A Beautiful Lie - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Celá táto kapitola je o snoch. Môže sa v nich ukrývať pravda? Je to trochu dlhšie, ale dúfam, že vás to neodradí.

31.01.2011 (11:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 658×

Ľahla som si do postele a okamžite som zaspala. Sníval sa mi zvláštny sen. Bol deň. Stála som pred naším domom a oči som mala zavreté. Pokúsila som sa ich otvoriť, ale oslepilo ma slnko. Bolo príliš ostré. Pozrela som sa okolo seba, všetko vyzeralo tak, ako to poznám. Domy, park, dokonca aj kaviareň a reštaurácia. Niečo však chýbalo. Ľudia. Nikto tu nebol. Iba ja. Vošla som do domu.

„Mami? Oci? Ethan?“ zakričala som, no nikto sa neozval. Často sa stáva, že som doma sama, ale toto bolo iné. Vedela som, že tu nie sú a ani nebudú. Tento pocit mi naháňal strach. Nič som nechápala. Bežala som do svojej izby, dúfala som, že tam nájdem nejakú odpoveď na to, čo sa deje, ale nič nezvyčajné som nenašla. Zavolala som Alyson, no nezdvíhala. Preto som sa rozhodla, že ju navštívim osobne. Musí byť doma. Bohužiaľ, môj pocit mi vravel, že tam nebude. A mal pravdu. Keď som za pár minút prišla k jej domu a zazvonila na zvonček, nik neotvoril. Bola som zúfalá.

„Čo sa to stalo? Prečo tu nikto nie je? Kde sú všetci?“ Nečakala som odpovede na moje otázky.

„Kaitlyn.“ Zľakla som sa. Kto to povedal? Otočila som sa a zbadala som nádherného, asi dvadsaťročného chalana. Vyzeral ako anjel. Prekrásny anjel. Mal tmavé vlasy a jeho oči boli modré, neodolateľné. Bol vysoký, bol akoby vystrihnutý z nejakého časopisu. Až teraz som si uvedomila, že sa naňho stále pozerám. Usmial sa na mňa a ja som sa cítila ako v nebi. „Kaitlyn, takto to vôbec nie je. Zavri oči a potom ich otvor.“ Urobila som, čo mi povedal. Zavrela som oči. Otvorila som ich. A vykríkla som hrôzou.

„Čo to je?“ neveriacky som sa opýtala.

„To je skutočnosť,“ odpovedal mi. Všetko bolo inak ako predtým. Bola tu... spúšť. Dokonca už ani slnko nesvietilo. Bola temná noc, okolo mňa vial chladný vietor. Zatriasla som sa od zimy. Ale to najhoršie bolo, že som už vedela, kde sú všetci ľudia. Boli všade naokolo, iba som ich nevidela. Alebo skôr som ich nechcela vidieť. Všetci boli mŕtvi. Ležali v kalužiach krvi. Krv bola všade. Dokonca aj na mne.

„Nie, toto nie je skutočnosť.“ Neverila som tomu, to nemôže byť pravda.

„Je to pravda.“

„Ako sa to stalo? A prečo my dvaja žijeme? spýtala som sa.

„Kaitlyn, ty si to nepamätáš? Ty si ich zabila.“

„Nie!“ vykríkla som.

„Urobila si správnu vec.“

„Ako som mohla urobiť správnu vec?! Veď sú všetci mŕtvi!“ Stále som bola v šoku. „Kto si vlastne ty?“

„Som Blake. Ešte ma nepoznáš. Ale neboj sa, čoskoro ma spoznáš. No teraz by som už mal odísť.“

„Nechoď! Počkaj!“ No bolo už neskoro. Zmizol mi pred očami.

V jednej chvíli tam bol a potom bol preč. A ja som ničomu nerozumela. Nepovedal mi, prečo som jeho nezabila. Prečo by som ho vlastne mala zabiť? Dôležitejšie je, prečo som zabila všetkých ostatných. Niekoľko minút som tam len tak stála. Potom som urobila tú najhoršiu vec, akú som mohla spraviť. Začala som sa prechádzať medzi telami. Rozpoznávala som svojich kamarátov, svoju rodinu. Boli tam moji rodičia, Ethan a bola tam aj Alyson. Prečo som to spravila?

Potom som zbadala Marka. Pomsta. Nedokázala som sa zbaviť tej myšlienky. Naozaj by som toto všetko spravila pre pomstu? Toto nie som ja. Nie. Nemohla som sa na to pozerať. Bežala som domov a dúfala, že toto nie je skutočnosť, že vojdem dovnútra a všetko bude tak, ako predtým. No nebolo. Vyzeralo to tam hrozne. Ako keby sa tadiaľ prehnal hurikán. Ibaže som to bola ja. Hurikán menom Kaitlyn. Zničila som všetko, čo sa dalo. Zabila som každého. Chcela som pred týmto všetkým utiecť, no nemohla som. Vošla som do svojej izby, ľahla som si do postele a plakala som. O chvíľu som si uvedomila, že roním krvavé slzy. Všade okolo mňa bola krv. Bola som vrah. Pozrela som do zrkadla a to, čo som zbadala, som už nebola ja. Vykríkla som. „Nieee!“

Niečo ma chytilo a triaslo to so mnou. „Kaitlyn! Zobuď sa!“ Počula som hlas. Otvorila som oči a zbadala Ethana.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa, aj keď som už poznala odpoveď. Bol to iba sen. Nič sa nestalo. V skutočnosti som nikoho nezabila. Našťastie.

„Kričala si zo sna. Už je to v poriadku.“

„Je to v poriadku...“ opakovala som si tie slová. Rozplakala som sa a Ethan ma objal.

„Neplač. Čo sa ti snívalo? Muselo to byť niečo hrozné. Si celá spotená.“ Chytil moje pyžamo a ja som spravila to isté. Mal pravdu, bolo vlhké. Myšlienkami som sa vrátila k snu. Teda skôr nočnej more. Na chvíľu som znova zbadala tú krv a všetky moje obete. Bolo to hrozné. No postupne som zabúdala na detaily aj všetko ostatné.

„Ethan, koľko je hodín?“ Nemala som ani poňatie o čase.

„Sú asi tri hodiny nad ránom. Mala by si ešte spať.“

„Dobre,“ povedala som mu. Aj keď neviem, ako po tomto zaspím. „Osprchujem sa, a potom sa ešte pokúsim zaspať.“

„Zvládneš to?“ zaujímalo ho.

„Čo teraz myslíš? Osprchovať sa?“ spýtala som sa s náznakom irónie.

„Nie. Nebudeš sa báť? Nemám tu ostať s tebou?“

„Eth, už nie som malá, zvládnem to.“ Aj keď bola pravda, že som mala strach. Ten sen ma vydesil. Ešte stále som sa triasla.

„Prepáč, tak som to nemyslel. Tak ja teda pôjdem. Keby niečo, som vo svojej izbe.“ Ethan mal izbu hneď vedľa mojej. Teraz sa mi to zišlo. Ešte šťastie, že rodičia bývajú o poschodie vyššie a na druhom konci nášho domu. Nič nepočuli.

„Eth... Ďakujem.“ Usmial sa na mňa. A ja naňho.

„Nemáš za čo,“ odvetil.

Dala som si teplú sprchu a dúfala som, že po tomto dokážem ešte zaspať. Podarilo sa mi to. Bohužiaľ, prišiel ďalší sen... Začal sa rovnako.

Stála som pred svojím domom, všetko naokolo bolo tak, ako to malo byť. Slnko svietilo, no tentoraz mi neprekážalo. Bolo to zvláštne, mohlo pokojne svietiť akokoľvek silno, bolo by mi to jedno. Keď som sa pozrela na stromy, videla som, že pofukuje vietor, no ja som nič necítila. Dokonca to nebolo ani vidieť na mojich vlasoch. Vôbec sa nehýbali. To nebolo v poriadku. No jedna vec ma upokojila. Okolo mňa boli ľudia a boli živí. Prechádzali sa po chodníku, rozprávali sa, po ceste jazdili autá. Vyzerali šťastne. To bolo dobre. Rozhodla som sa, že sa prejdem. Vošla som do kaviarne, do ktorej veľmi rada chodievam s priateľmi. Zbadala som tam Alyson. Zakričala som na ňu, ale asi ma nepočula, pretože sa neotočila. Prišla som k nej a zbadala som, že tam nie je sama. Sedela tam so svojím chalanom. Vyzeralo to tak, pretože sa bozkávali. Pomyslela som si, že to je asi Patrick. No keď som sa lepšie pozrela, to čo som zbadala ma zarazilo.

Bol to Mark! Áno, ten Mark, s ktorým som chodila. Ten, ktorý sa so mnou na moje narodeniny rozišiel. Prečo sú oni dvaja spolu? Oni nemôžu byť spolu. Veď on je môj bývalý a ona je moja najlepšia kamoška. Oni k sebe nepatria. Najzvláštnejšie na tom však bolo, že si ma vôbec nevšimli. „Alyson! Mark!“ kričala som na nich, ale oni si ma vôbec nevšímali. Čo to má znamenať? Chcela som do Alyson postrčiť, ale moja ruka cez ňu iba prešla. Akoby som tam ani nebola... Z ničoho nič vedľa mňa stál Blake.

„Čo tu robíš, Blake?“ zdôraznila som jeho meno. Trochu ma prekvapilo, že sa tu zjavil, no mala som radosť, že ho znovu vidím.

„Pamätáš si ma. To je dobre. Prišiel som, lebo vidím, že potrebuješ vysvetlenie.“

„Myslíš?“ spýtala som sa s ironickým podtónom. „Takže, zhrňme si to. Stojím tu a vidím, ako sa moja bývalá najlepšia kamarátka bozkáva s mojím ex - frajerom. A navyše, podľa všetkého, ja tu vlastne ani nie som. Mýlim sa snáď?“

„Ako sa to vezme. V tom prvom máš pravdu. Nechcem tu rozoberať tvojho ex, ale môžem ti potvrdiť, že spolu chodia. A nielen to, ak vieš, čo tým myslím.“ Samozrejme, nie som sprostá.

„Ale veď iba včera sa rozišiel so mnou,“ namietla som.

„To nie je pravda. Bolo to už dávnejšie. A k tomu druhému, si mŕtva.“

„Čože?! Ja som mŕtva? Ako je to možné?“

„To teraz nie je dôležité. Musíš si iba uvedomiť pravdu. Alyson sa iba hrala na tvoju najlepšiu kamarátku. Keď sa pozrieš naokolo, vidíš, že sú všetci šťastní, nikomu nechýbaš. Tvária sa, akoby im bolo bez teba lepšie. Možno aj je. Už dávno zabudli, že niekedy nejaká Kaitlyn Marksová vôbec existovala. Ale tak by to nemalo byť. Pouvažuj nad tým,“ povedal mi a ja som nad tým začala rozmýšľať. Ako na mňa mohli všetci zabudnúť? Veď som bola obľúbená... Alebo to bolo iba klamstvo?

„Takže som duch?“ zaujímalo ma.

„Niečo také. Môžeš prechádzať cez steny, zatvorené dvere. Môžeš niekoho špehovať a neuvidí ťa,“ zasmial sa nad tým. No ja po takom niečom teraz naozaj netúžim.

„Aj ty si duch?“

„Nie.“ Jeho strohá a rýchla odpoveď ma nútila pátrať po pravde.

„Si mŕtvy?“

„Nie.“

„Si človek?“

„Áno.“ Vedela som, že to nie je celá pravda.

„Obyčajný smrteľník ako všetci naokolo?“ Chvíľu váhal nad odpoveďou.

„Nie.“ Ostávala iba jediná otázka.

„Čo si zač?“

„Kaitlyn, vydrž, dozvieš sa to. Ale nie teraz. Ešte neprišiel ten správny čas.“

„A kedy príde?“ spýtala som sa ho.

„Spoznáš to.“ Zahľadel sa mi do očí, na tvári sa mu zjavil náznak pobavenia. „Chceš tu zostať?“ Neviem prečo, ale mala som pocit, že potrebujem niečo vedieť. Tušila som, že toto nie je všetko.

„Chcem.“ Začudoval sa, ale nechal to tak.

„Dobre. Vrátim sa po teba.“ Tomu som nerozumela. Ako to myslel, že sa po mňa vráti? To je teraz jedno. Musela som ešte niekam ísť. Domov. Aj keď neviem, či to ešte môžem nazvať svojím domovom.

Celú cestu som sa obzerala naokolo a videla som ľudí, ktorých som poznala a naozaj na nich nebol ani náznak toho, že by som im chýbala. Ani som neskúšala otvoriť dvere, spravila som to, čo mi povedal Blake, prešla som cez zatvorené dvere. Bol to zvláštny pocit.

V obývačke nebol nikto. Chcela som sa najskôr pozrieť na rodičov. Išla som na druhé poschodie, do maminej „pracovne“, kde mala všetky svoje modely. Sedela tam, kreslila nejaký nový návrh. Keď som sa na ňu lepšie pozrela, všimla som si v jej tvári smútok, no niekto, kto ju nepozná, by si ho nevšimol. Zakrývala svoj smútok prácou. Myslím si, že za pár mesiacov by to mohla prekonať. Šla som ďalej, za otcom. Takisto pracoval, svoj smútok zakrýval ešte lepšie ako mama. No vedela som, že vo vnútri za mnou smúti. Cítila som to. Mal ma rád. Veď som bola jeho jediná dcéra.

Vrátila som sa o poschodie nižšie, stála som pred Ethanovými dverami, „zaklopala som“, zo zvyku. Robila som to vždy, keď som od neho niečo potrebovala, inak som tam len tak vošla. Spomínam si, že párkrát sa stalo, že som ho „trochu“ vyrušila. Nebol totižto sám, mal tam dámsku návštevu. Potom sa na mňa niekoľko dní hneval, ale ja som chápala prečo. Teraz sa to už nestane, pretože som mŕtva.

Uvažovala som o tom, čo sa mi stalo. Prečo si to vôbec nepamätám? Neviem, ako som zomrela. Mal by si človek pamätať svoju smrť? Vošla som dovnútra a tam som ho zbadala. Bola z neho troska. Ležal na posteli, v jednej ruke držal moju fotku a v druhej fľašku. Zapíja smútok za mnou? Chcela som ho objať a utešiť, ale nemohla som. Chcela som mu povedať, aby za mnou nesmútil, že všetko bude dobré, ale vedela som, že by ma nepočul. Sadla som si vedľa neho, prekvapivo podo mnou posteľ nezmizla, a chvíľu som ho pozorovala. Celý čas sa len nalieval a rozprával sa sám so sebou. Keby som mu tak dokázala pomôcť... Najradšej by som mu tú fľašu vytrhla z ruky a odhodila niekam preč. Veď porušovanie pravidiel bolo preňho vždy neprípustné. To on bol ten poslušný. A staral sa o to, aby som aj ja taká bola.

„Kaitlyn...“ vyslovil moje meno, potom nasledoval dlhý povzdych. Bol naozaj smutný. „Prečo si odišla? Ešte neprišiel tvoj čas. Mala si celý svoj život pred sebou. Prečo si to spravila?“ Čože?! Prečo si to spravila? Ja som sa zabila? Prečo by som to urobila... Jeden dôvod mi napadol.

„Bola to moja vina. Mal som ti v tom zabrániť.“ Ethan! Nemôžeš za to. Nech som to spravila kvôli hocičomu, nebola to tvoja chyba. Tak strašne som ho chcela objať... No potom sa niečo stalo. Vstal a odišiel do kúpeľne. Ja som stále sedela na posteli. Onedlho sa vrátil a niečo držal v ruke. Sadol si vedľa mňa. Otvoril dlaň a ja som konečne uvidela, čo mal v ruke. Bola to žiletka.

„Nie! Ethan, nie!“ Nepočul ma.

„Neboj sa Kaitlyn, idem za tebou. Už tam nebudeš sama. Postarám sa o teba, ako som ti to sľúbil.“ Už sme tam neboli sami. Bol tu aj Blake.

„Zabráň mu v tom! Prosím!“

„Nemôžem.“

„Prosím!“

„Kaitlyn, naozaj to nedokážem!“ Bola som zdesená a bezmocná zároveň. Som vedľa Ethana a aj tak mu nedokážem zabrániť v tom, aby si ublížil. Aby sa zabil. Pozerala som sa, ako drží tú žiletku a reže si ňou žily. V okamihu mu odtiaľ začala vytekať krv. Bolo jej stále viac a viac. A on sa rezal ďalej. Ja som len kričala.

„Nie! Nerob to!“ Behom pár sekúnd bola krv všade. „Nie!“

Vtom zazvonil budík a ja som sa zobudila. Bol to iba ďalší sen. Pozrela som sa na hodiny a bolo pár minút pred šiestou. Ešte som bola stále otrasená z toho sna. No niečo ma stále trápilo. Ethan. Musela som ho vidieť. Vstala som z postele a rýchlo bežala za ním. Vtrhla som dovnútra ako zvyčajne a tam som ho zbadala. Ešte spal. Bol taký zlatý. Nikdy som ho pri spaní nesledovala. Vyzeral ako bezbranné dieťa. Usmieval sa. Nechcela som ho zobudiť, ale bola som rada, že ho môžem vidieť a že je v poriadku. Objala som ho, konečne som to mohla spraviť. Už som chcela odísť, keď sa zobudil. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa.

„Prepáč, nechcela som ťa zobudiť.“

„Netráp sa, aj tak by som už za chvíľu vstal. Ale prečo si tu? Sleduješ ma, keď spím?“

„Nie. Iba som sa potrebovala uistiť, že si v poriadku.“ Zatváril sa zmätene.

„Prečo?“

„Mala som strašnú nočnú moru. No, to je jedno, ja už pôjdem. Ahoj.“ Zabuchla som za sebou dvere.

Vrátila som sa do svojej izby a pomaly sa snažila zabudnúť na tie sny. Boli hrozné. V jednom som všetkých zabila, v druhom som bola mŕtva ja. Nechcela som už na to myslieť. Jedno mi však bude chýbať. Blake. Je to zvláštne, veď som ho vôbec nepoznala. No aj tak mi to pripadalo, ako keby sme sa poznali už veľmi dlho. Kaitlyn, priznaj si to. Blake neexistuje!

Už som na to nemyslela. Osprchovala som sa a išla som sa namaľovať. Sadla som si k môjmu stolíku, kde mám všetky šminky, lesky na pery, rúže, ceruzky na oči... Bol to celkom veľký stolík, mala som tam veľa zásuviek a všetky boli plné. Prezrela som sa v zrkadle. Nevyzerám zrovna najlepšie. Ale to zamaskujem. Všimla som si, že na stole ležal papierik, no nespomínala som si, že by som ho tam dávala. Keď som si ho prečítala, prešiel mi mráz po chrbte.

Čo by si si vybrala? (Keby si mala na výber...)

P.S. Zisti, komu na tebe naozaj záleží.

Blake

Takže to nebol iba sen. Toto nemôže byť žart. Nikto predsa nevie o mojom sne. Ale čo to znamená? Blake existuje? Ako by sa dostal do mojich snov? A čo myslel tým, keby si mala na výber? Je možné, že to, čo povedal, je pravda? Veľmi dobre si pamätám moje otázky a jeho odpovede.

´Aj ty si duch?´

´Nie.´

´Si mŕtvy?´

´Nie.´

´Si človek?´

´Áno.´

´Obyčajný smrteľník ako všetci naokolo?´

´Nie.´

´Čo si zač?´

´Kaitlyn, vydrž, dozvieš sa to. Ale nie teraz. Ešte neprišiel ten správny čas.´

A spomínam si aj na moment, keď sme sa v mojom sne stretli po prvý raz.

´Kto si vlastne ty?´

´Som Blake. Ešte ma nepoznáš. Ale neboj sa, čoskoro ma spoznáš.´

Práve toho som sa bála. My sa skutočne stretneme? Bojoval vo mne strach z toho, čo sa stane, s túžbou znovu ho uvidieť. Nevedela som, čo mám robiť. Ostávalo mi len jediné, a to čakať. Dovtedy si budem žiť svoj vlastný život. No kvôli tým snom som stratila istotu. Čo ak sa v nich ukrýva pravda? Možno sa Alyson iba hrá na moju najlepšiu kamošku a túži po Markovi. Nikomu z priateľov na mne nezáleží. Ak je to tak, postarám sa o to, aby som im spravila zo života peklo.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování