OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Pomsta

15.11.2009 (16:00) • JoHarvelle • Povídky » Jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1289×

Pomsta

,, Nie, nie, nie, nie... ´´ opakovala som akoby mi to pomohlo. Čas späť nevrátim. ,, Nieeee, ´´ predralo sa mi z hrdla. No môj výkrik nenabral na očakávanej intenzite a podobal sa skôr na šepot.

Rukami som si objímala kolená a slzy mi striedavo padali raz na nohavice a raz do trávy. Sedela som na ,,našej´´ lúke a spomínala.

Znova som videla jeho tmavé, skoro až čierne oči. Vždy ich mal také žiarivé. No krásny obraz krásnych očí preťala iná spomienka. Videla som tie isté oči plné odhodlanie no aj strachu. Videla som celú jeho smrť. Na to nikdy nezabudnem, aj keby som žila akokoľvek dlho.

Znova som sa rozvzlykala a tentoraz som cítila, že je to posledný krát. Už nebudem mať silu na ďalší plač.

,, Mike, ja ťa pomstím, ´´ zašepkala som do ticha lúky. ,, Ešte neviem ako, ale pomstím ťa, to ti sľubujem. ´´ Pozrela som sa hore a čakala som nejaké znamenie, aj keď som vedela, že nepríde.

,, Pomstím našu lásku, ´´ zakričala som do neba, k nemu. A pozbierala som silu na posledné slzy.

*****

Predošlú noc som si veľa nepospala. Celý čas sa mi snívala presná prehrávka dňa, kedy zomrel Mike.

Červené oči, ktoré na nás vtedy hľadeli, ma strašia vždy keď čo i len klipnem očami. Každú sekundu ma prenasleduje ako sa Mike premenil a snažil sa ma brániť pred silným krvilačným upírom.

Neviem prečo ma Boh nechal žiť, keď Mike zomrel. Prečo stihli Peter s Davidom zachrániť len mňa? Keby prišli skôr alebo neskôr, boli by sme s Mikom spolu. A je jedno kde...

Pri raňajkách okolo mňa každý chodil po špičkách; nikto sa neodvážil čokoľvek mi povedať. Bolo mi ľúto maminej smutnej strhanej tváre. Otec mal celý čas sklonenú hlavu a David, môj brat, ani nevyšiel z izby.

Zhltla som len pár lyžíc musli, nemala som chuť na nič ale premohla som sa kvôli mame. A potom som odišla na ,, našu ´´ lúku..

Nemohla som ani pomyslieť, že by to odteraz mohla byť už len ,, moje´´ miesto. Vždy bude ,,naše.´´

Aj napriek tomu , že mi lúka pripomínala moju stratu, musela som mať súkromie. Potrebovala som si premyslieť zopár vecí.

Ako nájdem tú beštiu? Nie som žiadna výnimočná bytosť, len slabý človek. Nemôžem ísť po pachu, lebo necítim nič poriadne. Prečo nie som aj ja vlk? To nie je fér.

Neviem ako, ale znova som bola myšlienkami pri tom osudnom dni. Ak by som bola vlkolak, nemusel nikto zomrieť – len ten krvilačný zabijak.

Ani som si nevšimla ako mi zase začali padať slzy. Už som sa viac nemohla oddávať svojim plánom na pomstu ani hnevom. Cítila som len smútok, ktorý ma posledné tri dni neopúšťal. Mohla som sa skryť kam som chcela, vždy si ma našiel.

Zotrela som si a vstala som. Och, ako rada by som ležala v tráve a plakala, lenže dnes nemôžem. Dnes má Mike pohreb. Musím byť silná a prestať plakať, aspoň kým ma vidia rodičia a priatelia. Kvôli nim sa musím premôcť nech netrpia ešte aj pre mňa.

Celou cestou domov som sa snažila len zadržiavať slzy. Darilo mi to a začínala som si myslieť, že keby som si sľúbila, že už nebudem plakať, vydržím to.

No keď som sa prezliekala do čiernych šiat, zistila som, ako veľmi som sa mýlila. Slzy mi znova začali nezadržateľne tiecť.

Nevšimla som si, kedy vošla mama.

,, Zlatko, poď. Už je čas. ´´

Keď som sa nehýbala od zrkadla podišla ku mne.

,, Sally, je mi to...´´ no nedokončila, lebo som jej dala ruku na ústa. Viem to aj bez slov a ak to povie, nič tým nevyrieši. Tak mi aspoň utrela slzy a objala ma.

*****

,, aj keď bol mladý, ani Mikea smrť neobišla. Je to veľká tragédia najmä pre... ´´ počúvala som kňazov monotónny hlas pri prejave na Mikeovom pohrebe. Jeho hlas nebol smutný, skôr unudený. On neplače; on Mikea nepoznal; jemu nebude chýbať najbližší človek.

Och, aká som sebecká. veď je tu aj Mikeova rodina, jeho mama...

Pripravovala som svoje telo na ďalší príval sĺz. Až doteraz som sa držala, čo je vlastne zázrak.

No zrazu sa mi začali kňazove slová zamotávať. Počula som ich, ale nerozumela som ich významu. Rúcal sa mi svet pred očami. Posledné, čo som vnímala boli Davidove a mamine ruky, ktoré ma zachytili. Potom som už len padala do temnoty podo mnou.

*****

,, Sally, počuješ ma? ´´ ozýval sa z diaľky hlas.

,, Mike... ? ´´ spýtala som sa s nádejou. Možno boli posledné tri dni len jedna hnusná nočná mora.

Ale nie. Je to realita. Krutá realita.

,, Sally, odpovedz. Dcérenka, vnímaš ma? ´´ teraz som už spoznala mamu. Bol to jej hlas a hlas, ktorý som chcela tak počuť, bol v inom svete.

Aj keď som mamu vnímala, neotvorila som oči. Nechcela som ju vidieť, nechcela som vidieť nikoho, len si v hlave prehrávať Mikeovu tvár. No vedela som, že mama neodíde.

,, choď preč, prosím, ´´ zašepkala som a oči som naďalej mala zavreté. Cítila som jej pohľad a tak som dodala : ,, Som v poriadku, naozaj. Prosím, nechaj ma.´´

Začula som kroky a potom zatváranie dverí. Konečne som bola sama a nerušene som sa mohla oddávať žiaľu.

Dookola a donekonečna som sa pýtala sama seba : prečo ja? Ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi by som to nepriala. Tú tupú bolesť a tlak v hrudi, kde som kedysi mala srdce. Nevedieť kde je a kedy sa vráti. A ak sa vráti, už nikdy sa opäť nezrastie s telom.

Zaspala som ale nebol to pokojný spánok. V každom sne som cítila, že keď sa zobudím, príde ďalší záchvat plaču. Nechcela som to znova zažiť. Nech sa to skončí! Chcem pokoj... nemyslela som , že to niekedy poviem, ale chcem zomrieť...

S touto myšlienkou v hlave som otvorila oči. Bola tma a v celom dome ticho. Hodinky mi prezradili, že sú skoro dve ráno.

Vstala som a napodiv, vodopád sĺz sa už nespustil.

Nechcela som nikoho zobudiť, veľmi som sa snažila. Šla som, tak ako som bola – v pokrčených čiernych šatách, von z domu. Snáď som nezobudila Davida, no pri jeho dokonalom sluchu som si nemohla byť istá.

Smerovala som na ,, našu´´ lúku. Kam inam? Len tu som bola skutočne sama; len s Mikeom v spomienkach.

No nebola som dlho sama.

,, Sally, drahá. Uľahčuješ mi to. ´´ až som podskočila, keď som spoznala ten zamatový hlas. Otočila som sa a hľadela som do červených očí.

,, Nie. Ty to uľahčuješ mne. ´´ neviem, kde sa vo mne zobrala toľká odvaha.

Zasmial sa. ,, gratuluje. Bola si prvá, ktorá prežila stretnutie so mnou. A dokonca si prežila aj niekoľko ďalších dní. Je to zázrak. Len škoda, že to nebude týždeň.´´ Na chvíľu sa odmlčal a zamyslel.

,, Ale bol som dosť veľkorysí, keď som ťa nechal žiť až do pohrebu tvojho vlka.´´

,, Ó, stelesnenie dobra. Ďakujem ti, ´´ zašepkala som ironicky.

To ho očividne rozhnevalo. Zúril, že sa ho nebojím. Ale ja som za uplynulých dní spoznala toľko pocitov, že má strach už miesto neostalo.

,, Nebojíš sa ma, ´´ skonštatoval. ,, No uvidíme...´´ a doslova preletel ku mne. Zastavil sa tesne pred mojou tvárou a zopakoval : ,, Uvidíme. ´´

Vtom sa z lesa ozval zvuk, ktorý som teraz čakala najmenej, no zároveň som sa mu potešila. Obaja sme počuli vlčie zavýjanie, ku ktorému sa po chvíli pridalo ďalšie.

Takže David ma predsa počul. Len neviem, či mám byť vďačná.

Dostavil sa strach. Kde sú moje silácke reči o pomste? Až teraz som si plne uvedomovala, že nemám šancu.

Ale dostala som nápad. Musím tu beštiu zdržať, kým sem David a Peter neprídu. Musím vydržať aspoň dovtedy.

,, Počkaj, ´´ zašepkala som. ,, Mám snáď právo na poslednú modlitbu. ´´

Prekvapene na mňa pozrel. ,, Prečo? Nik ma o to ešte nežiadal.´´

,, Tak to budem znova v niečom prvá. ´´

,, Rýchlo, ´´ súril ma. ,, Nebudem tu celú noc.´´

Určite sa už blížia vlci, už len chvíľku. Mala som fakt šťastie, že súhlasil. Asi ma chce veľmi zabiť, keď ešte neodišiel.

,, Stačí, ´´ zavelil a sklonil sa k môjmu hrdlu. Prepadla ma panika. Čo ak to nestihnú? Čo ak ujde, kým prídu? Nevadila by mi zbytočná smrť, veď to som chcela. Ale vadila by mi nedokončená pomsta.

Cítila som ostrú bolesť v krku a aj to, ako mi odchádza krv zo žíl. No netrvalo to ani sekundu, keď odo mňa odtiahol pery. Prečo ma nezabije? Prosím, nech sa skonči moje trápení – fyzické aj psychické.

Posledné, čo som videla boli dvaja obrovský vlci, ktorý dorazili. Na lúku.

Podarilo sa mi to! Podarilo... vlci nás pomstia.

Už som nevidela záverečný boj, cítila som len prudší vietor aj keď bolo bezvetrie. Upír mi preťal hrdlo a ja som odlietala zo svojho tela.

,, Mike, ´´ zašepkala som a moja duša letel v ústrety jej jedinej lásky.

Autor: JoHarvelle (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta: