Tu je moje miesto • OurStories.cz ~ naše povídky

Už ako malé dievča snívala o lietaní. Túžila sa dotknúť mrakov a cítiť sa slobodne. Nikto jej však nerozumel, až kým jej do života neprišiel Noah. Podarí sa mu splniť jej sny?

Ponorte sa do príbehu o nádeji.

12.11.2023 (10:00) • KristyA • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 625×

Dívala som sa na neho ako sa prediera hustým porastom trávy a kvetov na lúke za lesom. Sedela som neďaleko a dívala sa na husté biele mraky strácajúce sa za obzorom. Vyzerali ako šľahačka, ktorú mi mama vždy dávala na puding. Jemný vánok kolísal steblami trávy. Noah vyzeral ako keby plával uprostred vĺn mora. Ruky rozprestreté, vietor vo vlasoch, posledné lúče slnka, ktoré všetko vôkol sfarbovali dozlata. Túto spomienku mám v hlave doteraz. Boli sme vtedy ešte deti, keď sme snívali o voľnosti. Hrali sme sa na vtáky, lietajúce vysoko v šľahačkových oblakoch. Poznáte ten pocit? Pocit, že sem nepatríte, že by ste mali byť niekde inde, niekým iným. Pocit, že ste v klietke a chcete rozprestrieť krídla a vyletieť, a potom si uvedomíte, že žiadne nemáte? Ja s týmto pocitom bojujem od mala. Odkedy si pamätám, dívala som sa uprene do neba na oblaky. Predstavovala som si, že som tam hore a cítim na tvári studený vietor. Predstavovala som si aké to je dotknúť sa mrakov. Často som pobehovala s rukami vystretými do strán a mávala som nimi ako krídlami. Všade kde som prišla som rozprávala, ako raz budem lietať. Vždy sa mi za to všetci smiali a volali ma bláznom, až kým som nespoznala Noaha. Plakala som pod stromom po tom, čo si ma decká doberali, keď ku mne opatrne prišiel chlapec s rukami za chrbtom. Díval sa na mňa veľkými modrými očami, plnými zvedavosti a jemne sa usmial. Pomaly vystrčil ruky dopredu a držal v nich čosi biele. Pre slzy som to poriadne nevidela. Utrela som si oči aby sa mi vyčistil pohľad, ktorý následne padol na chlapcove ruky. Držal v nich papierového vtáčika, ktorého mi podal a utiekol. Odvtedy sme na seba narazili ešte párkrát a začali sa spolu hrávať. Noah bol ako ja. Sníval o voľnosti.

„Jedného dňa poletíme Maya!“ vykríkol keď utekal lúkou smerom ku mne aj s kytičkou kvetov.

Stali sa z nás najlepší priatelia. Trávili sme spolu takmer každý deň a ochraňovali sme navzájom náš spoločný sen, lietať vysoko v oblakoch ako vtáky. Noah bol odo mňa o dva roky starší. Jedného letného večera, keď sme oslavovali moje 15. narodeniny, Noah mi podaroval niečo, čo som ešte nikdy predtým nevidela.

„Toto je balón, tak som to nazval. Tu doprostred zapichneš horiace drievko a počkáš, kým sa nafúkne,“ demonštroval mi ako použiť balón.

„Oh!“ neveriacky som sa dívala na vecičku, ktorá sa mi začala natriasať v dlaniach a vzniesla sa pár centimetrov do vzduchu kým nezhasol plameň.

Dívala som sa na to s ústami dokorán a nechápala som, ako na niečo také vôbec prišiel. Vnútri sa mi rozlieval pocit nadšenia a zvedavosti. Dvihla som zrak k nemu. Vyskočila som zo zeme a nadšene sa mu hodila okolo krku.
„Noah! To je to najlepšie, čo som kedy v živote videla! Ako si na to vôbec prišiel? Môžeme to mať aj väčšie?! Úžasné! Ďakujem!“ pišťala som od šťastia.

Odtiahla som sa od neho a stretli sa nám pohľady. Noah sa na mňa díval nežnými očami, na čo som sa začervenala. Ako sme spolu trávili už niekoľko rokov takmer každý deň, poznal ma najlepšie zo všetkých a ja som poznala jeho. Bol mojou najbližšou osobou a s ubiehajúcim časom vo mne pomaly rástli hlbšie city.

„Jedného dňa to zostrojím, povedal som ti, že poletíme,“ vyhlásil majestátne a v očiach sa mu zračilo odhodlanie a zvedavosť, ako vždy.

Milovala som tento výraz v jeho očiach. Vždy som obdivovala jeho zvedavosť, a to, ako sa díval na veci, dával mi pocit, že nič nie je nemožné. Že spolu dokážeme všetko na svete, čo si zaumienime. Len vďaka nemu som zostala verná svojmu snu. Nedovolil mi zlomiť sa. Po niekoľkých rokoch sme od snov prešli k skutočnému plánovaniu a snažili sme sa nakresliť, ako by náš balón mohol vyzerať a fungovať. Obaja sme boli zvedaví a radi sme sa učili nové veci. Noahovi rodičia mali za domom záhradnú chatrč, ktorú nepoužívali. Spolu sme ju vypratali a spravili si z nej našu dielňu. Trvalo nám asi dva a pol roka, a niekoľko desiatok prototypov, kým sme vymysleli mechanizmus, ako by balón lietal na teplý vzduch z ohňa. Potrebovali sme niečo, čo by nás oboch unieslo. Chcelo to pevnú konštrukciu, výhrevný mechanizmus, a dostatočne veľký balón. Veľakrát sme zlyhali, buď nám v prototype zhorela látka, alebo to nevzlietlo, pretože sme mali zlé pomery hmotnosti paluby a balóna.

„Nie, nie, nieee!“ kričala som sklamane, keď nám zhorel ďalší.

„Hlavne pokoj,“ chytil ma za plecia, „sľúbil som ti, že poletíme, aj keby to malo trvať ďalších päť rokov, Maya, ja nás tam hore dostanem. Sľubujem.“

Dívala som sa na neho a v mojom dvadsaťročnom srdci sa rozhorel tlejúci plamienok nádeje. Noah to vedel, vedel ma presvedčiť. Uprene som mu pozorovala dobre známe odhodlanie vyžarujúce z jeho modrých prenikavých očí. Sledovala som kútiky pekne krojených pier, ktoré sa dvíhali v širokom úsmeve a odhaľovali roztomilé zuby. Jeden mal trochu krivý, čo jeho úsmevu dodávalo šibalský nádych. Vždy keď som ho začala pozorovať, nevedela som prestať. Páčil sa mi každý jeden jeho záhyb, každá peha na lícach, každý čierny vlas skrúcajúci sa pozdĺž krku. Zbožňovala som jeho zápal pre vec, jeho vynaliezavosť a šikovnosť. Bol tak zvedavý, všetkému chcel rozumieť, všetko chcel vedieť. V tomto sme si imponovali. Povzdychla som si a objala som ho.

Pozorovala každý môj pohyb svojimi orieškovými očami a zrazu ma objala. V poslednej dobe to robila častejšie a prirodzenejšie, a ja som si každé jedno z nich užíval. Byť jej aspoň na tú malú chvíľu bližšie ako kedykoľvek predtým. Do nosa mi udrela jej jemná broskyňová vôňa. Chytil som ju pevnejšie než obvykle, chcel som aby cítila, že som tam a zrazu sa odtiahla. Teplo jej tela sa mi ešte chvíľu rozlievalo po pokožke. Potešilo ma, že som si našiel kamarátku s rovnakou vášňou. Na začiatku to bolo len nevinné snívanie. Bola moja jediná priateľka, no teraz, teraz jej chcem dať všetko po čom túži. Len sa pozriem do jej rozžiarených očí a chcem aby také boli každú sekundu jej života. Prisahal som si, že ju vynesiem k oblakom.

„Ver mi trochu,“ zašepkal som a zastrčil jej tmavý prameň vlasov za ucho, „a teraz poďme jesť, mama piekla aj štrúdľu.“

„Super, tú mám...“

„Najradšej, ja viem,“ dokončil som za ňu, na čo mi ťukla jemne päsťou do ramena.

Maya bola skvelá. Bola veľmi vytrvalá, zábavná a tak bystrá, vždy vedela čo povedať. Nadchla sa takmer nad každým mojim nezmyselným nápadom a skúšala to so mnou vymyslieť. No páčila sa mi aj jej úprimnosť a to ako premýšľa. Na druhej strane, bola veľmi tvrdohlavá, to, čo si zaumienila jej nikto nerozkecal. Občas sme sa škriepili, no aj napriek tomu pre mňa vždy bola tá najúžasnejšia žena, akú som kedy poznal. Jej smiech znel ako detská radosť a usmievala sa očami. Každý jej úsmev mi do srdca vlial pokoj. Mám pre ňu slabosť a nechcem o ňu prísť, možno aj práve pre to som jej nikdy nepovedal, čo k nej cítim. Pravdou je, že ju ľúbim, ľúbim to ako sa díva na mraky a sníva pri tom. Ako zavrie oči, keď na ňu svietia posledné lúče slnka. Ako sa teší, keď nájde jej obľúbený kvet, ako si vždy poskočí, keď sa jej niečo podarí. Ako sa započúva do žblnkotu potoka a povzdychne si, ako keby spomínala na detstvo. Ako sa pri ohni vždy rozhovorí. Ľúbim na nej aj jej nehu, ktorá presakuje všetkým čo robí. To aká je pozorná k ľuďom a zvieratám. Nechcem o ňu prísť, aj keby som jej nikdy nemal povedať čo k nej cítim. Vždy tu chcem byť. Byť tu po jej boku.

„Ahojte, aký ste mali deň?“ spýtala sa mama, keď sme vošli k nám do kuchyne.

„Zas nám to nevyšlo, mama. Musíme to znova doladiť a premyslieť.“

Mama nás od mala podporovala ako jediný rodič.

„Maya, ako sa má Elen?“ spýtala sa na Mayinu mamu.

„Práve nie najlepšie, otec je chorý, tak sa o neho chvíľu stará a nemá čas na nič iné. A čo vy, teta?“

„Dobre, zlatko, všetko po starom. Upiekla som jablkovú štrúdľu, dáš si?“

„Jasné, ďakujem,“ žiarivo sa na mamu usmiala.

„Noah o to prosil už pár dní,“ potmehúdsky sa na mňa pozrela.

„Ale no tak, mama! Tiež ju mám rád!“

„Áno, áno, veď ja viem,“ odpovedala a žmurkla na mňa.

Ach, tá mama, stále podpichuje.

„Viem vám zohnať ďalšiu látku na balón, ak potrebujete.“

„Vďaka, teta, to je skvelé, rovnako ako tá štrúdľa,“ zasmiala sa Maya.

„Ďakujem, vieš, že mám svoj špeciálny recept, ktorý sa traduje v našej rodine, ale, že si to ty, Maya, raz ti ho prezradím,“ usmiala sa mama a nechala nás samých.

„Ehm,“ prečistil som si hrdlo, „mohli by sme si dať na nejaký čas pauzu, kým nezoženieme ďalší materiál, čo myslíš?“

„To je dobrý nápad, aj tak neviem, čo ďalej...“

„No môžeme skúsiť väčší balón a mechanizmus na reguláciu tepla, to musíme vylepšiť. Už mám nejaký nápad,“ vytiahol som zošit a začal jej vysvetľovať, ako by to šlo spraviť.

Dívala sa na moje kresby so záujmom a diskutovali sme ešte asi hodinu, kým sa nezačalo stmievať.

„Asi pôjdem, nech si mama nerobí starosti.“

„Odprevadím ťa,“ povedal som automaticky.

Obula si svoje tenisky a vyšli sme von do tmy. Kráčali sme pomaly a rozprávali sa, smiali. Náhle sa ma opýtala: „Myslíš si, že sa nám to podarí, Noah? Vieš, aj keby to nevyšlo, tak sa nič nedeje, možno, keď budeme starí, tak budú iné možnosti, kto vie čo bude o niekoľko rokov.“

„Podarí. Povedal som ti, že ťa tam dostanem.“

„Ja viem, Noah, ja len nechcem aby si bol sklamaný, keby to nevyšlo,“ povedala a v jej hlase som počul smútok.

Postavil som sa pred ňu aby sa zastavila. Pomaly dvihla hlavu a jej oči v prítmí večera našli moje. Rozlišoval som črty jej tváre. Plné ružové pery, jemnú líniu sánky, rovný nos, vlasy padajúce do tváre. Vždy som mal nutkanie jej ich zastrčiť za ucho. Zaťal som ruky v päste. Zadíval som sa jej hlboko do očí, tak ako mi to nedostatok svetla dovoľoval, a prehovoril som.

„Čo ti vždy vravím, keď o sebe pochybuješ?“

„Že dokážem čokoľvek, keď za tým pôjdem,“ zašepkala.

„Presne tak, tak na to nezabúdaj. Mám vlastné dôvody, prečo to chcem dokázať, nezabúdaj, je to aj môj sen. Nebaví ma dívať sa vždy hore a cítiť, že tam patrím. Že tam patríme spolu, Maya. Len mi ver, potrebujem ťa tam vidieť, chcem vidieť tú radosť, ktorú budeš mať v očiach, pretože je to nádherné, ty si vtedy nádherná,“ odmlčal som sa.

Stála tam a počúvala každé moje slovo. Čakala, čakala čo sa bude diať. Mám to teraz povedať všetko? Mám jej to povedať? Čo ak to celé pokazím?? Nemôžem to pokaziť! Ak to tak necíti, začne sa pri mne cítiť nepríjemne. Čo mám robiť?? Lomcovali mnou myšlienky a pochybnosti. Moje srdce jej chcelo všetko povedať, ale hlava sa bála.

„Ako to myslíš?“ spýtala sa po chvíli ticha a čakala.

„Presne ako som to povedal, mám rád keď si šťastná, a ty si zaslúžiš byť šťastná, pretože keď si šťastná ty, som aj ja.“

Mlčala.

Bolo to pár sekúnd, ale mne to prišlo ako dlhé minúty.

Náhle z nej vyšlo: „Prepáč, Noah, máš pravdu, my to predsa zvládneme!“ usmiala sa na mňa, „a teraz už poďme, začína byť neskoro.“

Obišla ma a kráčala ďalej. Odprevadil som ju k jej domu a počkal kým vošla dnu. Cestou späť som premýšľal, prečo sa tak veľmi bojím povedať jej čo cítim. Čo ak ma predsa len vidí ako muža a nie len ako brata.

Čo tým chcel povedať? Znela otázka, kvôli ktorej som nemohla zaspať. Premýšľala som ako mu povedať všetko a ako nabrať odvahu zariskovať. Do rána som nezažmúrila oko. Nechcela som pochybovať o tom, že sa nám raz podarí zostrojiť balón, bolo to na dobrej ceste, lenže viem, že to potrvá ešte zopár rokov. Chcela som mu to pôvodne povedať keď budeme lietať, lenže netuším, či vydržím tak dlho čakať. Túžila som po jeho dotyku viac ako po lietaní. Častejšie ako to, že lietam balónom si predstavujem, že sa s ním prechádzam pod mesačným svitom a držím ho za ruku. Že vedľa seba zaspávame a ráno sa prebúdzame. Že mu ráno pečiem palacinky, zatiaľ čo ma objíma okolo pása a na krku ma šteklia jeho kučeravé vlasy. Pozerala som sa priamo pred seba na strop ale v hlave som bola pri ňom. Musím mu to povedať, proste musím!

Zaspala som s myšlienkou na Noaha.

Prešli asi dva týždne, čo som ho naposledy videla. To je pre nás pomerne dlhá doba. Otcovi sa pohoršil stav a musela som viac pomáhať mame, preto som veľmi nemala čas na nič iné. Konečne bol z najhoršieho von a ja som bola voľnejšia. Ako prvé som utekala k bicyklu a namierila si to k Noahovi domov. Upachtená som došla k dverám, na ktoré som netrpezlivo zvonila. Po nejakej chvíli zaznelo odomykanie kľúčom.

„Maya, dievčatko, ako je otcovi?“ spýtala sa ma Noahova mama.

„Lepšie, naozaj, už je z najhoršieho vonku.“

„Tak to sa mi uľavilo, drahá, Noah je vzadu, ale počkaj, zavolám ho sem,“ povedala trochu nervózne.

Nechápala som prečo mám čakať, ale rešpektovala som jej žiadosť.

Po nejakej chvíli sa vo dverách objavil špinavý Noah. Oči sa mu rozžiarili ako ma videl a bolo v nich čosi, čo som tam ešte nevidela. Nevedela som to zaradiť.

„Maya!“ pevne ma objal. Nadýchla som sa jeho špecifickej vône, ktorá sa miešala s olejom a puchom z dielne. Chcela som takto zostať už naveky, ale on sa po chvíli odtiahol.

„Som tak rád, že ťa vidím, Maya. Musím ti niečo ukázať. Priprav sa!“

„Tak dobre,“ zasmiala som sa, „mám si aj zatvoriť oči?“

„S tým ti pomôžem,“ povedal a postavil sa za mňa. Dlaňami mi zakryl oči a hruďou sa mi oprel o chrbát aby mi robil oporu. Cítila som ako mu splašene bije srdce. To moje bilo rovnako. Dnes mu to poviem!

„Choď pomaly, neboj sa, držím ťa,“ ubezpečoval ma, keď ma viedol.

„Tak a sme tu, ešte ich nechaj zatvorené,“ hlas mal veselý.

Počula som šuchot a zvuk plameňa. Žeby?!

Zrazu ma chytil za plecia.

„Tak, Maya, otvor.“

Pomaly som otvorila oči a predo mnou na dvore stál nafukujúci sa balón. Ozajstný balón! Neverila som vlastným očiam! Akoto, že to zostrojil tak rýchlo?! Znova mi padla sánka ako keď som mala 15. narodeniny.

„Noah,“ zašepkala som v nemom úžase.

„Skúšal som to a funguje!“ zvolal nadšene, „poď,“ podal mi ruku.

Dívala som sa na neho so slzami v očiach. Stál tam predo mnou s vystretou dlaňou, ktorá čakala na moju. Noah. Ten Noah, ktorý mi ako malý dal papierového vtáčika. Noah, ktorý ma chránil pred zlými deckami. Noah, ktorý ma vo všetkom celý život vždy podržal. Noah, ktorý vymyslel ako ma dostať do oblakov a splniť mi sen. Noah, ktorý to nikdy nevzdal aj keď to vyzeralo, že sa to nepodarí. Noah, ktorý zvládal všetky moje stránky a pochyby. Ktorý mi ukázal, že sa nemám vzdávať, ktorý vo mne vzbudzoval nadšenie a zápal pre to čo mám rada. Stál predo mnou a čakal na mňa. Bolo to ako keby ma pozýval do budúcnosti s ním. Vystrela som dlaň a opatrne ju vložila do jeho veľkej teplej dlane. Dlhé prsty ovinul okolo mojich a pomohol mi nastúpiť. Balón sa začal pomaly nadvihovať. Srdce mi búšilo ako splašené. Neverím, že sa to deje! Ja neverím! Bojím sa!

„Noah,“ povedala som vydesene.

„Neboj sa,“ odvetil mi pokojným tónom a chytil ma za ruku.

Prekvapilo ma to. Ako sme sa dvíhali vyššie stlačil ju pevnejšie.

„Prerež lano,“ podával mi do druhej ruky nôž.

Pridržal ho no moju ruku stále nepúšťal.

„Si si istý?“ spýtala som sa nedôverčivo.

Stačil mi však pohľad do jeho odhodlaných očí a bez ďalšieho váhania som lano prerezala. Vzniesli sme sa vyššie. Noah pridal oheň a stúpali sme.

„Noah... my... letíme...“ stlačila som mu dlaň.

„Letíme,“ usmial sa a stlačil tú moju naspäť.

„My LETÍME!! Ahahaha!“ zvolala som nadšene a prudko ho objala.

Chytil ma okolo pása a pritisol si ma bližšie k telu. Nepúšťal ma. Ruky som mu ovinula okolo krku a stlačila. Zaboril mi hlavu ku krku a prudko sa nadýchol.

„Broskyne, ako vždy. Zbožňujem tú vôňu,“ pošepkal.

Srdce sa mi rozbúšilo ešte viac, aj keď som si myslela, že viac to už nejde. Odtiahla som sa a zadívala som sa na neho. V očiach mu horela hrdosť, nadšenie a niečo, čo som nevedela popísať.

„Presne tento pohľad som chcel vidieť, práve pre to som to celé robil. To ako sa ti rozžiaria oči, keď si šťastná, Maya. To pre teba chcem každú jednu sekundu tvojho života.“

„Ľúbim ťa...“ povedala som náhle.

„Čože?“ spýtal sa zarazene.

„Ľúbim ťa, Noah, už dlho, myslím, že som ťa ľúbila odjakživa! Neviem, či je správne, že ti to hovorím, ale ľúbim ťa!“ zvolala som.

Díval sa na mňa a v očiach sa mu zračila radosť a úľava.

„Maya... zostaň po mojom boku už navždy prosím. Ľúbim ťa. Vždy to tak bolo, chcem s tebou zažiť všetko, čo len dve ľudské bytosti zažiť môžu. Nech to má byť čokoľvek, chcem to s tebou.“

Chytil mi tvár do dlaní. Po tvári sa mi skotúľali slzy. Jemne mi ich zotrel palcami. V jeho očiach sa tiež leskli slzy. Zoširoka sme sa na seba usmiali. Pomaly sa ku mne priblížil a navlhčil si pery jazykom. Opatrne ich spojil s mojimi. Rozlial sa vo mne pocit, po ktorom som túžila už ako malá. Bol to ten pocit voľnosti, ktorý som tak dlho hľadala. Bolo to lepšie ako vzlietnuť. Naše pery sa začali rytmicky pohybovať, ako keby spolu tancovali. A zrazu som cítila, kam patrím. Nebolo to hore do oblakov. Bolo to po jeho boku. Vždy som sem patrila a konečne som to miesto našla. Domov. Noaha. Vznášali sme sa ponad lúku, kde som ho pozorovala ako sa predieral trávou s rozpaženými rukami. Belasé nebo zdobili husté biele šľahačkové oblaky. Studený vánok mi rozcuchával vlasy a Noah ma bozkával. Rozlievalo sa vo mne teplo a pokoj. Tu je moje miesto...

Autor: KristyA, v rubrice: Povídky » Jednodílné