A Beautiful Lie - 19. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Sebastian zobral Kaitlyn na výlet. No nikto netušil, čo sa stane. Alebo žeby to predsa len niekto tušil...?

17.05.2011 (10:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 989×

„Nastúp,“ povedal mi Sebastian a otvoril mi dvere na strane spolujazdca.

„Kam vlastne ideme?“ spýtala som sa.

„Čo takto na pláž?“ navrhol, ale ja som to razantne zamietla.

„Nie!“ vykríkla som. Keď som sa upokojila, tak som už milšie povedala: „Prepáč, ale mohli by sme ísť niekam inam?“ požiadala som ho.

„Kam?“

„Neviem, niekam mimo mesto, kde nás nikto nepozná.“

„Ok.“ Nenamietal, ale vedela som, že nechápe, prečo by sme nemohli ísť na pláž. Naštartoval auto.

„S Lecom sme sa stretávali na pláži,“ vysvetlila som mu.

„S kým?“ spýtal sa nechápavo. Úplne som zabudla, že on ho nepozná.

„S mojím bývalým chalanom,“ odpovedala som.

„Rozchody sú ťažké, ja viem,“ snažil sa mi porozumieť, ale pochybujem, že niečo podobné zažil.

„O to ťažšie, keď to ten druhý ukončí vlastnou smrťou,“ povedala som. Pravdepodobne by sa so mnou Lec rozišiel aj tak. Po takom zistení. Úprimne dúfam, že nevie o tom, že som sa chcela s Markom vyspať týždeň po jeho smrti. To by ho asi zabilo. Druhýkrát. Och bože! Prečo musím prekonávať smútok sarkazmom?! Nenávidím sa za to.

„On sa...“ začal, ale nedokázal vetu dokončiť. Ja som však vedela, na čo sa ma chce spýtať.

„Nie. Mal autonehodu. Pod vplyvom alkoholu,“ vysvetlila som.

„Asi to bude znieť nevhodne, ale nabudúce si nevyberaj alkoholika.“ Tým ma vytočil.

„On nie je... teda nebol alkoholik,“ dopovedala som potichu. Pokúsila som sa upokojiť a viac-menej sa mi to podarilo. „Občas si niečo vypil, ale nikdy sa neopil. Nie takto.“

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa zvedavo. Ale mne tie jeho otázky už začínali liezť na nervy.

„Áno. Dozvedel sa, že som ho podviedla. Ale na čo ti to vlastne všetko hovorím?!“ Prestala som sa ovládať.

„Lebo sme kamaráti.“ Tým som si nebola celkom istá. Nikdy sme si neboli blízki. Vždy to bol pre mňa len Markov brat. Ale možno sa to teraz zmení. „Prepáč, že sa ťa na to pýtam. Nebolo to vhodné,“ ospravedlnil sa.

„Ale nie. To je v poriadku. Mám problém priznať si chybu. A... síce je to pre mňa ťažké, no neprenesiem sa cez to, ak to budem ignorovať. Pokojne buď na mňa hnusný, zaslúžim si to,“ priznala som. A cítila som sa trochu lepšie. Odrazu sa Sebastian zarazil.

„Moment, ty si spávala s Markom, aj keď si ešte chodila s tým...“ Prekvapilo ma, že mu to nedošlo.

„Lecom,“ doplnila som ho. „Nerada to priznávam, ale áno. A je mi to úprimne ľúto,“ povedala som mu.

„Ale aj tak si ešte stále s mojím bratom,“ obvinil ma.

„Milujem ho,“ vysvetlila som mu to najjednoduchšie, ako som dokázala.

„Čo ak si znovu nájde niekoho iného?“ Mieril na to, čo sa stalo, keď sme spolu chodili. To s Alyson... Vedela som, že sa to môže stať, ale nechcela som si to pripustiť. Ak chcem byť s Markom, musím mu veriť.

„Nenájde. Už mi to nespraví,“ snažila som sa presvedčiť samu seba.

„Ale čo ak?“ dožadoval sa odpovede.

„Tak sa s ním rozídem a ešte sa mu aj pomstím,“ povedala som inštinktívne.

„Zaujímalo by ma ako.“

„To ešte neviem,“ priznala som. „Možno sa vyspím s tebou,“ zažartovala som. Zasmial sa a ja som sa pousmiala.

„To by si vážne spravila?“ pýtal sa ma.

„Počkaj, kým ma podvedie a potom uvidíš.“ Obaja sme sa smiali a ani neviem ako, onedlho sme sa dostali do Sacramenta.

„Nie si hladná?“ opýtal sa zrazu.

„Úprimne, trochu,“ priznala som sa.

„Tak potom ťa pozývam na pizzu. Môže byť?“ navrhol.

„To je milé,“ usmiala som sa. „O čo ti ide?“ začala som ho podozrievať.

„Čože?!“ Bol prekvapený. „Keď je chalan milý, tak musí mať vždy nejaké bočné úmysly?“ pýtal sa.

„Býva to tak,“ odvetila som.

„Len s tebou chcem stráviť jeden deň. Je to problém?“ Zatváril sa tak, že už na to ani nemá chuť. Ale nechcela som ho odradiť.

„Nie. Len...“ začala som.

„Žiadne len,“ dokončil za mňa. „Jediné, čo som chcel bolo, aby sme boli priatelia. Naozaj. Nič viac. Ani by to nefungovalo.“ Nechápala som, prečo by to nefungovalo. Teoreticky... Je snáď gay? Nie, nemyslím si.

„Prečo sa s tebou rozišla Ashley?“ zaujímala som sa.

„Dala mi ultimátum. Buď skončím, alebo sa so mnou rozíde. Asi vieš, ako som sa rozhodol,“ povedal. Už mi všetko dávalo zmysel. Zabudla som na to, prečo trávi doma iba minimum času a prečo má viac kamarátov ako kamarátiek. Je predsa vojak. Teda ešte nie, ale chodí na vojenskú akadémiu. Zasmiala som sa.

„Prepáč, úplne som zabudla, na akú školu chodíš. A ako je možné, že si doma? Veď nie sú prázdniny,“ čudovala som sa.

„Deň vďakyvzdania, to ti nič nehovorí?“ opýtal sa ma. No jasné.

„To je už tento štvrtok?“ Vôbec som si to neuvedomila. „A kedy sa vraciaš do New Yorku?“

„V sobotu,“ odpovedal mi.

„V tom prípade musíš v piatok určite prísť,“ prikázala som mu.

„Nemyslíš si, že to bude Markovi vadiť?“ spýtal sa ma. Nad tým som neuvažovala, ale tak prečo by mu to malo vadiť. Veď je to jeho brat, ktorého navyše vidí iba raz za čas.

„Predstav si, že si na jeho mieste. Prekážalo by ti, keby na párty tvojej priateľky prišiel aj tvoj brat?“

„Áno,“ odpovedal automaticky.

„Tak to nerieš a proste príď. Myslela som si, že dvojčatá sú si bližšie,“ neskrývala som prekvapenie.

„Ja a Mark sme iní. Povedal by som, že máme ešte chladnejší vzťah ako obyčajní súrodenci. Ale to môže byť spôsobené tým, že spolu trávime dosť málo času,“ vysvetlil mi.

Zmenila som tému. „Čo budeš robiť, keď skončíš školu?“

„Pôjdem do armády,“ odpovedal. Nachvíľu som si to predstavila. Sebastian vo vojenskej uniforme a so zbraňou v ruke. Pekné...

„Nebojíš sa, že zomrieš?“ opýtala som sa. Ja by som sa teda bála. A prišlo mi to zbytočné. Načo vyhľadávať smrť, keď si nájde sama? V mojom prípade si ma už našla, iba čakala na správny okamih.

„Nie. Každý zomrie. Ja aspoň zomriem pre národ.“ To som ja povedať nemohla. Blake mi raz povedal, že musím zomrieť pre chyby mojej matky. Čo také strašné spravila? Z môjho premýšľania ma vytrhol až Sebastian.

„Kaitlyn?“

„Áno?“ ozvala som sa.

„O čom premýšľaš?“ zaujímal sa. Ale nemohla som mu povedať pravda. Bude ďalším, ktorému musím klamať.

„O ničom,“ odpovedala som s úsmevom.

„Tak môže byť?“ opýtal sa. Ale vôbec som nevedela, na čo sa ma pýta.

„Čo?“ nechápala som.

„No predsa táto reštaurácia. Počúvala si ma vôbec?“ Tváril sa zmätene a zároveň pobavene.

„Prepáč,“ ospravedlňovala som sa. „Hovoril si niečo dôležité?“

„Vlastne nie. Tak?“ Zbežne som si prezrela tú budovu. Vyzerala dobre. Trochu starodávne.

„V poriadku.“ Vstúpili sme dovnútra a okamžite nás usadili.

Malo to byť úplne bežné posedenie v reštaurácii, ale nejako sa to zvrtlo. Skôr, ako sme si stihli niečo objednať k nám pristúpili dvaja neznámi muži. Jeden z nich sa ku mne naklonil a zašepkal mi do ucha: „Pôjdeš s nami a nikomu sa nič nestane.“ Zo svojej koženej bundy pomaly vyťahoval niečo, čo sa až nápadne podobalo na zbraň. Jasné, čo iné by to malo byť... Neviem prečo, ale necítila som strach, skôr chuť odporovať a vzoprieť sa im.

„Vôbec ma nezaujíma, čo sa stane týmto ľuďom. Sú mi ukradnutí,“ usmievala som sa mu do ksichtu.

„Ale, takže ty by si chcela provokovať?“ Nie. Iba sa rada zahrávam s ohňom, pomyslela som si.

„To nie je provokácia. Je to fakt. Nepoznáte ma, takže neviete, že som egoista a ostatní ľudia ma nezaujímajú. Bod pre mňa,“ povedala som.

Myslím, že strácal sebakontrolu, pretože sa slova ujal ten vyšší muž s hnedými vlasmi.

„Kaitlyn, toto nie je hra.“ Skutočnosť, že poznal moje meno ma nijako nevykoľajila. Veď ho vie aj Blake. Pozná celý môj život, aj keď som mu vôbec nič nepovedala.

„Naozaj? A čo si myslíte, že dosiahnete vydieraním?“ opýtala som sa.

„Poviem ti to takto. Možno sú ti všetci títo ľudia ukradnutí, ale určite by si nechcela, aby sa niečo stalo Markovi, však?“ Tak toto je naozaj zábavné, on si myslí, že Sebastian je Mark. Letmo som sa naňho pozrela a podľa toho, ako sa naše pohľady stretli, mi bolo jasné, že ani jeden z nás nemá záujem prezradiť ho alebo sa im podvoliť. Ani Sebastian nemal strach. Ale to bolo logické, pretože je vojak a tí sú predsa cvičení, aby sa nebáli a zvládali aj krízové situácie.

„Fajn, pôjdem s vami,“ rezignovala som nakoniec. Sebastian na mňa hodil vražedný pohľad, ktorý akoby vravel Čo si sa zbláznila?, no okamžite pochopil, že takto by zomrelo veľa ľudí. A čo je pre mňa dôležitejšie, veľmi ľahko by osoby, ako Mark alebo môj otec, mohli zistiť, že sme tu boli. Zrazu som si niečo uvedomila. Blake mi vravel, aby som nikam nechodila a dávala na seba pozor. Vedel alebo tušil, že sa niečo takéto stane? Zistím to, keď sa vráti, ak teda dovtedy prežijem.

Sebastian sa postavil a chcel mu vzdorovať. Čo to robí? nechápala som. Navyše, tie jeho hmaty boli dosť úbohé. Ale veď vojak nemôže byť takýto neschopný. Potom mi to došlo. Je to jeho plán, nemôže byť dobrý, keďže Mark bojovať nevie.

„Toto ti naozaj nevyšlo,“ povedal jeden z mužov „Markovi“. Potom mu jediným hmatom vykrútil ruky za chrbát a videla som, že ho to bolí. Tentoraz to nehral.

„Čo keby si išiel s nami aj ty?“ navrhol mu. Čudovala som sa, prečo nás nikto nesleduje. Nikoho netrápilo, čo sa tu deje. Akí sú ľudia bezcitní a ľahostajní... Ale Sebastian bol spokojný, dosiahol presne to, čo chcel. Aby bol zajatý spolu so mnou.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování