A Beautiful Lie - 36. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Kaitlyn si uvedomuje, že ak sa rozhodne, že odíde, nezostáva jej už veľa času, ktorý by strávila s tými, na ktorých jej záleží. Preto sa chce rozlúčiť s osobou, ktorú má najradšej, bez ohľadu na to, že je mŕtva.

03.12.2011 (14:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 713×

Aj keď som mu povedala, že s tým súhlasím, nebola to pravda. Vôbec som nevedela, čo mám spraviť. Nechcela som mu ublížiť, ale ani som nechcela robiť niečo, čo nechcem. Možno to pár týždňov vydržím, ale čo potom? Určite sa znova pohádame a budeme si hádzať na oči všetko, čo sme kedy spravili. A skôr či neskôr bude odo mňa Blake žiadať, aby som mu povedala, čo k nemu cítim, aby som mu povedala, že ho milujem.

Lenže ja ho nemilujem! Nemôžem a ani nechcem samu seba presviedčať o opaku. No ak by som Blakeovi povedala pravdu... Ak by som mu povedala, že s ním nechcem byť, nemal by žiaden dôvod odovzdať Sebastianovi miesto Adalida, čiže Sebastian by upustil od nášho plánu a ja by som znova čelila smrti. A tentoraz úplne sama.

Keďže sa môj čas krátil, musela som ešte niečo spraviť. Rozlúčiť sa... Nasadla som do auta a naštartovala som. Cestou som sa ešte zastavila v kvetinárstve, aby som kúpila nejaké kvety. Potom som išla priamo na cintorín. Bola som tam sama. Prešla som k Lecovmu hrobu, ktorý sa nachádza približne v strede. Na jeho hrobe už boli položené jedny kvety, predpokladala som, že od jeho rodičov. Svoju kyticu som priložila k tejto. Zrazu som si uvedomila, že som tu od pohrebu nebola... Nie je odo mňa pekné, že som sa naňho vykašľala. Chýba mi, ale nedala som to najavo ani len tým, že by som sem niekedy prišla. Možno práve preto, že mi tak veľmi chýba, je pre mňa ťažké byť tu a čeliť realite.

„Prepáč mi to, Lec,“ povedala som potichu. Bol taký mladý, nezaslúžil si zomrieť... Znova som si spomenula na to, čo sa vtedy stalo... Lec zomrel kvôli Blakeovi. A teraz mám byť s jeho vrahom? Len kvôli tomu, aby som si zachránila život? To si predsa nezaslúži ani Lec ani ja. „Mám si zachrániť život za cenu vlastného nešťastia?“ spýtala som sa.

V tom začalo pršať. Pozrela som sa na oblohu. „Perfektné načasovanie,“ poznamenala som. Ale aj tak som nevedela, čo mám spraviť. Jediné, čo mi ostávalo, bolo stáť tu a moknúť. Samozrejme, mohla som nasadnúť do auta a ísť domov, ale nejako som sa nedokázala prinútiť k tomu, aby som sa pohla. A koniec koncov, ten dážď mi ani tak veľmi neprekážal.

Sadla som si na mokrú trávu a oprela som sa o náhrobok, ktorý bol za mnou. O chvíľu som bola celá premočená, no ja som sa len zasnene pozerala na Lecov hrob.

No potom som si uvedomila, že aj keď ešte počujem, že prší, na mňa už žiadne kvapky nedopadajú. Pozrela som sa nahor a zbadala som dáždnik. Potom sa môj pohľad ustálil na Sebastianovej tvári.

„Prečo tu mokneš?“ opýtal sa ma. „Nemáš kam ísť?“

„Ja nikam ísť nechcem. Chcem zostať tu.“ Vzápätí si Sebastian sadol vedľa mňa. Okolo pliec mi prehodil svoj sveter.

„Musí ti byť zima,“ poznamenal. V skutočnosti zima nebola, ale ja som bola dosť zmoknutá, takže ak by som prechladla, nečudovala by som sa.

Odrazu začala aj búrka. Odvšadiaľ sa ozývali hromy. Sebastian sa ma najprv pokúšal presvedčiť, aby som išla odtiaľto preč, ale napokon pochopil, že je to zbytočné. Chcela som tu zostať, aj keby bolo zemetrasenie...

„Chýba ti?“ opýtal sa ma.

„Veľmi,“ priznala som. „A mrzí ma, že zomrel kvôli mne.“

„Je to aj moja vina. To ja som mu predsa povedal o tebe a Markovi.“ Mal pravdu, ale nikdy som o tom takto neuvažovala.

„Teba som z toho nikdy nevinila. Navyše, robil si iba to, čo ti nakázal Blake, nie?“

„Vlastne áno,“ povedal, no tie slová nezneli veľmi presvedčivo. Ale nechcela som sa pýtať na to, či by to spravil, aj keby nemusel. Aj tak by to už bolo zbytočné.

„Blake chce, aby som bola s ním,“ povedala som Sebastianovi. Neviem, načo mu to vravím, možno dúfam, že mi pomôže nájsť nejaký kompromis, aby sme boli šťastní obaja, Blake aj ja.

Otriasla som sa od zimy. Sebastian si to všimol, chytil ma a potom si moju hlavu položil na plece. Pozrela som sa naňho, ale on si nevšímal môj nechápavý pohľad.

„Prečo si to spravil?“ spýtala som sa teda.

„Kaitlyn, nehľadaj znova nejaký dôvod. Poviem ti to na rovinu. Nie som do teba zaľúbený.“ To som si ani nemyslela, len pre mňa nie je bežné, aby ma hocikto objímal. „Sme priatelia. Ale to neznamená, že by som ťa nedokázal obetovať pre vlastné dobro.“ Neviem prečo, ale po tom, čo povedal, som sa usmiala.

„Nechajme to tak,“ povedala som.

„Nie,“ namietal. „Prečo si sa usmiala, keď som ti povedal, že by som ťa pokojne dokázal zabiť?“ čudoval sa.

„Vlastne ani neviem. Je zvláštne, že si jediný, s ktorým sa môžem otvorene rozprávať o všetkom. Môžem ti povedať veci, ktoré nemôžem povedať Markovi alebo Blakeovi. Pred ostatnými mám tajomstvá, ale pred tebou nie. Prečo?“

„Pretože so mnou nemáš žiaden bližší vzťah?“ hádal. Možno je to ten dôvod.

„Tak mi teda poraď, ako sa mám rozhodnúť ohľadom Blakea?“

„Pokúsim sa. Takže nemiluješ ho, však?“ uisťoval sa. Prikývla som. „Ale on teba áno...“ Znova som mu to potvrdila. „Tak potom je to jednoduché. Využi to. Ak ťa skutočne miluje, spraví pre teba čokoľvek. Takže keď mu povieš, že s ním nechceš byť, dá ti pokoj. Nebude na teba naliehať.“ Môžem to vyskúšať. Podľa logiky by to malo fungovať, ale Blake je Blake. „Alebo...“ pokračoval Sebastian, „ak počkáš dovtedy, keď bude po všetkom, ponúknem ti iné riešenie."

„Aké?“ zaujímala som sa, ale odpoveď som nedostala. „Fajn, ja si teda počkám. Pár týždňov to s Blakeom vydržím,“ povedala som naštvane. Sebastian sa nad tým iba pousmial.

„Už vidím, aké to bude pre teba utrpenie,“ povedal ironicky. „Tie týždne si budeš užívať. Potom ťa Blake prestane baviť a zatúžiš po niekom inom.“ Mal pravdu. Utrpenie to nebude, ak to nebude trvať príliš dlho.

„Uvidíme sa ešte niekedy?“ opýtala som sa odrazu. Bolo mi jasné, že svoju rodinu už nebudem môcť kontaktovať, ani mojich priateľov, ale Sebastian bude predsa Adalid, takže by s tým teoreticky nemal byť problém.

„Ak budem mať záujem...“ povedal s úsmevom. Sotila som ho a keďže to nečakal, padol na zem. A rovno do blata. Okamžite som vstala a rozbehla som sa.

„Hej,“ zakričal Sebastian. Ja som len bežala, aby ma nechytil. No moja snaha bola zbytočná. Onedlho som už bola lapená v Sebastianovom náručí. „Snáď si si nemyslela, že sa ti podarí predo mnou utiecť.“ Nie, nemyslela.

Už sme neboli schovaní pod dáždnikom, tentoraz sme mokli obaja. A jeho sveter som nechala tiež pri Lecovom hrobe. Mala som holé ruky, bola mi zima. Keď som si kýchla, Sebastian už nevydržal pozerať sa na mňa, ako mrznem. Za ten čas, čo prší, sa výrazne ochladilo. Sebastian si vyzliekol aj košeľu a podal mi ju. Najprv som si ju obliekla, až potom som si začala všímať jeho vypracované telo. Sebastian si všimol môj pohľad.

„Ale nie. Čo bude teraz nasledovať? Vášnivé bozky v daždi na cintoríne?“ spýtal sa ironicky.

„No tak. To si o mne vážne myslíš, že sa bozkávam s každým?“ opýtala som sa naoko naštvane.

„Hm...“ predstieral zamyslenie, „áno.“ Po tomto som sa tvárila nahnevane a on si to užíval.

„Tak potom budeš výnimka, pretože teba nepobozkám,“ povedala som vážne. No aj tak ten náš rozhovor vyznieval skôr ako nejaká hra.

„Veď ja o to ani nestojím.“

„Si gay?“ spýtala som sa, len aby som ho naštvala. Ale nepodarilo sa mi to.

„Nie. Nestojím o to, pretože som sa už s tebou bozkával.“ Tak teraz on naštval mňa. Ja som ho predsa nikdy nepobozkala. Skôr, ako som stihla namietať, mi to dokázal. „Halloweensky večierok pred dvoma rokmi. Predstieral som, že som Mark a bol to jediný raz, kedy si si ma s ním pomýlila. Možno to bolo kvôli tej maske.“

„Prečo by si to robil?“ čudovala som sa.

„Stávka. Stavil som sa s Markom, že ma nespoznáš a mal som pravdu.“ Idiot! Takto hnusne ma využil. Ale bola to aj moja vina, keďže ja som bola tá, ktorá sa nechala oklamať.

„Takže Mark v tom išiel s tebou...“ Stále som tomu nemohla uveriť.

„Ale zabudnime na to. Už máš dosť mužov, ktorí ťa milujú, ja k nim nikdy nebudem patriť,“ povedal vážne, ale nie tragicky. Ani ja som to nebrala tragicky. Nemala som k tomu dôvod.

„Ver mi, po tom netúžim. Som rada, že sme priatelia. Si jediný, komu v súčasnosti verím,“ povedala som úprimne.

„Neviem, či by si mi mala veriť, ale aj tak ti ďakujem za tú dôveru.“

„Mali by sme sa vrátiť,“ navrhla som. Rozbehla som sa a on ma znova dobehol. Potom som zo zeme zdvihla Sebastianov sveter a podala som mu ho. Chystala som sa vyzliecť si aj košeľu, no Sebastian ma zastavil.

„Nechcem, aby si prechladla.“

„Vieš čo, myslím, že už sa stalo,“ povedala som a na dôkaz som kýchla. No tú košeľu som si aj tak nechala. On si obliekol svoj sveter, takže som nemusela mať výčitky kvôli tomu, že by bol nahý.

Sebastian si zobral dáždnik, ale pršať už prestalo, tak ho rovno zbalil. Ešte raz som sa pozrela na Lecov hrob, ale nemohla som odtiaľ odtrhnúť oči. Sebastian ma chytil za ruku a pokúsil sa ma odtiaľ odtiahnuť, ale vtedy som sa rozplakala. Slzy mi stekali po tvári a vedela som, že sa na mňa Sebastian pozerá a netvári sa šťastne.

„Kaitlyn...“ začal, ale ja som ho ignorovala. „Možno plačeš na nesprávnom hrobe,“ povedal. Pozrela som sa naňho a potom som sa znova pozrela na ten náhrobok. Bolo na ňom napísané Alexander Howard... Tak čo tým myslel? Vôbec som nepochopila jeho narážku. No skôr, ako som sa ho stihla na to spýtať, uvedomila som si, že tam už nie je.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování