OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Zaklope trikrát

20.12.2015 (19:00) • Leylon • Povídky » Jednodílné • komentováno 5× • zobrazeno 1558×

Každé mesto má svoje pýchy i kazy.

Či už hovoríme o tom alebo onom, miestneho človeka spoznáte práve podľa toho, že vám z rukáva vie oduševnene vysypať hneď niekoľko príkladov miest, ktoré proste musíte navštíviť a potom plynule prejde na tie, ktorým by ste sa radšej mali vyhnúť. O tých druhých bude zo zásady hovoriť len stíšeným hlasom ako keby hanba mesta bola jeho vlastnou.

A potom sú tu miesta, o ktorých sa radšej nehovorí vôbec.

O tých je, veru, ťažké sa niečo dozvedieť. Ľudia o nich rozprávajú až po treťom pohári vína, aj to len zdráhavo, alebo počas tej najhlbšej noci svojim najlepším priateľom. Len vtedy, keď padnú najhrubšie múry racionálneho uvažovania, len vtedy, ak sa rozprávač nebojí, že bude za blázna.

Za svetla totiž niektoré veci znejú až príliš čudne.

A predsa, každý o takomto mieste obalenom mlčanlivosťou nejako vie, aj keď nikto nepozná jeho celý príbeh – opustený dom, kde vraj straší a kam si decká chodia otestovať svoju odvahu. Prázdny byt, kde niekto zomrel, no susedia prisahajú, že za oknom zazreli nejakú postavu.

Zvláštne veci. Prazvláštne.

Aj v tomto meste je také miesto – miestni okolo neho prechádzajú bez povšimnutia, snažia sa ho čo najokázalejšie ignorovať, no každý, kto ho míňa, zrazu podozrivo zvážnie a stíchne –, niektorým veciam proste človek nezabráni.

V dvadsiatom prvom storočí nie je ťažké vysvetliť lomoz – v rozpadajúcom sa dome sa zabývali bezdomovci. Bodka. Tak isto by sa dalo vysvetliť aj mäkké svetlo vykúkajúce do noci spoza okeníc, aj keď to, že v tom dome je funkčný rozvod elektriny, je tak trochu zázrak.

Ľudia, prirodzene, ignorujú to, čo sa im nepáči, alebo, po prípade, urobia všetko pre to, aby to logicky vysvetlili. Videl niekto v opustenom dome strašidelnú postavu? Dobre. Očividne len pozerajú priveľa hororových filmov. Po prípade je ich život taký nudný, že ich predstavivosť nemá problém zo starej záclony vytvoriť v ich vzrušenej hlave obrysy ľudského tela.

Všetci sme predsa akýmsi spôsobom uväznení v stereotype a vlastnej všednosti. Vstať, práca, rodina, večera. A stále dookola. Skutočný živočíšny strach, búšenie srdca, hučanie krvi a des je vzácnosťou. Vytrhnutím z každodennej klietky povinností a presností. Spôsob, akým si overiť, že ešte žijete.

Je potom skutočne tak zlé báť sa?

Vymýšľať si dôvod, prečo sa aspoň trochu báť?

Ľudia však prisahajú, že z domu počuť zvuk huslí. Priveľa ľudí na to, aby to bolo len výmyslom pomätenej znudenej hlavy. Je to vždy až za neskorej noci. Väčšinou je melódia, ktorú vyhrávajú, taká jemná a clivá, že stačí len prudší vietor, aby ste sami seba presvedčili, že ste nič nezačuli. No potom sú tu noci, keď niekto na husle pritlačí... keď ich zvuk znie ako vydesený výkrik.

Kto vie, ako to vlastne je...

*** *** ***

Prvé zaklopanie takmer prepočula.

Jej uši ho zachytili len vďaka tomu, že je hudobník zvyknutý zachytávať i najtichšie odtienky zvukov a že práve vtedy prechádzala okolo vchodových dverí – v pyžame a mäkkých papučiach mierila s pohárom vína a čipsami ku televízoru, stelesnená pohodlnosť. Celý dom, až na mrmlanie televízora, bol tichý a prázdny. Bol piatok dvadsiateho piateho septembra, pol desiatej večer. Vedela to i bez toho, aby sa pozrela na hodiny - jej obľúbený seriál mal začínať o deväť dvadsať, no vďaka reklamám sa posunul presne na pol desiatu.

Žila sama a mala tridsať rokov, no taký život po väčšinu času tejto učiteľke huslí vyhovoval. Nemusela sa nikomu a ničomu prispôsobovať a to bolo pre ňu v živote najdôležitejšie. Mala verných priateľov a prácu, ktorá ju denno-denne napĺňala radosťou – to stačilo.

Prvý raz to bolo skôr ako mäkké obtretie hánok o drevo dverí – veľmi neisté, váhavé ale i cez to akosi labužnícke. Ako keď oblížete z lyžice i posledné kvapky omáčky svojho obľúbeného jedla. Potom ako keby niekto pôžitkársky položil na dvere dlaň a čakal...

Zaznel výkrik.

Amélia až poskočila a potom sa sama na sebe zasmiala – jej seriál začal, mala by švihnúť zadkom. A predsa, ešte tam chvíľu stála, napoly zamrznutá v pohybe, pulz trochu rýchlejší ako zvyčajne a neisto čakala... na niečo.

Nik a nič sa už ale neozvalo – za dverami bola len tichá noc. Amélia sa opäť sama na sebe zasmiala, v tom rozťahanom pyžame a s vrkočom pôsobila omnoho mladšie ako tridsiatnička. Nikto za dverami nie je, uistí samu seba. Na čo by tam niekto bez ozvania čakal tak dlho?

Amélia bola síce naplnenou nočnou morou väčšiny moderných žien – sama a bezdetná – no nebola hlúpa. Skúsenosti, roky a kilá na jej postave sa hromadili. No predsa... ako keby jej život nebol skutočne roztriedený. Ako keby v ňom blúdila bez jasného cieľa.

No to si neprizná. Nikto si to nikdy neprizná – radšej si povie, že má iné potreby ako ostatný, že je spokojná s tým, ako to je. No netúžime v skutočnosti všetci po tom istom?

Každý ale hľadá inak.

Z obývačky začuje úvodné dialógy zo seriálu. Vybájené zaklopanie zrazu úplne stratí na význame. Len sa mi to zdalo, uistí samu seba Amélia, ani sa neobťažuje otvoriť dvere a presvedčiť sa o tom. Svet sa vďaka seriálu vráti do vyjazdených koľají. Jej dom, jej pohodlnosť, jej život.

Amélia mykne plecami. Všetko je po starom.

*** *** ***

To druhé zaklopanie už je skutočné – precízne a jasné.

Jej byt je dnes plný zvukov, no i cez to prázdny. V televízii bežia posledné reklamy a Amélia si kráti čakanie tým, že hrá pár taktov novej skladby, ktorú vybrala pre svoju žiačku. Jej žiaci si vždy sami vyberali, čo chcú cvičiť, ona im dávala len návrhy. No táto žiačka je veľmi dobrá, takmer absolventka, a preto sa jej Amélia rozhodla ponúknuť nejakú zložitejšiu skladbu. Nechcela sa na hodine s danou žiačkou mýliť – preto sa rozhodla si tú skladbu pre istotu prejsť aj sama, v súkromí.

No i cez to ho začuje.

Rýchlo zloží husle do puzdra, no potom nevie, čo ďalej. Tentoraz sa už nesmeje, len sa mračí. Klopanie z minulého týždňa má v čerstvej pamäti. Môže to byť ten istý človek?

Pohne sa k dverám, srdce jej divoko udiera o hrudný kôš. Potom sa predsa len opäť zarazí. Nebolo by lepšie-? Z chodby si zoberie menšiu drevenú debničku, no nedáva si pozor na nohy, a preto sa potkne na svojom až príliš maznavom kocúrovi, ktorý od nej odskočí s urazeným zaprskaním. Amélii sa akýmsi zázrakom podarí udržať balans. Dočerta!

Položí si debničku pod dvere a postaví sa na ňu – áno, skutočne je tak nízka, že potrebuje debňu, aby videla cez priezor a určite sa s tým nikomu nebude chváliť, vďaka pekne- no aj tak je to asi jedno, pretože...

Za dverami nikto nie je.

*** *** ***

Tretí raz už nejde o klopkanie.

Je to zabúchanie päsťou. Tri razy udrie ruka do dreva dverí – nie agresívne, skôr ako keby hovorila mohli by ste konečne otvoriť? Alebo zase až o týždeň?

Je opäť piatok. Opäť pred seriálom. Amélia sedí v obývačke s tretím pohárom vína v ruke, slzy má na krajíčku – vyhodili ju z práce. A k tomu ten rozhovor s matkou... mama jej vždy rada vyčítala, aká je neschopná.

Preto keď začuje zabúchanie, necíti strach, ale hnev. Má plné zuby záhad. Bože, nemôže byť raz v jej živote niečo jasné a jednoduché?

Amélia sa rozbehne ku dverám – zúfalo chce vyriešiť aspoň niečo, aby si mohla povedať ha! Vidíš, že držím život vo vlastných rukách! A prudko ich otvorí. Dýcha zrýchlene, vzrušene, aj keď z obývacej izby ku dverám je to sotva na pätnásť krokov.

„Čo, dočerta-“

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Zaklope trikrát :