Utópia • OurStories.cz ~ naše povídky

Fantasy poviedka so štipkou melanchólie a smútku muža - kňaza, ktorý kvôli svojej láske obetuje aj vlastný život. Toto dielo vzniklo pri hraní Warhammeru rpg, ale neznalosť tohto sveta čitateľa o príjemný zážitok z čítania neukráti.

29.09.2013 (10:00) • Soryea • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 628×

V jeho snoch bola elyzejskou vílou tancujúcou pod závojom tisícich hviezd. Jej dlhé štíhle ruky sa zdvíhali k dvom ťažkým mesiacom a v rytme jej pohybov, ktoré boli pomalé a zmyselné, žiarili čoraz jasnejšie, až jej telo vrhalo na sviežu zelenú trávu slabý mihotajúci sa tieň.

Keď za ňou prišiel prvýkrát, jej nahota, zakrytá len trblietavým vodopádom zlatistých vlasov, mu vhnala červeň do líc a prinútila ho rýchlo sa odvrátiť. Utópia sa zvonivo smiala tým najnevinnejším dievčenským smiechom. V duchu šepkal Sigmarovo meno, no stále vnímal jej hlas, vpíjal sa doň, uvedomoval si, ako veľmi ho miluje. Nesmel však podľahnúť. Zvod ženy, hoci bola tak nebesky čistá ako anjel, nikdy nesmel nalomiť vôľu kňaza. A tak len stál, no v mysli mal stále obraz štíhleho dievčaťa, ktorému sa pod nádhernými vlasmi rysovali drobné prsia. Musel zabudnúť, vedel, že tie predstavy budú jeho záhubou, no sny boli večné.

Druhý raz ju našiel sedieť medzi vysokými kvetmi najrôznejších farieb a vôní. Koruna, z tých najkrajších, ju zdobila a vyhlasovala za kráľovnú všetkých čarovných bytostí. Ak im nevládla ona, potom krása a kúzla ani nemohli existovať. Keď si uvedomila jeho prítomnosť, zodvihla k nemu pohľad svojich zafírových očí. Jej pery, o ktorých sníval i keď bdel a veril, že sú potreté medom, sa na neho sladko usmiali. Natiahla k nemu svoju rúčku s drobnou dlaňou nahor.

„Poď, prisadni si ku mne, Bernard," prehovorila bezstarostným hlasom, v ktorom ukrývala všetky nádherné emócie, aby nimi mohla obdarovať práve jeho.

Chcel to. Tak veľmi túžil odhrnúť jej zlaté vlasy, dotýkať sa jej alabastrovej pokožky a hladiť ju po všetkých jazvách, ktoré jej telo ukrývalo a vyliečiť ich bozkami. Len jediný letmý dotyk. To bolo všetko, o čo žiadal. Len raz smieť okúsiť chuť nevinnosti. Bol len muž z mäsa a kostí. Sigmarov symbol sa dal z krku zvesiť a zabudnúť naň, by bolo ľahké.

Tráva sa pod jeho krokmi skláňala. Akoby takto nemo súhlasila s jeho túžbami. Utópia, hoci sa k nej pomaly približoval, vyzerala stále krehká a drobná. Bola ako motýľ. Ale - zamyslel sa - motýlie krídla sú tak jemnučké, že im ublíži aj najjemnejší dotyk. Krásy sa nemôže dotknúť. Môže ju obdivovať a cítiť. Len to a nič viac, ak ju nechce poškvrniť. Tak, ako sa snehová vločka roztopí na teplej dlani...

Zastal. „Nemôžem!" prehovoril tichým, no odhodlaným hlasom.

Utópii sa na tvári zjavilo sklamanie. Rýchlo ho však nahradil neistý úsmev. „Ty môžeš všetko, Bernard," prehovorila.

Otočil sa. Trhalo mu srdce, že ju tam nechával samú, ale nemohol ostať bez toho, aby sa nepokúsil odtrhnúť jedno z jej farebných krídel. Nemôže zabiť to, čo miluje.

A potom ráno, len čo otvoril oči, videl jej vysmiatu tvár, ako sa skláňa k nemu alebo, čo bolo častejšie, našiel ju spať schúlenú v klbku ako mačiatko čo najbližšie pri ňom. Občas zvierala v dlani rukáv jeho červeného rúcha, akoby bez neho nemohla zaspať. V takom prípade mu neostávalo nič iné, len trpezlivo čakať, kým sa dievča nepreberie. Pri pohľade do jej pokojnej tváre sa hanbil za svoje sny, ktoré nedokázal ovládať. Našťastie, len málokedy mal čas o tom uvažovať, pretože len čo dievčina otvorila oči, musel na ňu neustále dávať pozor.

Utópia a Surreal boli ako mohutná víchrica. Kde sa objavili, tam neostal kameň na kameni. Ak chceli, dokázali donútiť chromého tancovať, mrzutého sa smiať. Neprešla hodina, aby jedna z nich nevymyslela nezrealizovateľný a šialený plán, ktorý vždy dotiahli do úplného konca. Doteraz si bolestivo spomínal na deň, keď ho Victory, jeho neposlušný bojový kôň, zhodil zo sedla len preto, lebo počul Utópiino zapískanie. Pol hodiny musel kráčať peši pomedzi roľníkmi a obchodníkmi, ktorí videli jeho nepríjemný pád. Nehneval sa. Nemohol za to, že ľudia i zvieratá mali tú dievčinu radi. Bol to dar a pre niekoho možno aj prekliatie.

Nevedel, ako ho Utópia vidí. Ako staršieho brata? Najlepšieho priateľa? Kňaza, s ktorým je lepšie byť zadobre? Nepýtal sa jej. Stačili mu melódie flauty, ktoré hrala len pre neho, obrazy maľované s precíznosťou profesionála a hravosťou dieťaťa. Mala obdivuhodný talent všímať si detaily a pripisovala im práve tú dôležitosť, ktorú si zaslúžili. Vo všetkej svojej dokonalosti mala jeden obrovský nedostatok. Neuvedomovala si vlastnú smrteľnosť a nebezpečenstvu venovala len pramálo pozornosti. Gundredovci boli pre ňu zlí chlapci a ona, ako si Bernard myslel, verila, že im dokáže dohovoriť.

Nad všetku jej nadpozemskú dokonalosť to nedokázala ani ona.

Deň čo deň ošetroval sečné rany, ktoré na jej tele nikdy nemali byť. Trhala sa od bolesti, keď jej ich zašíval, slzy vtedy boli hviezdami na oblohe Utópiiných očí. Ak by mohol cítiť tú bolesť namiesto nej, rád by pre to spravil čokoľvek. Snažil sa stať umelcom a pracovať s ihlou tak zľahka ako ona so štetcom, aby jazvy, ktorých tvorcom bol on, boli čo najmenšie. Jej obrazy začali byť maľované krvou. Či už jej vlastnou, alebo nie, vždy boli krásne, nepoškvrnené zlobou neprajných hier osudu.

Bol dievčinin ochranca. Ukryla sa za jeho široký chrbát vždy, keď ju Flynn naháňal s našpúlenými perami a otvorenou náručou. Nevedel, ako sa k tomu chlapcovi, nie veľmi šikovnému zlodejovi a šarlatánovi, správať. Párkrát mu dal dosť jasne najavo, čo sa mu stane, ak bude dievčatá naďalej špehovať pri kúpaní. Nedal si povedať. Stal sa len obozretnejším. Bernard v tomto prípade Utópií nerozumel. Bránila ho a nedovolila, aby mu kňaz ublížil či vyhnal ho. Utekala pred ním, a predsa k nemu mala blízko. Chcela mať mnoho priateľov, a to aj za cenu, že bude prehliadať ich chyby. Hoci sa Flynnovi snažila dohovárať i ona, vždy sa to minulo účinku. Hlavne, keď na neho hľadela svojimi veľkými očami, v ktorých by sa utopil i ten najchladnejší muž. Každé jej slovo venované Flynnovi bolo pre mladíka pochvalou.

A potom, jedného dňa, tak ako sa plynule po krajine zakráda súmrak, vpadol do životov ich všetkých zločinec a nič už nebolo tak ako pred tým. Najprv bol nevrlý a tichý, oslepený nenávisťou. Sprevádzal ich len pár dní, no do Utópiinho srdca sa zapísal nezmazateľnými písmenami. Hoci nechcel, stal sa jej priateľom. Po jeho zmiznutí si Utópia zaumienila nájsť ho. Bernard sa jej to snažil vyhovoriť. Bolo jeho povinnosťou predviesť ho pred súd za všetky zločiny, počnúc dezerciou, ktorá sa trestala smrťou. Utópia sa kvôli jeho odchodu trápila, no bola príliš šľachetná na to, aby o tom hovorila. Videl to na nej. Zrazu bola ako jeseň. Stále krásna, roztomilá a hravá, ale ukrývala v sebe chlad nastávajúcej zimy.

Z bezmenného zločinca sa stal Frederik a hoci bol s nimi najkratšie, stal sa členom skupiny bojujúcej proti bezpráviu aj proti jeho vôli. Zrejme sám Sigmar chcel, aby sa ich cesty čoskoro spojili opäť. Utópia znova rozkvitla v prekrásnu ružu, veselo tancovala ulicami nedbajúc na neustále nebezpečenstvo. Prichádzala do Chrámu, kde spolu s Bernardom kľačali pred oltárom. Trávili spolu toľko času, každý jeden možný okamih, že si ani nevšimli, ako sa na seba začali ponášať. V kňazových očiach zažiarili zafíry, vlasy zahalilo tekuté zlato. Zmužnel. A Utópia? Požehnaná Sigmarom sa premenila na Jeho anjela. Pri pohľade do jej tváre nebolo pochýb, že sa jej dotkol Boh.

Týždne plynuli. Pre niekoho príliš rýchlo, pre iného pomaly. Čas je však spravodlivý. To len ľudia vo svojej namyslenosti tajne dúfajú, že ho môžu ovládať a privlastniť si ho. Mýlia sa. Nezastavia ho peniazmi ani známosťami. Gundredovci z mesta zmizli. Ostali po nich len červené klobúky, ktorými šťastní obyvatelia vyzdobili najväčší most v Nulne.

Bernard ich ochránil obe. Utópiu i Surreal. Splnil prísahu, ktorú zložil sám sebe. Už sa o ne nemusel báť, no predsa cítil čosi ako strach, že sa to všetko skončí. Nech to boli akokoľvek kruté a krvavé časy, boli jeho najšťastnejším obdobím v živote. To uvedomenie si konca bolo horšie ako všetky boje, v ktorých doposiaľ stál. Videl, ako sa krehká Utópia vrhla Frederikovi do náručia a ako jej muž objatie opätuje. Vedel už dávno, že tí dvaja sú si blízki, a prial im len to najlepšie, ale sledovať, ako sa ich pery nesmelo dotýkajú, bolelo.

Musel odísť.

Ďaleko na severe zúrila nikdy nekončiaca sa vojna s netvormi vyvrhnutými zo samotného pekla. Tam bolo jeho miesto. V zime a medzi vojakmi v prvej línii, kde bojové kladivo Sigmara rozdrví Chaos a vnesie zmätok do nesvätého sveta príšer. Bude stáť pevne a jeho hlas prekričí mená temných bohov. Modlitby budú trhať telá démon zvnútra a zbraň posvätená najvyšším kňazom zas zvonku. Pridá sa k tým, ktorí ochraňujú hranice, aby jeho blízki mohli pokojne žiť svoje sny. Vymení krásu za bolesť, hudbu za krik.

Utópia ho prosila na kolenách, aby ostal. Kľačala pred ním ako najväčšia hriešnica prosiaca o odpustenie. Slzy, ktoré zmáčali jej bledú pokožku, dopadali na zem, leskli sa na steblách trávy ako ranná rosa. Len vlasy ju chránili pred zimným vetrom. Dlhé rukávy ľahkých šiat sa v ňom trepotali ako štandardy, pod ktorými bude Bernard umierať. Jej slová, prerušované vzlykmi, ho bodali ako dýky potreté jedom. Trápil ju. Jej krehké telo sa triaslo plačom i chladom, no dievča to nevnímalo. Videlo len svojho priateľa, ktorý odchádzal na smrť. Nechápalo prečo. Spravilo snáď niečo, čím ho urazilo?

Na kňazov kyrys dopadli prvé snehové vločky. Jemne, no pevne chytil dievčinu za lakeť a prinútil ju postaviť sa. Vo svojej nevinnosti a utrpení sa mu vrhla okolo krku a pevne, akoby ho už nikdy nemala pustiť, ho objímala. Neustále pri tom šepkala jeho meno. Bernard, hoci to pre neho nebolo ľahké, ju od seba odtrhol. Pohladil ju po tvári a zľahka jej nadvihol bradu, aby sa jej poslednýkrát zadíval do očí. Chcel si zapamätať ich farbu a hĺbku, zaprisahával sa, že spomienky na ne nikdy nevyblednú.

Vyslovil jej meno.

Utópia sa premohla a usmiala sa. Ochutnala chuť svojich horúcich sĺz, ktoré ju pálili viac, ako kedysi rany na tele. Kňaz nechal klesnúť svoju ruku z jej tváre a opätoval Utópii úsmev. Tak ako jej, ani ten jeho nebol celkom úprimný. Ukrýval ním smútok a prázdnotu. Otočil sa a vysadol na svojho bojového koňa. Bojoval s túžbou obzrieť sa, no napokon len kopol koňa do slabín. Vietor k nemu ešte hodnú chvíľu niesol nešťastnú ozvenu jeho mena. Musel sa proti tomu obrniť. Obrniť proti utrpeniu, ktoré mu samota prinesie. Vedel, že jediným liekom bude smrť. Chcel zomrieť, no zároveň žiť. Bude sebecký? Nie, to nemohol. Vrhá sa do náruče Morra, no nevzdá sa tak ľahko. On má pre koho bojovať.

Červené kvapky, vpíjajúce sa do posledných zvyškov snehu, sa kľukatili medzi mŕtvymi telami ľudí i mutantov a pohodenými, často i zlomenými zbraňami. Utekali preč od udupanej zeme, od skazy a smrti, nárekov a stonov zomierajúcich. Obišli spálené stromy, ktoré sa čneli do výšky ako smutné zástavy vojny. Kŕdeľ havranov sa už zlietaval na hostinu. Ich nadšený hlasný krik nepatril na toto miesto. Preživší vojaci ošetrovali zranených, roznášali po bojisku vodu a v nutnom prípade rozdávali posledné rany z milosti. Zabiť nepriateľa, pokrútenú atrapu človeka, nebolo nikdy ľahké. Ale ukončiť život niekoho, kto bojoval po vašom boku a tešil sa z rovnakých maličkostí?

„Otče, pomôžem vám," oslovil kňaza mladý kapitán.

Bernard odmietavo pokrútil hlavou a ďalej kráčal preč. Terén sa postupne zvažoval. Obrovské balvany, ktoré sa dali iba obísť, sa menili na skaly a kamene. Jarné slnko sa prebúdzalo z dlhého zimného spánku a nevšímajúc si utrpenie pod sebou, obdarovávalo umierajúcich svojou hrejivou krásou. Topiaci sa sneh robil z horského chodníka nebezpečnú šmýkačku. Každý krok bol rovnako nebezpečný ako švih obojručného meča. Kyrys, prehnutý od úderu mohutného kyklopa, kňaza ťažil. Nemal však silu odopnúť si ho. Potrhaná červená suknica sa ťahala za ním ako slizký had, utierala krv, ktorá teraz už v pramienkoch stekala z hlbokej rany na predlaktí.

Keď i posledný ľudský hlas utíchol, poddal sa slabosti, ktorá ho zmáhala, a posadil sa na zem. Oprel sa o skalu, v ktorej tieni biely sneh zatiaľ úspešne odolával prichádzajúcemu otepleniu. Vložil si doň zranenú ruku a chlad aspoň trocha zmiernil neuveriteľnú bolesť. Tá ho presviedčala o jeho vlastnej pominuteľnosti a zbytočnosti všetkého utrpenia. V neďalekom ihličnatom lese tvorili veľké biele vlky divokú symfóniu putujúc k zdroju krvi, ktorá ich tu prilákala. Práve kvôli nim a čiernym medveďom museli mŕtvoly ihneď spáliť. V tomto úkone bola úcta k padlým bratom a rovnako i obava pred hladnými dravcami.

Bernard zaklonil hlavu a zadíval sa na jasnú, oblakmi nepoškvrnenú oblohu. Slabomodrá sa menila na zlatú smerom na západ, kam sa slnko pomaly presúvalo. Hoci sa dni predlžovali a slnko bolo čoraz lenivejšie, noc stále prichádzala prirýchlo a s ňou i bezsenný, nepokojný spánok. V noci mával pocit, že mu temnota niečo berie.

Prvé noci strávené na severe sníval sny, v ktorých sa mu prihovárala minulosť. Bola farebná a radostná. Ukazovala mu, prečo sa takto obetoval a vymenil teplý a príjemný juh za nepohodlný a nebezpečný bojový tábor. Tváre ľudí, ktorých miloval, sa mu prihovárali a usmievali sa na neho. Nekonečné boje a krviprelievanie si vybrali krutú daň. Vkrádali sa mu do podvedomia a brali mu to najcennejšie – spomienky. Svetlomodré oči zaliala krv. Žiarivé úsmevy, ktoré ho hriali za najchladnejších dní, bledli v grimasách netvorov zo severu. Už si nedokázal predstaviť útle krivky panenského tela. Tu, v krajine obrov a beštií z hororových príbehov, sa strácala krása a drobnosť v hmle nereálnych mýtov.

Bol unavený. Túžil zavrieť oči a už nikdy ich neotvoriť. Prial si zomrieť teraz, kým ešte počul veselý dievčenský smiech. Jej meno už patrilo minulosti. Pomaly zomieralo. Posledné závany chladného vetra ho odnášali do nekonečných pustín. Občas sa v noci budil v nádejí, že nehmotný zvonivý smiech je skutočný. Bláznivý kňaz, nadával si potom v duchu.

Premasíroval si stuhnutý krk a otvoril oči. Slnko sa pomaly strácalo, už len posledných pár minút sa bude dívať na svet pod sebou. V tejto chvíli hrialo najsilnejšie, žiarilo, aby sa cez noc nezabudlo na jeho veľkoleposť. Je zvláštne, že veci sú najkrajšie tesne pred tým, než sa zničia. Dokáže vnímať krásu ako znamenie toho, že o chvíľu skutočne zomrie? Dostala sa do jeho rany infekcia? Napadnú v noci tábor zvyšky mutantov, ktorí vycítia, že je na to ten správny čas?

Tiché našľapovanie, opatrné, kradmé a neprirodzené vo svojom rytme, ho upozornilo na nevítanú spoločnosť. V predlžujúcich sa tieňoch zbadal jeden oveľa tmavší a bližší, ako sa zakráda za jeho chrbtom a nenáhlivo na neho dopadá. Bernard, napriek svojej otupenosti a letargii, do ktorej ho uvrhli temné a chladné dni plné samoty, sa nechystal stať obeťou asassína. Úplne prirodzene sa dotkol stehna, prechádzal po ňom prstami, akoby opatrne ohmatával zranenie ukryté pod dlhou červenou suknicou, kde mal však skutočnosti skrytú dlhú tenkú dýku nazývanú bodec.

Z beztvárneho tieňa sa vyformovala tenká ruka. Kňaz uchopil drevenú rúčku zbrane, pozorne sledoval tieň útočníka stojaceho na skale, o ktorý sa opieral. Zatajil dych. Príval adrenalínu nahradil a utlmil čoraz intenzívnejšiu bolesť. Trpezlivo vyčkával. Boli to len sekundy, no jemu sa čas vlial do jedinej nepretržitej vlny, ktorá trvala večne. Náhly závan vetra mu rozstrapatil pár pramienkov svetlých vlasov.

Teraz!

Pripravený na úder, schytil útočníka za útle zápästie a stiahol ho na zem. Hoci mal ruku oslabenú a prudký pohyb otvoril zaschýnajúce rany, bytosť sa až príliš ľahko nechala strhnúť. Jej hlava sa bezmocne otĺkala o kamene, bodky červenej krvi sfarbili posledné kôpky snehu. Bernard jej stisol hrdo, jednu nohu zohnutú v kolene pritisol na krehký hrudník. Díval sa do zvieracích očí holohlavej ženy, z ktorých už vyprchali všetky stopy ľudskosti. Namiesto vlasov jej na lebke vyrastali malé zašpicatené výrastky podobné rohom. Opasovaný vŕšok roztrhaných šiat odhalil jeden z trojice prsníkov, na ktorom mala jazvu v tvare nesvätého symbolu. Dýkou napustenou jedom sa snažila vniknúť pod kožu muža, no hrot sa rozbíjal na hrubom kyryse.

Kňaz sa napriahol. Vyleštená, ešte v boji nepoužitá čepeľ, sa zaleskla. Mutantka, kacírka, to indivíduum, sa nebála. Z pier sa jej vydral chraptivý smiech. Bodec prebodol bok jemného krku medzi jeho prstami. Z tepny sa vylial prúd horúcej krvi, z ktorej sa v chladnúcom ovzduší parilo. Pár hlasných sťahov srdca, pár chrapľavých nádychov a telo pod jeho kolenom sa prestalo zmietať.

Sneh sa roztápal v červeni, smädná zem vďačne vpíjala kvapôčky vody. Kňazove oči v zmesi, ktorá znamenala koniec jedného života a jednej krutej zimy, zazreli čosi, čo tam nepatrilo. Sledoval pramienky krvi, ktoré sa spájali v jedinom jazierku, spravil k nemu krok a kľakol si, akoby to bol posvätný Sigmarov oltár. Tvár mu zjemnela, vrásky okolo očí zmizli, rovnako ako aj pulzujúca bolesť. Tam, uprostred divočiny, kde krása mizne v temnote, na kamenistej pôde, kde je úrodná hlina zázrakom, sa z krvi čnel nevinný biely kvietok. Tak jemný, tak čarokrásny s vôňou sladkou ako med. Bol sám v tŕni osudu. Nepatril tu. Naťahoval svoju hlávku k tmavnúcim lúčom slnka.

Bernard naklonil hlavu a na perách sa mu po dlhých mesiacoch zjavil úsmev. Natiahol k nemu nezranenú ruku a bruškom ukazováka sa ho jemne dotkol. Kvet zomrie. Uhynie. Posledné mrazy ho spália, udupú ho nohy mutantov. Kňaz si zrazu spomenul, prečo tu bojuje, prečo sa dobrovoľne obetoval. Spomenul si na svoju vílu. Chcel jej ponúknuť svet, v ktorom bude šťastná, kde viac nebude nebezpečenstvo prichádzajúce zo Severu. Zvolil samotu, aby ona sama nikdy nemusela byť. Zatratil svoj život za jej.

„Utópia," šepky vyslovili jeho pery takmer zabudnuté meno. Opatrne odtrhol drobný kvet a priložil si ho na miesto, kde sa mu opäť rozbúchalo srdce. Rozpamätal sa na svoje šťastie a pocítil novú chuť žiť.

Autor: Soryea, v rubrice: Povídky » Jednodílné