A Beautiful Lie - 42. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Táto poviedka sa chýli ku koncu. Preto je načase uzavrieť isté kapitoly. Dozviete sa, čo presne pre Kaitlyn znamená, že je dcérou Adalida. No stane sa ešte niečo podstatnejšie.

23.08.2012 (14:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 813×

Prikročila som k nemu a pohladila ho po tvári. Zrazu mi pripadal taký zraniteľný. Už to nebol ten istý Blake. Zmenil sa. Dokonca si priznal chybu. To by ten starý Blake nikdy nespravil.

A ja som nemusela váhať. Vedela som, že mu odpustím, aj keď to bolo zlé a nič ho neospravedlňuje. Už ho nemôžem ďalej nenávidieť.

„Odpúšťam ti,“ povedala som mu. Nikdy by som si nepomyslela, že to bude také jednoduché. On poprosí o odpustenie a ja mu odpustím. Ale stalo sa. Ten okamih je tu.

„Ďakujem.“ Usmiala som sa naňho a on mi úsmev opätoval. Aj keď bolo v tom úsmeve príliš veľa bolesti. No raz sa to predsa muselo stať. Na svete je mnoho zlých ľudí, ktorí robia veci, aké by nemali a neuvedomujú si to. No raz príde chvíľa, keď si to uvedomia. Každý si musí uvedomiť svoje chyby a zaplatiť za ne. Aj Blake.

Ale nemôžem ho potrestať. No myslím si, že on už trpí. Trpí tým, že nemôže byť so mnou a nikdy sa ani nestane Adalidom, aj keď to vždy chcel a robil pre to všetko. Teda takmer všetko. Dokázal obetovať všetko okrem mňa. Za čo som mu vďačná. Keby nebolo jeho, pravdepodobne by som bola už mŕtva... A to isté platí aj o Sebastianovi.

Blake ma pohladil po tvári, no potom zaváhal. Ja som sa usmiala a objala som ho. No keď som si znova spomenula na Leca, rozplakala som sa. Predstavila som si jeho tvár, bolo to príliš skutočné...

Odtrhla som sa od Blakea, myslím, že som pôsobila vydesene, no keď som sa pozrela na Blakea, myslím, že bol ešte vydesenejší. Nechápala som prečo. Veď on ho predsa nevidel.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa. Neodpovedal mi. Prstom sa blížil k mojej tvári, nevedela som, čo chce spraviť, tak som sa automaticky odtiahla. No nakoniec sa ma dotkol, pod nosom, potom sa pozrel na svoj prst. Tiež som sa naň pozrela. Bola na ňom krv.

Automaticky som sa dotkla toho istého miesta na mojej tvári ako on. Naozaj tam bola krv. Tiekla mi z nosa. Zase. Ale prečo?

„Čo sa to deje?“ opýtala som sa znova, tentoraz som chcela skutočnú odpoveď. Bála som sa. Bála som sa, že sa so mnou niečo deje. Cítila som, ako sa celá trasiem. Potrebovala som sa upokojiť, ale ako by som teraz mohla byť pokojná?

„Odpovedz mi!“ naliehala som na Blakea. Bola som zúfalá.

„Kaitlyn...“ začal, no nedokončil to.

„Čo?! Povedz mi to, nech je to akokoľvek zlé. Len mi to vysvetli, prosím.“

„Myslím, že viem, o čo ide. No dúfam, že sa mýlim.“ Takže je to zlé. Ale ako veľmi zlé to môže byť? „Vieš, je tu niečo, čo som ti nepovedal, a myslím, že by si to mala vedieť.“

„Čo je to?“ spýtala som sa so strachom.

„Ako začať... Jeronimus, tvoj otec, nebol prvý Adalid, ktorý mal dieťa. Nejde len o Adalidov, teoreticky môže mať každý, kto pracuje v tej „organizácii“, v ktorej som pracoval aj ja, dieťa. Biologicky to nie je vylúčené. No veľmi dobre vieš, že sme iní ako ostatní ľudia. Máme v sebe isté chemikálie, ktoré nás odlišujú od ostatných ľudí. Sme potom rýchlejší, silnejší, odolnejší, nestarneme, kým do nás „nenalejú“ ďalšie látky, ktoré nám z tela vyplavia tie predchádzajúce. No nie sme predurčení k tomu, aby sme sa stali rodičmi.

No môžeme splodiť dieťa, ktorému odovzdáme niektoré látky, ktoré v nás kolujú. To môže, výnimočne, zapríčiniť nejaké „nadprirodzené“ vlastnosti, ako máš aj ty. Dokážeš ovplyvňovať ilúzie. Ale to nie je všetko. Môže to spôsobiť, nie, to nie je ten správny výraz,“ opravil sa. „Spôsobuje to... Bože, toto je ťažké. Nedá sa to tak jednoducho vysvetliť. Nie je správne, aby existoval takýto jedinec, človek, nazvi si ho ako chceš. Nemalo by to tak byť.

No ak sa niekto taký narodí...“ Zrazu prestal.

„Tak čo? Čo ak sa niekto taký narodí?“ naliehala som naňho.

„Poviem ti to inak.“ Prikývla som. Bolo mi jedno, akým spôsobom mi to povie, len som to už konečne chcela počuť. „Nikto taký ako ty sa nedožil dvadsiatych narodenín.“

„To... to predsa... to nemôže byť pravda.“

„Overoval som si to. Máme o nich záznamy. Prezrel som si každý spis, hľadal som akúkoľvek šancu, ale nič som nenašiel. Je mi to ľúto, Kaitlyn,“ zlyhal mu hlas.

„Takže... nie je žiadna šanca. Zomriem. Celá tvoja snaha ohľadom mojej záchrany, bola zbytočná,“ skonštatovala som. „Kedy zomriem?“

„Neviem. Nie je nejaký presný dátum alebo vek. No pohybuje sa to v rozpätí šestnásť až devätnásť rokov,“ vysvetlil mi.

„Takže môžem byť rada, že ešte žijem? No zároveň môžem zomrieť každým dňom však?“ V mojom hlase bola počuť irónia, no v skutočnosti iba zakrývala strach. Príliš som sa bála na to, aby som hovorila vážne. Nedokázala som byť silná, jednoducho to nešlo.

„Nie,“ odpovedal mi. „Ešte nie si tak ďaleko.“

„Čo tým myslíš?“ nechápala som.

„Smrti predchádzajú isté symptómy. Začína sa to krvácaním z nosa a halucináciami. To je prvé štádium.“ Takže tam sa nachádzam ja. Ale čo bude nasledovať? A ako dlho to bude trvať? Koľko času mi zostáva? pýtala som sa samej seba.

„A ďalej?“

„Agresivita, insomnia, čiže nespavosť, druhé štádium.“

„Koľko ich je?“ prerušila som ho.

„Päť. Tretie štádium je slabosť, zblednutie.“ Budem ako upír, pomyslela som si, no krv mi nepomôže. „Potom nasleduje štvrté štádium, čo je popieranie, paranoja a strata kontroly nad sebou samou.

„A piate štádium - smrť?“ opýtala som sa okamžite, pretože som nad tým nechcela premýšľať.

„Presne tak... No mnoho z nich to dovtedy nevydrží a ukončia to sami.“

„Takže sa vlastne dá povedať, že sa nedožijú vlastnej smrti?“ pokúsila som sa odľahčiť túto napätú atmosféru, ale nešlo to. „Ako dlho trvá ten „proces“?“

„Asi tak dva roky.“ Ostávajú mi necelé dva roky? Super. Vlastne je to jedno. Čo sa má stať, to sa stane.

„Zaujímala by ma jedna vec. Prečo až tak neskoro?“

„Čo tým myslíš? Neskoro?“ nerozumel tomu.

„Prečo smrť až v šestnástich alebo neskôr?“

„Ja tomu nerozumiem. To je predsa skoro. Čo chceš povedať tým, že je to neskoro?“ pýtal sa ma.

„No, stále je to predsa dosť času na ďalšie rozmnoženie. Veď vieš... keď sme boli spolu... čo ak by som otehotnela?“ zaujímala som sa.

„Aha, myslíš toto. To nie je možné. Nemôžeš otehotnieť, si neplodná. Rovnako ako aj ostatní ako ty.“ Pozrel sa na mňa. „Túžila si po deťoch?“

„Nie,“ odpovedala som mu okamžite, bez zaváhania. „A ty? Nechceš mať rodinu?“

„Myslíš tým domček niekde na vidieku, milujúcu manželku a deti, ktoré pobehujú niekde po dvore?“ Prikývla som. Nemyslela som to síce takto konkrétne, ale dobre. „Nie. Toto naozaj nie je nič pre mňa.“

Obaja sme si sadli na gauč. Na chvíľu sme sa nechali unášať takýmito predstavami.

„Možno vo svojom minulom živote, som si plánoval budúcnosť. Ale vidíš, všetko dopadlo inak. Mohol som to mať, ale vybral som si tento život. Bez rodiny, bez detí.“

„Keby si sa mal rozhodnúť teraz, čo by si si vybral?“ spýtala som sa.

„Myslím, že to isté. Nie som ten typ človeka, ktorý by mohol byť na jednom mieste a viesť pokojný život. Potrebujem nejaké vzrušenie, adrenalín, nebezpečenstvo,“ povedal mi.

„Sme podobní. Možno by sme sa predsa len k sebe hodili.“

„Možno. Možno keby sme žili iné životy, keby to bolo niekde inde, v inom čase, tak by sme boli spolu,“ skonštatoval.

„Áno. Možno ako trojnásobní exmanželia, ktorí plánujú ďalšiu svadbu.“ Zasmiali sme sa.

„Kaitlyn?“

„Áno?“

„Ak sa ešte niekedy stretneme, myslím tým v pekle alebo v budúcom živote, vezmeš si ma?“ spýtal sa ma.

„Čože?! Čo to má byť, žiadosť o ruku?“ Pokrčil plecami.

„Len chcem vedieť, na čom som.“ Chvíľu som premýšľala. Mal pravdu, máme byť spolu, len nie v tomto živote.

„Áno. Ak nebudeš vrah - ako v tomto živote.“

„Nebudem, sľubujem. A taktiež ti sľubujem, že ťa budem milovať, nech sa stane čokoľvek. Aj keby si bola vrahom ty.“

„Ďakujem... Blake?“ Pozrel sa na mňa. „Mal by si niečo vedieť. Sebastian vie, že si to bol ty, kto zabil jeho otca. A... chce, aby som ťa zabila,“ priznala som sa mu. Neplánovala som mu to povedať, ale cítila som, že je to správne.

„Ja viem,“ odpovedal. Najprv som sa čudovala, ale potom som to nechala tak. Blake vie predsa mnoho vecí, ktoré by som nečakala, že bude vedieť.

„Ale nespravím to.“

„Ďakujem ti. Ale môžeš mu povedať, že si to spravila.“

„Prečo by som to robila? A ako by som to dokázala? Veď žiješ,“ namietala som.

„Zatiaľ áno. Ale už dlho nebudem. Som rád, že som mohol stráviť posledné chvíľky s tebou,“ vravel.

„O čom hovoríš? Si chorý?“ spýtala som sa.

„Nie. Ale Sebastian má pravdu, zaslúžim si zomrieť. Kvôli mne zomrelo veľa ľudí a nikto ma nikdy za to nepotrestal. Už s tým nemôžem žiť, Kaitlyn. Smrť je to jediné, najlepšie riešenie.“ Zrazu som pochopila, čo sa chystá spraviť. Ale to predsa nemôže!

„Nie! Blake! Nemôžeš ma tu predsa nechať. Samu.“

„O teba sa nebojím. Je tu predsa Sebastian. Ten sa o teba určite postará,“ povedal presvedčene.

„Prečo by to robil?“

„To mi povedz ty. Niečo predsa medzi vami je, alebo nie?“ Odkiaľ to má? Medzi mnou a Sebastianom nikdy nič nebolo. Sme len priatelia.

„Nie. Ako ti to napadlo? Kvôli tomu, že si to myslel Mark? Ale to predsa neznamená, že je to pravda,“ obhajovala som sa.

„A nie je?“ spýtal sa ešte trochu pochybovačne.

„Nie, nie je. Nikdy nebola a nikdy nebude. Ver mi.“ Vyzeral, že mi uveril. A dúfam, že ho to odradí spraviť tú hlúposť.

„Aj tak na tom nezáleží. Verím, že ty to zvládneš aj sama. Bezo mňa ti bude lepšie, tým som si istý.“

„Blake...“ Hlas sa mi triasol „To... to nemôžeš.“ Po lícach mi stekali slzy. „Nie, prosím. Nie!“

„Zbohom, Kaitlyn. Budem na teba čakať.“ V tom momente vytiahol z vrecka zbraň a strelil sa ňou do hlavy. Padol na zem. Vrhla som sa naňho, ale už bolo neskoro. Bol mŕtvy. Toto bol koniec. Posledná rozlúčka.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování