Nočná mora • OurStories.cz ~ naše povídky

Abygeil Sturmová a jej nočná mora.

09.02.2014 (14:00) • Sisla • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 611×

Teraz. Teraz sa to konečne stalo. Telo mäkučko priľnulo k matracu a ja som sa zaborila trošku hlbšie. Iba o pár milimetrov, ale aj to stačí na to, aby mi oťaželi viečka. Myšlienky sa mi navzájom bijú a hnev slabne. Ešte stále som dosť čulá na to, aby som sa tešila na zapadákov, ale dokonca aj na sny. Sny, čo mi poskytnú útechu. Niečo, vďaka čomu aspoň na chvíľu uverím, že som iný človek.

Nemali však čas preniknúť mi do duše, keď som začula rázne kroky.

„Abygeil! Prosím!"

Nahnevane som zavrčala. O minútku by ma už ocko našiel v hlbokom spánku. Chvíľu som ho nenávidela za to, že ma vyľakal. Srdce mi bolestne tĺklo, búšilo o hrudnú kosť.

„Nie, neskôr," zavrčala som a pretiahla si prikrývku cez hlavu. Či vari nie je dovolené jednoducho si poležať v posteli a na nič nemyslieť?

Áno, ešte nebol večer, iba podvečer, ale nedeľný. A ak existuje nejaký deň v týždni, keď by malo byť dovolené spať aj cez deň, tak je to práve nedeľa.

Presne som vedela, čo odo mňa otec chce. Vyhrážal sa mi tým hneď po príchode do zapadákova. Chcel, aby som sa naťahovala so škatuľami, do ktorých sme pred sťahovaním všetko poukladal, aby som si prezrela dom a pomohla mu vybaliť jeho knihy do políc. Tiež chcel, aby som všetkým naším novým susedom rozniesla pozvánky na uvítací večierok. Teraz stál ocko pred mojou posteľou a pred tvárou pod dekou mi mával niekoľkými obálkami. Neboli to plané hrozby.

Rovnako ako reči o sťahovaní z centra slnečnej Kalifornie na vidiek a o kúpe toho domu v Rivers stone. Keď mi oznámili, že sa máme sťahovať zasmiala som sa s pocitom, že je to len zlý vtip. Ocko mal totiž dobre zabehnutú prácu policajta. Ak sťahovanie na vidiek, tak potom už do tej najhoršej diery na svete. V tejto diere žije len štyristo obyvateľov, čo je dosť málo. Som zvyknutá na to, že zaspávam pri trúbení aut a ťažkých šmykov a nie pri cvrlikaní svrčkov, ako to bolo včera. Žiť v Rivers stone je strašné. Aj preto som celé dni preležala v posteli.

Otec si myslí, že mu niečo pomôžem po tom, čo sme sa sem presťahovali. Má veľkú fantáziu a tak potom o mne vôbec nič nevie.

V tejto diere nemajú ani pekáreň, či nejaký poriadny obchod s oblečením.

Mame sa otcov nápad okamžité zapáčil, ako inak. Mama vždy milovala tie staré mestá, ktoré majú nádych stredoveku. Ja mám rada skôr niečo iné. Môj starší brat, Matt, má obrovské šťastie v podobe toho, že on má už dvadsaťtri a chodí na vysokú v Seattle, kde má vlastný byt so svojou priateľkou, ktorá ho neskonale miluje. V lete sa majú brať. Prečo si ma nemôžu adoptovať a ja by som nemohla ísť bývať k nim. Vyspala by som sa hoci aj vo vani, len aby som nemusela byť v tomto meste alebo skôr v meste ,Všetkej nudy´.

Celý víkend som sa zatvárala v izbe a rumádzgala som.

Teraz sa mi to však ocko rozhodol zatrhnúť. Jedným okom som spoza vankúša mrkla na oblohu za oknom. Ešte stále bolo svetlo. Síce sa už stmieva, sivá obloha pomaly získava modrastý nádych, ale ešte by malo byť vidieť, čo v mojom prípade znamená vyliezť z postele a rozniesť tie obálky. Ja však nepotrebujem, aby ma jeden z tých dedinčanov videl a dal sa so mnou do reči, či by ma pozval na čaj a nútil by ma jesť domáce makové koláče.

Ocko si vzdychol a vystrúhal grimasu. Kader vlasov sa mu uvoľnila a spadla na čelo. Nechápem, ako môže mať chlap tak dokonale husté vlasy. Taký by mali zdobiť hlavu nejakého dievčaťa, ako napríklad mňa.

„Abygeil, nemám chuť sa o tom s tebou hádať. Počas všetkých týždňov, čo sme prestavovali dom, si nám ani raz nepomohla. Akceptovali sme to. A že celý deň vylihuješ v posteli som tiež zobral. No teraz ťa prosím o to, aby si tieto pozvánky rozniesla,“

„Veď to spravím!“ zvolala som otrávene a odhodil vankúš. „Nikdy som nepovedala, že to nespravím. Chcem si len... oddýchnuť,“

„Oddýchnuť,“ zopakoval tatko s pobavením úsmevom pod tými jeho fúzami. „A od čoho?“

„O hodinu,“ povedala som a nereagovala na jeho otázku.

Niekedy mám pocit, že do mňa priam vidí. Veľmi dobre vedel, že oddychovať vôbec nepotrebujem. Ba naopak. Bola som taká plná energie, že mnou lomcovali všetci čerti. Na spánok som už vôbec nemala chuť. Moja myseľ bola stále unavená, no telo mi už spať nedovoľovalo.

Dúfam, že som si to vypočítala správne a o hodinu bude naozaj tma. Chcela som byť čo najnenápadnejšia, ale cudzieho človeka, ktorý prechádza ich mestom určite na seba pozornosť pritiahne. Rodičia si myslia, že s obyvateľmi tejto dediny nadviažu lepší vzťah, ako vo Phoenixe.

Phoenix, ako mi to mesto chýba. Slnečné pláže, veľa ľudí, všade samí krásni chalani. Nie ako tento zapadákov. Ročne tu svieti slnko možno tak tri dni. A dokonca ani v lete tu slnko nesvieti. Inak je vždy pod sivou plachtou mrakov. Prší tu skoro každý deň. Na nete som si našla, že vo Forkse sneží každú zimu. Aspoň niečo na tomto meste je fajn. Dúfam, že tu niekde majú svah a ja sa konečne naučím lyžovať. Jeden z mojich dávnych snov, ktoré som si nikdy nesplnila. Keď som bola malá, snívala som aj o tom, ako sa stanem astronautkou, či olympijskou víťazkou. Všetky si vám však zrútia príchodom do tohto mesta.

To je na nič. Všade okolo nie je jediný obchod. Jedine, ak by som si chcela kúpiť sukňu z čačiny alebo šiškovú podprsenku, ktoré by som si i tak musela urobiť sama. Možno by mi ich závideli jedine veveričky. Predstavovali by si ma, ako ich Lady Gaga. Musela som sa nad mojimi myšlienkami zasmiať. Sama neviem, čo ma to za myšlienky napadli. Optimistická som nebola už poriadne dlhú dobu. Úprimne som sa zasmiala naposledy v piatom ročníku, ale to bolo pred tým, než som šla na gymnázium. Na gymnáziu sa zo mňa stala falošnica. Áno, bola som strašne falošná. Vždy som sa učila, ale pre dobré meno som vždy musela priznať, že i tak som opisovala a nič neviem.

Celých päť rokov som sa drela, aby som si posledné dva roky užila, ale nie, moji rodičia povedia, že sa sťahujeme. Bolo to pre mňa ako dýka do srdca. A práve teraz, keď sa do mňa zamiloval najkrajší chlapec, akého som kedy videla.

„Aby.“ Ockov hlas už vôbec neznel milo. Úplne som zabudla, že ešte stále je v mojej izbe. „Neprepínaj!“ Podľa slabého vzduchu na tvári som cítila, že znova máva obálkami. Bolo to priveľmi nebezpečné, aby som za svetla vyšla von.

„Fajn. Máš na to jednu hodinu. Pre mňa, za mňa,“ kapituloval ocko. Obálky hodil na posteľ a zmizol.

S búšiacim srdcom a kyslím výrazom som zostala ležať a snažila sa na nič nemyslieť, len nechať oddýchnuť svoju myseľ, no nebolo to také jednoduché, ako to znelo.

Obloha sa zatiaľ sfarbovala na modročiernu a pred domom zasvietila pouličná lampa, ktorá okamžikmi blikala.

Neisto som sa postavila na stvrdnuté nohy. Z toho celodenného ležania mi dosť vyhladlo. Z toho, ako veľmi som bola hladná mi až prišlo zle. Rýchlo som si obula čižmičky na nízkom opätku a navliekla na seba úpletový kabát. Bolo by dobré, keby ma ocko našiel na ceste v nejakom bahne. Lákavá myšlienka, ale pre tento zapadákov si predsa nezničím život. Tak či tak, moja jediná nádej, ako sa odtiaľto dostať, je od maturovať. I tak tu žiadnu univerzitu istotne nemajú a tak to aspoň využijem k tomu, aby som sa odtiaľto dostala.

Snívanie za bieleho dňa nie je veľmi dobré. Vždy ma to odoberie niekam preč a ja som potom na nič neviem sústrediť. Potom je to ešte ťažšie, lebo neviem, čo je medzi skutočným svetom a svetom snívania.

„Dofrasa,“ zakliala som. Do očí sa mi nahrnuli slzy i keď nechápem prečo. Vravím, že snívanie je zlé. Snívame o tom, čo neexistuje. Možno preto, že som pred pár dňami poslala mamu preč. Len, čo mi ukázala izbu, padla som na posteľ a poslala ju preč. Mama si vybila môj hnev na to, že sme sa presťahovali. Vlastne za to ona aj mohla. No i tak to neospravedlňuje to, že som ju poslala do hája.

Stačí pár dní v tomto meste a ja si začínam uvedomovať, že som zlá. No fuj! V Kalifornii som nikdy takto nevystrájala. Rýchlo som si zotrela slzy a začala sa otáčať. Bola som ako zemeguľa, ktorá hľadá svoje slnko.

Ja však slnko možno už nikdy neuvidím. Moja nová izba bola úžasná. Bola veľmi veľká a i tak pohodová. Mala posteľ a v rohu izby bola sedačka. Veľké francúzske okno, ktoré zároveň slúžilo ako dvere na veľký balkón. Raz som tam bola a bol z neho výhľad na lesy, polia a niekde v diaľke, medzi stromami, som videla niečo sa zalesknúť, takže to bolo jazero. Skriňa bola tak isto v kúte. Podkrovná izba bola prerobená na štúdio. Musím uznať, že moja izba bola omnoho krajšia a väčšia, ako v Kalifornii. To však nič nemenilo na fakte, že je to tu hrozné.

Z nočného stolíka som schmatla mobil. Z displeja na mňa kričal nápis ohlasujúci: Žiaden signál. Žiaden signál!

„Dofrasa!“ zakliala som a bežala na druhú stranu izby k oknu. Ani tam však žiaden signál nebol. Nebola tam ani len najmenšia čiaročka. Bola som izolovaná od celého sveta.

Krátko, iba na jeden okamžik, by som chcela rozprávať s Jennou alebo zo Sarah. Sú to však iba márne sny.

A teraz ma otec dokonca núti, aby som sa priateľsky predstavila všetkým susedom. Do roztrasenej ruky som vzala obálky a snažila som sa čo najtichšie zisť po vŕzgajúcich schodoch. Z rodičovskej izby bolo počuť veselé štrnganie pohárov na víno. No skvelé. Oni sa tam budú zabávať a ja tu mám trpieť.

„Idem!“ zakričala som a skôr, než niečo stačili povedať, som treskla dverami. Možno si ani neuvedomili, že som preč.

Bola tma. Priveľká tma pre moje citlivé oči. Svetlo pouličnej lampy sa už medzi tým zmenilo na jasnožlté, ale na mokrý asfalt vrhalo iba matný kužeľ. Tvár mi zmáčali jemné prachové kvapky vody, ktoré mi zašli aj za golier. Všade vládlo hrobové ticho. Také ticho, že som mala pocit, že počujem, ako mi v žilách koluje krv. Vietor utíchol. Ani lístoček na strome sa nepohol.

Šla som popri poľnej ceste a vhadzovala do schránok tie prekliate obálky. Bolo na čase hodiť poslednú obálku. Posledná adresa bola na Garden road.

Keď som vkladala obálku do poštovej schránky, pozrela som sa na okno, či sa náhodou nechce niekto pozrieť na okno. A ako naschvál sa záclona pohla. Držala ju zvráskavená ruka, ktorá mala po sebe hnedé fľaky. Keď ja budem vyzerať v starobe takto, tak to nech ma radšej prejde parný valec.

Nemala som náladu sa rozprávať s nejakým dôchodcom. Nevedela som, čo mám robiť v tom hone. Kľučka od dverí sa pohla. Spanikárila som. Rýchlo som strčila obálku do schránky a zobrala nohy na ramená. Ani som si neuvedomila, do ktorej strany bežím a tak som bežala smerom k lesu.

„Slečna, stojte!“ Počula som, ako za mnou niekto kričí, no snažila som sa to nevnímať a bežala som ďalej.

Na opätkoch to nebolo jednoduché, ale nejako som sa snažila. Nakoniec som dobehla na koniec ulice. Posledný dom bol starý a nikto v ňom nebýval. Okolo sa povaľovali odpadky a všade boli lišajníky a machy. Dom bol celý zrúcaný. Polovica domu bola na zemi, v podobe starých, červených tehál.

Oprela som sa dlaňami o kolená a hlasno dychčala. Srdce mi adrenalínom hlasno bilo. Bolo zbabelé takto utiecť, ale čo iného som mala robiť, keď som nemala náladu na priateľské rozhovory. Bežala som tak rýchlo, že som si neuvedomila kam bežím. Teraz som niekde pri lese. Ak sa chcem vrátiť domou musím prejsť okolo jeho domu. Možno ešte stále stojí pred domom a čaká, kedy prídem na svoj omyl. Mýli sa. Takú radosť mu nespravím. No neostanem ani tu, kde na mňa zasa môžu striehnuť nejaké divé zvieratá.

Stála som na poľnej ceste Garden road a premýšľala som, čo mám spraviť, keď som začula provokatívny zvuk. Bol to zvuk, ktorý som už dlho nepočula. Šlo to zo všetkých strán. Sprava aj zľava. Ten nepríjemný kvákavý zvuk. Naposledy som ho počula, keď sme s Mattom chodievali k starkej. Vždy, keď žaby chodili cez celé mesto do rybníka na konci mesta, sme vyšli z domu s lopatkami a vedierkami a snažili sme sa zachraňovať žaby pred autami. Starká sa o nás vždy bála. Bolo to však veľmi dávno. Odvtedy som sa tej slizkej veci vyhýbala, i keď v Phoenixe ich veľa nebolo.

Otočila som hlavu a uvidela vysoké tŕstie, medzi ktorým sa mihotalo niečo lesklé. Malé jazierko, ktoré cez deň určite vyzerá pekne, ale teraz vyvolávalo skôr zimomriavky na chrbte. Chcela som uvidieť žabu, no nikde som ju nevidela. Videla som len čierny tieň, ktorý stál pri starej breze. V tej tme, som nevidela všetko, ale jasne som videla obrys koňa. Mal svietiace červené oči a z tmavých nosných dierok mu vychádzala horúca para. Čierna srsť sa mu jasne leskla v mesačnom svite. Párkrát zafŕkal. Z úst mu vyšla biela pena.

Vránik sa postavil na zadné, zaerdžal a znova utekal čiernym lesom, aj s tieňom na chrbte. Bezvládne som padla na kolená a ničomu som nechápala. Bola som strašne zmätená.

Bolo to ako sen. Vlastne, to nebol sen, ale nočná mora.

Autor: Sisla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné