A Beautiful Lie - 39. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

V tejto kapitole sa dozviete niečo o Sebastianovej minulosti a takisto dôvod, prečo Sebastian nenávidí Blakea.

16.07.2012 (11:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 432×

Posadila som sa stoličku a urovnávala som si to v hlave. Chce, aby som niekoho zabila? To je nepredstaviteľné. Nikdy by som nedokázala nikoho zabiť. Možno si to Blake zaslúži, ale ja nebudem jeho vrahom.

Cítila som, že sa na mňa Sebastian pozerá. Zdvihla som zrak od stola a pozrela som sa naňho. Niekoľko sekúnd sme boli obaja ticho. Možno sme čakali, čo povie ten druhý. Ale čo? Toto predsa nie je bežná konverzácia medzi dvoma priateľmi. Rozprávame sa predsa o vražde. Navyše, o vražde človeka, ktorý už dávno nemá existovať. Nedokázala som si však predstaviť svoj život bez Blakea. Myslím tým, aké by to bolo, keby zomrel už pred niekoľkými storočiami. No teraz by som sa ho veľmi rada zbavila. Nie preto, že sa snažím zabudnúť na svoj predchádzajúci život. Na ten nechcem nikdy zabudnúť. Ide o to, že mi Blake už ublížil príliš na to, aby som ho dokázala mať rada. A nielen to. Moje city voči nemu sú už úplne otupené. Už ho nedokážem ani nenávidieť. Je to akoby ani neexistoval. Možno nechcem, aby existoval. Možno by som chcela naňho úplne zabudnúť, ale to sa nedá. Pretože za posledný rok zohral v mojom život dosť dôležitú úlohu.

No teraz mi Sebastian ponúka šancu zbaviť sa ho. Navždy. Problém je len ten, že by som to musela spraviť sama. Neviem si predstaviť samu seba, ako držím v ruke zbraň a mierim ňou na Blakea. Ruka by sa mi triasla, oči by sa mi zaplavili slzami, Blakeov prekvapený pohľad by ma nútil uvažovať o tom, čo robím. No ja by som aj napriek tomu ignorovala jeho i moje pocity a vystrelila by som. Z pištole by vyletel náboj a všetko by sa mi zrazu zdalo spomalené. Videla by som, ako ten náboj naráža do jeho tela a vlieta dovnútra, prejde priamo cez srdce. V Blakeových očiach by som ešte videla zdesenie, potom by sa jeho telo zatriaslo a dopadlo na zem. Jeho biele tričko by zrazu bolo červené od vytekajúcej krvi. Ja by som sa k nemu pomaly priblížila, kľakla by som si vedľa neho, dotkla by som sa ho, aby som si bola istá, že sa to skutočne stalo. Zavrela by som mu oči, ako to robia vo filmoch mŕtvym, obetiam vrahov a potom by som sa zrútila.

Dokázala som si to predstaviť a aj keď to bola len predstava, bola príliš skutočná. No prekvapilo ma, že som sa necítila previnilo. Zdalo sa mi to ako nutnosť, niečo, čo som musela spraviť, neexistovala možnosť, že by som ho nechala žiť. Ale prečo? Prečo sa mi to zdalo ako samozrejmosť?

„Ako?“ opýtala som sa, vôbec neviem prečo. Nechcela som sa to spýtať. Ja ho predsa nechcem zabiť. Ale čo ak niečo vo mne chce, aby bol mŕtvy? A aby som to spravila ja...

Sebastian zbadal, že som zmätená, že sama neviem, čo chcem. Podal mi ruku, ale ja som sa odtiahla.

„Prečo?“ pýtala som sa. „Prečo musím robiť takého rozhodnutia? Nechcem rozmýšľať o tom či ho zabijem, alebo nie, či chcem, aby bol mŕtvy, alebo... Chcem sa rozhodovať o banalitách, ako napríklad, čo si zajtra oblečiem, mám si kúpiť tie topánky alebo nie. Pokojne by som sa vrátila späť k momentu, keď som videla Alyson a Marka, ako sa bozkávajú. Teraz by som sa na tom asi iba pousmiala. Už by sa mi to nezdalo také strašné ako vtedy a rozhodne by som sa kvôli tomu nechcela zabiť.“ Aj keď som sa vlastne pokúsila o samovraždu ešte predtým, ako som zistila o nich dvoch. Až teraz som si uvedomila, že ma Sebastian počúva a o tej poslednej časti vôbec nevie. „Nič nehovor,“ povedala som mu, ale on ma ignoroval.

„Chcela si sa zabiť kvôli tomu, že môj brat je idiot?“

„Nebolo to len kvôli tomu. Jednoducho som sa cítila taká opustená. Myslela som si, že som všetko stratila a že už nemám nič. Vlastne, teraz sa cítim presne tak isto,“ pousmiala som sa, aj keď som vôbec nebola šťastná. „Ale teraz by som to už neriešila samovraždou.“ Všimla som si, že Sebastian bol nielen prekvapený, ale všimla som si aj, že má strach.

„Ja... neviem, čo mám na to povedať. Netušil som, čo sa stalo.“

„Prečo sa bojíš?“ čudovala som sa.

„Bojím sa o teba. Záleží mi na tebe.“ Nemohla som uveriť tomu, že to vraví. Vždy som si myslela, že Sebastian je ten, ktorý sa o nič a o nikoho nezaujíma. Ale asi som sa mýlila. Nepoznala som ho. Vždy som ľudí videla v tom horšom svetle. Urobila som si o nich názor z prvého dojmu. Rovnako ako aj o Sebastianovi. Nikdy som nemala záujem spoznať ho. No teraz vidím, že on je tým jediným, kto je tu stále so mnou. Nesúdi ma ako ostatní. Nevraví, čo všetko som spravila zle. A za to som mu vďačná.

„Ďakujem ti za všetko.“ Utrela som si slzu, ktorá mi vytiekla v návale emócií. „Ktovie, aké by to bolo, keby som sa nezamilovala do Marka, ale do teba,“ uvažovala som. Sebastian sa pousmial.

„Som rád, že sa to nestalo,“ vravel. Nerozumela som prečo. To som až taká strašná? Asi si všimol môj pohľad, tak mi to vysvetlil. „Keby sa to stalo, tak by sme tu teraz neboli... spolu. Nikdy som netúžil byť s tebou, myslím ako pár. Pozri, všetky tvoje vzťahy sa skončili. S nami by to dopadlo rovnako, pretože každý vzťah sa raz skončí. Sú iba dva scenáre. Rozchod alebo smrť. Ty si už vyskúšala oboje,“ dodal sústrastne. „No kamarátstvo trvá navždy, teda väčšinou.“ Spomenula som si na Alyson. Ale inak mal pravdu. „Iste, viem si predstaviť, že je medzi nami niečo viac, ale vždy by som myslel na to, že som len ďalší, ktorý si ťa na nejakú dobu získal. A to nechcem. To, čo je medzi nami, čiže priateľstvo, mi úplne stačí. Dokonca to pre mňa znamená viac.“

Po lícach mi stekali slzy. Bolo to zo smútku, ale aj od dojatia. Sebastian mal pravdu. Vo všetkom. Znamená pre mňa veľa a nechcem to pokaziť nejakým chvíľkovým pobavením. Sebastian mi utrel slzy a pozrel sa na mňa. Ten pohľad ma rozosmial a myslím že to bol zámer.

„Nie si sama,“ povedal mi. „A nikdy nebudeš.“

„Mimochodom, kedy sa z nás dvoch stali priatelia?“ opýtala som sa. Sebastian iba pokrčil plecami a vstal.

„Poď,“ povedal mi, ale ja som zostala na mieste.

„Počkaj,“ chytila som ho za ruku a prinútila ho sadnúť si. Jeho tvár zvážnela, nevedel, čo má čakať. „Povedz mi, prečo chceš, aby Blake zomrel?“

Sebastian sa zhlboka nadýchol, pozrel sa na mňa, ale spočiatku nič nevravel. Keď som už chcela niečo povedať, začal.

„Keď nezomrie on, nikdy sa to neskončí.“

„Čo sa neskončí?“ nechápala som.

„Ten stupídny systém. Prečo by mala nejaká „vyššia moc“ vraždiť koho sa jej zachce? Prečo si myslia, že toto je spravodlivosť? Každý má predsa právo žiť. Ja nechcem byť vrahom ani nechcem, aby vraždili ľudia, ktorí pre mňa pracujú. Veď je to choré. Takto by onedlho ľudia vymreli,“ povedal vážne. Súhlasila som s ním, nechcela som, aby zabíjali nevinných ľudí. Nepáčilo sa mi, keď Blake vraždil. No jemu to očividne nevadilo. Práve naopak, páčilo sa mi tu a podporoval to. Vyžíval sa v zabíjaní.

„Je to jediný dôvod?“ opýtala som sa podozrievavo. Mlčal. Takže je za tým ešte aj niečo iné. Možno niečo osobné. Ale čo by ich mohlo spájať? No neviem odkedy sa poznajú, možno je to už niekoľko rokov. „Sebastian, vieš, že mi to môžeš povedať. Mne môžeš veriť.“ Zakrútil hlavou.

„Nejde o to. Samozrejme, že ti verím, ale... Stalo sa to strašne dávno. Ide o môjho otca. O môjho a Markovho otca.“

„Nerozumiem. Čo je s vaším otcom?“ čudovala som sa.

„Dan nie je náš otec. Je to náš nevlastný otec, ale nie je veľa ľudí, čo to vie.“ Takže nie som jediná, čo žije s falošnými rodičmi? Rozdiel je len v tom, že on vie pravdu.

„A kde je váš skutočný otec?“ opýtala som sa.

„Zomrel. Všetci si myslia, že to bola nehoda, ale ja poznám pravdu. V ten deň, keď sa to stalo, mal som asi šesť rokov, som videl nejakého muža, ako niečo robí s otcovým autom. Vtedy som tomu nerozumel, ale keď mi mama povedala, že mal otec nehodu, zrútil sa z útesu, tak som to pochopil. Bohužiaľ to auto zhorelo, takže sa nedalo zistiť, čo sa vlastne stalo. A mne nikto neveril. No ja som si bol istý, že otcova smrť nebola nehoda.

Toto bol jeden z dôvodov, prečo nie sme s Markom kamaráti. Vlastne to začalo vtedy. Ani on mi neveril, myslel si, že si vymýšľam, aby som získal maminu pozornosť. Dokonca si myslel, že otec zomrel kvôli mne. Ale boli sme ešte deti, to som mu už odpustil.

Postupne som zabúdal na to, čo sa stalo, pripúšťal som možnosť, že som nikoho nevidel manipulovať s otcovým autom, no keď si ma vybrali, aby som sa pridal medzi tých vrahov, mal som „pomáhať“ Blakeovi a robiť všetko, čo mi prikáže. Keď som ho zbadal, bol som si absolútne istý, že to bol on, koho som videl babrať sa s otcovým autom. Keď som zistil, čo znamená slovo „pomáhať“, bolo mi jasné, že by to Blake spravil. Preňho bolo bežné vraždiť. Nepotreboval na to ani dôvod.

Vtedy mi bolo jasné, že sa mu musím pomstiť. Ale spočiatku som nevedel ako. Vedel som iba, že ma musia vziať medzi seba, inak sa mi to nepodarí. Teraz som sa k nim dostal, dokonca som Adalid, ale stále sa mu nemôžem pomstiť. Nesmiem ho zabiť. Ale ja sa nedokážem pozerať na to, ako ešte stále môže pokojne chodiť po svete. Keď pozabíjal toľko ľudí. Je to vrah, Kaitlyn, a nezaslúži si žiť.“ Keď som si vypočula skutočný dôvod, prečo to mám spraviť, rozumela som tomu. Chápala som, prečo Sebastian chce Blakeovu smrť a neodsudzovala som ho. Blake si naozaj zaslúži zomrieť. Zabíja nevinných ľudí. Kvôli nemu som prišla o svoju matku. Možno nebola dokonalá a spravila veľa chýb, ale nezaslúžila si zomrieť.

„Sebastian,“ oslovila som ho, aby som pripútala jeho pozornosť, „čo také spravil tvoj otec, že musel zomrieť?“ spýtala som sa.

„Neviem,“ odpovedal mi, „a ani to nechcem vedieť.“ Prikývla som.

„Spravím to,“ povedala som mu odhodlane. Myslím, že som rozhodnutá. Musím to ukončiť.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování