OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Posledné slová pred smrťou?

31.10.2010 (19:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Jednodílné • komentováno 12× • zobrazeno 1868×

...V jednej chvíli som žila svoj obyčajný život. Rozprávala sa s priateľkami. Smiala sa ako bláznivá...

Na chvíľu som spokojne zavrela oči a keď som ich znovu otvorila, okolo mňa nebolo nič iné, ako len oslepujúca bieloba. Na chvíľu ma to ohromilo, ale ten pocit netrval dlho. Začala som sa zmätene obzerať okolo seba, ale nedokázala som určiť, či som v nejakej miestnosti, alebo v inom priestore. Zrazu sa pri mne niečo tmavé mihlo. A potom znovu a znovu. A potom, skôr ako by som si stihla niečo všimnúť, uzatvorili okolo mňa kruh nejasné čierne postavy. Po chvíli sa mi podarilo zaostriť a pohľad na nich mi vyrazil dych. Všetci vyzerali tak odlišne a pritom tak rovnako. Nemohli mať viac ako 16, ale aj tak vyzerali, že ich duše sú staršie ako ich telo. Všetci mali trochu dlhšie čierne vlasy, oči mali celé čierne, dúhovky aj bielka, okolo nich mali mierne vystupujúce čierne žilky, ktoré vyzerali ako korienky rastlín, v tvárach mali divoký zvierací pohľad a doslova sa na mňa pozerali ako na korisť. Ale vôbec sa nehýbali. Ich pocity mi dávali najavo len ich výrazy ich tvári. Ani jeden sa nepohol, nenadýchol ani neuhol pohľadom. Zrazu sa dvaja z nich odstúpili, aby ďalší mohol vojsť ku mne do kruhu. Bol iný ako ostatný. Oči mal skoro normálne, len ich farba bola znepokojujúca. Oslepujúcimi modrými očami si ma prezeral. Myslela som si, že na tomto mieste je nemožné, aby fúkal vietor, ale zrazu mi začal jemne pofukovať okolo vlasov. Na tomto vetri nebolo nič normálne. Zrazu ten záhadný zmizol a objavil sa za mnou. A potom sa nadpozemskou rýchlosťou premiestnil na moju pravú a potom na moju ľavú stranu. A potom sa znovu objavil predo mnou a mne sa pri pohľade do jeho očí podlomili kolená. Zrazu zmizol a ja som ucítila jeho mrazivý dych na krku.

„Tvoja smrť ťa čaká bližšie, ako si myslíš,“ zašepkal mi do ucha krásny hlas.

A potom sa všetko začalo mihať v neusporiadanom chaose obrazov, až kým sa to všetko znovu neustálilo a ja som si uvedomila, že som v nemocnici. Všade pobehovali lekári a na stoličkách a lavičkách sedeli chorý pacienti.

„Prepáčte mi... Prepáčte... Haló!“ snažila som sa rozprávať s ľuďmi, ktorí boli najbližšie pri mne, ale nikto mi nevenoval pozornosť. Prehliadali ma tak dokonale akoby som tam ani nebola. A zrazu sa otvorili nejaké dvere a z nich vybehli lekári a pár sestričiek s posteľou na kolieskach a kričali na ostatných:

„Pomóc! Máme tu dievča s ohrozením života!“

Vrútili sa do operačnej sály a mňa niečo ťahalo za nimi, akoby niečo chcelo, aby som vedela, kto leží na tej posteli. Rozbehla som sa za nimi, ale keď som ich v operačnej sále dostihla a uvidela, kto je posteli, stislo mi srdce, začali sa mi potiť dlane, tep a dych sa mi začali zrýchľovať dôsledkom strachu. Na posteli ležalo moje telo. Mykalo sa a zvíjalo v obrovských bolestných kŕčoch a krik, ktorý sa mi dral z hrdla, mi trhal uši. V žilách mi stuhla krv, keď som zbadala obrovskú ranu na krku z ktorej sa v obrovskom množstve liala krv. Nedokázala som sa na to viacej dívať a preto som sa rozbehla. Bežala som čo najďalej a potom som zastala. Uvedomila som si, že som na prázdnej chodbe, nikto okrem mňa tam nebol. Všetky tri svetlá blikali a potom naraz zhasli. Ostala som v tme a nepočula žiadny zvuk. A potom sa svetlá znovu zasvietili, ale stále blikali. Na chrbte som cítila niečí pohľad a preto som sa otočila. Stál tam ten chlapec z kruhu, ale tentoraz vyzeral inak. Vyzeral ako tí, čo nás vtedy obkľúčili, ale predsa len inak. On vyzeral oveľa nebezpečnejšie. Čierne vlasy mal strapaté, oči úplne čierne a v tvári mal divoký krvilačný výraz. Po brade mu stekal malý pramienok rubínovej krvi. Mojej krvi...

_

S trhnutím som sa zobudila a dezorientovane sa poobzerala okolo seba. Jediné, čo som videla bola tma. Po chvíľke si moje oči navykli na tmu a preto som mohla rozoznať aspoň obrysy. Videla som svoju veľkú skriňu, poličky a môj stôl, na ktorom som mala položenú vežu a stojanom s miliónom cd- čiek. V mysli som sa začala utešovať, že to všetko bol len sen. Len obyčajný sen, ktorý ma prenasledoval už päť nocí za sebou. Pomaly som vstala z postele a zamierila do kúpeľne. Chvíľu som nechala tiecť studenú vodu a potom som sa ňou opláchla. Keď som sa potom narovnala a pozrela do zrkadla, takmer som vykríkla. V zrkadle som za sebou videla mne už známu postavu. Postavu chlapca z kruhu. Rýchlo som sa otočila, ale nikto za mnou nebol. Pokrútila som hlavou a usúdila, že ešte asi snívam.

_

Vstala som a pomaly sa obliekla, zabehla do kúpeľne umyť sa a potom do kuchyne. S nadšením som otvorila chladničku, ale úsmev mi na tvári okamžite zamrzol. Nič v nej nebolo. Bola som sama doma a musela som si ísť sama nakúpiť. Kým som šla po schodoch, začula som zvuk, vchádzajúci z mojej izby. Dvere boli otvorené dokorán, ale ja som si bola istá, že som ich predtým zatvárala. Začala som si uvedomovať, čo za zvuk to vlastne počujem. Bola to moja obľúbená skladba Sunshine z albumu The Betrayed od LostProphets.

„... tam, kde nesvieti slnko, nájdete mňa... nájdete ma v pohode, tam kde nesvieti slnko... slza lásky vnútri, ktorá sa viaže na mňa, ktorá ma viaže na vás, na váš druh... mohol som odísť z denného svetla a ja budem rád v tme, rozoberať sa v častiach, ktoré ste vykonali, ktoré ste zachránili...“

„... chcem sa pozerať, ako prechádzate vyplakaný vodopád.... pomsta nebude nikdy v poriadku, ale ja tancujem v noci... len hrať jednu hru sám...“

„... príbehy, ktorá tkám... len ma nehnevajte... pretože raz sa moje zuby zahryznú do vašej kože... môžem vás uhryznúť do hriechu... chaosom... teraz ste sa trápili...“

Rozbehla som sa do izby, ale nikoho som tam nenašla. Vypla som cd a radšej čo najrýchlejšie vybehla z domu. Pomaly som kráčala ulicou smerom k obchodu a obzerala som okolo seba. Bolo to čudné. Nikde nikoho, všade mŕtvolné ticho, ale najbizarnejšia bola obloha. Mala zmes tmavo modrej a čiernej farby a v tom kúsky šedi. Dneska malo byť teplo, v počasí nehlásili nič o tom, že by malo pršať. Zamračila som sa a dúfala, že sa nerozprší skôr, ako prídem domov. Zrazu som za sebou začula niečie kroky. Otočila som sa, kroky ustali, ale nikto za mnou nestál. Pokrútila som hlavou a znovu začala kráčať. Začal fúkať neprirodzený studený vietor a ja som nemala na sebe ani sveter. Striaslo ma od zimy, ale ja som mala pocit, že to nie je len zimou. Cítila som na sebe niečí pohľad. Znovu som za sebou začula niečie kroky, znovu som sa otočila a znovu za mnou nikto nestál. Začala som byť nervózna a preto som zrýchlila krok. Kroky za mnou ustali, ale niekto ma stále sledoval. Ak by ma tu niekto napadol, nikto by ma nepočul kričať a nikto bi neprišiel pomôcť. Už som bola len pár ulíc od obchodu, keď som za sebou znovu začula kroky, otočila som sa a nikto tam znovu nestál. Keď som sa ale otočila späť a chcela pokračovať ďalej, zbadala som ho priamo pred sebou. Stál tak blízko, že som cítila jeho mrazivý dych na tvári. Znovu som sa začala v jeho očiach dopiť, ale jeho výraz tváre ma okamžite prebral. Takmer úplne sa podobal na chlapca z nemocnice, až na tú krv a oči. V tvári mal výraz krvilačného tvora a keď prehovoril, mohla som dokonale vidieť jeho biele tesáky.

„Konečne sa s tebou môžem stretnúť osobne.“

Začala som cúvať, ale nespustila som z neho oči. Môj strach mi nedovoľoval uhnúť pohľadom. Posúval sa spolu so mnou a na tvári sa mu usadil diabolský úsmev.

„Prečo predo mnou neutekáš?“ spýtal sa ma naoko urazene.

Aj napriek obrovskému strachu, ktorý vo mne rástol každou sekundou, som sa prinútila povedať:

„Mala by som?“ môj hlas znel hrozne priškrtene a on sa mu len zasmial.

„Áno! Mala by si! Ja som predátor a ty si moja korisť! Tak prečo nebežíš? BEŽ!“ skríkol na mňa a ja som ho poslúchla.

Otočila som sa mu chrbtom a začala utekať. Za sebou som počula jeho diabolský smiech a to ma nútilo bežať ešte rýchlejšie. Nevedela som, kde bežím, jednoducho som bežala. Zrazu som pri svojom uchu začula jeho tichý nebezpečný šepot:

„Tak bež! Bež rýchlejšie! Inak mi neutečieš!“

Zdesene som vykríkla, ale neprestávala som bežať. Zrazu som okolo seba zbadala biele steny a prestala som utekať. Uvedomila som si, že som uprostred nejakej stavby. Ešte nebola dokončená, nemala okná ani dvere, len otvory.

„Prečo nebežíš ďalej?“ začula som pri uchu jeho hlas a začala sa okolo seba zdesene obzerať.

Zbadala som schody  vedúce na poschodie a vybehla som po nich. Bolo ešte nedokončené, ani strop nebol urobený, takže bolo vidieť všetky dosky a trámy. Znovu som sa začala vystrašene obzerať okolo seba. Nikde som ho nevidela, keď som zrazu za sebou začula jeho hlas.

„Aj tak si mi neutiekla.“

Znovu som vykríkla a otočila sa. Nebol tam. Okolo mňa sa mihlo niečo tmavé a potom znovu a znovu. Zdesene som sa otáčala, až sa mi nakoniec zakrútila hlava. Podlomili sa mi kolená a začala som padať na zem, ale nedopadla som. Studené silné ruky ma stihli chytiť skôr, ako som mohla dopadnúť na zem. Pozrela som sa na neho a okamžite som skríkla:

„Pusti ma!“

Na moje prekvapenie to naozaj urobil. Postavil ma na nohy a zmizol. Začala som sa obzerať okolo seba, keď sa nado mnou ozvalo:

„Tu hore.“

Pozrela som sa tam a naozaj tam bol. Čupel na trámoch ktoré boli pozdĺž celej strechy.

„Páčili sa ti moje sny?“ spýtal sa ma zrazu.

Hlas sa mi zasekol v hrdle. Nedokázala som povedať jediné slovo, začalo sa mi ťažko dýchať a srdce mi začalo byť ako splašené.

„Nie! Ty... Ty nemôžeš byť predsa skutočný!“ dostala som zo seba nakoniec. Môj hlas znel silnejšie, než som sa v tej chvíli cítila.

„Prečo by som nemal byť? Som! A ty to vieš...“ povedal a začal sa smiať.

„Si... si blázon... šialený...“ zakričala som na neho.

Prestal sa smiať a pozrel sa na mňa. Mal taký divný pohľad... Oči mu okamžite stmavli, okolo nich sa mu vytvorili malé žilky a v tvári mal divoký výraz. Presne tak ako v tom sne. Nadpozemskou rýchlosťou zoskočil z trámu, pribehol ku mne a prirazil ma k stene. To všetko sa stalo za menej ako jednu sekundu.

„Áno, som šialený. Ale šialený túžbou po tvojej krvi!“ zašepkal mi do ucha.

Snažila som sa mu vykrútiť, ale jeho zovretie bolo hrozne silné.

„Posledné slová pred smrťou?“ spýtal sa ma ironicky.

Môj strach bol obrovský, ale moja hrdosť nad ním zvíťazila a drzo som mu odpovedala:

„Dúfam, že zhniješ v pekle!“

„Dovtedy prejde veľa času,“ odpovedal mi úplne pokojne.

Zrazu som ucítila jeho pery na mojom krku. Zavrela som oči a pripravila sa na bolesť.  Nemusela som dlho čakať. Bolesť ma okamžite zasiahla a ochromila mi telo. Kolená sa mi podlomili a telo mi začalo ochabovať. Pred očami sa mi začalo začierňovať a v tele som mala stále menej a menej krvi. Naposledy mi zaznel Ianov hlas v hlave a potom už nebolo nič, len nekonečná prázdnota...

„... budem ten jeden, pod slnkom... chcem zavrieť všetky dvere, prežiť pod mojou podlahou... zradil som.... vaša skaza...“

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Posledné slová pred smrťou?: