Pokračování vaší oblíbené knihy či filmu - Forbidden Love • OurStories.cz ~ naše povídky

Autorkou povídky je MirrorGirl454.
Článek je ponechán v původní podobě, bez oprav.

01.12.2010 (12:00) • Souteze • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 493×

Forbidden Love

Zakázaná láska je tá najkrajšia a najvášnivejšia láska, aká existuje. Ale tiež je aj tou najbolestivejšou láskou na svete. Nič nebolí vaše srdce tak veľmi, ako pocit, že nemôžete byť so svojou vyvolenou. Nič vaše srdce netrhá tak veľmi, ako pocit, že nemôžete byť práve v tejto chvíli s ňou, nemôžete ju objať či pobozkať, nemôžete ju rozosmiať, nemôžete ju utešiť, nemôžete utrieť jej slzy z jej krásnych líc. Vaše srdce sa láme na malé kúsky a vy tomu nemôžete zabrániť.

Nič nie je pre umeleckú dušu lákavejšie ako táto láska. Každý umelec túži zobraziť ju. Poet túži napísať báseň, prozaik túži napísať poviedku, dramatik túži vytvoriť divadelnú hru. Ale najväčšmi túžia maliari po zobrazení lásky v podobe obrazu. Obrazu znázorňujúceho:

Lásku, ktorú k sebe cítia dvaja mladí ľudia.

Bolesť, ktorú cítia, keď si uvedomia, že nikdy nebudú môcť byť slobodne spolu. Spolu a šťastní. Bolesť, ktorú cítia pri každom odlúčení, nevediac, či svoju životnú lásku ešte niekedy uvidia.

Príbeh jednej takejto lásky sa podarilo maliarovi zachytiť na plátne. Bohužiaľ len sčasti. Nikdy nemal možnosť obraz dokončiť. Nedokončený portrét sa ale zachoval. Portrét zakázanej lásky, lásky poškvrnenej nenávisťou dvoch rodov, poškvrnenej krvou nevinných. Portrét Rómea a Júlie.

„Júlia? Vaša matka a otec by Vás radi videli,“ oznámila dojka Júlii.

„Prečo?“ spýtala sa Júlia.

„Dorazili Vaši nápadníci.“

„Povedz im, že o chvíľu prídem.“

„Dobre.“

O chvíľu už služobníci otvárali Júlii masívne drevené dvere a ona mohla vkročiť do rozsiahlej sály. V miestnosti okamžite utíchol všetok šepot a smiech a všetky oči sa zamerali na Júliu. A mali aj prečo. Júlia bola tou najkrajšou mladou dámou v celej krajine. Dlhé husté hnedé vlasy mala zapletené do vrkoča, z bledej anjelskej tváre jej svietili jasno modré oči a krvavo červené pery. Každý ale videl len tú povrchovú krásu. Júlia bola inteligentná a starostlivá. Rada pomáhala tým, ktorý nemali to šťastie ako ona a nemali dostatok peňazí na jedlo, oblečenia či slušné bývanie. Nezniesla pohľad na dieťa trpiace chorobami, bolesťou či hladom. Uvedomovala si, že každý deň vo Verone zomrie aspoň jedno dieťa či dospelý človek. Ale tiež si uvedomovala, že nie vždy umierajú na choroby či hlad. Už roky sa v tomto meste odohráva tichá vojna medzi dvoma rodmi. Medzi Montekovcami a Kapuletmi.

Tieto dva rody medzi sebou zápasili už večnosť. Ich nenávisť rástla každým dňom. Každý Kapuleťan čakal, kedy urobí nejaký Montek chybu a naopak. Občas nečakali ani na tú. Muži znásilňovali a poškvrňovali ženy z toho druhého rodu, muži sa navzájom vraždili. Najhoršie to bolo s deťmi. Od narodenia im vštepovali túto nenávisť a fakt, že vždy majú brániť česť svojho rodu, že život niekoho z druhého rodu nie je podstatný, nie je rovnako dôležitý.

Júlia pochádzala z rodu Kapuletovcov. Nebola ale jednou z podporovateľov tejto nenávisti, nebola ako jej otec. Hnusila sa jej už len myšlienka na to, že v jej rodnom meste sa ľudia navzájom vraždia, že ženy a deti nemôžu slobodne vyjsť na ulicu bez toho, aby sa báli o svoj život, že noc v tomto meste je oveľa nebezpečnejšia, ako by ste si mysleli. Že deti, malé nevinné deti, si navzájom vyhrožujú a ubližujú si, vedú medzi sebou tiché vojny.

Júlia sa s trhnutím vrátila späť do reality.

„Želali ste si ma vidieť, otče?“ spýtala sa.

„Áno, sadni si,“ odpovedal jej. „Dobre vieš, že tvoje osemnáste narodeniny sa blížia a každý očakáva, že si nájdeš vhodného manžela. A keďže si si zatiaľ nikoho nevybrala, postaral som sa o to ja.“

Dopovedal a kývol strážam, aby otvorili drevené dvere. Do miestnosti vstúpil vysoký, svetlovlasý muž v brnení. Pohodil plavými vlasmi a predstúpil pred Kapuleta. Uklonil sa, ako sa to patrí, ale potom svoju pozornosť venoval už len Júlii.

„Toto je Escalus. Je to veľmi významný a vplyvný Veronský princ. Máš to šťastie, že si ťa vybral za svoju budúcu ženu,“ oznámil Kapulet svojej dcére.

Skôr by sa dalo povedať, ako za svoju slúžku, pomyslela si Júlia

Všetci dobre vedeli, aký je Escalus k ženám krutý. Všetky jeho slúžky sa ho báli a dokonca aj chudobné ženy z okolia.

„Je mi to veľmi ľúto, otče, ale jeho ponuku budem musieť odmietnuť,“ povedala rozhodne Júlia.

„Prečo by si mala?“ skríkol Kapulet.

On jediný vnímal Escalusa ako vhodného manžela pre svoju dcéru. Nemyslel pri tom na to, aké peklo by potom mohla zažívať. Bol zaslepený predstavou budúceho „dokonalého“ života svojej dcéry.

„Pretože nikto nie je krutejší ako princ Escalus. Odmietam jeho požiadavku o sobáš a dúfam, že sa to nedotklo jeho cti a prepáči mi túto opovážlivosť,“ povedala Júlia a spýtavo sa pozrela na Escalusa.

Ale namiesto Escalusovej odpovede sa dočkala Kapuletovho kriku.

„Ty nemáš právo rozhodovať o tom, kto sa stane tvojím manželom! Som tvoj otec a ty moja dcéra. Budeš ma počúvať a robiť všetko, čo ti prikážem!“

„Je to môj život a moja voľba! Tak snáď mám právo zvoliť si, aký život chcem prežiť! Či sa chcem stať otrokyňou tyrana alebo prežiť normálny život po boku milujúceho manžela!“

„Mne je jedno, čo chceš! Vezmeš si, či sa ti to páči alebo nie! A týmto naša debata končí!“ povedal a odvrátil tvár od svojej dcéry.

Escalus sa len spokojne usmieval.

„Pani moja, ste pripravená ísť na ples? Váš otec a matka vás už čakajú v koči s pánom Escalusom,“ prišla sa Júlie spýtať slúžka.

„Áno. Oznám im, prosím, že o chvíľu prídem,“ odpovedala jej Júlia.

Slúžka odišla a Júlia sa ešte raz chcela obzrieť v zrkadle. Šaty z tmavého hodvábu sa jemne dotýkali dlážky a dokonale obopínali jej postavu. Boli ušité len pre ňu. Aj tak sa jej ale nepáčili. Bol to totiž svadobný dar od Escalusa. Na jej vkus boli príliš vyzývavé. Otec ju ale donútil obliecť sa do nich.

Vzdychla si a vyšla z izby. Zamierila k hlavnej bráne pred ktorou stál veľký kočiar. V kočiari sedeli jej otec a matka a pred ním na ňu čakal Escalus, aby jej pomohol ako „pravý gentleman“. Podal jej ruku a pomohol jej nastúpiť do kočiara.

Keď prišli do tanečnej sály zámku v ktorom sa ples konal, hudobný orchester už hral nádhernú hudbu a všetci tancovali. Boli tu všetci vyššie postavení. Dokonca aj niektorí Montekovci. Všetci sa ale správali slušne a preto sa nikto v túto noc nemusel obávať, že by sa strhla nejaká bitka.

Všetky dámy mali oblečené nádherné šaty a účesy hodné bohýň. Páni mali obleky a ležérne uhladené účesy. Všetci vyzerali rovnako. Všetci sa smiali a rozprávali vo falošnej pretvárke. Z vonku to všetko vyzeralo úplne neškodne, ale Júlia vedela, že toto všetko je falošné.

Pozorne si prezerala každého v sále až sa zastavila pri jednej tvári. Nesmial sa ani nerozprával. Bol zamĺknutý a na tvári mal nepreniknuteľnú kamennú masku. Okamžite vedela, že je rovnaký ako ona, že tiež cíti odpor ku všetkým v tejto sále. Zrazu sa ale pootočil a zbadal ju. Zaujala ho už na prvý pohľad. Jej výzor, ale aj jej správanie. Na všetkých sa pozerala s neskrývaným pohŕdavým pohľadom.

Tento okamih zničil Escalusov hlas, ktorý sa ozval pri Júliinom uchu:

„Byť Vami, Júlia, nezaoberám sa týmto mladým mužom už ani sekundu.“

„Prečo mi to hovoríte?“ spýta sa ho Júlia, ale nespúšťa zrak od záhadného muža.

„Je to Rómeo, Montekov syn,“ odpovedal jej Escalus, ale slová Montekov syn vyslovil ako urážku.

„ Nemali by ste súdiť ľudí podľa rodu.“

„A možno by ste Vy mali začať,“ odpovedal jej. „ Zmeňme ale tému. Smiem Vás poprosiť o tanec?“

Podal jej ruku a ona ju musela prijať. Naposledy sa obzrela za Rómeom, ako ho Escalus nazval a prerušila ich očný kontakt. Pozrela sa na Escalusa a nechala sa ním viesť do stredu sály, kde chcel tancovať. Na tvári mal víťazoslávny úsmev, chcel každému ukázať, komu Júlia patrí. Chcel, aby každý Veronský muž, Montek alebo Kapulet vedel, že Júlia je jeho. Tým, že prijala jeho ponuku na sobáš, sa stala jeho osobným majetkom. Znechutene sa na neho pozrela a on si jej pohľadu nanešťastie všimol.

„Nepáčim sa Vám?“ spýtal sa jej a začal s ňou tancovať.

„Nechcem, aby ste tieto slová pochopili tak, že som ich povedala so zámerom uraziť Vás, ale, ako by ste sa mi mohli páčiť? Ste krutý barbar!“ odpovedala mu nevinne Júlia, ale posledné slová povedala najchladnejším tónom, akým vedela.

„Nechceli ste ma uraziť!“ povedal ironicky.

Nahol sa k nej, aby jej mohol do ucha pošepkať:

„Až budete moja, až budete bývať v mojom dome, pod mojou strechou, za všetku svoju drzosť zaplatíte!“

Všetko toto vyzeralo, akoby jej chcel do ucha zašepkať kompliment. Celý ich rozhovor vyzeral tak nevinne. Nikto z ľudí v sále im nevenoval pozornosť, každý sa smial a ďalej tancoval. Každý okrem jedného, okrem Rómea. Všetko videl a všetko chápal.

Escalus sa jemne odtiahol od Júlie, ale nie natoľko, aby medzi nimi vznikla medzera. Zrazu hudba prestala hrať. Júlia mohla konečne od Escalusa ustúpiť a on, síce nerád, ju pustil. Uklonili sa. Júlia, stále sa nenávistne dívajúc do Escalusových oči, zrazu pri sebe začula tichú, ale aj tak príjemnú prosbu.

„Smiem Vás požiadať o ďalší tanec?“ spýtal sa jej Rómeo.

„Samozrejme,“ odpovedala Júlia a konečne sa na neho pozrela.

Doteraz netušila, komu odpovedala, ale keď sa otočila k Rómeovi, srdce jej, pre ňu zatiaľ z neznámych príčin, mierne poskočilo radosťou. Chcela sa mu ukloniť, tak ako sa na správnu dámu patrí, ale on jej to nedovolil.

„Nechcem, aby ste sa mi klaňali. Podľa môjho názoru sú ženy aj muži rovnocenní,“ povedal jej.

Len bez slova prikývla a začali tancovať.

Pomaly sa začali pohybovať do rytmu hudby a stále si pri tom pozerali do očí. Júlia úplne zabudla na to, že kúsok od nich stál nahnevaný Escalus, ale popravde povedané jej to bolo jedno. Hudba bola stále pomalšia až páry okolo nich, rovnako aj oni, začali len jemne prešľapovať. Oprela si hlavu o jeho hruď a on si ju nežne pritisol bližšie k telu. Cítila, ako sa, obrazne povedané, začína v jeho náruči vznášať. Obidvaja úplne zabudli na to, kde sú a že ich všetci okolo „nenápadne“ pozorujú, ale všetko im to bolo jedno. Dokázali vnímať len blízkosť toho druhého. Akoby sa poznali už odjakživa, akoby k sebe pasovali ako kúsky skladačky, akoby si boli naveky súdení...

„Musím Vás niekedy vidieť znovu,“ zašepkal jej do ucha.

„Aj ja Vás,“ zašepkala.

„Ale budeme sa musieť stretnúť tajne.“

„Kvôli Vám čokoľvek,“ zašepkala mu dychtivo.

„Viete, kde sa za mestom nachádza lúka?“

„Áno, občas tam rada zájdem.“

„O desiatej večer sa ples končí a o polnoci Vás, dúfam, na tej lúke nájdem,“ zašepkal a aj jeho hlas znel dychtivo.

„Dobre,“ odpovedala mu a hneď na to sa pieseň skončila.

Čakal tam na ňu a dúfal, že príde. Nebol si istý, ale niečo mu vravelo, že sa určite ukáže. A to niečo sa naozaj nemýlilo. Presne o pol noci vyšla na lúku a mesiac, ktorý bol v splne ju ožiaril. Od údivu zabudol dýchať. Síce na sebe mala len jednoduché šaty, aby ju nikto nespoznal, aj tak sa mu zdala krásna, ešte krásnejšia ako na plese. Pomalým krokom k nemu zamierila a on si mohol v mesačnom svetle pozorne prezrieť celú jej krásnu tvár. Dokonalé rysy a pokožka, hlboké bledomodré oči, a pery, také dokonalé pery ešte nevidel. Nad jej krásou znovu prestal dýchať. Ale v jej tvári a očiach videl viac, ako len nadpozemskú krásu. Videl dobrosrdečnosť, milosť, inteligenciu... Videl všetko, čo si ostaní muži na naj nevšímali. Konečne prišla až k nemu, do stredu lúky a on jej pošepkal:

„Ste ešte krajšia ako na plese. Dokonale ste si ulovila moje srdce.“

„Vy to moje takisto,“ zašepkala a on vedel, že je to pravda.

„Prosím Vás, venujte mi ešte jeden tanec. Ten na plese bol pre mňa príliš krátky,“ povedal.

„S veľkou radosťou.“

Začali pomaly tancovať, aj keď nehrala žiadna hudba. Nevadilo im to. Vychutnávali si blízkosť toho druhého. Cítila, akoby tancovali už večnosť, ale pri ňom bola pre ňu aj večnosť krátka. Obidvaja vedeli, čo k sebe cítia, aj keď sa poznajú sotva jeden večer. Láska si nevyberá...

„Musím Vás vidieť znovu, už ďalšiu noc!“ povedal jej, keď sa lúčili.

„Budeme sa musieť stretávať tajne,“ odpovedala mu.

„Mne to nevadí, hlavne, že Vás znovu uvidím!“

„Budem rada, ak sa stretneme znovu,“ zašepkala.

Takto to pokračovalo každú noc. Okrem tancovania sa začali spolu rozprávať a začali zisťovať, že majú veľa spoločného. Boli vlastne rovnakí. Obidvaja k sebe patrili a obidvaja to vedeli. Vedeli tiež, že takto nemôže zostať navždy, vedeli, že je to zakázaná láska. Nikomu by sa to nepáčilo, keby zistil, že Montekov syn a Kapuletova dcéra sa tajne stretávajú. Nechceli tento vzťah zničiť, ale vedeli, že to budú musieť urobiť. Dlho to odkladali, až sa jednu noc rozhodli naozaj to urobiť. Obidvaja ešte predtým, ako sa vydali na lúku, sa rozhodli urobiť to.

Nevedeli, ale, čo im osud prinesie...

Kráčala cez mesto. Bola rozhodnutá, že musí ukončiť to, čo má s Rómeom. Vedela, že to takto bude lepšie. Vôbec sa jej to ale nezdalo správne. Nikto by nemal zabraňovať dvom ľudom zamilovať sa. Každý má predsa nárok na lásku a vedela, že jej láska s Rómeom, je pravá, tá ktorú by mala zažívať do konca života namiesto tyranie pri Escalusovi. Chcela cítiť Rómeovu lásku, ktorá každým dňom, čo s ňou strávil, rástla. Chcela cítiť teplo jeho tela vždy, keď ju držal v náručí. Chcela sa dívať do jeho hlbokých očí a nechcela sa od nich odtrhnúť. Chcela držať jeho dlaň v tej svojej, sedieť spolu s ním na lúke v mesačnom svetle, chcela aspoň na chvíľu zabudnúť na všetky problémy, na všetko zlé, čo sa dialo okolo nich.

Bola taká zamyslená myšlienkami na Rómea, že si nevšimla záhadné kroky, kráčajúce za ňou po prázdnej Veronskej ulici...

Rómeo ju čakal na lúke a keď dlho neprichádzala, začal sa obávať. Vedel, že ak sa jej nič nestalo, prišla by. Niečo v jeho vnútri mu hovorilo, že je v nebezpečenstve a samozrejme, že to niečo sa nemýlilo. Utekal k Verone, utekal, čo najrýchlejšie mohol a obával sa len toho, aby neprišiel neskoro.

Za pár minút, lapajúc dych dobehol na Veronské námestie. Začal sa obzerať, či ju niekde neuvidí, ale v tej chvíli primrzol na mieste. Začul krik. Jej krik. Ten zvuk mu trhal nielen uši, ale aj srdce. Rozbehol sa za ním a zrazu krik ustal. Všade bolo mŕtvolné ticho a tentoraz, to nebolo len slovne povedané. Rozbehol sa smerom, kde naposledy počul jej krik a po chvíli prišiel do jednej z mnoha malých Veronských uličiek. Videl ju. Nehybne ležala na zemi.

„NIE!“ skríkol a rozbehol sa k nej.

Zistil, že ešte dýcha. To mu v mysli zapálilo malý plamienok nádeje. Ale nehorel dlho. Z Júlie sa každou sekundou strácal život. Rezná rana na krku bola priveľká a krv z nej tiekla prirýchlo a v obrovskom množstve.

„Nie! Nesmieš ma opustiť! Nie teraz!“

Pozrela sa na neho už spoly mŕtvymi očami. Nevládala, ale aj tak pomaly zdvihla ruku, aby ho mohla pohladiť po tvári. V očiach cítil slzy, ale nebránil sa. Pomaly mu začali stekať po lícach. Nazbierala posledné sily na to, aby mu ich zotrela.

„NIE! Neodchádzaj! Počuješ ma? Nesmieš!“

Akoby ho vôbec nepočúvala, usmiala sa na neho a zašepkala:

„Milujem ťa.“

Naposledy sa na neho pozrela, naposledy sa nadýchla a potom mu ochabla v náručí.

„NIE!“ skríkol.

Už sa úplne prestal brániť slzám a tie mu ako vodopády začali stekať po lícach. Akoby s ním súcitilo aj nebo, začalo pršať. Jeho slzy sa spojili s obrovským lejakom. O chvíľu bol už celý mokrý, ale nevšímal si to. Sedel vedľa nej a plakal.

„Nie! Nie!“ opakoval stále dookola, akoby si to ani neuvedomoval.

Jediné, čo dokázal vnímať, bola obrovská bolesť v srdci. Nikdy nezažíval také muky. Táto bolesť ho ochromovala a zároveň ohromovala svojou veľkosťou a silou. Spolu s Júliou zomrelo aj jeho srdce. A bez srdca človek nedokáže žiť...

Pomaly sa postavil a vzal si ju do náručia. Nevedel, kam ide, ale jednoducho kráčal. Po chvíli si už uvedomil, kde ide. Smeroval na ich lúku. Prišiel na lúku a presne v jej strede ju položil do mokrej trávy a kvetov. Ešte stále neprestávalo pršať.

Dlho sa rozhodoval, či ju tu má nechať samú, ale nakoniec predsa len odišiel. Neplánoval byť od nej preč dlho, chcel len na chvíľu zabehnúť do ich domu. Po pár minútach sa vrátil a v rukách niečo držal. Malú fľaštičku jedu.

„Milujem ťa. Navždy!“ zašepkal a potom ju jemne pobozkal na pery.

Pomaly sa napil z fľaštičky a po hrdle až k žalúdku mu začal stekať jed. Po chvíli ucítil ostrú bolesť, ktorá mu zaplnila myseľ. Chcel vykríknuť, ale niečo mu to nedovoľovalo. A po chvíli začala bolesť ustupovať. Kolená sa mu podlomili a on spadol na zem vedľa Júlie. Začal strácať vedomie, ale ešte pred tým ako zomrel, chytil Júliu za ruku. Pozrel sa na ňu a aj v tejto chvíli ho jej krása ohromovala. Zrazu sa mu začal začierňovať pohľad a po chvíli už videl len hustú čiernotu.

Takto mohli byť navždy spolu, nikto im už nemohol zabrániť v ich láske, nikto ich už nemohol rozdeliť...

Poznámka autora: Len by som chcela povedať, že tento môj príbeh asi skoro nič nemá spoločné so skutočným Rómeom a Júliou, ale to všetko je podľa mojich predstáv.

Autor: Souteze, v rubrice: Povídky » Jednodílné