OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Never again

03.04.2010 (18:00) • ivussinkaa • Povídky » Jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 978×

HUDBA

Kamaráti sú ako anjeli. Keď sa tvoje krídla zlomia oni ťa podržia a nedovolia ti spadnúť. Ale aj keby ťa neudržali a ty nebudeš vedieť ako dlho a kam budeš padať. Budeš vedieť, že keď padneš, vstaneš, oprášiš sa a pôjdeš ďalej. Veď každá cesta niekam vedie, no nie z každej sa dá vrátiť späť.

Dedicated to my angel... 

Ani neviem, kde mám začať. Najlepšie by bolo, keby som to rozprávala od začiatku. Ale úprimne povedané, začiatok si veľmi nepamätám. 

Spoznali sme sa už ako malé deti ešte v perinkách. Už vtedy sme boli spolu. Chodili sme spolu do škôlky. Hrali sme sa spolu, ale postupne sa to všetko začalo meniť. Ani sme si to neuvedomili a prišli medzi nás ďalší. Ani neviem ako ich mám nazvať. Neviem či sú priatelia, alebo iba osoby, ktoré nás dokázali rozdeliť. 

No v škôlke sme sa aspoň trochu videli.
To ubehlo ako voda a my sme nastúpili do školy. A vtedy sme sa úplne odlúčili od seba. Ani neviem ako je to možné, ale nechýbala si mi a teraz si život bez teba ani neviem predstaviť. Ľudia bývajú strašne zákerní... Ale zo všetkého najhoršie je keď zabúdajú na svojich dlhoročných priateľov.

Dlhé roky som si myslela, že som si našla super priateľov. Ale bol to len klam. Dlhé roky som počúvala, ako ťa všetci ohovárajú a nenávidia a to len preto, že dokážeš povedať svoj názor. A ja som sa nedokázala postaviť na stranu svojej kamarátky. A teraz všetko ľutujem. 

Je ťažké nájsť niekoho o kom ste si istý... že vás nepodrazí... nerozdrtí a nezlomí tak ako už ste. Teraz už nikomu nestačí, že ste zranená raz... áno kopnite si! Udrite veď toho má málo.

Neviem prečo, ale až posledný rok som sa ku tebe vrátila. Mám pocit, že iba ty mi rozumieš. Pomáhala si mi, keď sa mi všetko rútilo pred očami ako domček z karát. Pomohla si mi a možno ani nevieš ako a v čom. Niekedy stačilo jediné tvoje slovo a už mi bolo lepšie. No najčastejšie to bol tvoj úsmev, ktorý milujem.

Aj teraz ma držíš pri živote. Bolo toho trochu veľa na mňa. 
Opúšťajú ma tí... ktorých milujem. A ja neviem byť rovnaká... neviem byť rovnaká ako pred tým.

Hlavne si mi pomohla teraz, keď môj ocko išiel preč na mesiace. Ty si možno zvyknutá, keďže tvoj otec už tak chodí dlhšie. Ale ja s mojím sme si veľmi blízky a nikdy sme od seba neboli dlhšie ako dva týždne preč. A to som väčšinu iba ja išla do babky na prázdniny a nie on do Švédska. 

Každí si myslí, že som dokonalá. Ale nie je to tak. Nezáleží na tom, ako sa človek učí. Áno. Mám dobré známky. Ale čo s tým, keď nemám teba. Teraz si možno myslíte, že som hlúpa krava, čo si neváži to čo má. Ale chýba mi niečo a ja sama neviem čo to je. 

Ale ani ty ma nepoznáš tak ako by som chcela. Nikto ma nepozná. Držím si masku šťastného usmievajucého dievčaťa, ale v skutočnosti po večeroch plačem a prosím Boha aby sa dal čas vrátiť späť.

A vtedy na Silvestra som spravila chybu, ktorú ľutujem ešte aj dnes. Každí si myslel, že robím frajeriny, ale nebolo to tak. Ľutujem, že si nemohla ostať dlhšie von a nemohla si si vypočuť čo som potom rozprávala. 

Vraj, keď je človek pod vplyvom alkoholu, rozpráva pravdu. No a vtedy som povedala, že si moja najlepšia priateľka, že ťa veľmi ľúbim a že keby som ťa nemala tak by som asi spáchala samovraždu. Možno si teraz myslíš, že to trochu preháňam. Ale človek nikdy nevie. Vraj ľudia spáchajú samovraždu vtedy, keď ich sklame nejaký blízky človek. A ja pevne dúfam, že ťa nikdy nesklamem a ani ty mňa.

Vtedy na Silvestra ma nikto nepočúval. Ani vlastná sestra (dvojča), ani priatelia o ktorých som si myslela, že sú super. Teraz viem, že to bola iba lož a chcem vrátiť čas. Asi nie som jediná, ktorá si niečím takým musí prejsť. Ale je to moja chyba. Nedokážem sa nikomu otvoriť. Boli dni... kedy som vedela byť iba zlá, tichá a nervózna.

Ale ani ty nie si až taká dokonalá. Spravila si aj ty nejaké chyby. No väčšiu chybu som spravila ja. Hneď, keď sa obnovila naše priateľstvo, som ti verila. A neviem, či to náhodou nebola chyba. Ale ak áno, bola moja.

Vlastne až teraz si uvedomujem, že máme toho veľa spoločného. Možno viac ako si myslíš. A nejde len o knihy, filmy či hudbu. Ale jedno viem isto. Nepoznám ťa tak ako by som si želala. Neviem, dokonca, ani aká je tvoja obľúbená farba. Sú to možno také maličkosti, ale mne na nich záleží. Veď aj ty si mi raz povedala, že som veľmi detailná.

Viem čo je to ozajstné nešťastie. Viem čo je to podvod, bolesť či fyzická alebo psychická. Zlomené srdce... na milión kúskov. Tiež viem... že teraz v tomto veku... som zničená. Zdá sa to smiešne? Alebo neuveriteľné? Ale je to tak.

Vždy idem dopredu a už nikdy nie dozadu. Teraz ti už verím a viem, že keď sa potrebujem vyplakať, stojíš pri mne. A nikdy ti už nepoviem nie, pretože ma to raní. Nikdy už nepoviem slová proti tebe.

Ach! Asi teraz robím veľkú hlúposť. NIKDY NEHOVOR NIKDY. Ale je to tak. Ľúbim ťa a si moja najlepšia kamarátka.

Autor: ivussinkaa (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Never again: