A Beautiful Lie - 34. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Spomínate si ešte na Sebastiana, Markovho brata? Kaitlyn ho videla naposledy pri tej nehode, kvôli ktorej skončila v kóme. Ako bude reagovať, keď ho uvidí znova po takej dlhej dobe? A ako zareaguje na jeho ponuku?

26.10.2011 (10:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 620×

Radšej som sa už nezamýšľala nad tým, ako to dokáže. Verila som mu, že ma zachráni. Bol mojou jedinou nádejou. Ešte raz som ho objala a potom som ho pobozkala. Mala by som mu byť vďačná za všetko, čo pre mňa robí. Aj keď niekedy robí aj to, čo nechcem.

Blake ma pohladil po tvári, no ja som sa mykla. Bolo to kvôli tej bolesti, ktorú som pocítila.

„Spravil som niečo?“ opýtal sa nechápavo. No potom sa pozrel na moje líce a všimol si, že je trochu červené. „Čo sa ti stalo? Alebo by som sa mal skôr spýtať, kto ti to urobil?“ Bolo na ňom vidno, že je trochu rozčúlený.

„To nič, naozaj,“ odpovedala som. No keď som sa pozrela na Blakea, bolo mi jasné, že táto odpoveď mu stačiť nebude. A aj tak by nemalo zmysel chrániť Marka, veď už spolu nechodíme. „To Mark,“ priznala som.

„On ťa udrel?!“ Teraz bol už naozaj naštvaný. Videla som to na ňom, bolo to počuť z tónu jeho hlasu. Nepáčilo sa mu to.

„Blake, nechaj to tak,“ povedala som pre istotu. Mala som pocit, že sa chce pomstiť. Ale ja som nechcela, aby ublížil Markovi.

„Dobre, ale chcem, aby si vedela, že ja by som ženu nikdy neudrel. A kto to spraví, je idiot a nestojí o to, aby ho niekto ako ty miloval.“

„Vravíš, že by si ženu nikdy neudrel... Ale čo moja mama?“ opýtala som sa. Nechcela som ho z ničoho obviňovať, ale keď sa už o tom bavíme...

„Ja som ju neudrel,“ povedal vážne. Chcela som dodať, že ty si ju zabil, ale radšej som ostala ticho.

Vedela som, že teraz nie je práve najvhodnejšia doba zostať tu, takže som sa vybrala domov, aj keď sa ma Blake pokúšal presvedčiť, aby som zostala.

Na niekoľko týždňov som si dala od chalanov pokoj. A nič mi nechýbalo. Konečne som bola voľná, mohla som si robiť, čo som chcela, stretávať sa, s kým som chcela a nikto mi nemohol nič povedať. Bola to sloboda.

Keď ma tá sloboda začala nudiť, našla som si novú zábavu. Flirtovanie... Zahrávala som sa s chalanmi, pri niektorých som sa tvárila, že mám záujem, ale napokon som sa na nich vykašľala. Ale nemala som strach, že by sa naštvali a chceli by mi ublížiť. Vedela som totiž, že som pod neustálym dohľadom Blakea alebo niekoho iného.

Keď Blake prišiel ku mne a pýtal sa ma, prečo sa tak správam, nemala som problém s odpoveďou. Bolo to jednoduché. Zostáva mi málo času, takže si ho chcem naplno užiť. Ale neodpisovala som ho úplne. No povedala som mu, že kým nenájde spôsob, ako mi zachrániť život, medzi nami k ničomu nedôjde. Možno to bolo nespravodlivé, veď on sa snaží. Ale mne to takto vyhovovalo. Pravdepodobne bola tá podmienka iba zámienkou, aby som mohla robiť čokoľvek, čo som chcela. Mohla som si užívať a ak by Blake našiel ten spôsob, bol ti vlastne bonus pre mňa. Aj tak som už prestala veriť, že môžem prežiť.

Ako každý večer za posledných pár dní, aj dnes som išla do baru. Nemala som v pláne piť alkoholické nápoje, ale ani som to nevylučovala. Sadla som si do rohu a hľadala som vhodný objekt. Spočiatku to vyzeralo biedne, ale nakoniec som našla svoj cieľ. Sedel pri bare. Vstala som a prešla k nemu. Sadla som si vedľa neho a tvárila sa, že som tam prišla iba aby som si objednala.

„Dám si mojito,“ povedala som barmanovi. Ten si ma premeral pohľadom, ale nepochybovala som o tom, že mi nakoniec to mojito dá. Tento podnik nepatril k tým, kde presne sledujú vek.

Vzala som do ruky papierik, ktorý som vytiahla z vrecka a pustila som ho. Spadol na pult a presne ako som čakala, ten „tajomný cudzinec“ sa prestal dívať do novín, ale zdvihol papierik a podal mi ho. Vtedy sa naše pohľady po prvýkrát stretli a myslím, že ani jeden z nás dvoch nečakal, že tú osobu, ktorú zbadá, spozná.

„Kaitlyn?“ spýtal sa ako prvý.

„Sebastian?!“ čudovala som sa. Nevidela som ho od tej nehody. Vôbec som nevedela, ako sa mám správať, čo mám povedať... Nevedela som ani či sa už pridal k „tej organizácii“.

„To mal byť pokus o flirt?“ opýtal sa Sebastian s humorom. Nečakala som, že mu táto vzniknutá situácia nebude robiť žiaden problém.

„Čo tu robíš?“

„Vychutnávam si nový život,“ povedal pokojne. Takže už sa k nim pridal. Mala by som sa báť? „Neprejdeme sa?“ navrhol odrazu Sebastian. Trochu som zaváhala, ale nakoniec som sa rozhodla, že pôjdem. Nebudem sa báť. Je to len Sebastian, Markov brat, Sebastian, ktorý mi už raz zachránil život. Možno mi pomôže aj teraz. Aj keď predtým iba poslúchal Blakeove príkazy. Ale som si istá tým, že Sebastian má vlastnú hlavu a vlastné nápady.

„Poďme,“ odpovedala som mu.

Chvíľu sme sa len prechádzali, napokon sme zamierili k parku, ktorý bol úplne prázdny. Vlastne si nespomínam, že by sa niekedy stalo, že by tu nikto nebol. Ideálny čas na vraždu, pomyslela som si. No ani teraz som nepociťovala strach.

„Prečo sme tu?“ opýtala som sa ho.

„Aby nikto nepočul náš rozhovor. Bude dôverný.“ O tom som nepochybovala. Prezrela som si Sebastiana, hľadala som niečo, čo sa zmenilo. Ale na výzore som nenašla nič. No ten postoj... Bol sebaistejší. Akoby z ničoho nemal strach. Spočiatku som mala taký pocit aj z Blakea, no ten pocit sa už vytratil.

„Tak, o čom sa teda chceš rozprávať?“

„Hm... začnime tým, že mi povieš, čo máš nové.“

„Dobre. Rozišla som sa s Markom,“ začala som a čakala som na Sebastianovu reakciu, ale on iba kývol hlavou, takže už o tom asi vedel. „Nebudem ti hovoriť o svojom súkromnom živote ani o ničom, čo by si mohol použiť proti mne.“ Hlavne som mu nemohla povedať o tom, že Jeronimus je môj otec.

„Ak to nechceš povedať ty, môžem to povedať aj ja. Vyspala si sa s Blakeom, zoznámila si sa so svojou tetou, u ktorej si sa dozvedela niečo dôležité, ale ešte neviem čo. A strávila si pol roka v kóme, čo ma osobne mrzí, pretože to bola moja vina.“ Jeho to mrzí... A že vraj sa Sebastian zmení v bezcitného vraha, ktorému nezáleží na nikom a na ničom. Asi sa Blake mýlil.

„Som tu, zabudnime na to, čo sa stalo. Alebo... povedzme, že keď niečo budem potrebovať, tak mi pomôžeš a to bude tvoje zadosťučinenie.“ Nenechala som ho niečo povedať, aby nemal šancu povedať nie. „Ale čo tu robíš? Vrátil si sa domov?“

„Nie. Práve naopak. Odchádzam. Navždy.“ Nevedela som, čo presne tým myslí. Nemôže predsa odísť navždy, aj keby chcel. „Nerozumieš tomu, však? Tak ja ti to teda vysvetlím, ale nie tu.“ Nechápala som to. Prišli sme sem predsa, aby nás nikto nepočul, tak kam ešte chce odísť?

No potom som to pochopila. Ocitli sme sa niekde inde, ale bola to len ilúzia. Ale to okolie sa mi nepáčilo. Okolo boli plamene a mŕtvoly.

„Prečo musíme byť tu?“ opýtala som sa.

„Pridáva to na dramatickosti.“ Povedala by som, že skôr na drastickosti.

„Nemohol si si vymyslieť nejakú inú ilúziu?“ Sebastiana prekvapila moja otázka, ale netušila som prečo.

„Ako je možné, že vieš o tom, že je to ilúzia?“ čudoval sa. No ja som nechápala, prečo by som to nemala vedieť... Ale vlastne... keď Blake vytvoril prvú ilúziu, v ktorej testoval či by som ho zabila, nevedela som, že to nie je naozaj. Tak prečo to teraz viem?

„Neviem a je mi to jedno. Len chcem, aby sme odtiaľto vypadli,“ naliehala som naňho.

„Mne sa tu páči,“ povedal, ale vedela som, že si to neužíva, len mi robí napriek. No odrazu sa to okolie zmenilo. Boli sme pri nejakom jazere, v ktorom boli kačky. No Sebastian bol udivený.

„Ako si to spravila? Veď... to nie je možné,“ neskrýval prekvapenie. Ani ja som tomu nerozumela. Rozoznala som ilúziu od reality a dokonca som dokázala tú ilúziu aj zmeniť. Je to kvôli môjmu otcovi?

„Dokázala by si tú ilúziu aj ukončiť?“ Pokúsila som sa o to, ale spočiatku to nešlo, no keď som to už chcela vzdať, podarilo sa mi to. „Wow,“ reagoval Sebastian.

„Som úžasná, však?“ Bola som hrdá na to, že som dokázala niečo, čo sa nepodarilo nikomu predo mnou.

„Si,“ potvrdil mi Sebastian zasnene. „Aký máš problém?“ Nevedela som, o čom teraz hovorí.

„Čože?!“

„Viem, že ťa niečo trápi a trápi to aj Blakea. Viem, že Jeronimus chce, aby si bola mŕtva, ale prečo?“ Neviem prečo, ale vedela som, že mu môžem dôverovať a možno mi naozaj dokáže pomôcť. Potrebovala som akúkoľvek pomoc. Nemám čo stratiť.

„Je to môj otec.“

„Tak to dáva zmysel. Ale je to... neuveriteľné. Myslím si, že ten zákaz citov nefunguje. Aj keď dáš mužovi ženy, skôr či neskôr sa zamiluje a všetko, o čo sa snažil, je zničené. Snažíš sa tomu zabrániť, ale tým to ešte viac priťahuješ. Je to cesta, z ktorej jediný východ je smrť. Ale ani táto hrozba mužovi nezabráni porušiť pravidlo.

Väčšina ľudí si myslí, že muži sú silnejší a tvrdší, ale nie je pravda. Pretože keď sa muž zamiluje, je ovplyvnený tou ženou a už nerobí vlastné rozhodnutia. Muž spraví pre lásku ženy čokoľvek, to vidíš sama, keď sa pozrieš na Blakea, ale zamilovaná žena stále dokáže robiť vlastné rozhodnutia. A žena, na rozdiel od muža, ktorý by žene, ktorú miluje, nikdy neublížil; by urobila čokoľvek, aby toho muža získala, pokojne by ho aj zabila.

Muži vládnu svetu, ale ženy vládnu mužom, takže je pre muža nemožné vyhrať.“

„A čo si týmto všetkým chcel povedať? Že je to pravidlo na nič, Blake je pod mojou nadvládou, ženy sú svine alebo že ma miluješ?“ To posledná bola len strela do prázdna, vedela som, že to nie je pravda. Sebastian to pochopil a usmial sa.

„Chceš zabiť Jeronima?“ spýtal sa Sebastian. Prikývla som hlavou. „Myslím, že viem, ako by to mohlo ísť.“ Pocítila som nádej. Dúfala som, že to bude fungovať.

„Prečo mi chceš pomôcť?“ opýtala som sa. Pochybovala som, že by to bolo kvôli tomu, že mal pocit viny z toho, čo mi spôsobil.

„Nepomáham len tebe, ale aj sebe. Chcem sa stať Adalidom. Keď zabijeme Jeronima, miesto Adalida bude patriť Blakeovi, ale on sa ho vzdá a predá ho mne. Aj tak pochybujem o tom, že by ešte stále túžil stať sa ním. Viem, že chce byť s tebou.“

„Ale čo ak ja s ním byť nechcem?“ Nechcela som robiť v tomto veku také vážne rozhodnutia. Chcela som byť s Markom, ale vedela som, že to nebude navždy. Chcem sa baviť, užívať si, nechcem mať dlhodobý vzťah, na to som predsa ešte mladá.

„To si už vybav s ním. Ide o to, že keď sa stanem Adalidom, dám vám pokoj. Tebe aj Blakeovi, budete v bezpečí, nikto vám nebudem môcť ublížiť, teda aspoň z našej organizácie. Ale budete mať nadpriemerný život či už spolu alebo každý sám... Berieš to?“ Pozrel sa na mňa a čakal na odpoveď. Ja som nemusela dlho premýšľať. Bolo mi jasné, ako sa rozhodnem.

„Beriem,“ odpovedala som.

„Dobre. Ale je tu ešte jedna podmienka... Musíš sa všetkého vzdať.“

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování