OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Real life - Zúfalstvo



Real life - ZúfalstvoAutorkou povídky je Gaul.
Článek je ponechán v původní podobě, bez oprav.

Zúfalstvo

 

Mladá žena sa zobudila na príšernú bolesť hlavy, ležala na vlhkej pôde pokrytej hnijúcimi listami. Snažila sa podoprieť rukami s úmyslom vstať a dezorientovane otáčala hlavou, hľadala čokoľvek povedomé, no márne. Akoby aj mohla, keď si nedovidela na vlastné ruky? Odpoveď je jasná, nemohla.

Pozviechala sa a vstala pričom sa s ťažkým dychom opierala o blízky strom. V hlave jej prebehla myšlienka, že ak by ju teraz niekto videl, musel by si myslieť, že je nejaký opilec po ťažkej noci. V skutočnosti sa nejako tak aj cítila, ale z čoho? Posledné na čo si z včerajšieho večera spomína, je to ako hľadala kľúče v kabelke a dutý zvuk padajúcej laty na zem. A potom? Len tma. Ale prečo by ju niekto, čo? Unášal? Veď to je hlúposť. No aj tak ju s toho zistenia nepríjemne striaslo od strachu. Cítila ako sa jej rozklepali kolená. Kôru stromu stisla prstami ešte silnejšie a privrela zúfalstvom oči. Tento sled zistení ju prinútil zabudnúť na bolesť hlavy. O to horšie bol vstup späť do reality. Kvôli rozmazanému obrazu pred očami a labilnému žalúdku sa z lesa pokúšala vymotať až do svitania, bohužiaľ, aj tak márne.

Bola azda ešte hlbšie v lese, zlomene klesla na kolená a začala vzlykať do dlaní. Slzy ju nepríjemne štípali na vysušených perách. Vraví sa, že nádej umiera posledná a ona sa tej svojej už vzdávala. Nikdy nebola nejaká silná osobnosť a práve to by mala teraz zmeniť.

„To je ono, vziať situáciu do vlastných rúk.“ Plačlivý hlas vystriedal hlas plný odhodlania. Túto vetu jej opakovala mama snáď každý deň a ona mala po prvý krát pocit, že vie ako to myslela. Prudko vstala až sa jej zakrútila hlava. Vystrela ruky v snahe udržať rovnováhu, vďaka bohu tento krát úspešne. Asi by už nezniesla ďalšie rany na dlaniach po pádoch spôsobených hlavne otrasom mozgu. V prvom rade by mala nájsť vodu. Od otca vedela, že ak pôjde po prúde potoka, niekam sa určite dostane. Jeden krát jej to už aj zachránilo život, no to bola desať ročná a stratila sa v lese pri dome, nie niekde v džungli z ihličnatých stromov. Obaja jej rodičia boli veľmi vzdelaný a snažila sa ju všemožne pripraviť na svet tam vonku a nie pri maminých sukniach. Poväčšine ju to nanajvýš otravovalo, teraz sa to zdalo veľmi opodstatnené. Ktovie, či ju teraz hľadajú. No ako ich pozná, určite už zvolali celú armádu hľadačov- dobrovoľníkov, kde patria aj oni. To je nápad, kričať, musí kričať. Skúsila to, no z jej hrdla sa vydralo len pridusené ryčanie. Krk jej začal zvierať nepríjemný pocit spôsobený smädom. Doteraz ho úspešne ignorovala, no ako sa zdá pokus volania o pomoc sa nevyplatil. Nastražila uši, či niečo nezapočuje a naozaj v diaľke bolo počuť hučanie vodopádu. Bolo to veľmi slabé ale bolo to tam.

Vydala sa smerom za zvukmi a opatrne našľapovala na lesnú pôdu. Po doterajšej ceste videla už mnoho pascí na lesnú zver, pravdepodobne od pytliakov. Znovu musela ďalšiu prekročiť a jednou časťou mysle sa nad tým pozastavovala. Nechápala ako môže niekto tak kruto mučiť nevinné zvieratká.  A pritom, aj ona bola teraz ako oni. Ustráchané a bezmocné dievčatko s vedomím, že ak nenájde pomoc, zomrie. Dodalo jej to ešte viac odhodlania a presvedčenia, že sa musí dostať von z lesa. Spravila jeden z posledných krokov k brehu rieky, či skôr potoka, no zrazu stratila pevnú pôdu pod nohami. Podala, nechápala ani čo sa to deje. Dopad bol tvrdý, ale zistenie, kde sa nachádza bolo ešte tvrdšie. Práve spadla do päť metrovej medvedej pasce.

Celé tri dni trpela hladom a ukrutným smädom. Prsty mala krvavé, už ani nevedela čo sú to nechty. Márne sa snažila vyškriabať po vlhkej zemine hore jamou, iba čo si doráňala ruky. Pokúšala sa nespať, pretože už by sa ani nemusela zobudiť. V jednom smere, by to bola neskutočná úľava, no v tom ďalšom, nechcela spraviť tú radosť ani sebe a ani tomu prekliatemu únoscovi. A hlavne, jej mama by sa určite zbláznila. Týmito úvahami sa zaoberala väčšinu času. Ďalší bod na jej programe bolo bádanie o tom, čo kedy komu urobila, že musela skončiť opustená, bez jedla a vody v lese. Jedinými jej spoločníkmi boli starý chrúst a zúfalstvo, s ktorého si takmer trhla vlasy. Nádej na prežitie a to, že ju v tomto pekle niekto nájde už dávno pochovala tri metre pod zem. Vzdala sa prakticky všetkého. A práve toto jej trýzniteľ chcel. Odosobniť ju od všetkých pocitov okrem jedného. On tiež na vlastnej koži pocítil aké je to, keď ste zúfalí, spravíte čokoľvek. Aj to nemožné. Videl to v jej očiach keď pristúpil k pasci, boli bez lesku, bez radosti a istým spôsobom mu pripadali zmierené. Vzdala sa až neuveriteľne rýchlo a ľahko, bolo to smiešne práve ona mu pripadala najtvrdšia, najodolnejšia. Avšak znovu sa potvrdilo pravidlo, že zdanie klame. Železná maska muža nad pascou sa zmenila na škodoradostný úsmev. No úsmev, skôr to bol úškrn. Hnusný a diabolský čo mrazil hlboko v kostiach. Žene to bolo fuk, hlavne, že je niekto živý pri nej. Úlavne si povzdychla a zatvorila oči. Jej telo si konečne mohlo oddýchnuť, zaspala. Muž videl ako jeho obeť dopadla po svojom nočnom výlete. Bola doudieraná, jej koža sa zdala už na prvý pohľad suchá a dehydrovaná. V tom si uvedomil akú veľkú chybu urobil. Veď mohla zomrieť ešte prv ako by dosiahol svoj cieľ, ako len mohol byť taký hlúpy.

Hodil do jamy lano, ktoré mu doteraz sídlilo na ramene a uchytil ho o mohutný strom asi o meter ďalej. Uchopil ho pevne do oboch rúk a opatrne sa spúšťal dole za bezvládnou ženou. Surovo ju schytil za ruku, prehodil si ju cez plece a vyšplhal sa hore. Z nevládnym telom v náruči sa ponáhľal k svojmu Jeepu. Zakopával sa na konároch a rozkopával nahromadené lístie. Keď konečne prišiel k autu hodil ženu na zadné sedadlo a jej bezvedomie posilnil chloroformom. Sám si sadol na sedadlo vodiča a vyštartoval smer mesto. Chvíľu blúdil po tmavom lese, no nakoniec aj tak našiel mestskú nemocnicu. Zaparkoval, odišiel do budovy kde si na seba vzal lekársky plášť a cestou späť k autu vzal ešte nosidlá na kolieskach. Prudko otvoril dvere a schmatol členky nič netušiacej ženy v bezvedomí. Silne trhol až ženina hlava narazila zátylkom na stupienok auta. „Do riti!“ Muž zlostne zaklial a skontroloval škody na svojej obeti, našťastie preňho okrem pozostatkov z lesa nemala žiadne ďalšie zranenia. Potom ako ju vyložil na nosidlá prudko do nich sotil. Tie vyrazili vpred až na kamienkoch mierne poskakovali. Zastavili ich schody, pri náraze sa prekotili na bok a žena zostala zakliesnená pod nimi. Okamžite sa všade strhol chaos a ľudia kričali o pomoc pre tú neznámu ženu. „Typická reakcia.“ Pomyslel si muž zlomyseľne, zatiaľ čo ostatný bežali pomáhať žene. On už nasadal do auta a doslova raketovou rýchlosťou vyštartoval preč z nemocničného parkoviska, z úmyslom pripraviť všetko pre druhú časť svojho diabolského plánu. To žeby neuspel si ani náhodou nepripúšťal, vyšlo mu to predsa predtým už nespočetne krát.

V nemocnici sa žena prebrala z osloboďujúcej temnoty a so značným zdesením v očiach si prezerala škody na svojom tele. Doktor jej v skratke povedal ako ju našli zavalenú nosidlami pred nemocnicou a omámenú nejakým svinstvom, ktorého meno poznala len z kriminálok. Všetci, policajti aj zdravotníci neustále vyzvedali čo si pamätá. Najprv zaryto mlčala, no už jej všetky tie otázky liezli poriadne na nervy.

„Slečinka, no ták. Už nám konečne prezraďte čo si pamätáte, veď ako inak máme chytiť toho čo vám to urobil. Vaši rodičia vraveli, že drogy ste nebrali a navyše chloroform sa používa pri únosoch, takže mus...“ Stále do nej hučali to isté. Nevydržala to a zúrivo ho prerušila. „Ste normálny?“ Bola to skôr rečnícka otázka. „Nie jasné, že nie ste. Akoby ste mohli, však? Prestaňte mi už konečne znepríjemňovať život a tak isto aj mojej rodine. Stalo sa? Stalo. Tak už s tým konečne prestaňte! Nemá to cenu a navyše... Navyše to ani nechcem.“ Hlasné povzdychnutie ukončilo jej monológ. Detektív na ňu len znepokojene zazeral. Bolo jej to značne nepríjemné a tak svoju tvár odvrátila do vankúša. Počula už len ako sa tým zvedavým chlapom zabuchli dvere. Ďakovala Bohu, že už ju konečne nechal na pokoji, pri troche šťastia na stálo. Jej vytúžený klud však netrval však netrval príliš dlho, pretože do jej dočasného domova vstúpila mama. Bola naštvaná už na prvý pohľad dcérinym chovaním. „Kto by si pomyslel, že pán detektív sa pôjde žalovať, však?“ Mama len jemne pokrútila hlavou a dcérinu otázku ignorovala. „Nepovieš to ani mne?“ Práve teraz mala osoba pred ženou na lôžku nádej v očiach. Bolelo ju, že tú iskru bude musieť uhasiť, no odkaz, ktorý našla pred pár hodinami vo svojej teniske vravel jasne. Ak nechceš mať na rukách niekoho krv, nikomu nič nehovor. Ešte teraz mala v mozgových bunkách vpálenú vetu čo následovala za odkazom. Ešte to neskončilo, teš sa, aj sa teším na teba. Keď dočítala tento list, chcelo sa jej všetko. Plakať nad svojím osudom a smiať sa nad tým neskutočným klišé. Jej emócie sa točili ako na kolotoči. Od samovražednej až po tú ľútostivú. Neľutovala však seba, ale jeho a neustále myslela na to, čo ho asi dohnalo k tomuto činu. Pretože teraz už bola kludná len len, že nezačala znovu kričať. Zhlboka sa nadýchla a po dopočítaní do desať, čo malo skôr opačný účinok ako ten ukludňujúci, riekla rovno do očí svojej matke. „Mami, vieš, nechcela som to nikomu hovoriť, boli by to zbytočne len ďalšie vyšetrenia.“ Matka sa tvárila nanajvýš nechápavo. Povzdychla si. „Mami ja si z toho dňa proste nič nepamätám. Chápeš?“ Pokrútila hlavou na znak súhlasu. „Zavolám doktora, srdiečko.“ Chystala sa k odchodu, no ona to nechcela a navyše vedela, že by to bolo zbytočné, veď svojej mame klamala. Ona si to pamätala. Až na pár chvíľ kedy má okno, vie presne čo s ňou ten muž porobil. Chytila mamu za ruku a s prosíkom v očiach ju zastavila. „Mami, prosím, nie.“ Škoda, nezabralo to.

S vedomím, že jej vlastná matka sa postavila proti nej práve v tej chvíli, čo prešla dverami na dlhú lekársku chodbu, sa zdvihla z postele. Zatínala zuby, aby jej z úst neunikali bolestivé syknutia. Rýchlo nahádzala osobné veci do cestovnej tašky, vyzliekla sa z nemocničného anjela a hodila na seba športové oblečenie, predsa len na útek z nemocnice sa mini sukňa a topánky na podpätkoch moc nehodia. Pootvorila dvere tak, aby nevrzli a do vzniknutej medzery vpasovala svoju hlavu. Vydýchla si, chvalabohu pre ňu a žiaľbohu pre ostaných bol čistý vzduch. Vykĺzla z izby popri stene a zamierila k východu. Na schodoch z nemocnice sa ešte naposledy obzrela a očami začala hľadať miesto, kam by sa zašila. Les. To je ono. Les je presne miesto, kde sa dá schovať, až na to, že naposledy z neho očividne nevyšla po svojich. Fú, tak táto myšlienka jej pred oči sotila spomienku na úlavný pocit, keď videla muža nad pascou. Keby vtedy vedela, tak... Tak čo? Há? Vyhrabala by si jamu alebo tunel ako krtko aby sa schovala? Hystericky sa usmiala, asi ťažko a navyše, keby bolo keby... Asi tak. Nemá zmysel nad tým dumať, teraz je dôležitejšie, to ako sa ho zbaviť. Toho otravného chlapíka, čo jej očividne nedá pokoj, pokiaľ nedostane to čo chce. A možno je to jeden z jej pacientov. Možno, alebo len nejaký iný šialený psychopat, čo nevie čo so sebou. Zrazu ju pochytil bezdôvodný hnev na svoju tvrdohlavosť. Ak by vtedy poslúchla mamu a nestala sa z nej Dr. Susan Drawnová, mohla by teraz pokojne piť kávu zo svojou najlepšou priateľkou Lucy. Presne pred takýmito prípadmi ju ona aj jej mama varovali. „Psychiatrička a ešte aj pre zločincov? Sue, veď ťa hocikedy môže jeden z nich zabiť alebo ti ublížiť. Zbláznila si sa?“ Pred tým za tieto slová zabuchla mame dvere pred nosom a týždeň sa s ňou nerozprávala. Teraz jej tie slová duneli v hlave spolu s tisíckami výčitiek.

Spoza stromu sledovala ako jej mama so zdeseným výrazom rozrazila dvere. Následne sa po parkovisku rozliahlo zúfale volanie. „Sue, Sue, no tak. Vráť sa. Žiadneho doktora nezavolám. Prosím, Sue, vráť sa mi späť.“ Aj z tadeto videla ako sa postaršej žene kotúľali dole lícami krokodílie slzy. Mrzelo ju to, vykročila a chcela mamu zovrieť v náručí a oznámiť jej, že nikam nejde, že ostáva s ňou a to všetko bol len omyl. No list únoscu ktorý mala vo vrecku akoby začal vážiť tonu, prikoval ju na mieste. Zúfalú potrebu po objatí vystriedal tvrdý cynizmus. „Prepáč, mami. Nariekaj koľko chceš, je mi to fuk.“ Predniesla do ticha lesa a vykročila preč. „Ideme domov.“ Oznámila svojim nohám.

Pravdepodobne to bola len ochrana mysle pred citovým zrútením sa, pretože ako náhle stratila z očí nemocnicu, cynizmus ju rázom prešiel. K domu jej to trvalo ani nie hodinu. Sedatíva, ktoré do nej predtým napchali jej cestu značne znepríjemňovali a sťažovali, no nemienila sa vzdať. Nie teraz, keď zradila svojich rodičov a ohrozila ich na životoch. Vrazila do domu ako veľká voda a z poličky pri dverách schmatla kľúče od auta. Bolo to malé auto, no veľmi šikovné. Tašku hodila na sedadlo spolujazdca. Až teraz si všimla papier prilepený na volante. Hotel River izba č. 214. Nevidela dôvod ísť tam, nakoniec ju však jeden rozumný napadol. Chce to skončiť. Naštartovala a vydala sa za svojou nočnou morou.

Bol to malý útulný hotel, nevyzeral ako jeden z tých pajzlov v meste. Tento bol pri pobreží a vyzeral celkom novo. Na recepcii sa spýtala na izbu 214 a ostatné šlo celkom ľahko. Po schodoch hore na druhé poschodie a po dlhej chodbe až na koniec. Teraz už stále pre dverami a posledný krát vydýchla než zaklopala. Nič sa neozývalo a tak do nich mierne zatlačila. Podarilo sa, otvorili sa a ona vošla váhavo dnu. Dvere sa za ňou  s buchnutím zavreli a jej sa začala zmocňovať panika. Rozbehla sa k nim, no v strede izby sa o niečo potkla. Spadla na zem a začala si trieť ruku na ktorú dopadla. „Kam mi utekáš?“ Ozval sa jej za chrbtom slizký hlas. „Sue, ani nevieš ako som sa na teba tešil.“ Vytreštila na neho oči. Nevyzeral nebezpečne. Z diaľky. „ Veď ani nevieš, kto som. Nemusíš sa báť. Zatiaľ.“ Dodal, rýchlo, keď videl ako sa snaží doplaziť k dverám. „ Ccc, kazíš mi zábavu.“ Cítila ako sa jej jeho dych rozpína po krku. Inštinktívne sa snažila odtiahnuť, no držal ju pevne. „ Prečo, mi to robíte? Prečo práve mne?“ Chcela vedieť odpoveď ešte prv ako jej niečo spraví a hlavne získavala čas. „Vyčkaj času ako husa klasu. Za chvíľu sa to dozvieš.“

Ešte to skoro ani nedopovedal a už sa dvere od kúpeľne otvorili. Vyšla z nich Lucy. „Čo? Ako? Čo tu robíš?“ Hlas sa jej triasol pri pohľade na svoju najlepšiu kamarátku. „Sue, ešte ti to nedošlo?“ Neveriacky zakrútila hlavou. „Budeš moja deviata obeť a zároveň niečo špeciálne.“ Na sucho preglgla. „Lucy, tvoja obeť? Veď, všetko do teraz robil tento chlapík.“ Pohodila hlavou smerom k mužovi, ktorý teraz sedel na posteli s priblblým úsmevom. „Hmm, to je môj učiteľ a zároveň manžel, Dan.“ Lucy podišla k nemu a vtisla mu bozk na líce. Sue absolútne nechápala čo sa deje. Nechápala ako ju mohla jej priateľka takto zradiť a o akých obetiach to hovorila. Až naraz skoro počula ako jej všetky kolieska zapadli do seba. Tie články v novinách a obetiach bez odtlačkov. Dávalo to zmysel. Tých bolo osem a Lucy hovorila, že ona bude deviata. Ten chlapík jej len pripravoval zázemie. Brr, striasla sa. Ako si to mohla nevšimnúť? Bola taká zabratá do svojich úvah, že si ani nevšimla ako sa tvár Lucy zmenila pri pohľade na jej vydesenú tvár. „Je čas.“ Predniesol muž smerom k Lucy. „Dany a musím? Je to predsa len moja najlepšia kamoška.“ Muž sa zatváril naštvane. „Srdiečko, aj ja som musel ako deviateho zabiť môjho najlepšieho priateľa ,ale stojí to za to, ver mi.“ Luciin výraz sa po týchto slovách zmenil na odhodlaný. Ona to spraví. Prebehlo Sue mysľou a kolená si pritiahla k brade. Lucy podišla k nej s nožom v ruke. Naklonila sa pri Suine ucho a zašepkala.

„Nevedela som, že budeš deviata. Prepáč nemôžem to urobiť. Vezmi si prosím, tento nôž a zabi Dana. Ja to už nedokážem. Ľúbim ho. Sme kamarátky už od detstva a ja to proste nedokážem, zabiť ťa len tak a... A potom ti ešte oskalpovať ruky... Prepáč.“ Sue to nechápala, no potom ako si Lucy zaťala nôž do brucha jej to došlo. Ona sa pre ňu obetovala. Zabila sa pre ňu. Cítila ako jej slané slzy stekajú po tvári. Muž sledoval situáciu pred sebou. Myslel, že konečne nájde niekoho kto ho bude hoden ako vravel jeho otec. Videl ako si jeho milovaná vráža nôž hlboko do brucha, ako zomiera priamo pred jeho očami. Poháňaní zúrivosťou dobehol pri uplakanú Sue a začal do nej mlátiť päsťami hlava nehlava. Sue sa konečne spamätala a rozhodla sa splniť Luciine posledné želanie. Natiahla ruku po nôž ležiaci pri jej hlave a naposledy zašepkala k mužovi. „Zbohom, ľúbila ťa.“ Muž si to v zápale bitky ani nevšimol. Bol to priamy zásah do srdca. Trafila sa presne medzi rebrá.

Celá v šoku, dobitá a od hlavy až k pätám od krvi sa vypotácala z izby. Rozhodnutá nechať tú spúšť naveky za sebou. Nikto si ju nevšímal. Recepčná bola akurát zabratá do telenovely a ľudia na chodbách neboli. Prišla domov a zmyla zo seba všetku tú krv.

Na druhý deň k nej prišla polícia. Oznámili jej, že jej priateľka je mŕtva. Pravdepodobne sa zabila navzájom s jej manželom. Sue len okrajovo vnímala ako jej povedal, že kamery v tej dobe boli nefunkčné a nevedia, či to bolo tak alebo onak. Každopádne našli mŕtvych vrahov dvadsiatichšiestich ľudí. Toľko bolo ich obetí do kopy. Sue sa cítila vinná a nahovárala policajtom, že ona ich oboch zabila. Tí to však pripisovali šoku a nikto po vrahovi ďalej nepátral.

Bude musieť žiť s krvou na svojich rukách. Uvedomovala si tú skutočnosť každý deň. Toto ju zmenilo. Bola utiahnutá do seba. Nepomáhali jej ani útechy ani krik. Od tej doby ju trápili nočné mory a jej obývačku zdobila fotka Lucy cez ktorú bol čierny pásik a večne zapálená sviečka.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Real life - Zúfalstvo:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!