OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Solitude - Barcelonská noc - časť 2.

07.04.2015 (10:00) • sisa118 • Povídky » Jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1098×

Ďakujem za komenty Smile a sarner123. :D Som rada, že sa vám Barcelona páči a hádam sa vám bude páčiť aj druhá časť – ktorá je zároveň záverom... Hm, ale kto vie? Možno sa dokopem k zverejneniu aj jednorazovky z Ríma? :D

Sisa118

Kapitola 2

Ráno som sa zobudila, na moje obrovské prekvapenie, dobre vyspatá a odpočinutá. Ležala som čelom k Dannymu a on mal cezo mňa prehodenú ruku. Obaja sme boli oblečený v tom istom, čo včera večer. Ani jeden z nás nemal silu navliecť sa do pyžama - prípadne postŕhať handry z toho druhého.

Ospalo som zažmurkala a čo najjemnejšie sa pokúsila vykĺznuť z jeho náručia. Išlo to len ťažko a to aj preto, lebo si ma zakaždým pritiahol späť. Frustrovane som zavrčala po treťom zmarenom pokuse a jeho prery sa skrivili do pobaveného úsmevu. Hm?

„Danny!“ obvinila som ho. Zažmúril na mňa jedným okom a jeho hnedé dúhovky sa mi šibalsky vysmievali. „Nespíš!“

„Nie,“ potvrdil. Opäť som vydýchla a položila hlavu na vankúš. Pár sekúnd sme na seba len tak nečinne hľadeli a potom sa medzi nami rozbehol raňajší rozhovor. Podpichovali sme sa, pokladali základné otázky typu „Ako sa ti spalo?“ alebo „Čo sa ti snívalo?“ a vymýšľali tie najoriginálnejšie odpovede. Smiali sme sa. Bolo to nádherné ráno, ktoré ale kruto prerušili niečie dotieravé hánky na našich dverách!

„Hej! Decká, stávajte!“ rozpoznala som Aidenov hlas. „Máme tu deň voľna!“

Prekvapene som zažmurkala a potom na môj spomalený mozog zaútočila nádherná informácia. Mali sme celý deň len a len sami pre seba. Lietadlo odlieta až v noci, čo znamená, že máme niekoľko vzácnych hodín na povrchný prieskum Barcelony!

V momente som sa vyhrabala z vyhriatych perín a náhlila sa ku skrini. Danny ma len pobavene pozoroval a nad hlavou si pretiahol stuhnuté svaly a rukách.

Roztvorila som drahý nábytok a vytiahla kufor. Načo by sme vybaľovali, keď sme to aj tak vzápätí museli baliť naspäť? Bez ostychu som zo seba zhodila oblečenie, a len v rúchu Evinom a s uterákom v ruke si to namierila do hotelovej kúpeľne. Bola puntičkársky biela s peknou farebnou mozaikou na stenách a podlahe. Po pár krátkych minútach sa sklené dvere sprchy odsunuli a dnu vpadol Danny. Pobozkal ma na krk a ja som spokojne zavrnela... bol pripravený a ja tiež.

„Čo by si povedala na krst miestnej sprchy?“ šepol mi do ucha a provokatívne sa doň zahryzol. Odtiahla som sa a otočila k nemu. Bol nahý... a vzrušený.

„Taký ako v Londýne?“ zapriadla som. Prikývol.

„A taký ako v Paríži...“ dodal šibalsky.

Ó áno... presne taký!

Po istej dobe, pár výdatných orgazmoch a jednej skutočnej sprche, sme vyliezli von. Ja som na seba hodila teplý, béžový rolák a ryfle, zatiaľ čo Danny dal prednosť modrému. Prirodzene som nezabudla na svoju koženú bundu. Bez nej ani na krok – prežila so mnou veľa a prežije ešte viac! Takto pripravený sme vyrazili do sveta – čo v tomto prípade znamenalo rozľahlá, spoločenská miestnosť, ktorej by sa s prižmúrenými očami dalo hovoriť obývačka. Na jednej strane sa tiahli vysoké okná a otvárali výhľad na terasu a na opačnej stál kuchynský a jedálenský kút. V strede miestnosti sa na pohodlnom šesť miestnom gauči vyvaľovalo päť postáv. Aiden masíroval Lime krk, Kai niečo vyťukával do dotykovej klávesnice a Alex sa šeptom hádal s Avou. Pri ľadničke sa obšmietal Gill a za stolom sedeli Ian a Bill, ktorý spokojne sledovali dianie a popíjali rannú kávu. Tak trochu som bola zvedavá, kde je ubytovaný zvyšok ochranky – ale to bolo to posledné, čo ma trápilo.

„Bré ráno,“ pozdravila som slušne. Niektorý odzdravili, iný len kývli hlavou. Danny prešiel k sedačkám, ja zas ku chladničke.

„Tak,“ prehodila som vedľa Gilla, „čo tu máme?“

„Myslím, že sa to volá Tapas...“ odvetil a ja som sa zahľadela na niekoľko nádherne naservírovaných tanierov. No podľa mňa sú to jednohubky, ale nebudem sa hádať. Naložila som si z viacerých druhov. Divné... najviac mi aj tak chutila klobáska či čo to bolo. No Slovák je raz Slovák. Ale ani ustrice, či krevety neboli zlé. Chobotnice síce neboli najhoršie, ale nie, druhý krát si ich nedám.

Spokojne zasýtená som sa započúvala do rozhovoru naokolo.

„Nie, ja nepôjdem, ale Bill a jeho chlapci na vás budú dávať pozor,“ povedal Ian a mimovoľným pohybom si za uši zastrčil nafarbené, strieborné vlasy.

„Kam ideš?“ spýtal sa ho Gill.

„Som váš manažér. Niekto musí dať pozor, aby tento cirkus fungoval!“ odpovedal a potom sa obrátil na nás – Limu a mňa. „Dajte na nich pozor a nedovoľte, aby sa dostali do problémov!“ prikázal a my sme prikývli.

„Rozkaz, kapitán!“ zasalutovala Lima a ja som prikývla na znak podpory. Ian sa s nami v rýchlosti rozlúčil a my sme ostali sami.

„Tak,“ začala Ava. „Čo budeme robiť?“

Vymenili sme si zopár vzájomných pohľadom, než nakoniec odpovedal Bill. Z vrecka vytasil mapu a rozložil ju na stole. Ukázal na kruhové námestie s názvom Plaza de Catalunya.

„Autá nás vyhodia tu. Je to hlavné námestie a srdce Barcelony,“ oznámil nám a potom prstom pokračoval po mape. „Potom prejdeme na La Ramblu. Je to obchodná ulica a na jednej strane je hlavná tržnica La Boqueria. Z nej potom prejdeme do prístavu a na mólo.“ oznámil nám tónom, akoby sa jednalo o plány na vtrhnutie do bunkru teroristov a my sme boli jeho zásahová jednotka.

A tento plán sa aj uskutočnil. O pol hodinu neskôr nás šofér vyložil na Plaza de Catalunya. Chalani sa bláznili s holubmi, akoby nikdy v živote žiadne nevidelo a my baby sme ich fotili. Nejakým zázrakom sa im podarilo vyfotiť aj nás, ale v každom prípade najlepšia fotografia bola tá, kde sme stáli všetci spolu – chalani, ja, Limy, Ava, Bill ale aj naši ochrancovia. Vážnymi posunkami sa nám podarilo presvedčiť jednu postaršiu paniu a tá potom spokojne vtisla chalanom bozky na tvár a nám? No myslím, že tie posunky mali znamenať „Len sa ich držte, chicas!“, čo potvrdzoval aj zdvihnutý palec. Bola zlatá.

La Rambra bola fakt obrovská! Na dĺžku mala niečo okolo dvoch kilometrov a bolo na nej toľko zvučných značiek, že sme mali menší problém ukorigovať Avynu narastajúcu shoppingovú horúčku. Mňa, ale oveľa viac, ako značky typu Guchi, Prada či Zara, zaujali stánky. Našli ste tu všetko. Od ručnej práce až po pár čínskych výrobkov. Kúpila som si tu farebný rámik na fotky so zeleným chameleónom a so smutným povzdychom konštatovala, že mame by sa tu fakt páčilo. Z nejakého zvláštneho dôvodu som si spod lemu na pár chvíľ vytiahla jej prstene – akoby sa vďaka tomu mohla rozhliadnuť po okolí. Viem, je to somarina, ale aj tak...

Ako sme postupovali ďalej, otáčalo sa za nami niekoľko zvedavých hláv, ktoré spoznali tváre mojich priateľov.

Ovial ma chladný, zimný vietor a ja som sa striasla. Danny si toho všimol a pritiahol si ma k sebe. Aj keď nad Barcelonou vládla pani Zima a do vzdychu sa zahryzlo zopár jej ľadových tesákov, sneh sa miestnemu kraju vyhýbal ako čert svätenej vode. Žeby ďalší dôsledok globálneho otepľovania?

„Páči sa ti tu?“ spýtal sa môj priateľ, ale než som stihla odpovedať, pribehlo k nám malé, asi jedenásťročné dievča a v rukách zvieralo fotku kapely.

„Prosím, podpísať sa mi?“ spýtalo sa lámavou angličtinou. Vymenili sme si s Dannym krátky podhľad a on sa na malú vzápätí široko usmial.

„Jasné,“ pritakal a prevzal si od nej pero a fotku. Ja som zatiaľ pohľadom skúmala okolie a môjmu jastrabiemu pohľadu neuniklo asi šestnásťročné dievča pár metrov od nás. Nervózne po nás pokukovala a ja by som odprisahala, že je to jej sestra. Takže, to pre ňu je ten autogram? Hm... Danny sa vedľa mňa vystrel a dievča sa rozbehlo preč. Môj priateľ ju viac nesledoval, ale ja áno. Presne ako som predpokladala. Bežala k tej holčine. Tá si od sestry prevzala fotografiu a potom sa pozrela na nás. Zachytila môj pohľad, ale skôr, ako som ho stihla odvrátiť, ma Danny objal okolo pása a na tvári neznámej sa rozľahla kamenná maska. Odvrátila som sa pozrela tam, kam ukazoval Danny. Po našej pravej strane sa do vzduchu týčil erb s nápisom Mercat de la Boqueria a pod ním sa to hmýrilo množstvom ľudí.

„Ideme tam?“ spýtala som sa a on prikývol. La Boqueria bola obrovská tržnica. Pri vchode nás privítali všefarebné poháre s ovocím – kde ho v zime berú? V malom bufete sme si kúpili teplé, opekané pečivo posypané škoricou a cukrom a vydali sa na hĺbkový prieskum.

„Jé... pozri sa na toto!“ zvýskla som a ukázala na stánok s cukrovinkami. O sekundu neskôr sa vedľa mňa zhmotnila Ava a s nadšeným výskotom sa pustila do rozhovoru s tmavovlasou pani. Na pár chvíľ ich prerušil Danny a keď sa ku mne otočil v rukách zvieral dve papierové vrecká. Jedno mi podal a na perách sa mu pohrával široký úsmev. Moje oči zahatila celá farebná škála červenej, ružovej a fialovej v srdiečkovom prevedení. Usmiala som sa a v rukách zovrela látku modrého svetra a pritiahla ho k sebe. Venovala som mu krátky, ale významný bozk. Niekde napravo od nás preblesol blesk. Odtrhli sme sa od seba a v tej chvíli sa blesk ozval znova. Pozreli sme sa na nášho rušiteľa. Lima zúrivo cvakala a my sme sa len spokojne a šťastne usmievali.

„Decká!“ zapriadla spokojne. „Ste také zlaté!“

Danny ma ešte raz pobozkal a potom si našu pozornosť nárokovala Ava, ktorá v rukách zvierala gigantickú zásobu cukroviniek.

„Alex vyletí z kože,“ varovala som ju. Nebolo to lacné.

„Neva, ten to prežije,“ odbila nás a vydala sa hlbšie do útrob Marketu. Ruka v ruke sme ju s Dannym nasledovali. Pred nami sa rozprestrel svet podivností. Prisahám, polovicu tých rýb som v živote nevidela a ani som nemala tucha o tom, že niečo tak zubaté a ohavné existuje! Ale aj tak sme sa dobre bavili pri tipovaní toho, čo by to, kruci, mohlo byť!

No aj tak z toho všetkého bol najlepší Dannyho úsmev. Široký, úprimný a len môj. Usmieval sa len na mňa. Ignoroval všetky ostatné, ktoré sa snažili upútať jeho pozornosť. Starosť o ne s veľkou radosťou prenechal Gillovi a Kaiovi. Tí dvaja o spoločnosť nemali núdzu. Na každý prst mali desať holčín a nie len Španielok.

„Čo myslíš, že je toto?“ spýtala som sa a ukázala na extrémne nevzhľadnú, ale zato sakramentsky zaujímavú rybu so zubami veľkosti menších klincov.

„Čeľuste po španielsky,“ odvetil. „Alias Moja nová nočná mora.“

„Ako to chytajú?“ zamýšľala som sa.

„Netuší, ale v jednom mám jasno - do Stredozemského mora ma nik nedostane!“ smial sa.

„V živote som nič podobné nevidela!“

„Ani ja a to žijem pri mory!“

„Cs, ja som z vnútrozemia!“

„Vieš si predstaviť, že by to jedného dňa vyliezlo z vody?“ spýtal sa zvedavo.

„Radšej nie. Hah, vojna F?“

„Čo?“

„No, ako bola vojna Z, tak toto by bola vojna F – vojna fish,“ objasnila som.

„A kto by to režíroval?“

„Príroda?“

„Prestav si, že by to ovládlo svet!“ zahrozil sa, ale v očiach mu hrali šibalské ohníčky.

„Neovládli,“ vysmiala som ho.

„Prečo?“ nechápal.

„Amerika by spasila svet.“

„Pravda. My sme hrdinovia...“

„To bolo ironicky...“

„Si zlá!“

„Som úprimná, v tom je rozdiel.“

„Čo máš proti nášmu hrdinstvu?“ nechápala a ja som zaradila spiatočku. Pravidlo číslo jedna. Ak máte priateľa Američana, nikdy sa s ním nepúšťajme do témy Amerika spasí svet. Dosť ťažko sa mu totižto vysvetľuje, že to práve Amerika ho ničí!

„Nič, ja mám rada hrdinov,“ odvetila som a opäť sa po ňom natiahla. Pravidlo číslo dva. Ak máte priateľa Američana a pustili ste sa s ním do témy Amerika spasí svet, zmeňte tému – najlepšie bozkom!

„A to bolo za čo?“ nechápal.

„Za to, že si môj hrdina,“ zapriadla som a hravo si obtrela pery o jeho. Srať na to, že je Amík! Je to môj Amík, a to je podstatné!

„Chceš jednu na pamiatku?“ spýtal sa hravo a ja som sa naoko zhrozila.

„A mať nočné mory za teba? Nie, ďakujem.“

Objal ma.

„Ochránil by som ťa pred nimi,“ sľúbil mi. Och, bože, to je až tak romanticky sladké, že začínam trpieť cukrovkou! Priala so si, aby to myslel vážne... nie on to myslel vážne. Smrteľne vážne – ale teraz. Čo bude o mesiac? Dva? Rok? Bude to stále cítiť rovnako? Moja roztrhaná duša mi nahovárala nepekné scenáre a ja som sa nevedela rozhodnúť, ktorý z nich je ten najhorší. Chcela som mu veriť – tak veľmi som chcela! Ale nemohla som... nie. Bojím sa, že už nikdy nikomu nebudem môcť veriť. Dôverovať, oddať sa... nie, alebo? Raz? Neviem... A môžu za to len oni! Otec a zradca! Najradšej by som ich zniesla zo sveta za to, čo mi spravila a čo sa týka jej? Tak tú by som predtým ešte zopár hodín vytrvalo, kruto a šialene mučila!

Zlé, pochmúrne a bolestivé chodníčky. Zlá cesta! Straťte sa! Silou vôle som na ne prestala myslieť a duchom sa vrátila späť do La Boquere. Nedovolím, aby mi ničili ďalší deň!

Odtiahli sme sa od seba a ja som labužnícky siahla do vrecka s gumovými hovadinkami. Laškovne som si z jedného odhryzla a potom mu do úst strčila ďalší. Zjedol ho a potom ma s ocukrenými perami pobozkal. Bol... sladký! Ako inak, že?

Usmiala som sa. Fakt, myslím, že ak ma do konca turné nezloží cukrovka, tak potom už nič... ale keď ja si nemôžem pomôcť! Tak strašne sa mi to páčilo. Bol to ostrý kontrast voči mojim posledným dňom v USA.

Ja... jednoducho, presne toto som potrebovala. Vedieť, že na svete je aj niečo iné, ako zrada, bolesť a rozpadávajúca sa duša!

Celý náš dnešný výlet sme uzavreli na móle a sledovali studené stredozemné more. Vysoko nad našimi hlavami hliadkoval Columbus a malý, biely, plastový chlapci sa vznášali na vlnách. V diaľke plávali lode, ale pre mňa aj tak najviac znamenalo objatie.

Opierala som sa o kovové zábradlie a on ma zozadu objímal, keď v tom k nám doletel zvuk spúšte a blesk.

„Úsmev, hrdličky!“ zvala na nás Lima, vedľa ktorej sa nonšalantne opieral Aidan a sledoval ju s hladom v očiach. Poslúchli sme a blesk nás na malú sekundu oslepil. Potom som foťák prebrala ja a vyfotila ju a Aidena.

„Ľudia,“ zatiahla na spiatočnej ceste Ava.

„Hm?“ odvetil Alex a prehodil si ruku okolo jej pliec.

„Kam pôjdeme teraz?“

„Rím,“ odvetil Gill a ja som sa spokojne usmiala.

Ak na svete jestvuje miesto, ktoré skutočne milujem, tak je to potom Večné mesto!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude - Barcelonská noc - časť 2.: