OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Takto to v pláne rozhodne nemal

26.08.2011 (18:00) • Ceruzka • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 699×

„Už nie, Floriane. Stačí. Koniec, chápeš? Nechaj ma tak."
Tieto slová stále prechádzali mojou mysľou. Nedokázala som myslieť na nič iného... Veď na nič iné som myslieť nemala a nemusela, žiadne ľudské potreby som nemusela riešiť. Nič, len vznášať sa nekonečným priestorom, medzi planétami a hviezdami, ktoré boli oproti mne také drobné...
Prečo práve ja, v očnom kútiku sa objavila slza. Prečo práve ja musím byť odsúdená na večný život? Slza sa nehýbala. Akoby aj mohla, keď tu chýba gravitácia. Obrovskou rukou som si zotrela tú slzu. Vlastne celá som bola obrovská. Slza sa pohla - rozotrela sa mi po obrom líci. Obor! Nadávala som si.
Jedna chyba. Jedinká chyba v DNA. Ale obrovské následky. Dodnes neviem, ako sa to stalo. Ako bolo toto všetko možné...
***
„Rastie ohromnou rýchlosťou. Nevieme si to vysvetliť. Pozrite sa na jej DNA. Tu je to úplne iné ako u ľudí," vysvetľoval doktor mojim rodičom. Slovo ľudí vyslovil dôrazne. Akoby som si sama neuvedomovala, že som iná...
Mala som len päť ľudských rokov, no bola som asi taká veľká ako dospelý človek. Srdce mi nebilo. Vlastne som ani nevedela, či nejaké mám...
Spomienka nahrádzala spomienku...
Niekam ma pchali. Bola to... Čo to bolo?!
Moja mama plakala. Myslela som si, že plače kvôli tomu, že som v tej nesympatickej veci. Lenže...
„Demetria, neplač. Vypustia ju do vesmíru a nikto nebude ani vedieť, že bola tvoja. Bude sa o nej hovoriť len ako o nejakej zvláštnej hviezde," šeptal otec.
„Neviete, koho to je?" pýtal sa nejaký novinár mojich „rodičov".

„Netušíme," odpovedali.
***
Bola som len to. Nejaká vec. Nejaká strašne divná vec, ktorej sa treba zbaviť. Najjednoduchšou cestou. Neje, nepije, nespí, nedýcha, kde ju vyhodiť? Do vesmíru...
***
„Pripravte sa!" hučal nejaký chlap. Ľudia sa oddialili. Čo sa deje?! Z tej divnej veci mi vytŕčala iba hlava!
„Päť... Štyri... Tri... Dva..." Do očí sa mi nahrnuli slzy. „Jedna..."

„Mami..." zašepkala som, zároveň s automatickým odpočítavaním počítača, „Nula."
Počula som ohromný výbuch. Letela som. Letela som vzduchom...Bez ničoho, len otázky, ktoré mi bzučali v hlave ako rozzúrené sršne...
***
Mala som desať, no už vtedy som bola obor.
Vznášala som sa, zase okolo Zeme. Zase som spomínala, na obdobie pár tisíc desaťročí po mojom „presťahovaní".
Trpko som sa nad tým slovom zasmiala.
***
Krúžila som okolo Zeme. Pomaly. Veď sa nemám kam ponáhľať. Mám celú večnosť...
Postupom času mi všetko doplo. Bola som... nejaký gigantický tvor, ktorý patrí do vesmíru. Kam inam, keď sa ani na žiadnu planétu nezmestím?
Prestala som krúžiť. Pri Marse som niečo zbadala. Bol to... chalan, tak starý ako ja. A hlavne... bol obrovský ako ja. Rovnaký druh!
„Kto a odkiaľ si?" vychrlila som a vycerila zuby. Život vo vesmíre ma naučil byť divokou.
„Demarion, a odkiaľ asi? Nenašiel som inú planétu ako Zem, kde je takýto život. Ľudský. No kto si ty?" Táto otázka vo mne vyvolala zmiešané pocity. Kto si? No kto?!
„Ja... Hm..." Veď ja neviem, ako sa volám! Rozmýšľaj! F... Flo... „Floriane!" víťazoslávne som zvolala.

„Hm. Zábudlivka Floriane," žmurkol na mňa.
***
Ďalšia slza, no väčšia ako tá predtým. Oveľa. Demarionovi sa „Zábudlivka Floriane" zapáčilo a volal ma tak, a po čase sa to ešte predĺžilo o zámeno... Moja...

Niečo ma ťahalo smerom doľava. Musela som sa tam pozrieť.
Telom mi prešiel elektrický prúd.
Bol tam. Vedela som ho rozpoznať na kilometre.
Začali sa vo mne miešať pocity úzkosti, lásky, hnevu, povýšeneckosti. Začali za premiešavať a zlievať.
Je to on? Ozval sa vo mne hlas pochybnosti. No ja som si bola istá.
Bleskovou rýchlosťou som bola uňho.
„Demarion," zašeptala som. Pozeral sa na mňa. Teda, nie len na mňa. Strieľal pohľadom aj k... čiernej diere.
„Floriane." Sklopil zrak. Nasledovala som jeho pohľad. Chvíľu som sa pozerala na hviezdu podo mnou, keď som periférnym videním zazrela pohyb. Inštinktívne som sa odtiahla a pozrela hore. Demarion... mieril k tej čiernej diere.
„Demarion!" kričala som, „Nie!" No bolo neskoro. Demarion sa mi stratil z dohľadu.
Pozerala som sa na čiernu dieru. Potom som sa pohla.
Že mi to nenapadlo skôr. Demarion nemusel na moju hlúposť doplatiť životom.
Alebo žije?
Kam tá čierna diera vedie?
Nechýba nič iné iba zistiť to. Pohla som sa vpred veľkej neznáme.

Nikto:
Floriane vstúpila do čiernej diery v okamihu, keď sa vynoril Demarion. Skrýval sa za planétou, ktorá bola blízko onej čiernej diery.
Hľadal ju, no nevidel. Videl len Florianinu ruku, ktorá vytŕčala z veľkého víru.
Takto to v pláne rozhodne nemal.

K poviedke ma inšpiroval videoklip pesničky Katy Perry ft. Kanye West - E.T.

Autor: Ceruzka, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Takto to v pláne rozhodne nemal: