30.06.2021 (11:00) • luckap • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 930×

 Papierové kone

Mnohokrát som prosila Boha, aby niečo urobil, zakročil, skončil toto krviprelievanie, ale nezapájal sa. Užieral sa niekedy, pretože dal ľuďom voľnosť, právo rozhodovať, že nám dal slobodu a my sme ju tak nehanebne využili? Zničili sme, čo on miloval, počnúc jeho jediným synom. I ja sama som niesla vinu, že zomrel za moje hriechy. Celý môj život sa podieľal na jeho smrti, aby ma jedného dňa vyslobodil z predpeklia. Preto som robila všetko, aby jeho obeta nevyšla na zmar.

Zápästím som zamiešala víno v pohári a vyliala ho do záhrady cez balkón.

Vrátila som sa do miestnosti, v ktorej sa ľudia snažili zakryť strach a znepokojenie, za rúškom zdanlivo nezáväzného posedenia po prednáške na univerzite. Budova bola tak dobre zaistená, že krik, húkanie polície, sanitiek a požiarnikov, ukážkovo filtrovala.

Vnútri sa vzduchom vznášala zmes vôni dobrého jedla, drahých voňaviek a škótskej whisky.

„Hej, Alix Lombardiová!“ zamával na mňa jeden z priateľov.

Kývla som na pozdrav dvojici, ktorú tvoril Finis Marton a moja kamarátka Beatrice Ferriniová. Chichotala sa a flirtovala. Nemala to v povahe, ale prázdny pohár na stopke dokazoval, že aj ona si potrebovala oddýchnuť.

Beatrice sa znova koketne zasmiala. Finis mal položenú ruku na stole a ona na ňu nenápadne siahla. Pretočila som očami. I ja som sa potrebovala uvoľniť, ale alkohol, cigarety a nezáväzné flirty neboli správnym spôsobom.

Sadla som si k stolíku so šachom, dúfajúc, že si ku mne prisadne niekto dostatočne inteligentný na to, aby si so mnou zahral jednu partičku. Nemusela som čakať dlho. Oproti si sadol Aldrick Bordigio, veľmi príjemný mladý muž so svetlými vlasmi a neoholenou bradou, ktorá nepôsobila drsne, ale mužne. Oblečenú mal svetlomodrú košeľu, ktorá zvýrazňovala jeho oči. Nepatril do môjho najbližšieho kruhu osôb, ale z času na čas sme na seba medzi prednáškami narazili.

„Máš biele, si na ťahu,“ ledabolo mávol rukou do priestoru. Hmla z dymu sa rozptýlila do priestoru.

Odohrali sme niekoľko kôl, pričom som väčšinu z nich prehrala.

„Pomaly ale isto sa vo mne vytráca pôžitok dobrého hráča.“ Zložila som ruky v lone. Nebola to rezignácia. Nikdy som sa nevzdávala bez boja. „Mohol by si pridať pár bohumilých rád začiatočníkovi. Je to dobrý zvyk,“ poznamenala som uštipačne.

Aldrick sa sucho zasmial. Jeho úsmev rozžiaril izbu, akoby sa rozhorel oheň v krbe.

„Nie je to fér!“ ozvala som sa nahlas.

„Priznaj sa, Alix, čo ťa trápi?“ Beatrice sa prikradla k nám. Mala oblečený sivý kostýmček, ktorý zdobila krásna brošňa zo striebra. Páčila sa mi. Možno ju neskôr poprosím, aby mi ju požičala.

„Rapidamente. Rýchlo von s tým.“ Aldrickove modré žiarili, akoby v nich plávalo samotné more. Ich hĺbka ma pohlcovala a radosť uchvátila moje srdce. Keď prehovoril, usmial sa, oči sa mu zúžili, ale more nepretieklo cez okraje.

Zavrtela som sa na stoličke, pretože ma jeho planúci pohľad rozptyľoval. Podvolila som sa. „Sú ľudia, ktorí majú na spoločnosť účinok vetra z púšte, ktorý vysuší a oberie o radosť. Stačí ich prítomnosť, aby druhí znervózneli a zneisteli pred sebou i pred inými.“

Beatrice sa pootočila, aby zistila koľko ľudí nás sleduje. Väčšina sa tvárila, že ich nás rozhovor nezaujíma, ale i steny majú uši. „Myslíš na Mussoliniho?“ ozvala sa ticho a neisto.

Prikývla som. Naklonila som sa k nim bližšie. Už dlhé dni sa vo mne vzpierala búrka s vetrom. Moja duša bola ako tornádo v zaváraninovej fľaši. „Je naozaj nefér, že nemôžeme čítať všetky knihy, nesmieme pozerať niektoré filmy a nemôžeme vysloviť svoj názor. A najhoršie zo všetkého je, že nemôžeme voliť.“

Myšlienky mi neustále ubiehali iba k diktátorovi. Nechcela som to priznať a dokonca som ho nenávidela za to, že sa Mussolini stal aj v mojich myšlienkach slnkom okolo ktorého obiehajú planéty.

„Zabúdaš, že nechýbajú ani takí, ktorí majú na spoločnosť podobný účinok ako rosa na vyschnuté polia, ako čerstvý vánok v horúcom lete.“ Žmurkol na mňa Aldrick. Začervenala som sa, keď význam jeho slov doliahol až ku mne.

„Ale čo môžeme robiť? Máme zviazané ruky.“ Na potvrdenie slov som zdvihla ruky, zápästiami opreté o seba.

„Som dosť mladý na to, aby som vedel všetko, Alix.“

Pretočila som očami. „Mussoliniho tajná polícia číha všade.“

„Možno by som mal jeden návrh, čo by sme mohli robiť. Ak by si mala záujem.“ Cez tvár mu prebehol tieň.

„Počúvam.“ Celé telo sa mi natriasalo dychtivosťou. Beatrice zostala tichá a nedôležitá ako tieň. Ostražito pozorovala okolie. Kamarátka si obozretnosť nejakým spôsobom vypestovala už v detstve a teraz ju len priviedla k ďalšiemu stupňu - možno trochu prehnanému, ale v mojej prítomnosti bola menej opatrná a povolila v ostražitosti.

„Bude to nebezpečné.“

„Smejem sa nebezpečiu do tváre – ha ha ha.“ Nedala som na sebe poznať najmenší závan pochybností a strachu. Nechcela som mu dať príležitosť, aby si svoj nápad nechal pre seba.

„Mohli by sme vydávať vlastné noviny. Bez cenzúr,“ dodal Aldrick.

Stisla som pery.

„Ilegálne vydávanie novín?“ Nad nami zahučal hrubý hlas Pietra Bordigia.

Aldrick zneistel, ale odpovedal pravdu.

Pietro si pritom pritiahol ďalšiu stoličku. Stavbou tela pripomínal obra. Jeho guľatej tvári dominovali pekné zelených očí, husté tmavé obočie a trocha krivý orlí nos. Z jeho lišiackeho úsmevu a šibalských očí bolo ťažké čítať. Pietrovu tvár neodmysliteľne dopĺňala hustá štica tmavohnedých, takmer až čiernych, prerastených vlasov, ktorých ofina vždy držala charakteristický tvar bujnej vlny. 

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad.“ Pietro vytiahol škatuľku cigariet, pričom sa obhliadol po študentoch. „Dajte si.“ Škatuľku položil na stôl do prostriedku šachovnice.

Oblial ma studený pod a stekal dolu chrbtom.

Aldrick sa ležérne zamrvil na stoličke. S predstieranou ľahostajnosťou natiahol ruku za ponúknutou cigaretou. „Páči sa ti Mussoliniho režim?“ Pomedzi zuby mu trčala cigareta.

Pietro mu zapálil fajčivo. „Nebránim sa zmenám. Svet sa mení. A my sa musíme meniť v rovnakom rytme. V každom človeku je niečo, za čo si ho môžeme vážiť v čom je lepší ako my a čo sa od neho môžeme naučiť.“ Postavil sa. „Ak sa bojíte, že to niekomu poviem, tak vám dávam svoje čestné slovo, že to zostane medzi nami. Narobíte si dosť problémov aj bez mojej pomoci.“ Žmurkol na prítomných a stratil sa v priestore miestnosti. Ako na povel sa všetko dalo do pohybu. Až vtedy som si uvedomila ťaživé ticho, ktoré nastalo s Pietrovým príchodom.

„Ako sa budú noviny volať?“ Beatrice pohodila vlasmi a dlhé mihalnice sa jej zamihotali.

Premýšľala som naozaj krátko.. „Cavalli di carta.“

„Prečo papierové kone?“ nechápala plavovláska.

Ak som niekedy cítila k Aldrickovi nejakú náklonnosť, bolo to práve teraz. „Je to metafora - dostihy.“ Vysvetlil rovnakú domnienku. „Vsadíme na noviny všetko.“

Trvalo pár dní, kým sa nám s Aldrickom a Beatrice podarilo presvedčiť všetkých členov univerzitného klubu, aby sa postavili proti nastolenému režimu. Ďalších pár dní písali články, ktoré sme chceli v novinách vydať už v prvých výtlačkoch. Bola som šťastná a plná vzrušenia. Aldrickov strýko súhlasil, že jednu časť svojej tlačiarenskej výroby stiahne z práce, aby ju premiestnil do tajných miestností a mohol tak vydávať naše diela.

V utorok sa mi prednáška končila o šiestej. Jesenné slnko sa pri zapadaní za obzor črtalo a odrážalo od veľkej mláky, akoby sa dívalo do zrkadla. Pochod žiarivej gule sprevádzali biele mraky, kontrastujúce s modrou a rúžovou oblohou. Vietor ich ako pastier hnal všetkým na obdiv. Bolo to vznešené poslanie.

Natiahla som ruku a prúd vzduchu mi na oplátku postrapatil vlasy zapletené vo vrkoči. Len zriedka som ich nechávala vykĺznuť z gumičky alebo ich mala celkom rozpustené.

Kráčala som dole ulicou smerom domov. Z rohu budovy sa oproti mne vyrútil Aldrick. Schmatol ma za lakeť, zvrtol sa na päte a ťahal do divého, neupravovaného parku. „Niekto nás zradil,“ šepol mi. „Strýka zbili. Nepamätá si kto to bol. Vďakabohu stratil vedomie hneď na začiatku. Nevie, či prehľadali tlačiarne, ale tajnú miestnosť nenašli. Strýko v nej nechal všetky plagáty. Ak sa vrátia a nájdu ich, chromá noha bude cestička rúžovým sadom oproti tomu, čo sa stane nám.“

Zachvela som sa. Keď na to prídu, zabijú ma. „Aldrick, stoj.“

„Nemôžeme zastaviť. Možno už idú po nás. Určite by ťa čakali pred panelákom alebo doma.“

„Aldrick,“ sykla som a snažila sa mu vytrhnúť.

Povolil stisk a chlácholivo mi prešiel po ramene. „Neboj sa. Spolu sme to začali, Alix, a spolu to aj dokončíme.“

Starou, hnedočervenou bránkou sme sa vybrali do lesoparku. Len čo sme vbehli medzi stromy, oblial nás chlad podvečera. Všade bolo ticho. Ľakalo ma to, preto som sa objala rukami, akoby som bola to najkrehkejšie na celom svete, len aby som potlačila prichádzajúcu triašku. Les zíval prázdnotou. Napriek tomu v ňom pulzovala energia, akoby bol plný duchov. Cítila som všetky záchvevy lístia na stromoch, počula zurčanie potoka.

Zišli sme z vyšliapaného chodníka a kráčali pomedzi tŕnie a vysokú trávu. Drevené trsy mi podriapali pokožku na nohách.

Po pár metroch sme uvideli siluetu. Rozoznala som v nej Pietrovu robustnú postavu sediacu na pníku. Prekvapilo ma, čo robí uprostred lesa. Aldrick mi pustil ruku a rozbehol sa za svalovcom.

Pietro bol síce silnejší, ale Aldrick využil moment prekvapenia, schytil študenta za golier košele a vytiahol ho do stoja. Môj spojenec pritlačil muža o kôru stromu. Tieň im poskytoval priestor a súkromie.

„Sľúbil si, že si to necháš pre seba,“ zavrčal. Bol neodbytný. Žiadne Pietrove prostriedky na zneškodnenie Aldrickovho hnevu neboli dostatočne silné, aby odolali prívalovým vlnám zlosti v závese so slovami nevídaných rozmanitostí.

Prestúpila som z nohy na bohu. Nechcela som byť svedkom bitky.

„Zbláznil si sa? Presviedčal som ho, aby ti nepomáhal, ale jemu sa tvoj nápad páčil. Chcel ťa podporiť. Nie som taký hajzel, aby som dal zbiť vlastného otca!“ Pietro trucovito zavrtel hlavou, až sa kučery na nej zavlnili.

Pootvorila som ústa. Aldrickov strýko bol Pietrov otec.

Pietro mu stlačil zápästie a mužov stisk povolil. Môj spolupáchateľ si perfekcionisticky vyrovnal košeľu, zatiaľ čo jeho bratranec si už dávno pokrčil sveter a kabát.

„Aldrick,“ oslovila som ho neisto. V diaľke sa po suchom listí splašene približovali kroky. Ozval sa zvuk praskajúceho dreva.

Pietro si posmešne odfrkol. „Možno by si sa, Alix, mala spýtať svojej kamarátky, či o niečom nevie.“ Zalovil vo vrecku a hodil mi malý kovový predmet. Brošňu s veľkým modrým kameňom. Na druhej strane bolo na plochej časti napísané BF. Zbledla som. Ozdoba patrila Beatrice.

Majiteľka brošne sa vynorila z kríkov. Sukňu mala nakrivo a silónové pančušky mala na mnohých miestach potrhané.

Neveriacky som zízala na Batrice, keď sa k nej Pietro s Aldrickom približovali. Kamarátka urobila niekoľko krokov dozadu. „Čo je?“

 „Zaslúžila by si si príučku.“ Pietro praskol kostičkami na rukách. Muž vysvetlil kamarátke situáciu do akej sme sa dostali, pravdepodobne kvôli nej. „Našiel som tvoju brošňu v tlačiarňach.“

„Čože?“ Beatrice spýtavo zazerala na chlapov.

V ústach som mala vyschnuté.

Aldrick sa napriahol, ale Beatrice zdvihla ruku pred seba. „Aspettare!“ Muž sa zarazil. Beatrice sa na mňa pozrela ľadovo ostrými očami. „Moment, to ty si mala moju brošňu. V deň, keď sme sa dohodli na tom, že budeme vydávať ilegálne noviny si si ju odo mňa chcela požičať. Ale ja som ti ju nechcela dať. O pár dní som ju stratila. Ty si mi ju ukradla!“ Vystrčila na mňa prst.

Nebránila som sa.

„Je to pravda?“ Aldrickovi horela tvár až po špičky uší. Mlčanie si vyložil ako súhlas. „Alix...“ Zlomil sa mu hlas.

„Ja...“

Pietro prikývol. „Stratila si brošňu, keď prišla do tlačiarne s Mussoliniho mužmi a nechala zbiť otca.“

„Udala si nás!“ Aldrick zalapal po dychu.

„Ja...“ Urobila som krok dozadu. „Nemala som na výber.“

„Každý ma na výber a ty si si vybrala, na koho strane stojíš.“

„Nebolo to tak ako si myslíte!“

„Tak teda...?“ Aldrick založil ruky na hrudi a čakal na vysvetlenie. Jasne dával najavo, že nech poviem čokoľvek, už dávno ma odsúdil. Nechcel mi veriť ani nos medzi očami. Jedna štipka špiny stačila, aby spochybnil horu rýdzeho kovu. Nikdy som mu nechcela klamať.

„Naozaj som ti ukradla brošňu a mrzí ma to.“ Zasnene som sa pozrela na modrý kameň. Mal rovnakú farbu ako oči mojej priateľky. Beatrice si odfrkla. „Bola som taká nadšená z nášho nápadu, že som to povedala rodičom. Moja matka bola zdesená a otec krutý. Chcel mi dať príučku. Donútil ma povedať meno tvojho strýka. Zobral svojich kamarátov a donútil ma dívať sa, ako kopú do... Modlila som sa, plakala som a prosila otca na kolenách, ale nedal si povedať.“ Horúce slzy sa mi kotúľali po tvári a zanechávali horúce cestičky. Bolo to vonku. Pravda, ktorá ma sužovala a trápila.

Aldrick vyfúkol nadbytočný vzduch. „Bože, Alix, ak by si bola ešte trochu hlúpejšia, stačilo by mi ťa polievať dvakrát do týždňa.“

„Si taká... pochabá!“ nariekala Beatrice. Snažila sa nájsť správne slová. Krutá maska trochu povolila, ale zostala neľútostná. Zaliala ju nová vlna rozhorčenia. „Keby som si nespomenula, nechala by si, aby ma zmlátili. Neodpustím ti to.“ Zúrivo skríkla. Prekonal vzdialenosť medzi nami a na krku som pocítila tlak. „Nemám dôvod ti veriť." Stačil jediný stisk dlane a mohla som byť mŕtva. Zhlboka sa nadýchla a zahľadela sa mi do očí, mala pritom ľahko zomknuté pery a v očiach som rozoznávala, že nad tým znovu a znovu premýšľa, stále dookola kalkuluje, čo všetko si môže dovoliť, aby mi ublížila, ale nepripravila ma o život.

Aldrick sa ju nepokúsil zastaviť, ani odtiahnuť. „Nepovedala si nám to...“

„Beatrice, prestaň.“ Pietro ju silno zatiahol za rameno. Ruky sa mi stratili z krku. Dnes som priateľku videla v inom svetle. „Výčitky nám nepomôžu.“ Pietro uvažoval chladnou hlavou. „Aspoň vieme, že na otca nezaútočili Mussoliniho muži. Ešte stále môžeme plagáty rozniesť.“ Jeho pohľad hovoril jediné: Ja viem, že je hlúpa, ale ublížte jej a ja si vás nájdem.

Chlad sa okolo mňa ovíjal ako ruky, ako mocný príliv objímajúci skaly na pobreží. S poryvom vetra do mňa narážali nové a čisté vlny. Znova a znova som si premietala udalosti, ktoré zapríčinili zmenu v mojom doterajšom myslení. Čím viac som rozmýšľala, tým viac som si bola istá, že to bolo jediné správne rozhodnutie. Už nikdy sa nebudem báť. Boh mi dal skúšku, ktorá na mňa doľahla.

V priebehu rokov sa moja beznádej zmenila v niečo dobré – v túžbu poznať nádej vo svetle, ktorú mi nik iný nechcel ukázať. Keby som nemala vieru, neviem, ako by som prestála peklo vojny. Človek sa musí postaviť čelom neprávostiam a povedať: Nie, takto môj príbeh neskončí. Všetko na konci dobre dopadne a ak to dobre nedopadlo, ešte nie je koniec.

Nezachádzala som príliš do historických detailov a takisto dúfam, že tie, ktoré sa vyskytli, sú aspoň trochu správne. Poviedku som písala skôr ako oddych, než plnohodnotné literárne dielo. 

Autor: luckap (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Papierové kone: