A Beautiful Lie - 41. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Pri čítaní tejto kapitoly musíte byť pozornejší, ako obyčajne. Inak budete zmätení. Poviem vám len to, že nie je všetko sa skutočne deje.

22.08.2012 (12:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 522×

„Nie! Prestaň!“ kričala som, keď som ho od seba chcela odtiahnuť. No Blake ma za žiadnu cenu nechcel pustiť. A aj keď už nemal žiadne „nadľudské sily“, stále som bola príliš slabá na to, aby som s ním mohla bojovať. Ale nemohla som sa vzdať. Nechcela som sa s ním bozkávať. Bola chyba začať. Ale to som si mala uvedomiť už vtedy.

„Nepustím ťa. Patríš mne!“ Znova ma bozkával, napriek tomu, že som to nechcela. Ale jemu to bolo jedno. Asi mu už na mne nezáležalo. Ako by aj mohlo? Po tom, čo som mu povedala.

„Nepatrím nikomu! Daj mi pokoj!“

Zrazu sa niečo zmenilo. Nezdalo sa mi to skutočné. Nebola som si istá, či sa to deje, alebo je to len moja fantázia. Cítila som sa, akoby som sa tu ani nenachádzala. Pozrela som sa na svoju ruku, nemala som pocit, že je moja, ale vedela som, že je. Bolo to akoby sa tu iba vznášal môj duch alebo niečo také.

„Dobre,“ povedal Blake, čím ma vrátil do reality. Prečo ma odrazu pustil? Prečo zmenil názor.

„Prečo si to spravil?“ spýtala som sa ho nahlas.

„Prečo som spravil čo? O čom hovoríš?“ Vyzeral, že naozaj netuší, o čom hovorím.

„Prečo si ma pobozkal?“

„Ja? Čože?! Nerozumiem ti... Kedy?“ pýtal sa zmätene. Postupne som tomu prestávala rozumieť aj ja sama.

„No predsa teraz,“ odpovedala som mu potichu, pretože som strácala istotu, že sa to stalo.

„Kaitlyn, ja som ťa nepobozkal. Teda, pobozkal, niekoľkokrát, ale nie teraz. Tým som si istý.“ Verila som mu. Ale prečo som si to potom myslela? Čo sa so mnou deje? „Prečo si si myslela, že som ťa pobozkal?“ spýtal sa ma. Zahľadela som sa naňho, akoby som hľadala odpoveď na otázku, ale nepomohlo to. Stále som netušila, čo sa stalo.

„Ja... neviem.“ Zrazu som sa prestala ovládať a z ničoho-nič som sa rozplakala.

„Ššš...“ šepkal mi Blake do ucha a upokojoval ma. Pomáhalo to. Cítila som sa lepšie. Aj keď som tomu ešte stále nerozumela.

„Blake,“ obrátila som sa naňho s uslzenými očami, „pobozkal by si ma?“ Blake sa pousmial.

„Nie. Už nie,“ odpovedal trochu smutne, no zmierene.

„Prečo?“ zaujímala som sa. Už ma nemiluje?

„Pretože viem, že to nechceš. Alebo možno hej... no nič to pre teba neznamená. Viem, že ma nemiluješ a ani nikdy nebudeš a myslím si, že s tým už nič nespravím. Tak som sa s tým jednoducho zmieril. Je mi jasné, že so mnou nechceš byť.“

„Ako dlho to už vieš?“

„Kaitlyn, ja nie som blbý. Vidím to, cítim to... Viem, že si si nikdy neplánovala spoločnú budúcnosť so mnou. Viem, že ma nechceš vo svojom živote, po svojom boku. Je to presne tak, ako si povedala. Páčilo sa ti byť so mnou, pretože som ťa neodsudzoval, pri mne si sa necítila ako ten najhorší a najsebeckejší človek na svete. Ale asi to nestačilo. Som pre teba až príliš zlý?“ opýtal sa, ale nenechal ma odpovedať. „Ja sa aspoň netvárim, že by som nikdy nikomu neublížil, aj keď to nie je pravda.“

„Čo tým chceš povedať?“ spýtala som sa nahnevane, aj keď som nevedela, čo presne tým myslí. No každopádne to bolo namierené proti mne.

„Pôsobíš ako niekto, kto by neublížil ani muche, ale vôbec to nie je pravda. Tváriš sa ako obeť, ale v skutočnosti si ty tá, ktorá ubližuje ostatným. Viem, že ma chceš zabiť. Pred Sebastianom si sa tvárila, že to nedokážeš spraviť, ale ty po tom túžiš a nebojíš sa toho. Tak to sprav! Sprav to, Kaitlyn!“

Podal mi do ruky nôž a pri tom sa mi pozeral do očí. Nemohla som uveriť tomu, že to naozaj po mne chce. Nemôžem ho zabiť! Nemôžem!

„Nie!“ vykríkla som.

„No tak, čo ti v tom bráni? Len mi nevrav, že tvoje svedomie, pretože ty žiadne nemáš. Ak by si ho mala, nerobila by si všetky tie veci a neubližovala ostatným.“ Začínalo to vo mne vrieť. Prečo ma z toho obviňuje?! Ja nie som ani z polovice taká zlá ako on. Ja predsa neubližujem ostatným... to on!

Rozvzlykala som sa. V rukách som zvierala ten nôž, čo mi dal, ale viac som nemohla robiť a ani som nechcela. Ja mu predsa nechcem ublížiť... alebo áno?

„Urob to! Ukonči to! Viem, že to chceš, potrebuješ to! Nemáš predsa prečo váhať. Už si to predsa raz spravila.“

„O čom, dočerta, hovoríš? Ja som nikdy nikoho nezabila!“ zakričala som na svoju obranu.

„Ale áno. To ty si zabila Leca, nie ja. Zabila si ho ty! Keby nebolo teba mohol ešte žiť. Ty si jeho vrahom! A budeš s tým žiť celý zvyšok života.“

Nedokázala som sa ovládnuť. Ruky sa mi začali triasť, videla som zastrene. Iba jedna vec bola jasná. Ten nôž. Pozrela som sa naň, potom som sa pozrela na Blakea a znova na nôž. Pevne som ho zovrela a zabodla som ho Blakeovi do brucha.

„Skap!“ zakričala som a myslela som to vážne. Prekvapilo ma, ako som sa cítila. Bola som šťastná. Chcela som, aby zomrel... Ale prečo?! Prečo som to tak cítila? Toto nemôže byť skutočné. Nemôže sa to diať. Nemôžem ho zabiť a necítiť pri tom žiaden pocit viny. To predsa nie je možné. Ja nie som chladnokrvný vrah ako on...

„Hej, Kaitlyn! Preber sa!“

Zrazu som otvorila oči. Cítila som, ako ma niekto fackuje po tvári. Bol to Blake. Takže... to znamená, že to bol len ďalší sen. Nie, sen nie. Keď sa to začalo, tak som nespala... alebo áno? Kedy sa to vlastne začalo?

„Si v poriadku?“ opýtal sa ma Blake.

„Ja... neviem. Čo sa stalo?“ Ešte stále so bola zmätená. Nechápala som, čo sa deje a prečo sa to deje. Čo je to so mnou?

„Odpadla si. Ako sa cítiš?“ Jeho hlas znel vystrašene. Akoby sa o mňa bál. Možno sa o mňa naozaj bojí. Alebo vie, čo sa deje.

„Zvláštne. Nerozumiem tomu. Myslela som si, že...“ začala som, ale vtom som sa zastavila. Mal by vedieť, že som ho chcela zabiť?

„Čo si si myslela?“ spýtal sa. Naozaj to chcel vedieť, ale ja som stále váhala. No asi by som mu mala povedať pravdu. Možno bude vedieť, čo sa to so mnou deje a pomôže mi. Veď nemám čo stratiť.

„Vieš, keď som bola v bezvedomí, nevedela som, že sa niečo deje. Vnímala som okolitý svet, ibaže všetko bolo iné. Myslela som si, že je to realita, skutočnosť, ale nebola. Nemohla byť. Bola som tam iná, nebola som sama sebou. Správala som sa inak. Robila som veci, ktoré by som v skutočnosti nerobila.

Neviem, kedy som stratila vedomie. Rozprávali sme sa. Myslím, že aj v realite, ale nie som si tým celkom istá.“ Chvíľu som čakala na jeho reakciu. Prikývol, čím mi potvrdil, že sa to naozaj dialo. „Rozprávali sme sa aj v tej „predstave“, no potom sme sa začali hádať, dal si mi do ruky nôž, vravel si, aby som ťa zabila, obviňoval si ma z rôznych vecí, ale ani tak som ťa nechcela zabiť. No keď si ma obvinil z Lecovej smrti, zabila som ťa. Potom som sa prebrala.“

Blake na svojej tvári nedával najavo žiadne emócie. Nevedela som, o čom premýšľa, čo cíti...

„Blake, prepáč...“ snažila som sa to napraviť. No stále nič nevravel. To ticho bolo neznesiteľné, ale čo som mala spraviť? Samozrejme, mohla som niečo povedať,... ale čo?

„Povedz niečo, prosím,“ prosíkala som. Nepomohlo to. Ani sa na mňa nepozrel. „Nenávidíš ma?“ spýtala som sa ho.

Teraz sa už na mňa pozrel. Zdesene. „Nie!“ vykríkol. Potom sa upokojil. Pôsobil vyrovnane. „Samozrejme, že nie. Ako by som mohol nenávidieť niekoho, koho milujem?“ Moment, vie, že ho ja nemilujem, alebo sa mi to tiež len zdalo? Ako zistím, čo bolo skutočné, a čo nie? Nechcem sa ho na nič pýtať. Nemôžem sa ho predsa spýtať, či vie o tom, že s ním nechcem byť.

„Čo je to medzi nami?“ opýtala som sa, no nepozerala som sa pri tom naňho.

„Ja neviem, Kaitlyn. My nedokážeme byť spolu. Vždy sa to pokazí. Nejakou maličkosťou. Asi to, že ťa milujem, nestačí. Nedokážeme byť len kamaráti, no zároveň by sme nemohli fungovať ani ako partneri. Každý z nás je iný, nemôžeme byť spolu. Ešte nedávno som tomu nechcel uveriť, ale už viem, že je to tak, a nezmení sa to. Mrzí ma to, ale jediné, čo môžem spraviť, je zmieriť sa s tým.“ Smutne pokrčil plecami. Tak to vie. Vie, že toto je koniec. Vlastne nie tak celkom, pretože sa nikdy nič nezačalo.

„Blake...“ chcela som niečo povedať, vlastne som ani nevedela čo, no Blake ma prerušil.

„Nie, Kaitlyn, nič nehovor. Je tu ešte niečo.“ Na chvíľu sa odmlčal. Ja som netrpezlivo čakala, čo povie. „To, že nikdy nebudeme spolu nie je jediná vec, čo ma mrzí. Mrzí ma, že som zničil tvoju nádej na šťastie. Nikdy som ti nechcel ublížiť, ale... nedokázal som sa ovládnuť a riešiť to ako normálny človek.“

„O čom to hovoríš?“ nechápala som.

„Hovorím o Lecovi. Je mi ľúto, že som...“ nahlas sa nadýchol, „že som ho zabil. Ostatných som zabíjal, pretože mi to niekto nariadil, musel som to spraviť. Ale zabiť Leca nebol príkaz, rozhodol som sa sám, a bolo to pre moje vlastné dobro. Chcel som tým niečo získať, chcel som získať teba, ale ani to sa mi nepodarilo. Takže to vlastne celé bolo zbytočné. A... mrzí ma to. Naozaj.“

Musela som mu veriť. Jednoducho som vedela, že neklame, že to nepredstiera, jemu to bolo naozaj ľúto.

„Aj keby som sa chcel obhajovať za tie ostatné vraždy a vravieť, že nie som vrah, jeho smrť ma ním robí. Už nemôžem hovoriť, že nie som vrah, niežeby som to niekedy vravel,“ poznamenal, „ale on nespravil nič, čím by si zaslúžil svoju smrť, a aj tak je mŕtvy. Kvôli mne. Kaitlyn, prosím, odpusť mi.“ Hlas sa mu zlomil. Po líci mu stekali slzy. Neviem, či som ho niekedy videla plakať, ale teraz plakal. Naozaj.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování