OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Životno-fyzikálne zákony

18.09.2016 (12:00) • Leylon • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1610×

Čo poviete niekomu, kto vám zavolá po ôsmich rokoch?

Ako sa máš?

Čo je nové?

Prečo si sa mi neozvala prekliatych osem rokov?

„Počula som, čo sa stalo,“ dlhá pauza počas ktorej počuť len jej dych, trápenie sa so slovami, „teda, to s tvojou ženou.“ Azda si ani nepamätá Irinino meno? pomyslí si rozčarovane. „Rada by som sa s vami stretla.“ Obidvaja za tou vetou počujú nevyslovené pokiaľ je ešte čas.

Tak rád by sa na ňu skutočne hneval. Proste by sa vykričal a tresol by so zadosťučinením slúchadlom. Nič iné si totiž za tak dlhý čas, čo ho ignorovala, nezaslúžila.

Lenže pravdou bolo, že bol na niečo také proste priveľmi vyčerpaný. Únava sa mu nalepila na kosti a svaly, do každej bunky, až sa mu zdalo, že sa mu jedného dňa proste opotrebované mäso odlepí od kostry a bude to. Vedel, že po vedeckej stránke je to absurdné, veď bol predsa univerzitným profesorom, lenže tomu pocitu nevedel pomôcť a bolo jedno, ako dlho spal alebo na ako dlhý čas sa zavrel do laboratória (hneď potom vždy previnilo skontroloval Irinu. Čo keby sa jej medzičasom niečo stalo?)

Jeho dom aj samotné myšlienky boli nasiaknuté chorobou. Cítil sa sám, tak sám, aj keď každú chvíľu trávil o svojou manželkou. Potreboval priateľa a v tej chvíli nezáležalo na tom, ako veľmi si práve ona jeho odpustenie nezaslúžila.

Tak to proste chodilo. Časom záležalo na mnohých veciach omnoho menej, ako by malo.

„Kde sa chceš stretnúť?“

*** *** ***

S Julie sa priatelil vďaka svojej rodine.

Poznáte to – vaši rodičia sa priatelia s rodičmi iného dieťaťa a vy proste len nasledujete ich príklad. Také priateľstvá vekom vyblednú, ale to ich akosi zázrakom pretrvalo – sledoval, ako z bacuľatého dievčatka vyrástla v tichú dievčinu, ktorá ho vždy tak zaujato počúvala nech hovoril o čomkoľvek – toľká pozornosť mu lichotila.

Obidvaja si zakladali na štúdiu a vedomostiach. Mali podobný zmysel pre humor. Videli svet podobne.

Nikdy nezabudne, ako jej žiarili oči, keď jej v jeden večer na dvore ukazoval, ako správne robiť fyzikálne merania.

Chodil na jej gitarové koncerty. Vždy si na ňu našiel čas. Bola mu určitým spôsobom rodinou.

A ona potom proste zmizla. Šla študovať a po istom čase sa bez jediného slova vyparila. Až doteraz.

Čo si o tom pre všetko sväté mal myslieť?

*** *** ***

Navrhla im venčenie psov z miestneho útulku.

Bol to dobrý nápad – bolo to presne niečo, čo by s Irinou radi urobili za starých čias. A tak sa, potom, čo sa Julie tri razy ustrašene uistila, že Irinu to venčenie nevyšťaví a že sa jej to bude páčiť, dohodli, že sa stretnú v miestnom parku. Julie so sebou privedie troch psov, ktorých zvykne venčiť – túto aktivitu očividne praktizuje často, teda podľa toho, čo mohol vydedukovať. Priamo sa už ani nemal chuť pýtať.

*** *** ***

Irina bola povolaním sestrička.

Bola odvážna (vybrala si prácu na onkologickom oddelení) s zároveň taká nežná (svoje ostrihané dlhé vlasy darovala na výrobu parochní pre pacientov). Občas si predstavoval, že na ňu rakovina preskočila ako nejaká chrípka – stačilo, že bola s nakazeným priveľmi dlho v jednej miestnosti a tá smrteľná vec sa na ňu prisala ako parazit. Logicky to vraj nebolo možné, lenže ako inak vysvetlíte, že zo sestričky bez genetických predispozícií sa zrazu stal pacient? Ak by nešlo práve o Irinu, tak by tú teóriu rozvinul. Zobral by kúsky jej tkaniva, buniek a preskúmal by ich v laboratóriu. Prešiel a zapísal by každý biologicko-chemický proces, ktorý viedol k tomu, že sa z jeho zdravej ženy stal onkologický pacient. Bol vo svojom odbore viac, ako dobrý, tak prečo nie?

Lenže toto nebola len bezmenná vzorka. Toto bola Irina.

Nemalo to tak byť. Prečo práve ona? Prečo by práve ona mala trpieť?

A tak sa zmohol len na to, aby mal so sebou stále lieky proti bolesti, aj keď ich ešte nemusela používať veľmi často (zatiaľ). Prispôsoboval svoj program tomu, či sa ona cítila unavená alebo nie. A nikdy NIKDY si nevypínal telefón.

Občas, keď v noci nemohol spať a jediný pokoj mu prinášalo počúvanie pokojného pravidelného dychu jeho ženy, rozmýšľal nad podobnosťami Iriny a Julie. Všimol si ich už dávno, samozrejme, ale za denného svetla sa nad nimi nikdy nepozastavoval. Plynula z nich totiž jedna neveľmi pekná otázka: sú tie podobnosti len náhodné, alebo si podvedome Irinu obľúbil a neskôr sa do nej zaľúbil práve kvôli tým podobnostiam?

Obidve boli blondíny s modrými očami, gitaristky. Obidve hanblivé, tiché, ale bystré – obidve láskavé, so schopnosťou počúvať.

Irina bola od Julie krajšia. Vyššia, chudšia a elegantnejšia. Ale to teraz vďaka chorobe zmizne. Onedlho.

Spravil by lepšie, ak by niekedy v minulosti dal prednosť Julii? Ona je predsa zdravá a Irina... koľko bolesti by mu láska k Julii ušetrila?

V tomto bode väčšinou vstane z postele a ide si zapnúť televízor alebo niečo prečítať.

Je hrozné, ak neznesiete už ani vlastné myšlienky.

*** *** ***

Musí to byť prelud. Proste musí.

Zaklipká prekvapene očami. To ako detinsky to musí vyzerať, je mu momentálne ukradnuté.

Blond z jej vlasov je preč, nahradená kučeravou polodlhou hrivou červených vlasov. Pokožku má až nezdravo bledú a... schudla. Dlhá sukňa a blúzka na nej doslova visia.

V ruke drží cigaretu. Nenávidela fajčenie. Bála sa, že by potom nevládala spievať.

Tak toto s nimi všetkými spraví život? Vysaje ich a potom odhodí?

„Julie?“ vydýchne. Žena usadená pred ním a Irinou na lavičke trochu prestrašene podskočí a potom odhodí ohorok cigarety na zem a zadusí ho podrážkou. V pohyboch ľahko spozná zahanbenie, bradu však má vzdorovito vystrčenú, pozerá mu priamo do očí. Sú tvrdšie a chladnejšie ako bývali.

Irina mu jemne stisne plece, do ktorého je zavesená, snaží sa ho povzbudiť, aj keď by to malo byť skôr naopak – tie dve sa stretli možno tak dva razy i to len na pár minút. Boli si v podstate úplne cudzie.

Prečo sa teda vlastne chcela Julie s Irinou stretnúť? Chcela jej prejaviť podporu? Ale prečo po toľkých rokoch... pocit viny? Alebo jej azda chýbal on?

Toľko otázok.

„Presne tak,“ odvetí Julie. Na to sa zhlboka nadýchne, zápasí s vlastnou spoločenskou neohrabanosťou – nikdy nevedela, čo presne má povedať. „Som rada, že ste prišli.“

Prikývne. „Kde máš psov?“

„Ešte v útulku. Nechcela som ich ťahať na to slnko skôr ako bolo treba.“

Opäť prikývne. „Dobre. Tak po nich poďme.“

„Vlastne,“ povie Julie trochu neisto a postaví sa, „ chcela by som ťa poprosiť, nemohol by si skočiť do stánku a kúpiť fľašu vody? Je skutočne horúco a bola by som nerada ak by niekto z nás na tej prechádzke vysmädol.“ Všetci traja vedia, že rozpráva hlavne o Irine. Tá v popudení zovrie pery. Nemá rada, ak na ňu niekto berie ohľad týmto spôsobom, je to len pripomienka toho zlého, čo ju ešte čaká.

Lenže Julie má pravdu. Tá voda by sa zišla – už len pri tej pripomienke mal v ústach sucho ako na púšti.

„Bez problémov. Počkajte ma tu, dobre?“

Obidve bezhlasne pritakajú a sadnú si opäť na lavičku, plece pri pleci ako poslušné školáčky. Usmeje sa na nich a dúfa, že to vyzerá prirodzene. Vyberie sa k obchodíku, ktorý je hneď za rohom.

V momente, keď si je istý, že ho ženy nevidia, zastane a čupne si za najbližší strom. Uistí sa, že je v ich dosluchu a presviedča sám seba, že sa nespráva ako dieťa. A aj keby áno, záleží na tom vôbec?

Možno sa nevideli osem rokov. Možno sa zmenila na nepoznanie, ale to neznamenalo, že ju už vôbec nepoznal. Ak by si myslela, že budú potrebovať vodu, šla by ju pokojne kúpiť sama predtým, než vôbec dorazili.

Má niečo za lubom.

*** *** ***

Dlho sú obidve ticho, jedna na druhú ani nepozrú. A potom sa ako prvá ozve Irina. Je na ňu preto akosi zvláštne hrdý. Stále je to tá láskavá osoba, ktorú si vzal.

„Chýbala si mu,“ ozve sa mäkko. Vo vlasoch sa jej leskne slnko. Ako dlho ešte tie vlasy bude mať?

„On mne tiež,“ odvetí jej rovnako mäkko a oprie sa lakťami o kolená.

„Tak prečo si sa neozvala?“

„Vždy ste niekde lietali. Koncerty, svadby, výlety... nechcela som sa vám motať pod nohy. A po výške to začalo byť... zložité. Chvíľu som žila v cudzine... musela som odtiaľto vypadnúť, vieš?“

Zas dlhá odmlnka. Rozmýšľam, ako odôvodním, že mi kúpiť jednu fľašu vody trvalo tak dlho.

„Budeš bojovať, všakže? Nevzdáš to,“ otočí sa zrazu Julie k Irine s ohňom v očiach, neschopná už ďalej len tak bezcieľne rozprávať o ničom. Vždy bola taká.

„Samozrejme,“ odpovie jej Irina vážne aj keď trochu vykoľajená zmenou témy.

„To hovoria na začiatku všetci. A potom proste umrú alebo sa zabijú.“ Pri tých krutých slovách zalapám pobúrene po dychu. „Sľúb mi, že ty budeš iná. Že tu s ním zostaneš najdlhšie ako sa bude dať.“

Irina jej na to len prikývne. „Prečo mi to všetko vôbec hovoríš?“ opýta sa jej jemne. Tak jemne, ako sa zvykla rozprávať so svojimi prestrašenými pacientmi, ktorý vošli do ambulancie po prvýkrát.

„Pretože som mala na výške priateľa, ktorý... to vzdal. Vieš, tu,“ ukáže si na hrudník, „bol zdravý. Ale tu,“ poklope si na spánok, „nie.“

Julie si vyberie z vrecka ďalšiu cigaretu a keď vidí, že to Irine nevadí, zapáli si. Keď hovorí ďalej, pozerá sa priamo pred seba. „Keď na tom bol lepšie, bol to ten najúžasnejší človek pod slnkom. Poznal ma a nikdy ma nesúdil, trávili sme spolu všetok svoj voľný čas. Doslova sme navzájom už vedeli odhadnúť, na čo ten druhý myslí, veď to poznáš, ako dvojčatá z filmov. Moja spolubývajúca raz povedala, že ak ma nevie nájsť, proste sa porozhliadne po ňom, lebo je takmer isté, že budem niekde pri ňom,“ zasmeje sa sucho.

„Bol to tvoj...?“

„Nie,“ odvetí Julie, „bol to môj najlepší priateľ, nič viac. A predsa to znamenalo viac, ako keby to bol môj chlapec. Neviem, či to dáva zmysel,“ mykne plecami a vyfúkne prúžok dymu.

„Najhoršie na tom bolo, že ma hneď na začiatku varoval. Teda, povedal mi, že tu nezostane dlho a občas žartoval, že sa zabije, ale nikdy som ho nebrala vážne. Až raz...“ Odmlčí sa.

„Až raz?“ povzbudí ju Irina a položí jej ruku na plece. Vo mne zatiaľ vrie zdesenie. Čo sa stalo?

„Až ma v jeden večer zavolal na svoju internátnu izbu. Bolo to trochu divné, vždy sme sa stretávali u mňa, ale veľmi som to neriešila. Do noci sme sa rozprávali a smiali. Plánovali sme, kam spolu pôjdeme potom, čo doštudujeme. Čo spolu uvidíme a potom sme sa spolu od zimy triasli na jeho balkóne a pozerali na hviezdy.“ Hlas jej znie zasnívane, láskyplne.

„Keď som nasledujúce ráno prišla, bol mŕtvy.“

Zamrazí ma. Ach, Bože...

„Predávkoval sa liekmi. To vedomie, že so mnou sedel v jednej izbe a hovoril o svojej budúcnosti a pritom vedel, že v tú noc zomrie... ničí ma to, Irina. A keď čo i len pomyslím na to, že som tomu možno mohla zabrániť, ak by som len niečo v tú noc povedala alebo urobila inak...“ Stíchne, vyvráti hlavu a opäť vydýchne obláčik dymu.

„Ty si silnejšia ako on. Prosím ťa, drž sa života pokiaľ môžeš, dobre? Nevzdávaj sa.“

„On sa svojej bolesti nezbavil... len ju preniesol na teba,“ vyriekne polohlasom moja žena zadumane.

„Áno. Za to, že si zmyslel, že svoje posledné hodiny života strávi so mnou, som ho najsamprv nenávidela. Teraz som len smutná a... vďačná, že sa so mnou aspoň takto rozlúčil. Nie je zvláštne, že náš vzťah k ľuďom sa vyvíja, aj keď sú tí ľudia už mŕtvi?“

Potom si už nepovedia ani pol slova – vládne medzi nimi tichý súhlas. Julie si pokojne fajčí druhú a potom aj tretiu cigaretu a Irine jej na to ako sestrička nepovie ani pol slova. Ja sa zatiaľ ako v mrákotách vyberiem pre tú prekliatu vodu, hlboko stratený vo vlastných myšlienkach.

Bolí ma to, keď si poskladám konečne všetky kúsky dokopy – Julie sa odo mňa začala dištancovať práve na vysokej škole a ja sa stavím, že práve v tom období, čo sa ten jej kamarát... zabil. Všetky tie zmeny – vlasy, oblečenie, fajčenie, ten jej unavený a zničený pohľad na svet – boli spojené s tou smrťou.

Tým že sa zabijete, vaša bolesť zo sveta nezmizne – len zmení tvar a podobu a prenesie sa na vašich najbližších. Bolo desivé vidieť v priamom prenose ako smrť milovaného človeka zabije istým spôsobom aj nás, obzvlášť ak sa danej smrti dalo vyhnúť.

A o to presne sa snažila Julie – potrebovala sa uistiť, že Irine bude bojovať, že sa nevzdá, pretože ma chcela uchrániť od rovnakej bolesti akou si musela prejsť ona.

Stále sa o mňa zaujímala – aj keď svojim vlastným, trochu pokriveným spôsobom.

A to mi stačilo.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Životno-fyzikálne zákony: