OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Neznáma

19.08.2017 (17:00) • Nikto • Povídky » Jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1747×

Toto je moja prvá poviedka, ktorú niekde uverejňujem, priznám sa, trasú sa mi ruky. Dúfam, že sa Vám bude páčiť a tiež dúfam v konštruktívnu kritiku.

Neznáma

„Som tvoja smrť," pošepla postava v temnom plášti a zahľadela sa na hviezdy. Chvíľu sedela v tichu s vedomím, že jej chlapec neutečie, ešte nikdy jej nikto neutiekol. Natiahla ruky za chlapcom, no niečo v jeho ľadovomodrých očiach ju zastavilo. Nebol v nich strach, bola tam iba otázka: „Čo si komu urobila, že musíš takto trpieť?" 
Smrť neveriaco pošepla: „ Tvoje oči, ty ani v posledných chvíľach nemyslíš na seba, tebe je ľúto Anjela smrti?''
Chlapec len s ľútosťou pokrčil plecami. „Si taká krehká, ty nemôžeš byť zlá, prial by som si poznať tvoj príbeh..." 
Smrť si sadne, kolená si pritiahne k brade a zlomene hovorí: „Ak je to tvoje prianie, rozpoviem ti svoj príbeh... Kedysi dávno som bola jednou s anjelov bojujúcich proti silám zla, bojovala som s ohnivým mečom v ruke po boku archanjela Michala a Gabriela, mojím poslaním bolo ničiť hordy démonov útočiacich na svet ľudí. Bola som čistá, nepoznala som nenávisť či bolesť, bola som dobrá. 
V nebi bol aj anjel, obľúbenec Najvyššieho, jeho meno bolo Lucifer. Nestačilo mu, že bol nad všetkými anjelmi, on... " Chlapec nevedel, či sa mu to zdalo, alebo naozaj zbadal v očiach smrti slzy? Môže mať smrť city? Smrť pokračovala zahĺbená do svojho príbehu. „On chcel vládnuť, chcel moc, pre jej získanie by urobil čokoľvek. 
Teraz, keď sa na to dívam spätne, vidím aká som bola vtedy naivná, ale v tej chvíli sa jeho rečiam nedalo odolať,  jeho vízia budúcnosti bola taká žiarivá, taká farebná. Chlapče, zažil si niekedy, aby ti niekto ponúkol dokonalú slobodu?" Chlapec len nemo pokrúti hlavou.
„Ja som to zažila. Lucifer rozprával so zápalom hodným najušľachtilejšej veci. Všetci sme mu uverili. 
Najväčší zápal pre našu vec mal môj brat Azazel. Bojoval až do posledného dychu, žiaľ moc archanjela pomsty Michala ním prenikol a už mu nebolo pomoci. 
My ostatní anjeli vedení Luciferom sme ďalej bojovali vo vopred prehranej bitke. Mojim šťastím bolo, že som prežila krvavý masaker. 
Vtedy som ani len netušila, že to pravé utrpenie ešte len príde. Všetkých nás spútali a predviedli pred Najvyššieho. Mučili nás, vypočúvali oddelene aj po skupinkách. Už som trpko oľutovala, že som sa pridala k Nositeľovi svetla, ale cesty späť nebolo, ostávalo mi pretrpieť, čo pre nás chystali.
Prišiel čas vyriecť rozsudok, všetkých si nás tam doviedli spútaných ako ovce na porážku. Po namáhavých výsluchoch sme už boli všetci apatickí, zlomení, len Lucifer sa nie a nie podvoliť. Jeho túžba po moci bola silnejšia než akákoľvek bolesť. 
Čakali sme, že nás tam po jednom pozabíjajú na výstrahu druhým. Aby už nikdy nikto nemal odvahu zopakovať takú vzburu, akú sme rozpútali my.
Mýlili sme sa, nešli nás pozabíjať. Kde anjeli stojaci za našimi chrbtami vytasili svoje meče, privrela som oči. Bála som sa. A zároveň sa lúčila s mojou existenciou.
Mojim chrbtom sa prehnala vlna bolesti, tuším som počula krik, až neskôr som si uvedomila, že to v agónii kričím ja. Keď už bolesť trochu povolila, cítila som kolo seba svišťať vzduch... 
Padla som, prišla o svoje krídla, stratila som svoj svet. Neviem, ako dlho som tam ležala, čas v tej chvíli nebol pre mňa podstatný, utápala som sa v bolesti, moja podstata sa trieštila na kusy. Bola som sama, stratená v cudzom svete.
Netušila som, ako skončili ostatní nasledovníci Lucifera, moji priatelia bratia v zbrani. Pokúsila som sa postaviť, musíš pochopiť, anjeli sú bytosti svetla, nie sme ľudia s krídlami a teraz ako by som sa stala niečím medzi tým, medzi ani bytosťou svetla, ani bytosťou zeme. 
Bolo to mätúce, nevedela som ovládať svoje telo. Niekto ma našiel, dav. 
Išli sa pozrieť na miesto, kde spadla hviezda a v strede kráteru videli zlomenú bytosť celú od krvi. V tej dobe všetko ovládala cirkev a procesy s čarodejnicami boli na dennom poriadku. 
Samozrejme, ľudia si mysleli, že som čarodejnica a ihneď ma spútali. Namierili na mňa vidly, sekery, niektorí aj oštepy, nemohla som sa brániť, ale bojovala som, vzpierala sa, nič nepomohlo, bolo ich priveľa. 
Rozzúrený dav ma viedol k inkvizítorovi. Jeho pohľad plný nenávisti ma prebodol ako meč. Dav vykrikoval, že som čarodejnica, nech ma ihneď upália. Dodnes nedokážem pochopiť ľudskú krutosť. 
Inkvizítor ma hodil do temnej kobky a tam... tam ma mučil, ubližoval mi. Chcel, aby som sa priznala, aby som povedala, že som čarodejnica. 
Tej bolesti sa už nedalo odolávať, už som nevládla bojovať. Priznávam, sklamala som samu seba. 
Po týždňoch mučenia som zlomeným hlasom vyriekla tie dva slová, ktoré mi skrátia utrpenie: Som čarodejnica. 
Roztrieštenú pološialenú ma priväzovali k hranici. Kat už prikladal pochodeň, mala to byť moja posledná chvíľa, ale nebola. 
Začal duť vietor v ruke sa mi objavila dobre známa rukoväť môjho anjelského meča a na chvíľu som mala pocit, ako by sa mi znovu objavili krídla. 
Všetci ľudia na námestí padli na kolená a začali sa modliť, akoby som nebola ta zlomená bytosť, ktorú ešte pred chvíľou chceli so zvrátenou radosťou upáliť. Klaňali sa mi ako samotnému Najvyššiemu.
Avšak v mojom vnútri skypel hnev, nenávisť chcela som sa pomstiť za týždne mučenia. Môj anjelsky meč vzplanul čiernym plameňom a krv tiekla všade naokolo. Neušetrila som ani ženy a deti. Stal sa so mňa anjel smrti. 
To ľudská krutosť ma zmenila, stala sa mojim učiteľom a nenávisť je môj jediný priateľ. Blúdim svetom odetá v čiernom plášti a sledujem, ako sa doba mení, ale ľudia ostávajú rovnakí. Pozerajú sa len aby bolo dobre im, ale ty, ty si iný, vidím ti to na očiach, práve ty si zaslúžiš ešte šancu. Preto ti dávam svoj večný život. Zbohom... "
Smrť si siahla do hrude, tvar sa jej skrivila od bolesti. A v rukách sa jej zjavila jej duša v podobe pulzujúcej gule energie, mala zlaté jadro obalene hrubou čiernou hmlou. 
Vo chvíli, ako sa chlapcove ruky dotkli duše Smrti, temnota sa rozplynula a ostala iba čistá zlatá energia.
Anjel zmizol v záblesku svetla. Chlapec uchopil dušu Smrti a vložil si ju do hrude s tichým
„ďakujem, snáď ťa nesklamem".

Autor: Nikto, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Neznáma: