu a dostali sa až k mojim žilám. Chcela som len jedno dostať sa s tohto všetkého a zomrieť. Natiahla som ruku a vzala jednu črepinu. Jemne som si ju priložila k predlaktiu a zatlačila. Z ruky mi začala tiecť krv. Nebolo jej veľa a tak som črepinu potiahla cez celú dĺžku predlaktia. Pocit, ktorý som cítila nebola bolesť. Bolo to niečo úžasné niečo o čom som nikdy nedúfala. Bola som vykúpená už žiaden plač, žiaden Mišo, nikto. Črepinu, ktorú som mala v ľavej ruke som si presunula do pravej a rýchlo prešla po predlaktí. Znovu ten istý pocit – bola som vykúpená. Ešte predtým ako som zatvorila oči som zbadala ako sa nado mnou niekto skláňa. Odvtedy si už nič nepamätám.

Zobudila som sa v bielej miestnosti a ruky som mala priviazané k posteli. Rýchlo som nimi trhla no vôbec mi to nepomohlo. Pocítila som len bolesť – nič viac. Poobzerala som sa po izbe a vedľa seba som zbadala nejakého chalana, ktorý čítal časopis. Ako náhle si všimol, že som hore časopis odložil a prišiel ku mojej posteli.

„Ahoj.“ Pozdravil sa mi nádherným zamatovým hlasom, ktorý mi vyrazil dych. Nebol nejako pekný bol skôr normálny.

„Čo sa stalo? Kde som?“ opýtala som sa hoci som tušila, že moja samovražda nevyšla.

„No chcela si sa zabiť ale nepodarilo sa ti to. A tak si tu zdravá podotýkam no budeš musieť chodiť na terapie. A mimochodom ja som Eliot.“ Povedal, usmial sa na mňa a pozeral sa do mojich očí, pričom ich až prepaľoval.

„Viem, že ma skoro vôbec nepoznáš no musím sa priznať, že hneď ako ťa sem priniesli si sa mi zapáčila a tak som sa chcel spýtať či by si so mnou nechcela chodiť na terapie. Viem, že je to všetko také rýchle ale práve preto musím na terapiu. Mám nejakú poruchu. Napríklad teraz som v nemocnici preto lebo som povedal šéfovi miestneho gangu to čo som cítil a oni ma zmlátila ako žito. Pravdu povediac použili nožíky. Preto som tu no mám šťastie že žijem.“ Povedal a sadol si na moju posteľ.

Dni ubiehali a mne sa zdalo všetko veľmi čudné. Každý sa ku mne správal ako ku bláznovi. Erik sa o mňa staral spolu s Eliotom, v škole sa mi smiali a Mišovi zakázali približovať sa ku mne. Po čase však terapie zaberali a ja som začala byť šťastná. Hoci nám s Erikom Olivera nevrátili mohli sme sa s ním stretávať kedy sme chceli. V opatere ho mala jedna známa z ulice. Náš vzťah s Erikom sa zlepšil. Povedal mi prečo sa správal ako sa správal. Bolo to najmä kvôli tomu, že kvôli nám musel skončiť školu čo mu veľmi prekážalo. Hneval sa za to na nás. Teraz je však všetko v poriadku. Našiel si stálu priateľku a začal študovať externe. Ja s Eliotom sme sa do seba zamilovali no stále som bola opatrná. Nechcela som aby sa to skončilo ako s Mišom. Raz som však povedala áno a vyspali sme sa spolu. Bolo to niečo nádherné. Dosiahla som orgazmus. Všetko bolo dokonalé. Úplne všetko. Neodišiel ani nič také. Bol to môj princ.

Zobudila som sa a pocítila ako ma Eliot hladí po chrbte. Rýchlo som sa otočila a vtyskla mu bozk. Ako vždy s radosťou mi ho opätoval. Začali sme sa bozkávať a chceli sme zájsť aj do intímnejších vecí no vtedy zazvonil budík a museli sme vstávať

„Nechoď. Zostaň so mnou!“ hovoril Eliot jemným hlasom a chytil ma za ruku.

„Vieš, že musím ísť do práce. Nemám rodičov, ktorý by mi mohli platiť vylihovanie v posteli. Ale dúfam, že ideš so mnou. Aspoň na chvíľku. Prosím.“ pozrela som sa na neho pohľadom, ktorému nevedel odolať a vyvliekla som sa z jeho ruky.

„Jasné. Keď tak prosíš. Čo už.“

„Netvár sa ako keby ťa to malo zabiť. Budeš so mnou šťastný.“ Odpovedala som mu a vybehla z izby. Namierila som si to do kúpelni kde som si obliekla spodné prádlo , umyla zuby a spravila dva copy. O niekoľko minút som bola naspäť v izbe no tá už bola uprataná a Eliota som nikde nevidela. V prvom momente som sa zľakla. Ešte stále som mala nočné mori z mojich predošlých čias a terapia to úplne nevyriešila. Bola som šťastná, že som sa dokázala milovať s Eliotom bez veľkých problémov po tom všetkom čo sa mi stalo.

Rýchlo som zbehla dole po schodoch a Eliota som našla v kuchyni.

„Znovu kradneš.“ Vyprskla som až poskočil a vykročila k nemu. Odhryzla som si z chleba, ktorý urobil a pobozkala som ho na ústa.

„Hmm. Príjemné.“

Do práce ma Eliot odviezol no musel ísť niečo vybaviť a tak ma nechal samu. Skoro celú hodinu nikto nechodil až sa konečne rozozvučal zvonček a niekto vstúpil. Moja radosť sa tak rýchlo pominula ako vzplanula. Vo dverách stál Mišo a na tvári mal neidentifikovateľný výraz.

„Ahoj.“ Precedila som cez zuby.

„Ahoj. Ako sa máš? Už nie si blázon?“ usmial sa a pohol sa o dva kroky.

„Ja som nikdy nebola blázon. Pozor na jazyk.“

„Húúú. Aká nahnevaná. Čo ... chýba ti chlap. Môžem hocikedy prísť.“ Povedal a uškrnul sa.

„Nie. Ja už chlapa mám a oveľa lepšieho než si ty. Je...“ nestihla som dohovoriť pretože Mišo sa rýchlo pohol.  Už stál pri mne a zvieral mi hrdlo vo svojich rukách.

„Au. To bolí. Pusti ma. AU.“ Kričala som no vôbec ma nepočúval.

„Čože. Ty spávaš s iným. Ako..“ ani nedopovedal ale hrdlo mi stisol ešte pevnejšie a ja som cítila ako strácam dych. Vtedy sa do miestnosti prirútil Eliot a zvalil Miša na zem. Začali sa byť a ja som rýchlo vybrala mobil a zavolala políciu. Hovorila som rýchlo, bola som šťastná, že ma pochopili. Vôbec som netušila či Eliot alebo Mišo počuli ako som volala.

„Áááááá.“ Vykríkol Eliot a ja som na miestne stuhla. Obzrela som sa za seba a videla som Miša ako beží preč a Eliota ako leží na zemi celý od krvi. Bolesť, ktorú som pocítila v tej chvíli ako som ho uvidela sa nedala opísať. Rýchlo som sa k nemu prihrnula.

„Nie. Zostaň tu. Neodchádzaj. Neodíď mi aj ty. Prosím. Milujem ťa. Eliot!“ plakala som nad ním a pevne som mu zvierala ruku.

„Nezabudni na mňa. Vždy ťa budem milovať.“ Povedal mi svoje posledné slová a vydýchol posledný krát. Ako som sa pozerala na ďalšie mŕtve telo osoby, ktorú milujem prišlo mi zle. Či som chcela alebo nie musela som sa zodvihnúť a ísť vyprázdniť žalúdok.

Eliotov pohreb prebiehal na pohreb celkom dobre. Celý obrat som plakala a pýtala sa Boha prečo ma takto trestá. Milovala som ho viacej ako svoj život a on mi ho vzal. Ako to mohol urobiť? Bol mi všetkým. Spomínala som si na chvíle , ktoré sme spolu strávili a rozmýšľala ako by sme asi skončili keby nezomrel.

Mesiac po Eliotovom pohrebe mi bolo veľmi zle a tak som išla ku doktorke na krv. Zobrala mi ju a povedala, že výsledky prúdu o tri dni. Po troch dňoch mi zavolala a povedala mi dve slová , ktoré zmenili celý môj život. Povedala mi slová, ktoré ma znovu spravili šťastnou, hoci predčasne.

„Ste tehotná!“ boli jej slová.

KONIEC

...je to miesto odkiaľ duši vyrastajú krídla

Autor: JoHarvelle (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nebojte sa bolesti...: