OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Všetko má svoju cenu

21.06.2011 (11:00) • Kanasta • Povídky » Jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 773×

Venované Maide. Vždy si ma podržala a naozaj by som bola bez teba stratená.

Všetko má svoju cenu. Túto trpkú pravdu som prednedávnom pocítila na svojej koži. Jediné, čo mi teraz behá po rozume, keď tu sedím a píšem tieto slová je, že ako som mohla byť tak nevšímavá a prečo som si tie pomyselné ružové okuliare nedala z očí dole už pred dávnou dobou. Nebudem vám klamať, nie som zrovna človek, o ktorom by ste si pomysleli, že vo svojom živote už čo to zažil. Ale aj napriek môjmu pomerne nízkemu veku sa dá povedať, že mám toho na pleciac dosť. Dovoľte mi teda vyrozprávať vám príbeh, ktorý začína skutočnými udalosťami a končí predstavou, ktorá sa raz možno splní...

♣

♣

♣

Verte alebo nie, už zase tu bol pondelok a ja som sa ukrutne presviedčala, že aj tento týždeň budem schopná zvládnuť tak, ako tie predtým. Hodiny na mikrovlnke hlásili len päť hodín ráno, no ja som nebola schopná spať ďalej. Pomaličky som sa začala šuchtať do kúpeľne premýšľajúc, či sa mi dnes chce sa vôbec nejako upravovať. Nakoniec som sa rozhodla, že som príliš lenivá na nejaké dlhé skrášľovanie a tak som si dala len veľmi rýchlu sprchu, vyčistila si zuby, nasadila kontaktné šošovky, zabalila sa do jemného župančeka (predsa len sa blížilo leto) a s hrnčekom domáceho zeleného ľadového čaju som sa presne o päť tridsať ráno usadila do svojho sedacieho vaku – teda skôr som sa tam rozvalila ako posadila, ale to je vedľajšie – a začítala som sa do nejakej hrubej knihy, ktorá mi pomohla zabudnúť na realitu.

Väčšina ľudí, keby mali ráno toľko času, by sa pravdepodobne v tomto období koncoročných testov venovala príprave a poslednému doučovaniu, či dorábanie ťahákov. Ja som to nikdy nepotrebovala. Mne samej bolo, aj je, vždy zvláštne, že celá príprava mi nezaberá viac ako dvadsať minút...

Zo začítania som sa zbadala, až keď bolo sedem hodín. Bol najvyšší čas obliecť sa a vyraziť. Prešla som cez tie tri ulice a jednu križovatku, ktoré ma delili od budovy, v ktorej som síce dostávala vzdelanie, bez ktorého by som sa v budúcnosti nezaobišla, ale takisto mi dáva lekciu, že ľuďom sa veriť jednoducho nedá. Vstúpila som dnu, zaregistrovala svoj príchod, usmiala sa na vrátničku a zamierila do triedy. Keď so vošla do tej našej cigarety – technický názov, pretože stena je namaľovaná nabielo, pričom sokel je tej istej farby ako cigaretové filtre – bola už celkom plná. Pozdravila som sa s babami, ktoré mi, ako to už pri pozdravoch býva zvykom, venovali letmé objatie, ktoré pre mňa dokopy nič neznamenalo.

Všetci boli poskupinkovaní a rozprávali sa medzi sebou o témach, ktoré som vedieť nemala, a tak som nemala inú možnosť, ako sadnúť si do lavice a čakať. Ani nie o päť minút sa v triede objavila Jenny, moja najlepšia priateľka, a asi jediná osoba, ktorej som verila. Na pozdrav ma tiež objala, ale toto bolo iné objatie. Bolo dlhšie a pevnejšie a značilo, že sa naozaj rady vidíme.

Janka bola úplný opak moje osoby. Ona bola spontálna a bláznivá a hlavne dokázala vychádzať s ľuďmi, ako boli naši spolužiaci. Bola to taká usmevavá blondínka a zaujímavý na nej bol jej pôvod. Bola totiž Chorvátka.

„Niki, musím ti povedať, čo sa mi včera stalo...“ začala a ja som sa na ňu usmiala a počúvala jej bezstarostné rozprávanie, ktoré ma vždy dokázalo plne zaujať.

Deň prebiehal ako každý iný. Samozrejme, keďže to bol koniec roka, tak každodňovým rituálom sa stalo písanie písomiek. Radšej som sa k ničomu, čo si po testoch hovorili moji „súdruhovia“ (ako rada svojich spolužiakov nazývam) nepridávala. Už aj tak ma neznášali za môj priemer jedna celá nula.

Mne zas na nich prekážala ich chýbajúca schopnosť predvídať následky činov, ktoré vykonajú. No nikdy by som im nepriala nič zlé. Práve naopak. Pre ich vlastné dobro by som si želala, aby sa konečne prebrali a začali myslieť na budúcnosť.

♣

♣

♣

Deň išiel za dňom a týždeň striedal týždeň až nastal posledný mesiac školy. Ja som zistila, že jediný spôsob, ako nezostať úplne sama je, že začnem vystupovať ako oni, samozrejme v takej miere, ako mi to povoľujú moje zásady.

Pochopiteľne, práve tá, ktorá mi to ukázala, bola moja drahá Jenny.

Jeden deň sa zastavila u mňa, aby sme mohli pracovať na projekte z biológie. Prišla, privítali sme sa ako vždy, ale práve v ten deň som mala náladu pod psa. „ Súdruhovia“, ktorí sa správali v poslednej dobe celkom milo a ja som sa o to tiež snažila, zase preukázali svoju krutú povahu. Vždy, keď  potrebovali pomoc, tak som sa snažila im pomôcť, ako to len šlo. Dokonca som sa im snažila vyhovárať tie nápady, ktoré by nám mohli ako kolektívu veľmi uškodiť... Ale poznáte to, za dobrotu na žobrotu.

Dnes ma  dokonca osoba, ktorú som pokladala za dôveryhodnú, ktorej som sa odvážila dôverovať, označila za pokrytca a sebca. Vmietla mi do tváre, že myslím len na seba a trieda mi je ukradnutá. Vtedy to zabolelo. Myslím si o sebe všelijaké a aj nepekné veci, ale že by som bola sebecká, to bolo to posledné, na čo by som si pomyslela.

Naštastie tu bola moja Jenny, ktorá vždy vie, čo mi kedy treba povedať a ako jedna z mála sa za mňa (teda aspoň v to dúfam) nehanbí.

Ako vždy, aj v ten deň poznala, že niečo nie je v poriadku a vďaka takej našej telepatii dokázala hneď  pochopiť, čo sa deje.

„Niki, nebuď smutná,“ začala, „oni ťa nechápu. Vieš, ty si akoby dva roky nad nami. Vždy si bola mysľou staršia a oni sa toho boja. Vždy keď prídeš k nejakej skupinke a začneš tak pekne rozprávať tie zaujímavosti a fakty, tak sa cítia zahanbené. Však ty si dokonalá,“ už som sa nadychovala k protestu, veď ja ani zďaleka nie som dokonalá, ale ona pokračovala ďalej, „nie, neprerušuj ma. Krásne spievaš, tancuješ, píšeš, maľuješ, šiješ, jazdíš na koni, máš krásnu povahu a bohviečo ešte. Ľudia sa vždy boja tých príliš dobrých. Vieš čo? Spravíme to tak, že ťa budú všetci brať. Budeš stále tá istá Nika, stále budeš mať dobré známky a budeš múdra, len budeš obľúbenejšia, dobre?“ spýtala sa ma a ja som len mierne prikývla.

„Neboj, ja ti s tým pomôžem,“ prehlásila a ja som si odhodlane zotrela z tváre jednú osamotenú slzu a jemne sa na ňu usmiala.

♣

♣

♣

Takto to šlo asi dva týždne a ja som sa držala Janiných rád. Pomaličky ale isto to šlo a ja som začínala pociťovať radosť. Do školy som konečne chodila s úsmevom, dokonca som ani ráno nemusela maturovať nad tým, či sa mi chce upravovať svoj zovňajšok alebo nie. Jednoducho som to urobila a bolo.

Mala som si uvedomiť, že ich priateľské slová sú len pretvárka...

Poznáte ten pocit, ked si myslíte, že veci sa obracajú k lepšiemu a pritom sa deje presný opak? Ak nie, tak si želám, aby ste to nikdy nezažili. Takáto situácia dokáže človeka veľmi sklamať a hlavne zasiahnúť. Viete, vždy som mala potrebu ľubiť. Chcela som  len niekomu dať lásku a je jedno, či tú dcérsku svojim rodičom alebo tú priateľskú niekomu, komu by na mne záležalo. Možno by som chcela aj tú, o ktorej píšu básnici, no neodvažujem sa o nej čo i len premýšľať. Keď ma sklamala tá kamarátska, ako by som sa cítila v tej istej situácii s tou mileneckou? O to ťažšie bolo zistenie, že o mne za mojím chrbtom rozprávali len tie najhoršie veci. Paradoxne som sa to dozvedela práve od jednej, čo sa k nim pridávala.

Moja chvíľková zlosť na ňu sa zmenšila faktom, že ju ťažilo svedomie a priznala sa. No keď zo mňa po chvíľke opadol šok, spýtala som sa jej, čo sa o mne hovorí.

Odpovedal mi, citujem ju: „To radšej ani nechci vedieť.“

A mne sa v tej chvílke zrútila moja chvíľková nádej a opäť som sa uzavrela do seba...

♣

♣

♣

Ubehli už tri týždne od tej poslednej bolestnej udalosti. Dala som sa ako-tak dokopy, ale málokomu sa odvážiť veriť. Jediný, komu som vždy verila a aj veriť budem, je v tomto príbehu už mnohokrát spomenutá Jenny.

Myslím si, že ma to zmenilo. Konečne som si uvedomila svoje priority. Za všetko sa platí a ak by som sa rozhodla vložiť úsilie do snahy priblížiť sa im, stálo by ma to príliš veľa.

Musela by som zahodiť svoje hodnoty a stratiť sa v dave vzdorujúcich tínedžerov.

Preto som tú cenu radšej neplatila. Predsa len,čo keby sa v budúcnosti našiel niekto, kto za to stojí a ja by som ho prepásla len kvôli tomu, že som v minulosti odhodila svoje zásady a stratila samu seba? Radšej sa budem riadiť starou radou: Kto si počká, ten sa dočká.

A tak čakám a medzitým som sa naučila tešiť sa z maličkostí.

Vedzte, že všetko v živote má svoju cenu, ale nič nie je tak hodnotné, aby ste pre to stratili sami seba a ja už to konečne viem.

Ak ste sa dostali až sem, tak vám gratulujem. Dúfam, že sa to páčilo a poprosila by som vás, keby ste mi nechali komentár, alebo nejakú reakciu, či poprípade kritiku, nech viem čo treba zlepšiť a tak.

Pekný dník všetkým.

Autor: Kanasta, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Všetko má svoju cenu: