A Beautiful Lie - 10. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

"Chcem ťa chrániť. Robil by som to, aj keby som nemusel. Problém je len ten, že ťa musím zabiť, aj keď to spraviť nechcem. Je to moja práca."

06.03.2011 (14:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1225×

Po návrate som znova musela premýšľať o Alyson. Trvalo mi niekoľko dní, kým som sa rozhodla, že sa to s ňou pokúsim urovnať. Zavolala som jej, aby sme sa stretli a ona súhlasila. Vedela som, že som sa rozhodla správne, no teraz mám z toho obavy.

Mali sme sa stretnúť na pláži. Čakala som tam, no ona nechodila. Potom mi prišla od nej esemeska. Nemohli by sme sa radšej stretnúť v Dance bare? Budem tam o desať minút. No super. Takže ona si chce určovať podmienky.

Prišla som tam asi o dvanásť minút neskôr. Prešla som až na koniec, ale nikde v bare som ju nevidela. Za to tam však bol niekto iný. Sedel vzadu, bol elegantne oblečený a bolo mi jasné, že čaká na mňa. No nechápala som, prečo je tu.

„Som rád, že si prišla,“ povedal mi Blake.

„Čo to má znamenať? Esemeska prišla z Alysoninho mobilu.“

„V tom máš síce pravdu, ale to neznamená, že ju aj napísala,“ vysvetlil mi.

„Takže si to bol ty. Prečo?“ pýtala som sa. Vedela som, že to bude na dlhšie, tak som si sadla.

„Chcel som ťa vidieť. Navyše, nedokončili sme našu debatu.“ Ako keby som zato mohla ja.

„To ty si zmizol,“ vychrlila som mu do tváre.

„Mrzí ma to, ale mal som niečo na práci,“ povedal akoby o nič nešlo.

„Zabíjanie?“ vyslovila som to s nadhľadom, ale vo vnútri ma to rozčuľovalo.

„Prečo si taká? Hneváš sa na mňa?“ pýtal sa nechápavo.

„Nie. Mala by som sa?“

„To ja neviem,“ odpovedal mi.

„Fajn, keď už máme za sebou ten „úvodný“ rozhovor, čo chceš?“ Nastalo nekonečné ticho. Potom ma chytil za ruku, no ja som sa odtiahla. Nepovedala som ani slovo. On ma iba sledoval. Netušila som, na čo čakal.

Medzitým prišla čašníčka.

„Môžem vám niečo priniesť?“ opýtala sa.

„Fľašu červeného vína,“ povedal Blake. Chce, aby som pila alkohol?

„Prepáčte, ale mohla by som vidieť občiansky preukaz vašej priateľky?“ Chcela som povedať, že nie som jeho priateľka, ale o to teraz nešlo.

„Pozrite, vám ide predsa o zisk, nie? Navyše,“ zahľadel sa jej do očí, „tvoj otec by sa určite nerád dozvedel o Jakovi, však, Mandy?“ On sa jej... vyhrážal?

„Odkiaľ ma poznáte?“ opýtala sa bojazlivo.

„Na tom nezáleží. Radšej nám prines, čo sme si objednali.“ Bol úplne pokojný.

„Iste,“ povedala roztraseným hlasom.

„Chceš ma opiť?“ opýtala som sa podozrievavo.

„Z vína sa neopiješ. Ale možno sa dnes dostaneme aj k niečomu tvrdšiemu. Záleží na tebe.“ Nechcela som zájsť až tak ďaleko.

„Nepoznám ťa.“

„Len toto ťa trápi?“ zaujímal sa.

„Trápi ma, že sa tu jedného dňa zjavíš a tváriš sa, akoby sme boli starí priatelia. Áno, zachránil si mi život a auto, ale to z nás ešte nerobí priateľov. K tomu musíš urobiť viac,“ povedala som mu.

„Spravím čokoľvek. Tak?“ Zasmiala som sa.

„Zabi Marka.“ Veľa vecí by sa tým vyriešilo.

„Prečo? Myslel som, že ho miluješ.“

„Práve preto. Máš s tým snáď nejaký problém?“ Bola som rada, že sa nikto nezaujíma o náš rozhovor, inak by sme mohli mať problém. Teda ja.

„Nie. Povedz miesto a čas,“ povedal vážne. Naozaj by ho bol schopný zabiť. Čo je to za netvora?

„A práve takto to nefunguje. Nemôžeš ho len tak zabiť.“ Postavila som sa a chcela som odísť. Bola som nazlostená.

„Prepáč. Ja toto nedokážem,“ snažil sa ma zastaviť.

„Neospravedlňuj sa. Je to zbytočné,“ povedala som mu.

„Daj mi ešte jednu šancu. Prosím,“ naliehal.

„Odchádzate?“ opýtala sa čašníčka, ktorá nám práve niesla víno. Váhala som nad odpoveďou, ale napokon som sa rozhodla, že mu tú šancu dám.

„Nie. Ostávam.“ Sadla som si.

Ako nám nalievala víno, tak sa Blake ku mne nahol a perami naznačil slovo ďakujem. Len dúfam, že som nespravila chybu.

„Môžem sa ťa spýtať, kde je Alyson?“ zaujímala som sa.

„Naozaj to chceš vedieť?“ Podľa toho, ako to povedal, som vedela, že sa mi tá odpoveď nebude páčiť.

„Pokiaľ viem, mali sme sa stretnúť.“

„To je síce pravda, ale pokiaľ viem ja, je s Markom. Na vaše stretnutie sa nechystala,“ vravel a vo mne sa stupňovalo sklamanie a hnev zároveň.

„Ale veď sme spolu telefonovali. Hovorila, že...“ nedokázala som dokončiť vetu.

„Nemám s tým nič spoločné. Je to len jej rozhodnutie.“

„Myslela som, že jej na tom záleží. Ale ako vidím, tak som sa mýlila.“ Dala prednosť Markovi predo mnou. Znova.

„Jej na vašom kamarátstve očividne nezáleží. Nechaj to tak, nevnucuj sa. Zaobídeš sa aj bez nej,“ snažil sa ma presvedčiť, že je to takto lepšie.

„Máš na to úplne iný názor ako Lec. Neviem, koho by som mala počúvnuť.“ Nerada by som svoje rozhodnutie ľutovala.

„Čo si o tom myslíš ty?“ opýtal sa.

„Vieš, keby sme sa aj udobrili, už to nebude také ako predtým. Neverím jej a nemôžem jej povedať všetko,“ odvetila som.

„Napríklad, ako veľmi na ňu žiarliš a ako túžiš, aby si bola na jej mieste?“ Pozrela som naňho nenávistným pohľadom, ale musela som uznať, že má pravdu.

„Hej,“ odsekla som.

„Takže? Čo spravíš?“ Dobrá otázka.

„Nechám to tak. Kašlem na ňu. Keď sme už toto uzavreli, môžeme prejsť k časti, v ktorej sa dozviem o tebe a o tvojich plánoch so mnou?“ spýtala som sa ho.

„Iste.“ Viac nepovedal. Musela som sa teda pýtať.

„Tak čo tu robíš?“

„Strážim ťa,“ odpovedal mi stroho.

„Pred kým?“ Nastalo dlhé ticho. Vedela som, že príde niečo prinajmenšom nepríjemné.

„Poviem ti to takto. Sú ľudia, ktorí chcú, aby si bola mŕtva. Vlastne, je iba jeden. Do určitého veku však musíš byť v poriadku. No potom budem najväčším nebezpečenstvom ja.“ Bola som zaskočená, takúto odpoveď som naozaj nečakala. Musela som sa napiť. Keď som si to nechala prejsť hlavou, došlo mi, že tu už nechcem ostať. Nie s ním.

„Musím ísť.“ Nevedela som, čo mám spraviť.

„Počkaj! Vysvetlím ti to.“ Nechcela som počuť žiadne ďalšie vysvetlenie. Toto úplne stačilo.

„Načo? Určite by ma to neupokojilo, však?“

„Asi nie.“ Samozrejme. Potom sa prestal obraňovať a začal útočiť. „Chcela si to vedieť.“

„Už je mi to jasné. Ak si spomínaš na naše predchádzajúce stretnutie, keď sme sa vlastne stretli po prvýkrát, spýtala som sa ťa, či ma zabiješ. Ale ty si mi neodpovedal. Síce ťa nepoznám, ale už poznám odpoveď na tú otázku. Odpoveď je áno, však?“ Nič nepovedal. Asi vedel, že je to zbytočné. „Práve si to potvrdil. O čo ti teraz ide? Prečo ma nezabiješ hneď? Načo to odkladať?“

„Nechcem ťa zabiť, Kaitlyn. Ale musím to spraviť. Nemám na výber. No aj keby si chcela, teraz ťa nezabijem. Musím ťa ochraňovať, aby sa ti nič nestalo. Prosím, sadni si,“ žiadal.

„Takže ty ma musíš chrániť? Nerobíš to z vlastnej vôle. Keby si to nemusel robiť, tak to nerobíš. Mám pravdu?“ spýtala som sa.

„Nie. Chcem ťa chrániť. Robil by som to, aj keby som nemusel. Problém je len ten, že ťa musím zabiť, aj keď to spraviť nechcem. Je to moja práca,“ snažil sa mi to vysvetliť.

„Kto chce, aby som bola mŕtva?“ zaujímala som sa.

„To ti nemôžem povedať. Ver mi, nechcela by si to vedieť.“

„Tak mi aspoň povedz, kedy ma zabiješ,“ naliehala som.

„Bude lepšie, keď to nebudeš vedieť,“ odbil ma.

„To je jedno. Vieš čo, prestaň s týmto všetkým. Nekontaktuj ma. Proste ma iba jedného dňa zabi, dobre? Nepokúšaj sa spriateliť so svojou obeťou. Potom by to bolo ťažšie.“ Snažil sa ma zastaviť, no potom to vzdal. „Daj mi pokoj.“

Keď som prišla domov, ešte stále som nechápala, čo sa vlastne stalo. Musela som sa s niekým porozprávať. Vytočila som Lecovo číslo. Zvonilo to, no potom mi to zložil. O chvíľu mi prišla esemeska. Prepáč, ale teraz nemôžem. Neskôr ti zavolám. No super. Lec nemôže, s Alyson už nie sme kamarátky a Ethan je niekde s kamošmi. Všetci moji ostatní „kamaráti“ sa na nich iba hrajú, v skutočnosti na mňa kašlú.

Bolo deväť hodín večer a ja som bola totálne opustená. Ľahla som si na posteľ a chvíľu som iba pozerala na strop. Nemyslela som na nič. Bolo to, ako keby čas neexistoval, bola som iba ja a prázdnota. Nikdy som nezažila taký pocit. Vyrušil ma až zvoniaci mobil.

„Kat?“ Ten hlas ma okamžite prebral.

„Mark?!“ ozvala som sa. Cítila som sa, ako keby mi niekto do žily pichol adrenalín.

„Asi si prekvapená. Ani ja som ešte dnes ráno netušil, že ti zavolám. Alyson mi všetko povedala.“

„Čo všetko?“ nechápala som.

„Že ste sa mali stretnúť, aby ste sa porozprávali. Myslel som si, že tam pôjde, ale potom mi povedala, že už nemá záujem. Mrzí ma to,“ vysvetlil mi.

„Ty za to nemôžeš. Vlastne... môžeš. Ale stále nechápem, prečo mi voláš.“

„Ani ja. Vieš, za ten čas, čo som s Alyson, som dospel. Zmenil som sa a veľa som premýšľal. To, čo som ti vtedy povedal, a akým spôsobom, nebolo pekné. Zachoval som sa ako idiot. Prepáč. Chcem ti povedať, že... Musím končiť, prišla Alyson.“ A položil.

Čo mi to chcel povedať? V každom prípade bolo príjemné znova počuť jeho hlas. Nie. Bolo to viac ako príjemné. Bolo to ako dávka drogy, ktorú som si tak dávno nedala.

„Kaitlyn?“ Začula som mamin hlas. Stála vo dverách.

„Áno?“

„Nešla by si si s nami zahrať nejakú hru, napríklad scrabble?“ opýtala sa.

„Rada, ale nie scrabble,“ namietla som.

„Platí,“ súhlasila.

Do izby som sa vrátila asi o dve hodiny a mala som niekoľko neprijatých hovorov. Žiaden však nebol od Leca. Boli od Marka. A mala som aj jednu správu. Chýbaš mi. Wow! Nemohla som tomu uveriť. Chcela som sa s ním stretnúť. No to nie je také jednoduché, Alyson sa to nesmie dozvedieť. A samozrejme ani Lec. Musím niečo vymyslieť, ale na to sa najprv musím vyspať.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování