A Beautiful Lie - 38. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Takže, po veľmi dlhej dobe, som sa rozhodla, že by sa asi patrilo dokončiť túto poviedku. Vlastne, ona je dokončená už dlho, ale konečne sem pridám nové kapitoly. Takže, ak ešte máte záujem o túto poviedku, prajem vám pekné čítanie.

15.07.2012 (11:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 478×

Verila som mu. Navyše, bol tým posledným, čo mi zostalo. Všetkých ostatných som stratila, takže teraz už nemám žiaden dôvod váhať nad jeho plánom. Bola som pripravená. Pripravená ukončiť to všetko a začať odznova.

„Ako to chceš spraviť? opýtala som sa Sebastiana.

„Odletíš so mnou do New Yorku.“ Zatvárila som sa zmätene. „To lietadlo havaruje a všetci pasažieri zomrú.“ Nahlas som prehltla. Sebastian ma chytil za ruku.

„Neboj sa. Všetko bude dobré,“ upokojoval ma. „Nikto nikdy nezistí pravdu.“

Dovnútra vošiel Blake a pobozkal ma. Nevzpierala som sa, aj keď sa mi to nepáčilo. No Blake si musí byť istý, že zostanem s ním. Aj keď to vôbec nemám v pláne.

„Dobre. A prečo pôjdem s tebou do New Yorku?“ zaujímala som sa.

„Niečo si domyslia,“ odpovedal mi Blake. „Nikto nemusí vedieť, čo sa chystáš spraviť. Jednoducho zistia, že si zahynula v lietadle a Sebastian tam bol s tebou.“

„Takže si ešte raz prejdeme plán,“ povedal Sebastian a začal rozprávať všetky detaily. Spočiatku som ho počúvala, ale po nejakom čase som si uvedomila, že premýšľam nad niečím úplne iným. V mysli mi hrala nejaká pieseň. Spočiatku to bola len melódia, ale onedlho som k nej vedela priradiť aj slová. Ale nevedela som si spomenúť, čo je to za pieseň. Bola mi známa, ale netušila som odkiaľ ju poznám.

Zavrela som oči a predstavila som si speváka, ktorý spieva tú pieseň. Nebola to skutočná osoba, nedali sa rozoznať žiadne črty, bola zahalená do tmy. Sedela som a počúvala tú pieseň. Keď doznievali posledné tóny, zrazu sa celá miestnosť rozžiarila a ja som jasne videla, kto to spieval. Bol to Lec. Usmial sa na mňa. Pozrela som sa okolo, ale nikto tam nebol. Iba my dvaja. Lec sa pomaly približoval ku mne, no zrazu som otvorila oči a žiaden Lec tu nebol. Nie, predo mnou stál Blake.

„Hej, vnímala si, čo hovoril Sebastian?“ Obaja sa na mňa pozerali a čakali, čo poviem. Bola som zmätená, zrazu sa mi nič nezdalo skutočné. Akoby toto celé bol len sen a ja som sa mala prebudiť. Všetko sa mi to zdalo také vzdialené, akoby som tu ani nebola. Ale bola to skutočnosť. Bola som tu ja aj oni. Chýbal tu len Lec. Iba ten bol mojou predstavou.

„Iste,“ odpovedala som mu. „Ospravedlňte ma na chvíľu,“ povedala som im a potom som odkráčala do kúpeľne. Cítila som, že sa niečo deje, no nevedela som čo. Pozrela som sa do zrkadla, ale vyzerala som normálne. Spočiatku. Potom mi z nosa začala tiecť krv. Dotkla som sa jej, aby som sa uistila, že sa mi to len nezdá. Ale bola tam a bola skutočná. Vzala som si vreckovku a utrela tú krv. Pomohlo to, no potom sa objavila znova. Zavrela som oči...

Keď som ich otvorila, nachádzala som sa niekde inde. Sedela som na sedadle, okolo mňa boli aj iní ľudia. Bola som v lietadle. Nerozumela som tomu. Ako som sa mohla odrazu ocitnúť v lietadle? Vedľa mňa prechádzala letuška.

„Kam letíme?“ opýtala som sa. Prekvapene sa na mňa pozrela, ale aj tak mi milo odpovedala.

„Do New Yorku.“ Potom odišla. Prečo letím do New Yorku? Aký mám na to dôvod? A cestujem sama? Nikoho známeho som nevidela. No vtom som zbadala, ako ku mne kráča Sebastian.

„Už si sa zobudila?“ spýtal sa ma.

„Asi... áno,“ zaváhala som. Nezdalo sa mi, že som predtým spala. To by som si predsa pamätala. Ale ja som si nespomínala na nič. Nevedela som, čo sa stalo ani ako som sa tu ocitla. „Prečo som tu?“ opýtala som sa ho. Možno mi bude vedieť odpovedať.

„Ty si nespomínaš? Sme tu predsa, aby sme obaja zomreli.“ To nie! Toto nemôže byť skutočné. Nemáme predsa zomrieť naozaj. Ale máme spolu zomrieť týmto spôsobom...

„Nie! Ja tu nezomriem!“ kričala som a snažila som sa odtiaľ dostať preč. Pokúsila som sa utiecť, ale neviem, čo som si myslela. Z lietadla predsa nemôžem ujsť. Onedlho ma už Sebastian zvieral vo svojom náručí.

„Neboj sa,“ upokojoval ma, ale zbytočne. „Všetko bude dobré. Všetko dopadne podľa plánu.“ Podľa plánu? Toto predsa nebolo v pláne. Malo sa to stať iba akože. „Sadni si,“ povedal mi. Tento krát som nenamietala, aj keď som nevedela prečo. Iba som si sadla a pozerala sa naňho. Čítal si nejaký časopis, už ma nevnímal.

Sledovala som ostatných ľudí, ľudí, ktorí zomrú spolu s nami. Nebolo ich veľa. Za mnou sedel nejaký starší muž. Niekoľko sekúnd sme sa na seba pozerali. Potom sa stalo niečo neuveriteľné. Vyzeralo to, akoby sa roztápal. Nielen on, ale aj všetci ostatní, okrem mňa a Sebastiana. Roztápali sa, ako sa roztápa ľad a mení sa vodu. No toto bolo iné. Neostala po nich voda, ale krv. Celé lietadlo zaplnila krv. Vystrašene som sa pozrela na Sebastiana, ktorý odložil časopis a usmial sa. Ten úsmev bol strašidelný. Jeho oči sčerveneli, na rukách mal krv, ktorá kvapkala na zem. Bála som sa. Kričala som, ale nikto ma nepočul. A kto by ma aj mal počuť? Veď som tu len ja a on...

Moment! Ak sme tu len my dvaja, kto potom pilotuje lietadlo? V rovnakej chvíli, ako som si to uvedomila, sa celé lietadlo začalo triasť. Ako v nejakom kreslenom filme, pomyslela som si.

„Kaitlyn!“ kričal nejaký hlas. Cítila som, ako so mnou niekto trasie. Otvorila som oči. Bol to Sebastian a v očiach mal zdesenie. Už tu nebola žiadna krv. To bola tá dobrá správa. Tá zlá je, že sme stále v lietadle a to lietadlo sa stále trasie. Rozdiel je len v tom, že tu nie sme sami. Sú tu aj iní ľudia, ktorí sú však rovnako zdesení ako my.

„Toto sa nedeje, však nie?“ pýtala som sa, ale odpoveď som nedostala. Cítila som, ako klesáme. Nie, to je slabé slovo. My sme sa rútili k zemi. Sebastian ma chytil za ruku. Zrazu som zacítila vzduch prúdiaci zozadu. Otočila som sa a uvidela som oblohu. Tomuto lietadlu evidentne niečo chýbalo. Stisla som Sebastianovi ruku a so strachom som sa naňho pozrela. On ma silno objal.

„Neboj sa, nepustím ťa. To ti sľubujem.“ Verila som mu. A nielen preto, že som nemala na výber.

Naposledy som sa naňho pozrela a potom som zatvorila oči. Nechcela som vidieť ten náraz. Takto bude moja posledná spomienka pred smrťou jeho tvár. Položila som si ruky na uši, aby som nič nepočula. No stále som cítila, že ma Sebastian drží. Potom som už len zacítila náraz a...

Keď som otvorila oči, uvidela som Sebastiana. Ocitla som sa v nebi? Alebo snáď v pekle? pýtala som sa samej seba. Ale nie. Toto miesto sa nachádzalo na Zemi. Ležala som na posteli a Sebastian sedel vedľa mňa.

Pokúsila som sa vstať, ale zatočila sa mi hlava.

„Lež,“ povedal mi a upravil mi vankúš pod hlavou.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa.

„Už je po všetkom.“

„Ako to myslíš?“ nechápala som.

„Jeronimus je mŕtvy.“

„Ako je možné, že si to nepamätám?“ Radšej sa ho nebudem pýtať, ako je možné, že som prežila pád lietadla.

„Nebola si tam. Ale neboj sa, zvládli sme to aj bez teba.“ Tým my myslel asi on a Blake. Ale stále tomu nerozumiem.

„Prečo som tam nebola?“ naliehala som na Sebastiana, aj keď som na ňom videla, že sa o tom nechce baviť.

„Našli sme ťa ležať v kúpeľni na zemi. Asi si odpadla. Z nosa ti tiekla krv. Nevedeli sme, čo sa stalo, ale museli sme to dokončiť. Aj keď to bolo ťažšie, ako sme si mysleli. No nemohli sme riskovať tvoj život.“ Ale prečo som vlastne odpadla? Prečo si nič nepamätám? Prečo som si myslela, že som v lietadle? Stále som bola zmätená. Dokonca som pochybovala o tom, že toto je skutočnosť. Čo ak je to len ďalšia halucinácia? Alebo sen. Dotkla som sa nosa. Už tam žiadna krv nebola. Našťastie. „Mal som o teba strach,“ povedal potichu Sebastian.

„Som v poriadku,“ upokojovala som ho.

„To si vravela aj minule. A vieš, ako to dopadlo,“ povedal s náznakom irónie, ale všimla som si aj tú obavu. No mal pravdu. Automaticky vravím, že som v poriadku, aj keď to tak nie je. Ale tento krát som sa už skutočne cítila dobre. Nič ma nebolelo.

Pomaly som vstala, Sebastian mi pomohol. Tentoraz sa mi už hlava nezatočila.

„Kde je Blake?“ opýtala som sa, keď si uvedomila, že tu niekto chýba.

„Ešte musel niečo vybaviť.“

„A...“ nevedela som, ako sa to spýtať. „Kto je teraz Adalidom?“

„Ja.“

„Tak prečo si potom tu?“ zaujímala som sa. Myslela som, že Adalid sa nekontaktuje s obyčajnými ľuďmi.

„V prvom rade som sa chcel uistiť, že si v poriadku. Nech si si o mne myslela čokoľvek, vždy mi na tebe záležalo. No, možno nie vždy,“ priznal. „Ale teraz mi na tebe záleží,“ potvrdil mi. Aj mne záležalo na ňom, ale kam tým mieri? Nechápavo som sa naňho pozrela. „Ako na kamarátke,“ prízvukoval, no s humorom. Potom sa zatváril vážnejšie. Nerozumela som tej náhlej zmene.

„Teraz príde ten druhý dôvod, prečo si tu,“ hádala som a on mi to prikývnutím potvrdil.

„V druhom rade som tu, pretože od teba niečo potrebujem.“

„Čo môže byť také hrozné?“ pýtala som sa. Chcela som, aby sa aspoň pousmial, ale nespravil tak. Jeho tvár zostala vážna.

„Musíš zabiť Blakea,“ povedal a ten náznak úsmevu na mojej tvári zmizol.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování