OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Život na druhé zavytie

07.11.2015 (22:00) • LiliDarknight • Povídky » Jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 1516×

Život na druhé zavytie

Hovorili jej, že smrť nebolí. Vraj je to ako dať si dávku a užívať si účinky. Eufória, uvoľnenie, žiadne problémy.

Toto sa tomu ani vzdialene nepodobalo.

Pred smrťou by mala vidieť svetlo a biely tunel plný zábleskov z jej života. Tých dobrých, aj tých zlých. Od prvého dňa to s ňou všetko išlo dole kopcom. Už vtedy kričala, dožadovala sa toho jediného, čo nemohla dostať. A nebolo to jedlo. S matkou narkomankou nebolo divu, že sa aj ona narodila závislá. V telíčku mala také svinstvo, že niektorí slabší by z toho zomreli. Ale ona nie. Bola silná, aspoň to hovorili. Ona to skôr volala strach zo smrti. Des z toho, že už nebude.

V malých zábleskoch videla všetko, na čo chcela v drogovom opare zabudnúť. Na prítomnosť vlkolakov v ich životoch. Boli dokonalí, boli krvilační a boli všade. Ale predovšetkým boli o toľko lepší. Krajší, silnejší, obľúbenejší. Všetko, čím ona nikdy nemohla byť, čím nikdy nebude žiadny človek, ak nepožiada o premenu.

Ona to neurobila, pretože ju zamietli už dávno predtým, a tak znášala iné následky. Matka jej namiesto detskej kaše dávala omrvinky nejakých zmiešanín, ktoré testovala. A ona prežila aj to. Zaplietala sa s drogami celý život, brala ich sama, odkedy dokázala presne odhadnúť, čo ju zabije a čo nie. Heroín, metamfetamín, kokaín.

Celé roky sa držala na hrane. Necítila bolesť, len prázdnotu. Voľnosť. Jej bytie vždy smerovalo k zániku. Jej priatelia ju radi opúšťali a prišli len vtedy, keď mala prachy na ďalší fet. Matka bola vždy mimo, v opare čohokoľvek, po čom mohla siahnuť. Otec bol... len darcom spermií, o ktorom sa domnievala, že bol ryšavý a mal zelené oči.

Zánik bol vždy blízko nej. Na dosah ruky a predsa vzdialený. Bolo lepšie byť mimo, než vnímať to, ako všetci okolo nej mizli, ako sa prepadali do zabudnutia. Bledli a chradli, zatiaľ čo vlkolaci silneli a nevšímali si ich. Prehliadali ich, prehliadali ju. Spoločensky vlastne nežila.

Ale keď do nej narazilo to auto a bolesť prerazila skrz clonu beztiaže, ktorá jej prikryla telo po najnovšom výstrelku dílerov, nechcela miznúť. Netúžila po ničom inom, ako zotrvať v živote. Držala sa zubami-nechtami, prosila v duchu a snažila sa nájsť niečo, čo by ju prinútilo ostať. Ale nenachádzala to.

Vždy bývala apatická, nevnímala nič okolo seba. Bolo pre ňu jednoduchšie tak zotrvať. Až príliš neskoro si uvedomila, že nemala priateľov, ktorí by pátrali, čo sa s ňou stalo. Prečo sa nevrátila. Mali vlastnú zábavu. Na rodinu sa spoliehať nemohla, nikdy. Vlastne to boli len ľudia, s ktorými zdieľala spoločnú DNA a jej časť sa ukrývala v jej tele, ktoré teraz bojovalo o posledné dúšky vzduchu.

Buch-buch... buch... buch-buch...

S každým úderom prichádzal iný moment z jej života. Neúspechy lemované nenávisťou, neskôr emocionálnou sterilitou. Hrané úsmevy i fingované slzy. Bola skvelá herečka, ale teraz videla, že ani seba neoklamala. Spomienky na narodeninové oslavy strávené osamote s fľašou alkoholu. Jej mladšie ja s dlhšími vlasmi, ako sedí pred školou. Snažila sa tam vôbec niekedy chodiť?

Zvláštne, až doteraz na to zabúdala.

Pretláčala sa cez tie zábery. Pohybovali sa rýchlo a ona len lapala po dychu. Človek, vlkolak, mŕtvola. Neurčité tváre. Neznáme objekty, na ktoré dávno zabudla. Obľúbené miesto, najlepšia skrýša, najhorší zážitok. Menilo sa to v mozaiku, ktorá ju desila. Plávala v tej nevedomosti opačný smerom, ale prúd podvedomia bol silnejší. Čím viac sa snažila, tým viac sa prepadávala.

Spoločnosť jej robilo stále mladšie dievčatko. Spadlo a rozbilo si koleno, ale neplakalo. Pretože bolesť nevnímalo. Zreničky malo rozsvietené. Tak vyzerala? Zapletala si vrkoče, vplietala do nich kusy tričiek, ktoré zničila predchádzajúci večer. Mala ďalší záchvat? Nevedela a ani to nechcela vedieť. Túžila sa otočiť, utekať k staršej verzii seba samotnej, ale v zrkadle času vyzerala inak.

Nohy sa skracovali, ruky taktiež. Telíčko sa zmenšovalo. Utekanie po kopcoch, divoké hry, skrývanie sa pod posteľou. Plač po neznámom, kričanie na mamu. Volanie o pomoc. Nemé, hlasné, otravné. Nepočuli ju, nepočuli ju ani teraz. Jej duša kričala, aby to prestalo, ale oni pokračovali. Takto ju mučili?

A potom to zrazu prestalo. Bez varovania, bez prípravy. V šialenej rýchlosti letiacej hviezdy zastala náhle a nečakane. Zavrela oči, ale stále videla. Pretože sa to odohrávalo v nej a nie okolo nej.

Zjavil sa pred ňou obraz, na ktorý chcela zabudnúť a ako na jediný nikdy nemohla. Tenučké ručičky, rovnako vychudnuté nožičky. Stav, ktorý jej bol známy po celé roky. Na obrázkoch z minulých časov videla anorektičky, ktoré boli tučnejšie ako ona. Bola slabá a na jedlo takmer nikdy nemyslela, len na cukor a čokoládu.

Ale vtedy ju to netrápilo.

Netušila, koľko mala rokov, ale bola staršia, akoby mala byť. Učila sa rozprávať. Nechcela byť ticho. Stála v strede miestnosti a túžila po pozornosti. Vtedy po prvýkrát a naposledy. Vyslovila to slovo, doteraz vedela presne precítiť pýchu, ktorá ju celú premkla. Ale nebol nikto, s kým by mohla zdieľať svoju radosť. Nedokázala sa s nikým podeliť o úspech. Nik ju nevnímal.

Vtedy chcela kričať, kričala ale teraz. Kvôli neuveriteľnej zrade, keď ju vlastná matka zavrhla a radšej obšťastňovala náhodných vlkolakov, aby si pripadala výnimočne. Keď po nej hádzala omamné látky rôzneho druhu, aby ju nemusela vnímať. Bolesť zo samoty, muky menejcennosti. Sebatrýzeň a sebazničenie. Všetko v mene umŕtvenia vlastných pocitov.

V tento jediný okamih nechcela, aby to bolo jednoduché. Život bolel, ale smrť bola horšia. Temnota sa okolo nej zavierala. Chcela zvresknúť, aby ju nechali na pokoji. Túžila po svetle, hoci padala to čiernoty. Ohlušujúce ticho neprerušovalo nič, len jej nemé prosenie o pomoc. Cítila, ako niekam pláva. Držala sa, ale nemala už silu. Po toľkých rokoch prežitých v tichej apatii chcela bojovať. A nedokázala to. Ukážka jej vlastnej neschopnosti.

„Vydrž maličká, už tam budeme.“

Hlas ju mal prekvapiť, no nestalo sa. Vlastné podvedomie sa jej vysmievalo. Neschvaľovalo jej pokusy udržať sa nažive. Snažila sa umrieť toľkými spôsobmi, až bolo prekvapivé, že sa jej vlastné telo nevzdalo skôr. Postupne samu seba otrávila. Jej myseľ na tom bola najhoršie.

„Bojuj, došľaka, nevzdávaj to!“

Príkazy neutíchali. Cítila, ako pomaly púšťa prsty a padá do priepasti večnosti. Snažila sa to zastaviť, ale nevládala. Vzdala sa, to vedela vždy najlepšie. Rezignovať, zabudnúť, zomrieť. Teraz viac ako len metaforicky. Ale zrazu sa čosi zmenilo, aj keď to príliš nevnímala.

Dno priepasti akoby sa vzdialilo, hoci nedohliadla na jej koniec. Obmotalo sa okolo nej oceľové lano. Gniavilo ju a ničilo, ale nepohla s ním. Nechcela. Visela tam ako Damoklov meč na vlásku a dúfala, že nespadne. Keď už sa jej oči takmer úplne zavreli, prepálil sa cez jej vedomie kyselinový požiar. Všetko ničil, všetko spálil. A ju zachvátila agónia.

Ak si myslela, že smrť bolí, nebolo to nič v porovnaní s tým, čo sa v nej odohrávalo teraz.

Rozpálila sa na nevydržanie, akoby jej vlastná pokožka syčala. Pritom sa triasla od zimy. Ubúdalo jej síl, chradla a vädla ako odtrhnutý kvet. Ale nikdy predtým sa necítila plnšia energie. Vdychovala oheň a vydychovala ľad. Nemohla uveriť, že takto vyzerala smrť. Bol to azda trest za všetko, čo v živote zabudla urobiť?

Zmietala sa sama v sebe, necítila si ruky ani nohy. Vnímala len, akoby sa v nej niečo preskupovalo, zapadalo na správne miesta. Kosti sa jej lámali a zase dávali dokopy, koža sa sťahovala a rozťahovala. Akoby jej vlastné kontúry nestačili. A ona bola niekde medzi tým.

Nevnímala čas, ani priestor. Upla sa k tomu, čo dokázala precítiť. Trýzeň a muky boli jej vernými spoločníkmi. Ako otravní hostia, ktorí nedokážu včas odísť a len sa na vás ďalej priživujú. Tak vnímala aj samú seba a svoje prežívania vo svete.

 Už nevidela ani tie spomienky, len tmu občas prekrývanú zábleskom jantárovej a modrej farby. Dúfala v nebesky bielu, ale verila, že príde len pekelne červená. Kolorit bol nesprávny. Videla ho aj vtedy, keď bola presvedčená, že má zatvorené oči. Všetko bolo iné, ostrejšie. Vákuum sa zmenilo na priestor vymedzený emóciami, dojmami a... pachmi. Jazmín, santal, čili. A keď už si myslela, že nemôže byť plnšia toho všetkého, skutočne otvorila oči.

Zažmurkala proti ostrému slnku a bola prekvapená, že necíti absolútne nič. Nepodobalo sa to žiadnemu úletu, ktoré si doteraz dopriavala. Nebol v nej ani kúštik eufórie, tej zvláštnej ľahkosti, ani zabudnutia. Bola len ona a jej myšlienky plné zmätku.

Zodvihla hlavu a prekvapilo ju, ako ľahko to išlo. Nemala by byť dolámaná a stuhnutá? Zrazilo ju predsa auto, ktoré si nevšimla, lebo zmiešala nejaké nové tabletky s vodkou a jej vnímanie sa skrslo na rozmazané dojmy. Až teraz bolo všetko ostré. Nevedela to k ničomu prirovnať, len k smrti. Ale ak zomrela, prečo ešte dokázala niečo vnímať?

Zrazu začula zvuk. Bol tichý, sotva postrehnuteľný, ale jej aj tak neunikol. Otočila tým smerom hlavu. Uvedomila si, že neleží na špinavej asfaltke, kam padla ako podťatá. Bola schúlená na podlahe, ktorá bola oveľa krajšia. Keby nebola pokrytá krvou. Ak patrila jej, necítila jej stratu.

Odo dverí však na ňu niekto pozeral. Vysoký muž s hnedými vlasmi a modrými očami. Ten odtieň jej bol známy, predstavoval kulisu jej bezvedomia. Okolo neho sa zdvíhal pach, ktorý jej pripomínal strom, ale teraz ho nevedela pomenovať. Jej prirodzenou reakciou bolo skloniť hlavu.

„Tak si sa prebudila. Vedel som, že to dokážeš. Teraz poď so mnou.“

Nie, neznelo to ako príkaz, ale napriek tomu nemohla premôcť nutkanie vstať a urobiť tak. A skôr, ako si to uvedomila, skutočne sa odtlačila od drapľavého povrchu a rýchlo sa vyšvihla na nohy. Poháňalo ju niečo neznáme z dna jej podstaty.

Mierne sa usmial a otočil sa na päte. „Mimochodom, som Zachary,“ zašomral tým upokojujúcim hlasom.

Kývla. Rozhodla sa byť zdvorilá. Na mizivú sekundu sa bála, že nenájde vlastný hlas. „Ja som Natasha.“

„Tasha sa k tebe hodí viac.“ Nediskutoval s ňou, proste jej to oznámil. A ona to prijala. Bez otázok, bez protestu. Nasledovala ho ako verný psík.

Miera jej znepokojenie sa zvyšovala. Nemala potuchy, koľko času ubehlo od stretu s autom a prebudením na podlahe domu, v ktorom nikdy predtým nebola. Cítila sa silná a zdravá a zároveň bola nervózna a nepokojná. Vnútro jej zvierala stále silnejúca úzkosť. Nemalo ju to upokojiť, ale predsa sa tak stalo. Abstinenčné príznaky predstavovali to jediné, čo jej v tejto situácii bolo známe. K tomu sa upla, aby nevyskočila a nezačala okolo seba kopať a kričať. Čo bolo svojím spôsobom neuveriteľne ironické.

No nezasmiala sa. Cítila, že by to bolo nesprávne, tak len poslušne nasledovala toho chlapíka. Tak to malo byť. Niečo v jej vnútri sa upokojilo. Pokrútila nad tým hlavou. Nemala v pláne objavovať tajomstvá svojej duše. Napriek tomu si pripadala divne. Inak. Ľahko i ťažko zároveň, normálne i netradične. Príznaky sa pomaličky zhoršovali, čo očakávala. Ale kým išlo len o úzkosť a túžbu, dokázala to trošku potlačiť. Keď ju začne tlačiť vlastná koža, potom to ešte len bude drsné. Ale nejaký neznámy hlas v hlave... to bola novinka aj pre ňu. A to si myslela, že všetko už zažila. Každé svinstvo. Veď to prebudenie toho bolo dôkazom.

Otáčala hlavu zo strany na stranu. Netušila prečo. Proste sa potrebovala natiahnuť. Nie ako po dlhom spánku na tvrdej podlahe. Ale ako po nekonečnom cvičení v posilňovni. Nikdy však v žiadnej nebola. Takto nejako si len predstavovala nasledujúce ráno.

Odrazu jej nos zaznamenal iné vône. Jedlo, kvetiny, ďalšie listnaté a zemité pachy. Akoby bola niekde v lese a pritom stála v obývačke obrovského domu, ku ktorej patrili aj vitráže a masívny nábytok. A spektrum niekoľkých osôb. Nikoho z nich nepoznala, nikdy predtým nevidela, ale cítila sa s nimi nejako spätá. Jej šialenstvo dostávalo nové rozmery.

„Svorka, toto je Tasha, vaša nová sestra.“ Tie slová ju vydesili, ale boli to následné veselé úsmevy, ktoré ju prinútili zalapať v šoku po dychu.

Zažmurkala. „Svorka? Sestra?“ Prvým impulzom bolo zasmiať sa. Už jej to bolo jasné. Dostala sa do pekla a toto bol jej trest. Netušila, že pekelníci boli malicherní. Aj keď... tak ich definovali mnohí.

Zachary ju potľapkal po chrbte. „Úspešne si sa premenila na vlkolaka.“

Nič viac nedodal, akoby to všetko vysvetľovalo. Hýbala sánkou, ale z hrdla jej nevyšiel žiadny zvuk. Len sa hrala na kapra na suchu. A ostatní sa na nej očividne zabávali.

Nakoniec zodvihla ruky v bezmocnom geste. „O nič také som nežiadala. Zamietli ma predsa už pred rokmi, pretože moja matka bola feťáčka a ja som pokračovala v rodinnej tradícii. Nedáva to zmysel.“ Cítila sa zmätená, ale jej slová boli plné nesúhlasu. Chcela sa Zacharymu pozrieť do očí, aby mu mohla lepšie čeliť, ale zistila, že to nedokáže. Prirodzene pred ním sklonila zrak. To niečo v jej vnúti ju k tomu nútilo.

„Premenil som ťa, lebo som nemal na výber. Druhá možnosť bola smrť.“

Zvraštila obočie. „Tá nehoda...“

Prikývol. „Našiel som ťa. Mala si smrť na jazyku a nikto o teba nejavil záujem. Proste si umierala sama na ulici. Tak som si povedal, že sa o teba prihlásim ja.“ Láskavé slová vyslovil tvrdým tónom, akoby jej dával najavo, kto je tu pánom. A ona sa neodvážila ich spochybniť.

„Ale prečo? Chýba vám hračka na hryzenie?“ Nevedela si predstaviť dôvod. A ani sa ho nedozvedela. Lebo v ten moment sa bacuľatá žena rozhodla, že sa prihlási o slovo.

V jej vnútri sa všetko premieľalo. Strach, nádej, napätie. A všetko to striedali mená a tváre, ktoré si mala zapamätať. Vedela, že Zachary má manželku Valerie. Vyzerala ako šialená magická tetuška z rozprávok. Potom sa všetko menilo na šmuhy so špecifickou vôňou. A na ne sa naviazali spomienky, ktoré chcela zapudiť. Všetko príšerne ostré a živé.

Ihličie. Leží sama na zemi, z kútiku úst jej vyteká krv. Díler si potreboval vybiť zlosť. Lekná. Nekončiaca párty a točenie v hlave. Smiech, plač. Ruže. Parfum jej matky. Jemný, nehodil sa k nej. Ale nemala ho rozbíjať, inak by ju nevymkla. Ľalia. Ďalšie dieťa. Brat alebo sestra? Netušila, nepriblížila sa k nemu. Čokoláda. Tma a samota. Vždy ruka v ruke. Nerozdeliteľný pár. Vodopád. Tma vo svetle. Opojenie. Krv. Bolesť.

Dychčala a predsa sa dusila. Ostrosť vlastnej mysle ju zrážala na kolená. Vzdať sa znamenalo preukázať slabosť a to nechcela. Musí sa chrániť pred neznámymi. Mohli by jej ublížiť. Chcela byť silná, ale triasla sa. Jej existencia sa zatriasla v základoch. A niekto ju držal. Neznáme pazúry sa jej zatínali do pokožky, driapali a ničili.

„Už dosť!“ zakričal niekto. Bodanie prestalo, prišlo hladenie. Na med prilákate niekoho skôr ako na ocot. „Už dosť,“ pokračoval šeptom. A ono to fungovalo. Akoby jej myseľ niekto sputnal. Ale obrazy ostali.

Chcela odpovedať, ale nedokázala otvoriť ústa. Sánku k sebe stískala, akoby v snahe zadržať tajomstvo. Nechty si vtínala do dlaní. A úzkosť len narastala. Nehmotná figúra v jej podstate sa začala pohybovať. Chcela sa niekam dostať. Nevedela jej dať slobodu.

„Nedovoľ minulosti, aby ťa pohltila.“ Teraz vedela, že to bol Zachary. Pomáhal jej neutopiť sa, držal ju na hladine. A prikrývala ju neznáma hrejivosť. Prítomnosť dôvery v jej tele bola upokojujúca i prekvapivá zároveň.

„Premeň sa,“ dodal tichšie. Sila tých slov nezmizla ani so zmenou intenzity hlasu.

Všetko sa v nej otočilo úplne naopak. Akokoľvek chcela len tak ležať a nechať sa obmývať úzkosťou, spomienkami a záchvatmi, nebolo jej to dovolené. Telo reagovalo aj bez jej súhlasu. Malá masa, ktorá doteraz driemala pod kožou, sa prebudila k životu. Všetko vibrovalo a hučalo. V jej mysli. V jej podstate.

Ozveny bolesti jej klopali na lebku. Každá kosť sa prebudila k životu. Svaly a šľachy, o ktorých ani nevedela, že ich má, sa natiahli. Koža jej bola malá, ale nie spôsobom, ktorý poznala. Nechcela si ju zdriapať, hoci nutkanie sa v nej našlo. Jej videnie sa rozostrilo a sústredilo na všetko okolo. Tváre, predmety, steny. Všetko do jedného. Než si uvedomila, prečo ju všetko tak ťahá a ničí, stála na štyroch.

Zhlboka sa nadýchla.

Naplnila ju paleta všetkého, čo doteraz vnímala len okrajovo. Duševne bola prázdna, ale necítila sa... osamelá. Akoby v nej bolo zastúpených niekoľko iných bytostí. Zadívala sa okolo seba, aby si dobre prezrela svoje okolie. A vyštekla od ľaku. Na mieste jej rúk bolo chlpaté čosi s ostrými pazúrmi. Vari sa jej sníval sen o psoch a blchách? Ale v tom prípade by musela byť ten malý krvsajúci organizmus a nie veľký chlpáč. Logika odmietala fungovať. V tejto podobe dávalo všetko divný zmysel.

Sklonila hlavu, aby pozdravila svojho alfu. To bol Zachary, vodca svorky, jej stvoriteľ. Mala by ho počúvať a preukazovať mu úctu. Bolo to iné, cítila to. Triaška, potenie, nutkanie. To všetko zmizlo. A vrátila sa k nej len ľahkosť a spriaznenie s ostatnými.

Na nose jej pristála ruka. S kňučaním ustúpila vzad.

„Nikdy o sebe nepochybuj.“ Bol to príkaz, ktorému predchádzalo potrestanie. Cítila to, ale nedávalo to zmysel. Nemôže niečo také urobiť len preto, že on sa tak rozhodol. V štvornohej chlpatej verzii to ale vyzeralo inak.

Prikývla. A začuchala. Zastrihala ušami. Volali ju. Tam vonku bol niekto, kto sa s ňou chcel zoznámiť. Prekladala jednoslovné postrehy, ktoré prežívalo to zviera. Jej druhé ja. Zvláštne, nepripadalo jej to divné. Len netradičné. A jednoduchšie. Chápala, prečo všetci chceli byť premenení. Voľnosť povievajúca v srsti, emocionálne vákuum. Neexistujúca samota. Len sa do toho ponoriť.

Možno to prinesie niečo nové. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Bola vlkolak. A ostatní ju k sebe volali. V hlave videla ich meniace sa telá, súcitila s ich nepohodlím. Akoby oni žili v nej. A to ju desilo. Lepšie bolo, keď jej myseľ patrila len jej samotnej. Lenže oni sa nepýtali na názor. Zhŕkli sa okolo nej. Dobiedzali. Hrýzli. Postrkovali ju. Uvedomila si, že sa jej to páči. Ako návrat do detstva, ktoré nemala.

Zaštekala spolu s nimi. Nechala sa viesť a netušila kam. Nemusela sa pýtať. Svorka predstavovala bezpečie. Pochybnosti môžu prísť aj neskôr.

Rozutekali sa niekam po zalesnenom kopci. Všetko okolo nej svišťalo, mihotalo sa v trblietavom opare farieb. Dýchalo to životom, nadšením. Radosťou z príchodu nového člena. Nedržali sa od nej bokom, obtierali sa a maznali. Akoby hrali naháňačku. Nebránila sa, bol v nej pokoj. A prílišné sebectvo na to, aby sa pokúsila to ukončiť.

Nadvládu prenechala vlčici. Tmavý kožuch sa strácal v poraste. Prikrčila sa, vetrila. Prišlo jej to prirodzené, ale mala by byť zdesená. Miesto toho utekala. Bola voľná. Mihala sa medzi kríkmi. Nastavovala tvár slnku. Bola s ostatnými. A... lovila.

V podraste hľadala stopy, nosom rozoznávala pachy. Túžila po tom. Mala to v sebe zakódované . Hlas v jej hlave, zmäť výkrikov a povzbudení. Predstavovali farby, zastupovali osoby. Bytosti ukryté v iných telách.

Existovala len ona a korisť. Utekala pred ňou. A ona sa s ňou hrala. Tak to malo byť. Cítila nohy, ktoré dopadali do ihličia za ňou, vnímala ich podporu. Dovolili jej viesť. Dokonca aj alfa. Preukázal jej poctu prvej krvi. Zvieracia časť tomu rozumela. Ľudská sa s tým vyrovná.

Prikrčila sa. Pohybovala sa ladne. Ticho našľapovala. Naklonila hlavu, váhala. Sotva okamih predtým, než vyrazila vpred. Osamelá laň sa snažila dostať k stádu. Hnala ju opačným smerom. Cítila jej strach. Vychutnávala si jej márny boj. Krvilačnosť jej zastrela zrak i myseľ. Uháňala to zviera a nevzdávala sa.

Bolo izolované, prenasledovali ho. Až nakoniec spomalilo.

Adrenalín jej pretekal telom. Rýchlo konala. Skočila na uhnanú laň. Neprekážalo jej, že sa ostatní pridali. Pomohli jej. Do vzduchu sa vzniesol puch krvi. Sladký, opojný. Slastný na jazyku. Privrela oči a vychutnávala si ho. A keď sa korisť prestala hýbať, zaútočila. Kŕmila sa a hltala. Vrčala na ostatných. Spečatila svoje miesto. To hovorila jej podstata. Mozog bol zhrozený.

Ale toto bola teraz ona. Lov. Voľnosť. Zodpovednosť. Spoločnosť. Kým bola vlk, všetko bolo jednoduché. Dýchanie, život. Necítila sa sama. Premenila sa a uháňala s vetrom opreteky. A iní ju nasledovali. Hrali sa, naťahovali, často sa bili. Dokazovali si, kto je lepší. Ako malé deti na piesočku. Kto mal lepšiu bábovku? Kto mal ostrejšie pazúry? To nikdy nezistili. Ale pokúšali sa o to až príliš často. Pozdávalo sa jej to. Kým mala kožuch. Vtedy neexistovala úzkosť, túžba, triaška. Pocit stiesnenosti zmizol. Iné kontúry, iné pravidlá. Iná Tasha. A tou bola radšej.

Tej pôvodnej sa vyhýbala. Ale stále bola človek, predovšetkým človek. Vo svojej podstate. Slabý, melancholický. Stále túžiaci po drogách. Nemohla tú potrebu uhasiť. Na vlkolakov tie látky neúčinkovali. Príliš rýchly metabolizmus. Ale jej telo to nevnímalo. Dožadovalo sa svojho jedu. A ona mu ho nevedela dopriať. Videla hrozbu v každom kúte. Chvela sa a pritom potila. Koža sa na nej zmenšovala. Nepatrila jej. Chcela sa jej zbaviť. Ale ostré pazúry vlkolaka ťali hlboko. Krv. Uvoľnenie.

„Tasha, prestaň!“ Na stôl dopadla Zacharyho ruka. Zase si fantáziu spojila s realitou. Na zem dopadli tri osamelé kvapky. Červená vystupovala proti béžovej.

Prehltla. „Nemôžem si pomôcť.“ Klamstvo. Nechcela si pomôcť. Chcela si pamätať, aké to je. Ako ľahko môže padnúť do toho istého svinstva. Nedovolila si opustiť ho. To jediné jej ostalo.

„Môžeš, ale nechceš.“ Vedel to. Poznal ju. A neodsudzoval.

„Takto je to jednoduchšie,“ priznala.

Poťapkal ju po ruke. Ostatní sa tvárili, že tam nie sú. Súkromie medzi vlkolakmi takmer neexistovalo.

„Nevyber si niečo len preto, že je to ľahšie.“ Usmial sa. „My neodídeme.“

„To sa uvidí.“

Neverila mu, nemohla si to dovoliť. Rodina neexistovala, priatelia odchádzali. Svorka sa mohla rozpadnúť. Cítiť sa dobre na chvíľu. Potom byť smutná na večnosť. Ostali len staré zvyky. Tie poznala. Tie nikam neodchádzali. A ak by mala prísť o tento krásny sen... pretrvali by. Predstavy blednú. Závislosti ostávajú. Smiech stíchne. Úzkosť pretrvá. S ňou aj bezútešnosť prežívania. Lipnúť na minulosti znamenalo mať perspektívu. Pamätať na zrady. Vyvarovať sa ďalších. Neveriť sladkým rečiam, vlastnému vnútru. Spoľahnúť sa na opatrnosť.

Myšlienky patrili človeku. Vlci s tým nesúhlasili. Ani ona. Cítila sa spokojne, radostne. Mala miesto, kde sa rada vracala. Predstavovala si svoj život. Hľadela do budúcnosti. Ale zákerný trpaslík negativista prebýval na starej adrese. A nechcel mlčať.

Pokrvná rodina ju zavrhla. Adoptovala ju iná. Zachary otec, Valerie matka. Bála sa uveriť. Preciťovala nadšenie ostatných. Presiaklo jej do rozdriapanej pokožky. Robilo jej spoločnosť. Vo dne. V noci. Pri love. V spánku. Postupne sa stávalo prirodzeným. Ako teplý kabát uprostred zimy. Túlila sa k nemu. Chcela si dovoliť dúfať.

Možno nemala.

Všetko malo svoju podobu a presnú daň. Nahovárať si opak je úplné šialenstvo Stratila ostražitosť. Mala ostré zmysly, ale nevyužila ich. Myslela si, že to nemusí robiť. Vlkolaci si dôverujú. Chránia sa. Žijú spolu, zomierajú spolu. Občas bojujú sami za seba.

„Čoskoro sa spojíme s ďalšou svorkou.“ Zachary sa nikdy nepýtal. Neotváral diskusiu. Oznamoval im skutočnosť. Mali sa s tým zmieriť. Aj ona.

Niektorí zavrčali. „Prečo? My sme tu doma!“ Vicky, malá blondína. Krvilačnejšia než ona, ale aj slušnejšia. A ona vybuchla. To malo byť varovanie. Prehliadala ho.

„Lebo potrebujeme ich silu.“ Do slov sa mu vkradlo rozladenie. Rozčúlenie im prepožičalo tvar. Nerád vysvetľoval.

„Je nás dosť!“ pridali sa aj ostatní. Ona nereagovala.

„Potrebujeme spojencov.“

Do hlasu mu vstúpila neistota. To bola novinka. Predzvesť búrky. „A čo chcú výmenou za pomoc?“ Hlasy sa miešali. Rozoznávala majiteľov. S cudzou ľahkosťou.

„Časť územia.“

Ostatní zavyli. Nechceli sa deliť. Ani ona po tom netúžila. Ale mlčala. Dívala sa na neho. Zvieral ruky do pästí. Triasol sa. Čítať jeho telo bolo ako listovať v knihe. Jeho reakciám rozumela aj ona. Skryté znamenie jeho nevôle.

„A čo ešte?“ navádzala ho. Dožadovala sa. Zároveň nechcela poznať odpoveď.

Odhalil zuby. „Aby sa moja dcéra stala družkou budúceho alfu.“

Zodvihla hlavu. Mozog na dobrej ceste k prepracovaniu. Zmysly pripravené prasknúť. Telo pred výbuchom. A on znel pokojne. Ako politik. Rúcali sa steny. Ničili zábrany. Ale to nebolo podstatné.

„Nemáš dcéru.“ Krutosť zabalená v nonšalantnosti. Previazaná mašľou nesúhlasu.

„Adoptoval som ťa.“

Vycerila zuby. Hnev sa hlásil o slovo. „Biologicky nie som tvoja príbuzná.“ Ani vnútorne. To nevyslovila.

„Nejde o krv, ale o moc. A ty nastúpiš na moje miesto.“

Cez telá publika popreskakovalo prekvapenie. Šok zafarbil ich mrmlanie. Nedostávalo sa jej vzduchu. Zodpovednosť. Osud. Diktovanie. Strácala rovnováhu. Stôl nebol dostatočnou oporou.

Pokrútila hlavou. Odmietala to prijať. „Neprosila som sa o to.“

„Nemusela si. Ja som ti to dal dobrovoľne.“ Zamračil sa. „Očakávam, že urobíš to, čo je najlepšie pre svorku.“

Očakávania. Podmienky. Jednosmerná cesta k sklamaniu. Rútila sa tam plnou rýchlosťou. Nemohla to prijať. Zodpovednosť niečo stála. Nedokázala by zaplatiť tú cenu. Spoliehal sa na ňu. Akoby zapálil zápalku pri nádrži s benzínom. A pritom čakal, že nevybuchne.

„Nie.“

Zodvihol obočie. „Ide len o formalitu. Pomôžeš nám všetkých ochrániť.“

Nechcela im podpísať rozsudok smrti. „Nemôžem.“

Čakala jeho príkaz. Nemohla by sa mu vzoprieť. Mal ju v hrsti. Malú moľu, ktorá sa stratila vo svetle. Zmätená narážala do sveta. Zatackala sa. Tá fatalita nekončila. Krútila sa ďalej. Rotovala v jej vnútri ako ozubené koleso.

Ustúpila o krok.

„Ak sa nepodvolíš, spojenectvo nebude.“

Svedomie. Tak krásne jej mávalo, tak dobre sa ignorovalo. Cúvala, opäť utekala. Tam smerovala celý život. Zbabelosť, jednoduché riešenia. Tiahla k tomu odmalička. Mal to čakať. Miesto toho jej dal hlavu na klát. A čakal, že neutečie.

„Nemôžem.“

Záväzky a prísľuby. Perspektíva svetlejšieho zajtrajška. Strach na ňu zatienil ako košatý strom. Nakláňal sa a ona s ním. Rozbehla sa, aby mu unikla. Bežala, aby sa vzdialila sama sebe. V hlave sa ozval chór zavýjania. Nesúhlas, prosba. Hnev. Voči nej? Priala by si to. Nemohla tam ostať. Keby ju vyhnali, zjednodušili by to. Nechápali to. Boli v jej hlave, videli jej spomienky. Precítili jej hanbu. Ale nerozumeli. Ona nebola hodná toho, čo jej ponúkli.

Lesy zredli, po kopcoch ustupovali. Rozdeľovali sa pred jej krokmi. Labami rozrývala ich postele. Kríky ju za to škrabali, česali jej srsť. Piesok ju pálil, voda chladila. Až sa napokon stromy rozhodli vrátiť. Nespoznávala ich. A predsa ju k sebe volali. Myšlienky sa premenili na pavučiny. Spleť jemného vlákna a ona uväznená v strede. Pripravená na hostinu.

Volali na ňu, ale neodpovedala. Hanbila sa, hnevala sa. Ľutovala sa. Bola presvedčená, že je to tak lepšie. Preciťovala ich úzkosť. Transformovala ju na zúrivosť. A filtrovala ju z tela. Negatívne emócie dokázala zvládnuť. Komparz jej celého života. Samota predstavovala starú priateľku. Zvítali sa, ostali na kávu. A na ďalšiu.

Prestala rátať dni. Len plynula. Z jedného miesta na druhé, späť a zase ďalej. Lovila sama, jedla sama. Krv jej zaschýnala v kožuchu. A celý čas tam boli ostatní. Metaforicky. Hovorili, prosili. Niekedy len zhrnuli, čo sa dialo. A ona túžila. Ísť späť. Objať ich. Prijať... rodinu. Ale tá žiadosť, ten rozkaz... Nikdy od nej nikto nič neočakával. Vyhovovalo jej to. Až doteraz. Utekala, ale chcela sa vrátiť. Trpela a cítila sa spokojne. Človek veril, že má byť sám. Vlčica potrebovala svorku. Vernosť, spriaznenie. Druha.

S tým slovom prišla aj vôňa. Takisto ako mali svoje pachy ostatní vlkolaci. Nepatril však do svorky. V mysli ho počula. Hovoril. Melodicky, pomaly. Chrapľavo. Telom jej prešiel mráz. V jej vnútri sa rozhorel oheň. Všetko bolo zabudnuté. Ostal len on. Konečne mala smer. Musela sa priblížiť. Byť s ním. Užívať si tú blízkosť. Dotýkať sa ho.

Vetrila, aby sa opila jeho vôňou. Ale sladkosť sa premiešala s horkosťou. S niekým bol. Iracionálnosť sa drala do popredia. Šelma sa hlásila k slovu. Patril jej, tá druhá bude musieť ísť. Zbieralo sa v nej odhodlanie.

Pridala, svišťala porastom. Pazúry sa predĺžili, zuby vycerili. Zavrčala. Zbierala sa v nej iná túžba; dychtivosť po boji. Narastala, keď sa myšlienka spojila s obrazom. Vnímal ju, díval sa jej do očí. Tá druhá odchádzala, utekala z boja. Mala by sa za ňou vydať, uloviť ju. Ale miesto toho sa sústredila na neho. Tmavé vlasy, ešte temnejšie oči. Vysoký. Svalnatý. Hypnotizoval ju. Dovolila mu to. Dokonca sa k nemu približovala. Pomaly, ako na promenáde. Nepremenila sa, predvádzala sa v kožuchu. A on ju hltal pohľadom. A keď bola na dosah, stiahla sa.

Jej dušou prešla horúca agónia. Nebola zranená, ale nevidela v tom rozdiel. Zhmotnila svoje muky v hlasnom zavytí. Pridala sa k nej ozvena. Kňučala. Opustenosť striedal hnev. Bezútešnosť. Identifikovala tú situáciu. Vlčica kalkulovala. Na dosah pazúra mala druha. Ale svorka bola v ohrození. Oni patrili jej. Predstava, že trpeli, ju ničila. Podrážala jej nohy, nútila ju padnúť na kolená. Hlasno zavrčala. Nemienila to dovoliť. Kým dýcha, nepríde o nich.

Sila bojovať ju zaplnila. Ako tsunami bez začiatku a konca. Neprebádaná oblasť jej podstaty. Bola vlk samotár. A pritom patrila k ostatným. To miesto ju k sebe ťahalo ako magnet. Opustila ich, zavrhla. Bála sa, že o nich príde. Zbabelosť jej zatemnila myslenie. A teraz za to platila. Svorka bola bezpečie. Milovali ju, chránili ju. Doteraz to nechápala. Ale už videla.

Chlácholivo sa upokojovala. Jej druh bežal za ňou. Ani jeho nepoznala. A on netušil ani to, ako vyzerá. Kým boli? Nezáležalo na tom. Keď potrebovala niekoho blízkeho, boli tu. Nepýtali sa. Nežiadali. Len tam vždy stáli a dovolili jej hádzať po nich kamene predsudkov.

Pridala.

Hlavu mala jasnú, emócie sa búrili. Vzdialenosť sa skracovala. Nedostatočne rýchlo. Začali ju objímať známe pachy. Vlčica vyla, vítala sa s domovom. V tom okamihu boli v symbióze. Nie dve časti, ale jeden celok. Precítili návrat. Pochmúrnosť vládla tej scéne. Známe miesta sčernali. Radosť sa zmenila na žiaľ. Niekto v jej vnútri chýbal. Člen svorky. Zívalo tam len prázdno. Celá sa zovrela. Slzy sa jej vkrádali do očí. Jej hrdlo plnilo kňučanie. Volala, ale neodpovedali. Smútili. Lúčili sa.

Nevšímala si svojho druha. Prebehla okolo, vrútila sa do domu. Tam bolo ich srdce. Ich domov. Bezpečné miesto. Teraz desivo tiché. Zakrádala sa miestnosťami. Zbierala pachy. Mučila sa slzami vznášajúcimi sa vo vzduchu. Boli tam, lebo utiekla? Potriasla hlavou. Opäť volala ostatných. Ten, koho čakala, opäť mlčal. Dúfala v jeho hnev. Vracalo sa k nej mŕtvolné ticho. Hľadala teda iného člena. To lepidlo, ktoré ich držalo. Ukázala sa jej scenériu neďaleko. Strom v záhrade. Nemala tam chodiť. A aj tak musela.

Takmer zabudla, aké to je byť človekom. Behala po štyroch, hriala sa kožuchom. A teraz stála nahá v záhrade. Malichernosť, ktorou sa nezdržiavala. Našľapovala opatrne. Akoby bola zlodej. To prirovnanie ju vystihovalo. Obrala ich o pokoj. V jej vnútri rástlo podozrenie. To, že Valerie stála sama, to len zhoršovalo. Postavila sa vedľa nej. Jej žiaľ živil noc. Nepotrebovala položiť otázku, aby poznala odpoveď. Mučenie v jej vnútri sa vyostrilo.

„Čo sa stalo?“ Tušila. Dívala sa na chladný dôkaz vytesaný do kameňa. Jediné meno, jediný dátum. Vlkolaci nestarli, ale neboli nesmrteľní. Nepotrebovali si pamätať deň narodenia. Stačil ten posledný.

Nerozumela. Srdce odmietalo pochopiť, ale hlava všetko videla. Netušila, čo sa stalo. Logika vypovedala službu. Žiadna choroba neexistovala. Vlkolaci boli imúnni. V istom ponímaní bol Zachary mladík. Prečo sa to potom stalo?

Valerie potiahla nosom. Sršali z nej emócie. „Zabili ho.“

Mocný Zachary porazený. Všetko sa trieštilo. „Prečo?“

„Ohrozovali nás. Preto sa chcel spojiť s inou svorkou, aby získal spojencov. Ale nakoniec odmietli a ostali sme sami. Zaútočili na nás. Ostatní prežili, ale Zachary... sa obetoval. Až potom sa rozhodli zakročiť. Neskoro!“

Zovrelo sa jej hrdlo. Záhrobný hlas. Valeriina bolesť. A jej pokrytectvo, ktoré ju prinútilo utekať. Stačilo jediné slovo a ostala by. Ale on jej dal na výber. Prikazoval, ale neotročil.

Zvolila zle. Nečudovala sa. Nebol jej život len prehliadkou zlých rozhodnutí? Mala ostať a čeliť strachu. Ale utiekla. Aké typické! Čakalo na ňu bezpečie diaľok. Ostatní riskovali životy tu, doma. Zodvihla sa v nej nenávisť. K vlastnej slabosti. K sebe ako k bytosti.

„Mal ma prinútiť ostať.“ Vyriekla to nahlas. Ani si to poriadne neuvedomila.

Vánok sčeril nesúhlas. „Snažil sa to vyriešiť diplomaticky. Vedel, že boj nie je odpoveď. Násilie spôsobuje len problémy. Ale nakoniec to aj tak nestačilo. Ten alfa ho vyzval. To nemohol odmietnuť.“ Zavrčala. Nečakaný zvuk z nežných pier. „Zachary by bol vyhral. Ale ten druhý podvádzal.“

Upokojovala ju. A pritom si to nezaslúži. Keby nebolo jej... bol by ešte tu. Srdce sa jej lámalo. Neviete, čo máte, kým to nestratíte. Ona o to prišla.

„Keby získal spojenectvo, nikto by ho nevyzval.“

„Neprinútil by ťa to urobiť. Bol alfa, ale takto by ti neublížil. Prežila si toho dosť. Nechcel ťa viac zraňovať. A možno tak trochu dúfal, že skutočne odídeš. Aby si bola v bezpečí.“

Slovo, dve, vety. Skĺzli to po nej všetko. Ostala len prázdnota a záber na posledný večer v koži človeka. Za všetko mohol jeden okamih. Bol vtedy blízko. Zachránil ju. Nerozumela prečo. Odmietal jej dať odpoveď. Neistota jej krútila žalúdkom. Inštinkt mu prikazoval zakročiť. A on tak urobil. Svorka ju objala, prijala. Kvôli kódu ochrany. Vlkolaci ho mali vrytý do duše. Aj ona. Zachary ho len poslúchol. Až sem ho to dostalo. Do tej studenej zeme.

„Nikdy mi nemal zachraňovať život.“

Valerie ju udrela po temene. „To už nikdy nehovor.“

„Premenil ma. A kvôli mne zomrel.“

Zatriasla ňou. Akoby bola bábka. „Nezomrel kvôli tebe, zomrel pre teba. A ostaných členov svorky.“ Zrazu ochabla. Paže jej viseli popri tele. „Kedysi sme mali dcéru. Ja a Zachary. Veľmi dávno, ešte keď som bola človek. Volala sa Olivia.“

„To som netušila.“ A naozaj to tak bolo. Nehovoril o nej.

Valerie kývla. „Stále sa kvôli nej trápil. Vieš... ona sa narodila ako človek, ale vyrastala vo svorke. Mysleli sme, že to pre ňu bude lepšie, ale nebolo. Trápila sa, cítila sa menejcenná. Keď sme jej navrhli, aby ju Zachary premenil, bola na tom ešte horšie. Už sme ani nevedeli, čo s ňou robiť.“ Povzdych nasledoval vzlyk. Mozaika múk sa rozrastala. „Nakoniec Olivia našla útechu v alkohole. Ale keď bola opitá, napádali jej zvláštne veci.“

Naprázdno prehltla. Pochopila. „Zabila sa.“

Valerie po líci stiekla slza. „Zachary ju našiel, ale bolo už neskoro. Zomrela mu v náručí a on si to nikdy neprestal vyčítať. A potom... zrazu našiel teba. Nedokázal si pomôcť, akoby sa vrátil späť do minulosti. Tak veľmi si mu pripomínala Oliviu a pritom si sa jej ničím nepodobala. Videl v tebe silu; silu a nádej. Proste ťa musel zachrániť.“

Sklonila hlavu. Hanba zatienila vinu. Ale len na chvíľu. Obe sa spojili. Zaútočili na jej podvedomie. A ona sa nebránila. Mala trpieť.

„On ma zachránil. Dal mi všetko. A ja som utiekla. Za odmenu dostal smrť.“

„Vďaka tebe bol šťastný. Sám sebe odpustil. Bol zmierený.“

Krútila hlavou. Nesnažila sa porozumieť. Nebolo to možné. Spojil nespojiteľné. Dve bytosti v jednu. Také odlišné a pritom také rovnaké. A vždy s jedným rozdielom.

„Ale ja nie som jeho dcéra. A nikdy nebudem.“ Nepokúsila by sa o to. Nebola toho hodná. A aj tak už bolo neskoro. Sklonila hlavu. Zahmlilo sa jej videnie. Nebránila sa slzám.

Valerie sa pousmiala. V očiach bolesť i smútok. „Bola si jeho dcérou viac, ako ňou kedy bola Olivia. Ona do tohto sveta nepatrila. Musela z neho uniknúť. Ale ty si sa v ňom snažila udržať. Dokonca aj vtedy, keď by smrť na tej ceste znamenala vykúpenie.“

Tá túžba ju prekvapila. Smrť by bola jednoduchšia. Ale desila ju. Strach jej zachránil život.

„Prečo ma uznal za svoju? Nikdy som nič nemala. Nezaslúžila som si to.“

Predtým začula emócie. V hlase, v slovách. Vlčica ich preciťovala. Nedávali zmysel. Neha hrdosť. V tóne ženy, ktorá ju nepoznala. Skutočná matka nič z toho nepoznala. Adoptívna tým pretekala.

„Pretože si prežila,“ odpovedala pokojne. „Najskôr tú nehodu a potom aj premenu. Bola si slabá. Mnohí si mysleli, že bolo bláznovstvo pokúšať sa urobiť z teba vlkolaka. Ale Zachary vedel, že to dokážeš. Videl v tebe tú iskru, ktorá chýbala Olivii.“

Krútila hlavou. Vlasy tvorili oponu. Ukrytá sa prinútila zahĺbiť sa. Do svojho vnútra, do svojich pocitov. Doteraz ignorované, teraz prýštili. V nej, okolo nej. Bolesť, clivota... láska. Výbušná zmes. Ale správna. Zachary. Alfa, ktorý rozkazoval. Vlk, ktorý kritizoval. Staral sa. Dozeral. Ako na malé decko. Učil ju, viedol. Pomáhal. Aj vtedy, keď vrčal. Mala to na očiach. Celý ten čas. Mohla byť pokojne slepá. Činmi povedal to, čo by v slovách odmietla. Dal jej voľnosť, vedenie, život. Rodinu. Domov. A miloval ju. Možno ako dcéru. Možno ako člena svorky. Nevidela rozmer. Chápala princíp. Ale bolo neskoro. Zaslepenosť ich obrala o čas. Doteraz to ignorovala. Sústredila sa iba na to negatívne. Nemala to robiť. Teraz to videla, vtedy to nedokázala.

Miesto toho utiekla. Vlčica na ňu vrčala. Snažila sa jej to povedať. Nepočúvala. Aké typické! Nemala sa hrať na hluchú. Na slepú. Zabalila sa do bezpečia. Nechcela trpieť. Teraz jej duša krvácala. Bolo príliš neskoro. Na čokoľvek.

„Prečo?“ vyslovila. Myseľ bola prázdna. Netušila, na čo sa pýtala.

Neprišli slová. Priletelo objatie. Potrebovala ho. Neuvedomila si to. Až kým sa k nej Valerie nepritisla. „Zachránil ťa, pretože veril, že každý si zaslúži druhú šancu.“ Do vzduchu sa vznieslo vrčanie. Jej druh. Zabudla. Valerie sa zasmiala. „Tá tvoja sa hlasno dožaduje pozornosti.“ Pustila ju. Postrčila ju. Tým smerom bol on. Stále vydával tie nesúhlasne zvuky.

Nechala sa pobozkať na líce. Neskôr sa vráti. Zmätok ju ovládol. Toto ale vedela. Chcela sa rozlúčiť. Porozprávať. Preskúmať svoje odhalenia. Strata bolela. Pálila. Ničila. Ale nebola negatívna. Skôr neutrálna. Niesla v sebe aj posolstvo. Niekedy niečo dobré. Zistenie. Uvedomenie.

Napríklad aj miesto; miesto, kam mohla patriť. To bolo viac. Nečakala to. Nie od svojho života. Mala by sa toho držať. Aspoň teraz. Vykročila. Rozbehla sa.

Zavyla. Raz. Druhýkrát. Ozvena odznela. A ona sa rozbehla. V ústrety svojmu druhovi.

Dúfam, že sa aspoń jeden z vás dostal na koniec. Poviedka sa trochu odlišuje od mojej zvyčajnej tvorby. Vlastne predstavuje taký malý experiment, ktorý nevyšiel. Možno som mala písať o inteligentných kosačkách, ako písala jedna pani v poviedke, ktorá sa prepracovala až do finále. A možno skutočne píšem až príliš nudne.

Nie je to vrcholné dielo a vždy je čo zlepšovať. A možno tomuto príbehu naveky ostane nálepka "dlhý, polalý a hlavne depresívny príbeh" za aký ho označila jedna z porotkýň. Možno taký skutočne je a možno som si o ňom pri písaní namýšľala, že ľudia pochopia jeho podstatu. A možno som nemala predpokladať, že mi niekto vidí do hlavy.

Ak súhlasíte s nálepkou, ktorú príbeh dostal, nebojte sa to prejaviť. Budem za to vďačná. Viac názorov prinesie viac námetov na premýšľanie.

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Život na druhé zavytie :