Tam, kde zomriem poslednýkrát • OurStories.cz ~ naše povídky

Konečne sa mi vrátil počítač a ja si prechádzam staré texty... no a čo nenájdem? Staré zamyslenie. O smrti, ale trochu inak. Odporúčam tým, ktorí z nej majú strach... vážne, možno to pomôže. Leylon.

24.07.2014 (18:00) • Leylon • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 616×

Už odjakživa som hľadala odpoveď na jednu otázku – prečo sa ľudia tak neskutočne desia smrti?

Bol september. Noc. Alebo presnejšie jej koniec – ten sotva postrehnuteľný súbor okamihov, keď noc odchádza a na scénu nastupuje neisté ráno. Signalizuje ho len sivosť oblohy, slnko a jeho teplo malo v túto ročnú dobu dovolenku. Proste jedno z tých rán, keď chcel človek spať až do večera.

A predsa som sa tešila. Pretože toto ráno bolo niečím iné.

Na oblohe bola sivá a vo vzduchu zas biela. Táto biela bola studená, lepkavá, mali ste pocit, že sa v nej môžete v nestráženom okamihu utopiť. Pridržiavala sa vašich šiat, budov, áut. Zarývala sa do vás, cez nechty, žilami, až do kostí. Keď ste boli vonku, nebolo možné sa jej zbaviť.

Hmla.

Zbožňovala som takéto rána.

Hmla vám poskytovala pocit anonymity, nik vás nemohol z diaľky zazrieť, ak ste skutočne nechceli. Nikomu nebolo divné, že sa priestorom kĺžete, nekráčate. A ak už vás aj niekto zazrel, ak ste okolo niekoho prešli príliš blízko, mal dokonalú výhovorku, aby sa mohol tváriť, že vás nevidí.

Alebo aspoň ak uvideli mňa, tak to tak bolo. Rozdiel medzi tým, či ma skutočne nevidia, alebo sa tak len tvária, som už dávno prestala vnímať. Vedela som len, že keď okolo mňa prejdú, nikdy na tvári nemajú úsmev. Často som si rada predstavovala, že im vtedy po chrbte prebehne mráz, či niečo podobné. Že moja prítomnosť má u nich nejakú odozvu, aj keď sa oni usilujú o opak. Tá predstava bola zvláštnym spôsobom upokojujúca.

Pomaly sa pohybujem vpred, spoločnosť mi robí len vlastný dych. Oči blúdia až pokiaľ nenájdu niečo zaujímavé, niečo hodné pozornosti, pri čom by myseľ dokázala sformulovať a objaviť nové myšlienky.

Nakoniec sa zastavia pri strome na okraji cesty okolo ktorého prechádzam. Opadaný dub otŕčal nahé konáre ako pazúry, ktoré nemohli zachytiť to, po čom túžili – slnečný svit. Pôsobil tak smutne a... stratene.

Pristavím sa pri ňom a poriadne sa zahľadím do jeho koruny, hľadám aspoň jeden zabudnutý lístok, ktorý ešte nepodľahol jeseni. No márne. Všetky sú nenávratne preč, stovky a stovky zabudnutých listov. Rozmýšľam, či sa rukami dotknúť kôry, no nakoniec to zavrhnem. Nerada by som ku nej priložila svoje dlane. Vráskavé a také biele, až sa v hmle takmer strácajú, priesvitné. Občas rozmýšľam, či sú ešte schopné niečo jemne uchopiť, pohladiť.

Hľadím na mŕtve listy popadané pod stromom a v tom to príde.

Nová myšlienka.

Odpoveď, ktorú tak dlho hľadám.

„Konečnosť,“ zamrmlem si popod nos a následne pokrútim hlavou. Teraz sa tá odpoveď zdá taká jednoduchá! Ľudia sa neboja smrti samotnej, ale toho, čo prináša – konca bez záruky pokračovania. Pomaly sa pohnem ďalej i keď moje nohy nespravia ani krok, stále hlboko zabraná do myšlienok.

Následne sa neubránim tomu, aby sa moje pery nepohli v náznaku trpkého úsmevu. Bojíme sa konečnej zastávky, smrti. Myslíme, že je jedinečná, táto smrť. A pritom za život zomrieme toľko krát.

Chodník ma vedie ďalej a ja náhodne prejdem okolo miesta, kde som zomrela po prvýkrát. Nemocnica, konkrétne pôrodnica.

Áno, tu nastala prvá smrť. Navždy odišlo absolútne bezpečie lona mojej matky, jej večná ochrana. Určitá magická spojitosť, spriaznenie, ktoré zažívajú matka s dieťaťom prepojené pupočnou šnúrou. Také blízke spojenie už nie sme schopní nadviazať s nikým iným, jedine tak s vlastným dieťaťom, nech by sme sa snažili akokoľvek. Je jedinečné.

Pomaly prechádzam okolo tej bielej budovy, prikrytej bielou hmlou. Rozmýšľam, kde nastala ďalšia smrť.

Že by v škôlke? Áno, je tomu asi tak. V tej dobe sa spojenie medzi matkou a dieťaťom opäť o niečo natiahne, ani čo by telefónny drôt – stále funguje spoľahlivo, ale prenos signálu medzi dvoma bodmi trvá dlhšie. Tu zomiera to detské ja, ktoré si myslí, že jeho svet je len ono, otec a matka.

Rýchlo nad tými myšlienkami zakrútim hlavou a pohnem sa ďalej. V tom na vedľajšej strene ulice uvidím dievča, teenagerku, ako si do plecniaka rýchlo strká nejakú hrubú knihu. Ach, áno, škola! Ďalšia smrť a to bez horekovania zlenivených študentov. Na svojej prvej škole odumrie to nevedomé ja. A s ním aj jeho úplná naivita. Smutné, no potrebné. I keď stojí za úvahu, aký by bol svet, ak by boli všetci o trochu naivnejší... to je však iný príbeh.

Stredná škola. Jedna z najväčších smrtí mladého človeka. Odíde navždy na večnosť i posledný kúsok dieťaťa. Posledná črepina nevinnosti je nenávratne preč.

A tak by to mohlo pokračovať ďalej a ďalej. Vysoká škola. Manželstvo. Smrť rodičov. Vlastné dieťa. Stále toľko úmrtí...

Potrebujem prejsť na druhú stranu ulice, zastavím na prechode. Červená mi drzo hlása, nech sa ani nehnem, že teraz majú prednosť autá. A aj ju poslúchnem, aj keď po ceste ide len jedno. Hmla je ešte stále hustá a čas príliš skorý, preto ide pomaly a opatrne. Dokonca zastaví. Nepýtam sa a pohnem sa vpred. Pozriem sa popritom smerom na vodiča – je to žena, mladšia odo mňa. Díva sa na mňa. Zatnem zuby. Radšej by som bola, keby ma nevidela. Vyšlem k nej varovný pohľad. Neľutuj ma, vravím jej. Neoplatí sa to.

Konečne som v cieli svojej cesty. Privítajú ma holé múry, vlhká tráva a kamene – cintorín. S istotou si to zamierim k jednému z pomníkov, ktoré práve kvôli mne umiestnili veľmi blízko k hlavnej cestičke.

Kolesá vozíčka začnú vplyvom vlhkosti pišťať a ja v duchu zanadávam. Neznášam ten zvuk. Nemá tu čo robiť.

Chvíľu sa s hnevom dívam na svoje chromé nohy - kedysi také silné a schopné. Potom si ale len povzdychnem a vyberiem sa ďalej. Tie nohy za to nemôžu. Zomreli. V aute, ktoré skončilo rozmliaždené čelným nárazom s iným.

Konečne som v cieli. S úctou a tichým pokojom sa zadívam na mená vyryté na kameni, večné a nemenné.

Derek Anderson Rakas 1939-2001

A pod ním moje vlastné meno.

Amélia Tenkt Rakas 1937-

„Dúfam, že sa dnes máš dobre, môj milý,“ rieknem svojmu mužovi s melanchóliou. Neubránim sa spomienkam, dobrým aj zlým.

Auto bolo mojou predposlednou smrťou.

Derekovi bolo poslednou.

„Dnes som veľa rozmýšľala o smrti. A nie, nepozeraj na mňa tak, nemám depresiu. Toto by sa ti páčilo,“ pousmejem sa, „ver mi.“

Z tašky zavesenej na rúčke vozíka vyberiem sviečku, zapálim ju a veľmi opatrne sa nakloním, aby som ju umiestnila na náhrobok. Sviečka v hmle žiari do ďaleka ako maják. Hľadím na ňu a pritom rozmýšľam nad vlastnou poslednou smrťou. Kedy si tak po mňa asi príde?

Zomrieme vtedy, keď vyjdeme z lona matky, no na oplátku dostaneme celý svet možností. Pre škôlku stratíme blízky kontakt s matkou, no získame priateľov. V škole padne naivita, no prídu vedomosti, ktoré znamenajú moc. Stredná – nevinnosť je preč, ale vďaka tomu sme dokonale pripravení na ďalšie kroky a svet, ktorý je často tvrdý a nedá nič zadarmo.

„Čím viac je obetované, tým viac získame,“ dopoviem Derekovi ten koniec a nepochybujem o tom, že ak by tu bol, tak by chápal.

A potom mi napadá... čo dostaneme za poslednú smrť? Za tú, keď položíme to najcennejšie, čo sme získali, na oltár?

Ako veľká bude tentoraz odmena?

Myslím, že nie je potrebné sa báť.

Tak čo... pomohlo vám toto zamyslenie? Aspoň trochu? :)

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné