OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Viva la revolución

28.11.2017 (10:00) • Leylon • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1783×

Volám sa... volám sa... ako?

To nie je dôležité.

Každý ma oslovuje len priezviskom. Absolútne každý. Zamestnanci, ľudia z televízie, ktorí vysielajú z mojej kancelárie vyhlásenia, rodičia, kolegovia, ktorých mám podľa protokolu považovať za priateľov. Je to starý zvyk. Taký starý, že mi moje vlastné krstné meno znie čudne, cudzo. Dôležitý zvyk.

Nesmieš totiž pre verejnosť pôsobiť priveľmi ľudsky či osobne, vysvetlila mi mama, keď som mala šesť rokov. Ľudskosť prináša zraniteľnosť a tú si nemôžeme dovoliť, Arnaldsová – to mi vtedy povedala.

Musím byť pre svojich ľudí nadčlovekom. Byť neomylná a tým si získať ich podporu a dôveru. Uistiť ich, že som dostatočne mocná, dostatočne nad vecou, aby som ich viedla.

Tak to funguje. Tak to fungovalo generácie predo mnou.

Som Arnaldsová. Mám dvadsať rokov a som prezidentkou svojej krajiny.

*** *** ***

Pre ten post ma vychovávali prakticky od malička.

Čítať a písať som vedela skôr ako ostatné deti – moja rodina sa dostala kedysi k moci práve pre nadpriemernú inteligenciu, aspoň tak mi bolo povedané.

Väčšinu času som trávila na rôznych politických a diplomatických stretnutiach, sedela v kúte a učila sa z praxe a každý rešpektoval, že tam som, každý vedel, že takto sa vychováva budúci prezident krajiny, aj keď mali moji budúci kolegovia podľa protokolu prísne zakázané so mnou rozprávať, aby nejako neovplyvňovali moje budúce politické názory.

Politiku a vzťahy medzi krajinami som ovládala skôr ako násobilku.

Ale nevykladajte si to zle – nebolo to proti mojej vôli. Vždy ma to zaujímalo. Vždy ma lákala moc – ďalšia črta spoločná pre celý náš rod.

Celá moja rodina – generácie mojej krvi - viedli moju krajinu predo mnou a robili tak veľmi dobre. Preto nikto z kompetentných nepochyboval a ani nechcel, aby žezlo prevzal niekto iný.

Mali sme všetky predpoklady – nadmernú inteligenciu, prefíkanosť, predčasnú vyspelosť už v mladom veku. Viedli sme za čias vojen i mieru, hladu i blahobytu.

Každý vedel, že jedného dňa sa postavím na čelo. Bolo to tak trochu smiešne - naše zriadenie mi pripomínalo usporiadanie spoločnosti v stredoveku, teda aspoň čo som mohla zo svojich lekcií dejepisu posúdiť. Len ma nenazvali kráľovnou, ale prezidentkou.

Ale fungovalo to. Boli sme prosperujúca a stabilná krajina.

*** *** ***

Moje vyučujúce lekcie vyzerali nanajvýš nezvyčajne.

Lietala som spoločne s našou delegáciou, vždy tichý tieň. Ak nebol prítomný žiadny politik z cudzej krajiny, zhovárali sa so mnou. To som mala rada – medziľudský kontakt pre mňa nebol... samozrejmosťou.

Tri razy týždenne lekcie politológie a ekonomiky. A dva cudzie jazyky k tomu, plus pravidelné cestovanie. S rodičmi som málokedy strávila viac ako deň v kuse, ale to nevadilo ani mne, ani im. Boli pre mňa v podstate cudzinci.

Súčasťou osnov bol aj niekoľkomesačný pobyt v rôznych sociálnych vrstvách, aby som do hĺbky porozumela problémom každej komunity. Žila som medzi najbohatšími, ktorí sa sťažovali na výšku daní, aj keď už sami nevedeli, čo s vlastným bohatstvom a potom medzi ľuďmi, ktorí nemali ani čo dať do úst.

Tým ľuďom nikto nepovedal, koho to vlastne majú pod strechou, ale každý sa veľmi rýchlo dovtípil.

Keď som mala pätnásť, v slume ma zmlátila skupina chlapov. Skončilo to len nalomenými rebrami a modrinami, než prišli moji strážcovia v prestrojení za inú bandu lupov a spacifikovali ich.

Po ukončení lekcie a návrate domov som si dala záležať na tom, aby ani jedného z tých chlapov nepotrestali.

Pretože kto z tej najnižšej vrstvy nedostal aspoň raz za život poriadnu bitku? Mala som chvíľu žiť ako oni, zažiť to, čo oni. A povedzte mi, pomstil azda niekto iný tie stovky iných bezbranných dievčat, ktoré istotne dopadli omnoho horšie ako ja?

O pár týždňov na to tých chlapov niekto zabil tak či tak – zazrela som to len čírou náhodou v správach. Nevedela som, čo si o tom mám myslieť.

Tak či tak, čas v slume splnil svoj účel. Bolo potrebné sa pohnúť prosto ďalej.

*** **** ***

Keď ma v mojich dvadsiatich, ako to už bolo zvykom, so všetkými poctami vymenovali, bolo to... veľkolepé.

Boli prítomní i predstavitelia ostatných štátov – na tvárach dobre maskované pochybovačné úškrny nad tým, že má viesť krajinu niekto taký mladý, ale báli sa namietať pre možný politický dopad. Ich neúcta ma neznervózňovala – pripravili ma na ňu. Naučili ma aby som dôverovala vlastnej sile a úsudku, tak ako moji predchodcovia.

To ako naša krajina dnes vyzerá, je dôkazom, že náš systém je správny.

Jedna z vecí, na ktoré som sa tešila, bola moja luxusná kancelária plná knih, na mieru vyrobeného nábytku a kože. Zriadená podľa môjho vkusu a podľa mojich pokynov už veľmi dávno.

Môj asistent sa volal Jeffrey. Mal tridsať a bol to nižší afroameričan s príjemným úsmevom a priateľskou tvárou, tak ako som chcela – vybrala som ho ja sama pretože jeho srdečnosť mi prišla neskutočne nezvyčajná. Trval na tom, aby som ho volala krstným menom a ja som nevidela dôvod namietať, aj keď on ma nijako dôverne oslovovať nemohol.

„Jeffrey, doneste mi kópiu ústavy, prosím.“

Očami som prebehla až chronicky známu preambulu – zhrnutie našej minulosti, prítomnosti, cieľov a ideálov. Potom som prelistovala k časti, ktorú bolo potrebné upraviť. Paragraf pred ňou bol nasledujúci:

§1 život prezidenta je výhradným majetkom štátu.

§2 zriadenie štátu je demokratická republika.

*** **** ***

Oddnes sme absolutisticko-demokratickou monarchiou.

Dokonca ani mne by neprešlo, ak by som chcela do ústavy v prekliatom 21. storočí napísať, že sme diktatúrou. To radšej cez pomlčku napísať, že sme naraz i demokracia i absolutizmus, čo bolo, pravdaže, nemožné.

Ale toto je najbližšie k pravde ako sa vôbec môžem pre svojich ľudí dostať.

**** **** ****

V mojej koncelárii bolo päť kamier. Nikto mi o nich nikdy nič povedal.

*** *** ***

Je určitá hranica toho, čo dokáže mužský oblek zakryť.

„Jeffrey, čo sa robí s jedlom, ktoré ja sama nezjem?“

„Vyhadzuje sa, Arnaldsová.“

Do pracovne mi vždy donesú trojchodový obed. Polievku zjem, no druhý a tretí chod nikdy.

Jeffreyho líca sú trochu menej prepadnuté.

*** *** ***

Ako môže byť Jeffreyho smiech hlboký a zvonivý zároveň?

*** *** ***

V ten deň napadol čerstvý sneh.

Bola som akurát na prechádzke, len v sprievode Jeffreyho, keď som to zazrela.

Muž v sivej bunde, bežiaci k východu mojej rezidencie. Nízky, no rýchly.

Na stene svieti jeho dielo – nápis Viva la revolución. Je napísaný farbou krvi.

Zaznie výstrel.

Tentoraz pokropí panenský sneh skutočná krv.

To, že sa trasiem, zistím až vďaka tomu, ako stabilne pôsobí to Jeffreyho, keď ma objíma. Tvár mám schovanú na mieste, kde sa krk stretáva s ramenom.

Toto nie je tvoja chyba, Arnaldsová, hovorí Jeffrey a jeho hlas sa zlomí. Toto nie je tvoja chyba.

*** *** ***

Ubehnú tri dni. Jeffreyho premiestnili – pridelili mi iného osobného asistenta.

*** *** ***

Oblečiem si bundu a vlasy skryjem pod kapucňu.

Vyberiem sa k stene, kde bol nápis Viva la revolucción. Za ten nápis jeden muž položil život – takú cennú vec – a ten zápis už zatreli.

Vytiahnem farbu a začnem písať.

Vi

Prajem sa zase schovať do priehlbiny Jeffreyho krku.

va

Ako toto mohli moji rodičia dovoliť? A ich rodičia?

la

V ústave nie je protokol pre neočakávanú smrť prezidenta. Nástupca nie je pripravený.

re

Nastane chaos.

vo

Príležitosť pre revolú-

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Viva la revolución: