Tak dávno... • OurStories.cz ~ naše povídky

Už je to vyše roka... žiadne ukradnuté pohľady, tvoj smiech, objatia, bozky. Ale to nič. Bolo to tak dávno... asi je už načase ísť ďalej.

23.10.2013 (17:00) • Dano • Povídky » Jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 860×

„Kedy si mala naposledy oblečené tieto gate?“ spýtala sa ma mama a v ruke držala hnedé pásikavé gate. Vyzerali ako z minulého storočia. Možno by som si ich mohla obliecť na nejakú retro-party. Nie, nebudem ich opatrovať; len mi zaberajú miesto v skrini.
„Nenosím ich,“ odpovedala som a mama ich okamžite hodila na čoraz väčšiu kopu oblečenia, ktorá niesla menovku: Na vyhodenie.

Sedela som na posteli a priala som si, aby už bol koniec. Mama sa mi prehrabávala v skrini a vec za vecou vyberala moje oblečenie a zisťovala, či ho nosím. Ak nie, išlo na vyhodenie. Ak áno, kontrolovala, či nie je pofľakované, deravé. Niektoré veci by som nosila, až kým by sa na mne nerozpadli a ona to dobre vedela. Ak sa nejaká chybička krásy našla, vec putovala na hromadu pod jej nohami, kde pred chvíľou skončili aj tie retro-gate.
„A čo toto tričko?“ ukazovala mi ružové tričko, ktoré som nevidela najmenej sto rokov. Nevyzeralo však najhoršie; možno by nebolo od veci nechať si ho.
„Ešte si ho oblečiem,“ povedala som, ale asi to neznelo moc vierohodne.
„A kedy, prosím ťa? Nemala si ho na sebe už aspoň rok. A dobre vieš, že čo neoblečieš rok, to už neoblečieš nikdy!“ poučila ma a tričko putovala na zem. Platí to aj s ľuďmi? Ak ich rok nevidím, už ich neuvidím nikdy? Pritiahla som si kolená k hrudi, snažiac sa zaplniť prázdnotu, ktorá ma naraz pohltila. A možno by to tak bolo aj lepšie.

Pamätáš si ten deň, keď sme sa prvýkrát stretli? Bolo to tak dávno a predsa sa mi nechce veriť, že by si na to mohol zabudnúť. Bola som v kolektíve nová. Vystresovaná, vystrašená a stratená. Podal si mi ruku, povedal svoje meno a letmo si ma objal. Nevenovala som ti pozornosť; sledovala som svoju sestru a tvojho kamaráta.
„Erik,“ povedal.
„Erika,“ povedala.
„Všetko najlepšie!“ vykríkli naraz. Pamätáš sa? Bolo druhého februára.

Neviem, kedy sa to celé zmenilo. Kedy si prestal byť iba niekto, koho som stretávala. Nepamätám si dátum, kedy si spravil prvý krok. Kedy si si ma pustil bližšie k telu. Obrazne, aj doslovne. Deň, keď si ma prvýkrát naozaj objal. Kedy to nebolo iba preto, že sa to patrí, ale preto, lebo si to chcel. A ja tiež, aj keď som si to uvedomila až neskôr. Vtedy som sa nezaoberala chalanmi. Keby som to len mohla zmeniť.

Neviem, kedy sa to celé zmenilo. A netuším prečo. Tak veľmi by som to chcela vedieť. Prečo si sa zrazu zmenil? Objatia? Tie už pre mňa neboli dostupné. Čo som ti spravila? Zabudol si, ako nám bolo spolu dobre? Keď sme hrali o polnoci ping pong. Doteraz netuším, ako sa mi podarilo presvedčiť sa. A možno si to iba hral.

Vieš čo nechápem? Prečo ma tvoja zmena tak zranila. Bolelo to ako zabodnutá dýka v srdci. A to som ťa dovtedy nikdy nebrala ako niečo výnimočné. Bol si pre mňa samozrejmosťou. Vtedy som sa nezaoberala chalanmi. Keby som to len mohla zmeniť...

„...že vraj alkohol, teraz to ľutuješ, stalo sa to náhodou...“ Pesnička ako pre nás, no nie? Koľko si z toho večera pamätáš? Čo všetko si bol ty a čo bol alkohol? Zrazu si tu bol opäť pre mňa. Ty aj tvoje objatia. Prístav pokoja. Nechápala som, prečo to robíš, ale prijímala som to a chcela som, aby to tak zostalo navždy. Je pravda, že prvú pusu si každé dievča predstavuje trochu inak. Ale ja si na ňu aj tak neviem predstaviť lepšiu osobu než teba. Iba okolnosti a prostredie by som si vedela predstaviť romantickejšie. Škoda, že nemôžeme zmeniť realitu.

Niekedy si želám zabudnúť. Na tvoje pery, ktoré sa snažili donútiť tie moje k pohybu. Bolo to pre mňa niečo nové; nesmieš sa na mňa hnevať, že som to nevedela. Nakoniec som sa ti poddala a nechala svoje pery, nech opakujú pohyby tých tvojich. Keď som zaspávala s hlavou na tvojej hrudi a cítila som tvoju ruku, ako ma jemne drží, chcela som viac tvojich bozkov. Nechcela som, aby bol ten nepodarok náš jediný. Neviem, či si to chcel tiež, alebo to bola náhoda; v jednom momente sme si pozerali do očí a v tom ďalšom, som ich už mala zatvorené a vychutnávala som si príchuť tvojich pier. Prečo tento nebol náš prvý? Prečo bol posledný? Vraj zabudni; nič sa nestalo. Ale dá sa to? Zabudnúť, keď sa niečo stalo? Nedokázala som to.

Bola v tom iná. Keby si ma ľúbil, nebola by to prekážka. Nezáležalo ti na mne. A vlastne som to vedela. Od začiatku. Teraz len nechápem, prečo som ubližovala sama sebe, keď som zbytočne živila plané nádeje. A možno je to tak aj lepšie. Len netuším, kto zaplní dieru v mojom srdci, ktorá tam vznikla, keď som vás videla spolu. Prasklo mi srdce. Keby si bol superman, ako hlásalo tvoje tričko, nedopustil by si to. Nebolo to tak dávno. Vtedy som sa už zaoberala chalanmi. A ty si bol "môj" prvý. Kiežby si bol naozaj môj.

Sedela som na lavičke, chrbát mi vyhrievalo slnko a ja som čítala knihu. Nie, nečítala som. Nebudem ti klamať. Jej písmenká sa mi zlievali dohromady a ja som ich nemohla prinútiť usporiadať sa tak, aby dávali zmysel. Sedela som na lavičke, kde som ťa videla naposledy. Bolo to presne pred rokom. Sedel si tu s ňou. A teraz tu sedím ja a do očí sa mi tlačia slzy. Zíde z očí, zíde mysle? Možno to fungovalo. Zabúdala som. Tvoja tvár sa mi strácala spred očí, v ušiach mi neznel tvoj hlas. A možno to aj nefungovalo. Možno som zabúdala na to, ako vyzeráš, ale nezabúdala som na teba.

„Tieto šaty ti už podľa mňa nebudú. Vyskúšaj si ich!“ vyzvala ma mama. Zavrtela som hlavou. Nemala som ich na sebe už rok. Už nikdy ich neoblečiem. Tak ako jeho už nikdy neuvidím.

Autor: Dano, v rubrice: Povídky » Jednodílné