A Beautiful Lie - 40. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Blake je späť. Ako sa k nemu bude Kaitlyn správať po svojom rozhodnutí zabiť ho?

17.07.2012 (12:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 828×

„Ďakujem ti,“ povedal mi Sebastian. Usmiala som sa naňho.

„Nikdy by som si nepomyslela, že my dvaja budeme priatelia. Ale ani, že budem súhlasiť s tým, že zabijem Blakea,“ uvažovala som.

„Povedz mi pravdu, čo si k nemu cítila?“ Na chvíľu som sa zamyslela. Bola to ťažká otázka. Všetky ohľadom mojich citov boli ťažké.

„Neviem. Niečo ma k nemu priťahovalo, ale nebola to láska. Proste bol neodolateľný,“ priznala som.

„Takže si neodolala.“ Škaredo som sa naňho pozrela, ale nemohla som to poprieť. Zlákal ma k sebe. Možno to bolo tým, že bol nebezpečný. Zlý chlapec. A tí sú vždy najpríťažlivejší. Usmiala som sa, keď som si spomenula, ako vtedy vyzeral. Odhalené brucho, ktoré akoby vravelo dotkni sa ma, tak som sa ho dotkla, pery, ktoré vraveli pobozkaj ma, tak som ho pobozkala a prekrásne modré oči vraveli daj mi šancu, tak som mu ju dala. A tak sa to skončilo. Jedna šanca. Nič viac. No on to buď zle pochopil, alebo mu to nestačilo. Tak či tak, ja som viac nechcela. Ani predtým, ani potom. Ale ako som vravela Markovi, neľutujem to. Pretože ak by som to nespravila, nevedela by, čo chcem.

„Nie, neodolala som,“ zopakovala som s úsmevom.

„A to ti vôbec neprekáža, že si sa vyspala s vrahom?“ Zhlboka som nadýchla, ale neodpovedala som mu. Možno preto, že som nevedela ako.

„Ešte si mi nepovedal, kde som.“

„To nie je podstatné, keďže predpokladám, že tu nezostaneš. Okrem toho si budeš musieť zmeniť aj meno. Ale tým ťa teraz nechcem zaťažovať,“ povedal a vstal.

„Počkaj. Môžem si to meno vybrať?“ spýtala som sa. Otočil sa späť ku mne.

„Iste.“

„Chcem sa volať Lili,“ povedala som. Sebastian sa usmial a zamrmlal niečo v zmysle to som čakal.

„Už by som mal ísť. Blake sa vráti každú chvíľu a nechcem tu byť, keď príde. Mohol by si myslieť, že spolu niečo máme.“ Prikývla som. Na chvíľu som zaváhala, ale potom som prešla k nemu a objala som ho.

„Ak by niečo nevyšlo...“

„Neboj sa, vyjde to,“ skočil mi do reči.

„Ja len že... mám ťa rada.“ Je pre mňa zvláštne vravieť to. Myslím, že som nikdy nikomu nepovedala, že ho mám rada. Maximálne tak milujem ťa, ale to je niečo iné.

„Aj ja ťa mám rád a nevravím to len preto, lebo si mi to povedala ty. Myslím to vážne. Mám ťa rád, Kaitlyn, a ďakujem ti za všetko, čo pre mňa robíš, aj napriek tomu, čo som ti spôsobil.“ Usmiala som sa naňho a on mi úsmev opätoval.

„Keď sa to skončí, budem sama,“ povedala som mu, ale zatváril sa, akoby tomu nerozumel. „Myslím tým, že budem voľná.“

„Ja viem. A čo tým chceš povedať?“ Čudovala som sa, že mu to nedošlo.

„Nechcem byť sama, nezvládla by som to. Tak som myslela, že keď tu už nebude Blake tak...“

„Tak by sme to mohli spolu skúsiť?“ skočil mi do reči Sebastian. Prikývla som. „Ty si ma nepočúvala alebo sa tak strašne bojíš samoty? Alebo... ku mne niečo cítiš?“ spýtal sa podozrievavo. Pozrel sa na mňa, vynucoval si tým moju odpoveď, no ja som sa odvrátila. Vzápätí som si uvedomila, že to bolo hlúpe, tak som sa naňho znova pozrela. Bez strachu.

„Myslím, že ide o tú samotu. Neznášam, keď som sama. A ty... Ale prepáč, zabudni na to. Asi zo mňa hovorí zúfalstvo. Mal by si radšej ísť, lebo ešte spravím niečo, čo neskôr oľutujem,“ povedala som a myslela som to vážne. Moju myseľ napádali nevhodné myšlienky, ktoré sa mohli stať skutočnosťou, ak by tu Sebastian zostal ešte niekoľko minút. A to som predsa nemohla dopustiť. Nemôžem kvôli chvíľkovému poblázneniu prísť o jediného priateľa, ktorého mám. Potom by som bola sama.

Sebastian ešte chvíľu váhal, či ma tu má nechať samu, ale nakoniec asi usúdil, že nebude nič riskovať. Bez slova odišiel.

Prešla som do izby, kde bol televízor. Nepochybovala som o tom, že bude fungovať. Vzala som do ruky ovládač a spustila som ho. Prepínala som jeden kanál za druhým, až som sa dostala na spravodajský. Hovorili niečo o nejakej katastrofe, spočiatku som nevedela, o čo ide. No potom som zachytila, ako tá moderátorka vravela o páde lietadla. Pozorne som vnímala všetko, čo hovorila. Potom som videla obrázky, videá. Išlo o to lietadlo, v ktorom som sa „mala“ nachádzať.

Chcela som počuť, čo povie o obetiach. Vravela, že v tom lietadle nebolo veľa ľudí, no zatiaľ sa nenašiel nikto živý. Poznajú už mená niekoľkých mŕtvych, ale mnohí ďalší sa hľadajú, pretože lietadlo sa rozpadlo na niekoľko častí, ktoré vzápätí vzplanuli. Šanca, že sa nájde niekto živý, je veľmi malá, ak vôbec nejaká je...

Potom ukázali obrázky mŕtvych, nikoho som nepoznala. No keď o niekoľko minút ukázali obrázky tých, ktorí chýbajú a sú na zozname cestujúcich, bola som medzi nimi. Rovnako ako aj Sebastian. Zrazu sa mi celý ten plán zdal strašne hlúpy. Moji rodičia si budú myslieť, že som zomrela. Čo ak to neprekonajú? Všetci tí ľudia, ktorých som tam nechala... Na čo som myslela, keď som to spravila? Uvažovala som vôbec o tom, ako im tým ublížim?

Čo asi teraz robia? Vedia už o tom, čo sa stalo? Spomenula som si na ten deň, keď som ich videla naposledy. Na deň, keď ma všetci znenávideli. Možno im ani nebudem chýbať, no možno sa z toho budú obviňovať. Aj keď sa v skutočnosti nič nestalo. Ale to oni predsa nevedia.

„Ahoj,“ povedal hlas za mojim chrbtom. Ten hlas bol taký sladký, nežný. Nechcel mi ublížiť... Zrazu bolo všetko preč. Už som si nebola istá tým, či to chcem spraviť. Ako by som aj mohla? Ale čo Sebastian?

„Ahoj,“ pozdravila som ho. Usmiala som sa, ale ten úsmev nebol skutočný. Blake si to všimol a zamračil sa. Potom ma pohladil po tvári. Nebránila som sa, no ak by ma chcel pobozkať, asi by som mu v tom zabránila.

„Čo sa deje?“ spýtal sa a vedela som, že neberie nič ako odpoveď.

„Prečo si to spravil?“ opýtala som sa ho. Samozrejme, nevedel na čo narážam. „Prečo si sa všetkého vzdal?“ dodala som. Chytil ma za ruku a chvíľu ju iba držal a nič nevravel. Potom sa mi pozrel do očí, bol to taký úprimný pohľad, akoby vravel veď ty vieš, nedokázala som sa naňho pozerať, musela som sklopiť zrak.

„Kvôli tebe,“ vyslovil nahlas. Vtedy mi z oka vytiekla slza, on ju zotrel a zdvihol mi hlavu, aby som sa pozerala naňho. Nedokázala som nič povedať, cítila som sa vinná. Ja som bola vinná. Spravil to kvôli mne, obetoval mi všetko, čo preňho niečo znamenalo, a teraz sme tu, spolu, no nie takým spôsobom, ako by chcel. Viem, že som mu nikdy nič nesľubovala, nevravela som mu, že ho milujem, ale aj tak som za to bola zodpovedná. Akoby bol len hračkou, s ktorou som sa chvíľu hrala a potom som ju odhodila. Chyba bola, že som mu dala nádej. A načo to bolo dobré? Aby si myslel, že je šanca, aby sme boli spolu ako pár?

Predstavila som si ho ako plyšového medvedíka, ktorého som mala rada, hrávala som sa s ním, ale po nejakom čase ma prestal baviť. No nemohla som ho len tak zahodiť, pretože som nechcela, aby sa s ním ešte niekto mohol hrať. Musela som ho zničiť, aby už nemohol patriť nikomu inému...

„Odpusť mi to,“ vravela som medzi vzlykmi.

„Čo?“

„To, že som ti dávala nádej, aj keď nikdy žiadna neexistovala.“

„Povedz mi jednu vec, Kaitlyn. Prečo si to robila? Prečo si bola napriek tomu so mnou?“ Zamyslela som sa. Neviem či som o tom niekedy premýšľala.

„Lebo pri tebe som sa necítila ako najhorší človek na svete. Vždy som vedela, že som zlá, sebecká, egoistická a tento zoznam by mohol pokračovať do nekonečna. Nech som bola s kýmkoľvek, vždy som vedela, že ostatní sú lepší. Dokonca aj Mark. Spravil všeličo zlé, ale v konečnom dôsledku som bola ja tá, ktorá mu ublížila.

Jedine pri tebe som vedela, že je tu ešte niekto horší. Ty. Pretože nech som spravila čokoľvek, nikdy som nikoho nezabila. Ja nie som vrah.“ Aj keď možno sa ním čoskoro stanem, pomyslela som si. „No to nie je jediný dôvod. Ty si bol jediný, kto ma neodsudzoval. Ty si na mne nehľadal chyby ako všetci ostatní. Aj keď si určite videl to zlé, nesnažil si sa ma zmeniť, bral si ma takkú, aká som. Pri tebe som sa nemusela pretvarovať, mohla som byť sama sebou a neviniť sa za to. Priznajme si to, ja nie som dokonalá a ani nikdy nebudem.“ Sadla som si na pohovku a Blake si ku mne prisadol. Objal ma a potom si ma pritisol na svoju hruď. Pozrela som sa naňho a uvedomila som si, že toto nechcem. Nechcem plakať. Nechcem sa stať bezmocnou, keď som v jeho blízkosti.

Pokúsila som sa vstať. No Blake mi v tom zabránil. Zabránil mi v odchode. Pritiahol ma späť a posadil si ma na kolená. Potom sa na mňa pozrel a bolo mi jasné, čo bude teraz nasledovať. Vzal do rúk moju hlavu a pritiahol ju k svojej. Potom ma začal bozkávať. Vášnivo. A ja som prestala myslieť, pretože by som vedela, že to nie je správne a že to nikam nevedie. A to som nechcela.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování