OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A Beautiful Lie - 14. kapitola

29.03.2011 (12:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1087×

Vrátil sa ku mne. Pohladil ma po tvári. Nemohla som uveriť tomu, čo som tu pred chvíľou videla. Videla som Blaka v jeho prirodzenom prostredí, pri jeho spôsobe života. Nebola som si celkom istá, či to bolo dobré. Tak či tak, už to nezmením.

„Spravil ti niečo?“ zaujímal sa Blake. Hľadal na mne akýkoľvek škrabanec. Pozerala som sa na to mŕtve telo. Pod ním sa rozprestierala kaluž krvi. „Kaitlyn?“

„Čo? Nie,“ spamätala som sa. „Kto je... Neviem si spomenúť na jeho meno. Jer...“

„Jeronimus,“ dokončil za mňa. „Je Adalid,“ povedal, akoby to bolo niečo úplne samozrejmé a zrozumiteľné.

„A to je ďalšia vec, na ktorú sa chcem spýtať. Čo to znamená?“

„V španielčine to znamená niečo ako vodca,“ vysvetlil mi.

„Takže ten Jeronimus je váš, čiže aj tvoj, nadriadený? To on chce, aby si ma zabil?“ hádala som.

„Áno,“ odpovedal mi stroho.

„Prečo?“ spýtala som sa nechápavo.

„Na túto odpoveď ešte nie si pripravená,“ odpovedal mi.

„Ver mi, som. Po tom všetkom určite,“ namietala som.

„Nie. Ešte si nevstrebala fakt, že Sophia nie je tvoja biologická matka. Po tomto by si sa cítila ešte horšie,“ vravel.

„Kedy mi to povieš?“ zaujímala som sa.

„Keď to uznám za vhodné. Teraz by si mala ísť domov. Odveziem ťa, ale musíme sa ponáhľať,“ povedal mi.

„Načo?“

„Musím Adalidovi oznámiť, že som zabil Jarona. Nechcem, aby to zle pochopil.“ Chytil ma za ruku a odviedol ma k autu.

„Všetko, čo povedal, je pravda?“ spýtala som sa, keď sme už sedeli v aute.

„Bohužiaľ áno,“ odpovedal.

„Čo sa stane, ak ten Adalid zistí pravdu?“

„Zabije ma.“

„On ťa môže zabiť?“ spýtala som sa, aj keď som už odpoveď poznala.

„On môže všetko.“

„Stále neviem, akú funkciu v tej vašej „organizácii“ zastávaš ty,“ nadhodila som.

„Iba Adalid, čiže Jeronimus, je nado mnou,“ povedal mi. „Je môj jediný šéf. Musím ho poslúchať. Musím spraviť všetko, čo mi nariadi. Nemôžem mu odporovať. No zároveň som jediný, komu verí. Preto mi povedal pravdu,“ povedal s neprítomným pohľadom.

„Akú pravdu?“ zaujímala som sa. On sa na mňa iba pozrel, ale nič nepovedal. Nechala som to teda tak a prešla na inú otázku. „Čo vyplýva z tvojho postavenia?“

„Že mám pod palcom všetkých ostatných, všetko riadim a plánujem. A ak neurobím nijaký prúser, raz sa stanem Adalidom.“ Zatváril sa spokojne.

„To znamená, že ma musíš zabiť.“ Nebola to otázka. Bola som si tým úplne istá.

„Presne tak. Ale už to nerozoberaj. Užívaj si, kým môžeš.“ Položil ruku na moje koleno a potom zatvoril oči.

„Nenaraz,“ povedala som mu.

„Neboj sa. Mám to pod kontrolou.“ Potom sa pozrel na mňa. „Nad čím premýšľaš?“ spýtal sa ma.

„Neviem. Ako je možné, že nestarneš a proste to všetko okolo teba.“

„To sú veci, ktoré ti nemôžem povedať. Už aj tak toho vieš až príliš veľa,“ snažil sa ma uspokojiť.

„A nie je to jedno?“

„Nie,“ povedal otrávene, ako keby mi to musel stále opakovať.

Keď sme zastavili niekde v Los Angeles, otvorila som dvere a vystúpila z auta.

„Kam ideš?“ spýtal sa ma. Vošla som do obchodného centra, ktoré bolo hneď pri ceste. Blake išiel za mnou.

„Potrebujem si kúpiť nejaké oblečenie,“ vysvetlila som mu.

„A čím chceš zaplatiť?“

„To je čo za otázku? Predsa kreditkou,“ povedala som mu.

„Aby všetci vedeli, kde si bola? Ak tvoji rodičia nahlásili tvoje zmiznutie, polícia už určite sleduje tvoju kreditnú kartu. Úspech je, ak ťa nenašli podľa tvojho auta.“

„Asi máš pravdu,“ súhlasila som.

„Tu máš.“ Strčil mi do ruky tisíc dolárov.

„Ďakujem,“ odvetila som s úsmevom.

„Nemáš za čo. Buď opatrná, aby ťa nikto nespoznal.“

„Ty nepôjdeš so mnou?“ čudovala som sa.

„Nemôžem. Nechcem, aby ma niekto videl,“ povedal.

„Budem sa ponáhľať.“ Otočila som sa mu chrbtom a išla som za svojím cieľom.

Keď som o asi hodinu vyšla z obchoďáku, prekvapilo ma, že na ceste nestálo žiadne Porsche, ale bolo tam len nejaké obyčajné čierne auto s nepriehľadnými oknami. Z auta niekto vystúpil. Otočil sa smerom ku mne a potom mi ukázal, aby som išla k nemu. Bol to vysoký, asi štyridsaťročný hnedovlasý muž, mal dosť vážny výraz v tvári.

„Nastúp,“ rozkázal mi.

„Prečo by som mala nastúpiť do auta k niekomu, koho nepoznám?“

„Lebo to chce Blake,“ vysvetlil mi.

„Kde je?“ opýtala som sa.

„O to sa nestaraj.“ Nepáčilo sa mi, ako sa ku mne správal. Bol dosť arogantný.

„A čo ak nenastúpim?“ Nevyzeral na to, že by sa so mnou chcel hádať. Vyriešil to po svojom. Otvoril dvere a sotil ma dovnútra.

„Čo si to dovoľujete?! Nechcem ísť s vami!“ kričala som, no on iba zabuchol dvere. Pokúsila som sa ich otvoriť, ale nešlo to. Sadol si dovnútra a dvakrát zatlieskal. V okamihu som bola pripútaná. „Kam ma chcete odviezť?“

„Nechaj sa prekvapiť.“ Síce som mu nevidela do tváre, ale vedela som, že sa usmieva. Bola som rozčúlená, ale zároveň veľmi unavená z celého dňa a onedlho som zaspala.

Zobudila som sa v posteli, presne v tej istej ako aj minulé ráno. Blake tu tentoraz nebol. Bola som úplne sama. Postavila som sa a poobzerala sa okolo seba. Naposledy som nemala čas prezrieť si to tu. Zaujímalo ma, čo sa nachádza za tými druhými dverami. Otvorila som ich. Nebolo tam nič zaujímavé, iba pracovňa. Sadla som si za starý drevený stôl a čakala, čo sa stane. Zbytočne. Sklamalo ma to. Myslela som, že tu bude niečo zaujímavé, niečo, čo by prezradilo o Blakeovi viac. No stále zostáva záhadný. Prechádzala som prstami po stole, keď som stlačila niečo, čo zmenilo celú scénu.

Steny boli postriekané krvou, bola všade, na zemi aj na mne. Toto nebol sen. Bola to skutočnosť. Za mnou sa zjavila nejaká postava. Vlastne to bola iba silueta. Bolo to strašidelné. Chcela som sa postaviť a utiecť, ale zrazu som bola pripútaná k stoličke. Nemohla som nič robiť. Cítila som, že sa ma niekto dotýka, ale nikto tu nebol.

„Kaitlyn...“ začula som svoje meno.

„Je tu niekto?“ opýtala som sa.

„Kaitlyn... Poď sem.“ Bol to monotónny mužský hlas. Keby som ho počula za iných okolností, upokojoval by ma, možno by ma aj uspal, ale v tejto situácii ma strašil. Reťaze okolo mňa zmizli. Vstala som. „Poď sem.“ Otvorila som dvere, ktorými som sem prišla. Zacítila som prievan, dvere sa zabuchli. Už nešli otvoriť. Zaujímavé bolo, že tu nebolo žiadne okno. „Kaitlyn...“

„Kto ste?“ Išla som za tým hlasom smerom ku knižnici. Nechcela som, ale nemala som na výber.

„Podaj mi ruku.“

„Nie,“ namietala som. Tá postava sa pomaly začala zhmotňovať.

„Podaj mi ju.“ Vystrela som ruku smerom k nemu. Dotkol sa ma a dal mi niečo do dlane. Ten dotyk bol strašidelný.

„Čo to je?“ spýtala som sa.

„Jed.“

„Načo?“ nechápala som.

„Aby si zabila Blakea,“ odpovedal mi.

„Prečo by som ho mala zabiť? Navyše, pochybujem, že ho nejaký obyčajný jed zabije.“

„Obyčajný nie. Ale tento áno.“

„Takže ešte raz. Prečo?“

„Lebo inak ťa zabije on,“ vysvetlil mi ten „duch“.

„Prečo chcete, aby som ho zabila?“ pýtala som sa.

„Mám na to svoje dôvody, ktoré teraz nie sú vôbec dôležité.“

„Blake povedal, že ak ma nezabije on, tak to spraví niekto iný. Prečo by som vám mala veriť?“ Toto predsa nemôže byť skutočné.

„Radšej veríš jemu?“

„Neverím mu. Len sa mi to zdá zbytočné, keď by som z toho nič nemala,“ povedala som.

„Ak ho zabiješ, postarám sa o to, aby ti nikto neublížil. Nikdy,“ sľúbil mi.

„A vám mám veriť?“ opýtala som sa.

„Nemáš čo stratiť.“ V tomto mal bohužiaľ pravdu.

„Dobre. Povedzme, čisto teoreticky, že to spravím. Ako?“ zaujímala som sa.

„Najskôr to musíš vypiť.“

„Čože?! Veď ma to zabije!“ skríkla som.

„Nezabije. Na teba to nebude účinkovať,“ vysvetlil mi.

„A ako to ublíži jemu, keď to bude vo mne?“ Už to nie je strašidelné, ale smiešne. Je to sprostosť.

„Musíš ho pobozkať. V priebehu pár sekúnd bude po ňom.“

„Zbláznili ste sa? To by som nikdy neurobila!“

„Ale ty si to už raz spravila. Nechala si sa pobozkať.“ Ja viem! A ľutujem to.

„Nespravím to,“ povedala som a odvrátila som sa od neho. Zacítila som jeho ruky na svojom krku. Nemohla som dýchať. Snažil sa ma zadusiť.

„Dám ti ešte jednu šancu, dobre?“ Pustil ma.

„Fajn,“ odsekla som naštvane.

„Keď to vypiješ, budeš mať štyridsaťosem hodín, kým to prestane účinkovať.“

„A čo ak to nevyjde?“ opýtala som sa.

„Vyjde to. Ver mi. Len to vypi a daj mu smrtiaci bozk.“ Začal sa smiať. „Si vystrašená. Prepáč. Nechcel som, aby si zo mňa mala strach.“ Pohladil ma po tvári. Prebehli mi zimomriavky po tele. „Najlepšie bude, keď to vypiješ hneď. Blake za chvíľu príde.“ Musela som sa na to odhodlať. Párkrát som sa zhlboka nadýchla. „Si pripravená?“ spýtal sa.

„Na toto nikdy nebudem pripravená,“ povedala som skôr pre seba. Otvorila som tú fľaštičku a vypila to.

Myslela som si, že budem niečo cítiť. Ale bolo to akoby som vypila čistú vodu. Neviem, ako to môže na Blaka zaúčinkovať.

„Tak?“

„Nič zvláštne som necítila,“ povedala som úprimne.

„Vravel som ti. Teraz mi podaj tú fľaštičku.“ Dala som mu ju. „Nesklam ma.“ Keď to dopovedal, zmizol. Teda, niežeby tam niekedy skutočne bol. Všetko sa vrátilo do pôvodného stavu.

Otvorila som dvere a vrátila sa späť do spálne. Rozmýšľala som, či by sa mi toto stalo, aj keby som nikdy nevkročila do jeho pracovne. Vošla som do tých druhých dverí, cez ktoré sa dostanem preč. Zrazila som sa v nich s Blakom.

„Odchádzaš?“ opýtal sa ma.

„Neviem,“ odpovedala som.

„Zostaň aspoň do obeda,“ prosil.

„Do obeda? Koľko je hodín?“

„Pol jedenástej.“ Aj tak by teraz asi nikto nebol doma. „Potom ťa odveziem.“

„Kam si včera zmizol?“ opýtala som sa obviňujúco.

„Musel som zariadiť nejaké veci týkajúce sa Jarona. Spomínaš si?“ pripomenul mi.

„Hej. Ale nemusel si ma nechať s tým idiotom.“

„Mrzí ma to,“ ospravedlňoval sa.

„Na to už je neskoro.“ Zahľadel sa mi do očí. Potom sa ma chcel dotknúť, ale odtiahla som sa.

„Čo sa deje?“ nechápal.

„Chcem ísť domov,“ povedala som mu.

„Najprv mi to vysvetli,“ žiadal.

„Nechcem,“ odvetila som odmietavo.

„Spravil som niečo?“ Pozrela som sa naňho.

„Tú otázku myslíš vážne? Pobozkal si ma,“ vysvetlila som mu.

„No a? Mal som pocit, že sa ti to páčilo,“ povedal s náznakom sklamania.

„Nie. Nepáčilo.“ Odstúpil odo mňa.

„No tak choď.“ Ešte raz som sa naňho pozrela a išla som.

Nasadla som do auta, bolo na tom istom mieste ako minule. Nedokázala som naštartovať. No chyba nebola v aute, ale vo mne. Ak chcem žiť svoj život bez Blaka, tak to nevyriešim tým, že odídem. Musím to spraviť... Čo k nemu v skutočnosti cítim? Nič. Môj život bez neho bude lepší. Slza sa mi skotúľala po líci a dopadla na podlahu. Vystúpila som z auta a išla naspäť. Vyšla som po schodoch a našla som ho na chodbe, na mieste, kde som sa s ním rozprávala.

„Vrátila si sa? Alebo si si niečo zabudla?“ opýtal sa.

„To prvé.“ Ďalšie slová išli zo mňa dosť ťažko. „Prepáč mi to. Pravda je, že sa mi to páčilo.“ Bolo to strašné klamstvo. Ale musím to zvládnuť.

„Nič sa nestalo. Zostaneš na ten obed?“

„Rada. Čo bude?“ predstierala som záujem.

„Čo by si chcela?“

„Špagety,“ povedala som.

„V poriadku. Pomôžeš mi?“ spýtal sa.

„Ja neviem variť,“ namietala som. Nikdy som nemusela variť, takže keby som si musela uvariť, nedopadlo by to dobre.

„To vôbec nevadí.“

Ukázal mi, čo mám robiť. Bol ku mne láskavý, milý, ale nemohla som sa nechať ovplyvniť.

„Čo povieš rodičom?“ zaujímal sa.

„Ešte neviem. Asi budem improvizovať.“ Nechcela som sa s ním rozprávať. Krájala som rajčinu a nemohla som si pomôcť, ale uvažovala som, čo by sa stalo, keby som ho bodla alebo porezala. Nakoniec som sa rozhodla, že to vyskúšam, ale musím byť nenápadná. Bol za mnou, otočený chrbtom ku mne. Chytila som nôž a prešla k nemu. Potom som sa rozhodla, že to radšej spravím inak. Vrátila som sa späť. „Blake?“ Ako som predpokladala, prišiel ku mne.

„Áno?“ Zahrala som, že som sa zľakla, prudko som sa otočila a  pichla som ho do brucha.

„Prepáč. Strašne ma to mrzí. Si v poriadku?“ opýtala som sa s predstieranou starostlivosťou.

„Pokoj, Kaitlyn. Nič sa mi nestalo.“

„Si si istý?“

„Áno.“ Nadvihla som mu tričko. Mal tam malú červenú bodku.

„Myslím, že keby sa toto stalo mne, tak tam mám väčšiu ranu.“

„Tým si môžeš byť istá. Radšej to neskúšaj,“ povedal mi.

„Nechystám sa to vyskúšať. Prečo by som to robila?“

„Kvôli zvedavosti. Veď preto si to spravila aj mne, nie?“ opýtal sa. Ako ma odhalil? Číta mi snáď myšlienky?

„Neviem o čom hovoríš,“ snažila som sa zapierať.

„Nemusíš zapierať. Je to zbytočné a navyše, ja sa na teba nehnevám. Len nabudúce stačí, keď sa ma na to spýtaš. Ušetríme si čas a tričko,“ povedal s úsmevom.

„Ako si to prekukol?“ nechápala som.

„Nie si až také dobrá herečka, aby si ma oklamala,“ vysvetlil mi.

„Škoda.“ Vie aj to, že ho chcem zabiť? opýtala som sa samej seba.

Musela som uznať, že varí naozaj výborne. Nikdy som nejedla také dobré špagety.

„Kde si sa naučil variť?“

„Keď muž býva sám, nemá veľmi na výber,“ odpovedal.

„A ako dlho tu bývaš?“ pýtala som sa ďalej.

„Asi šestnásť rokov.“ Vedela som, čo to znamená. Býva tu tak dlho, ako ja bývam v San Franciscu.

„Už asi pôjdem,“ povedala som náhle.

„Je to kvôli tomu, čo som povedal?“ spýtal sa.

„Nie. Len by som sa ešte chcela zastaviť u Leca.“

„Aha. Dobre.“ Postavila som sa. Aj on sa postavil a vybral sa ku mne. Môj plán zatiaľ vychádzal perfektne. Dúfam, že tento raz sa nič nepokazí.

„Ďakujem za všetko.“ Nahla som sa k nemu a objala som ho. Chytil moju hlavu do svojich dlaní. Chcel to. Rovnako ako ja, aj keď z úplne iného dôvodu. Následne sa naše pery dotkli.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A Beautiful Lie - 14. kapitola: