OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A musím byť výnimočná? - 3. kapitola

24.12.2012 (11:00) • GabyIzy8 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 472×

Teraz to bola jej izba. Položil ju do postele a prikryl. On sám si ľahol na pohovku na druhej strane izby, no nemohol zaspať. Potichu teda vytiahol ceruzku, plátno, stojan a farby. Vedel, že by nemal kresliť. Nikdy to nedopadlo dobre, keď kreslil. Bolo to tým, že sa mu vždy podarilo každú nakreslenú vec oživiť. No nikomu to nepovedal, nevedel ani ako to dokáže. Možno by to mohol povedať Michelle. Aj ona mu povedala všetko. Škoda len, že spí.

Začal maľovať niečo pre ňu. Najprv šaty. Jemné letné biele šaty na ramienka. V tú chvíľu ako si povedal, že urobil posledný ťah, sa tie šaty objavili vedľa stojana. Pozrel na ňu a namaľoval ešte jemnú retiazku. Malý náramok pre ňu, lebo cítil, že onedlho odíde. Náramok sa hneď objavil vedľa šiat. Thomas to vzal a položil na stôl. Potom si sadol na pohovku a sledoval ju.

O pol noci sa jej prívesok rozsvietil načerveno. Pár sekúnd na to sa rozžiarili jej vlasy a potom ona celá. Červená žiarila až natoľko, že ho oslepila. Potom  všetko zhaslo a všade bola tma. Michelle sa pohla, pretočila na posteli a otvorila oči. Jej oči dobre videl, lebo svietili načerveno. Michelle sa posadila a sykla bolesťou.

„Bolí ťa niečo?“ zašepkal Thomas.

Michelle sa naňho prudko otočila akoby ju vyľakal. No potom ho spoznala. „Nie, teda vlastne áno. Ja neviem.“ Znela veľmi zúfalo.

„Niečo pre teba mám k narodeninám.“

Rozsvietil svetlo, potom vzal šaty a podal jej ich. Bola prekvapená ale páčili sa jej.

„Ďakujem.“ Objala ho. „A prepáč mi, že si zmeškal tréning.“

„To nič, nikdy som nemal sestru, o ktorú by som sa mohol takto starať.“

Niekto zaklopal na dvere. „Vojdi, mama,“ vyzval ju Thomas.

„Môžem sa k vám pripojiť?“

Michelle prikývla.

„Michelle,“ začala, „ja viem, kto si. Viem aj odkiaľ si. No nezdá sa mi, že by odtiaľ vyhadzovali mladších ako osemnásť rokov.“

„Ja som spadla. Jednej noci, bola som sa prejsť, pretože som nemohla spať. Bola som s Patrikom, mojím vedúcim. Tajne mi priniesol darček od rodičov k narodeninám a tiež tento prívesok od neho.“ Dotkla sa ho. Už nemal taký tvar ako obyčajne. Mal tvar srdca a bolo z kryštálu, či diamantu. „On... ja... vtedy som spadla.“ Rýchlo to ukončila. Michelle si vtedy uvedomila, že ju ľúbil. „Neviete ako sa tam dostanem?“

„Mich, tam sa nedá vrátiť.“

„Musí! Ja to dokážem, som dieťa krvavého mesiaca. Nemám čo stratiť!“

„Dieťa čoho?“ nechápal Thomas.

„Deti, ktoré sa narodia počas splnu, a tento spln je krvavočervený, sú výnimočné.“

„Alebo sa nenarodia vôbec,“ dokončila Michelle.

„Mám nápad! Ale najprv mi povedz, mama, odkiaľ o tom toľko vieš?“ Thomas vstal a začal maľovať, kým jeho mama hovorila.

„Zhodili ma. Nestala som sa anjelom, a tak sa ma jednoducho zbavili. Čo robíš, Tom? Teraz nie je čas maľovať.“

„Je niečo, čo som ti nepovedal, mama. Všetko, čo namaľujem, sa stane skutočnosťou.“

„Fajn, to vyriešime neskôr, ale to máš asi odo mňa, lebo všetci čo nemajú krídla, majú nejakú schopnosť.“ Otočila sa k Michelle. „Takže ty máš dnes narodeniny. To znamená, že sa budeš meniť.“

„Myslíš tým veľa svetla?“ spýtal sa Thomas.

„Aj niečo také.“

„Tak potom už sa to stalo,“ povedal, „videl som to.“

„Michelle, teraz je už len na tebe ako to zistíš.“

„Ale ja to už dávno viem,“ povedala zúfalo a slzy mala na krajíčku. „Ja mám schopnosť.“

„To mi je ľúto.“ Mama ju objala.

„Hotovo,“ povedal Thomas a podal Michelle zrkadlo.

„Na čo mi bude?“

„Jednoducho si praj, aby si videla svoje miesto.“

Michelle zatvorila oči a priala si vidieť svoj svet. Potom otvorila oči a pozrela do zrkadla. Videla ho tam, naozaj. Videla nejakú miestnosť, kde sedelo niekoľko ľudí a bol tam aj Patrik. Hádal sa s nimi.

„Vy ju vážne nejdete hľadať? Vy tam dole máte červeného anjela a necháte ho tam len tak?“

„Vieš, že osud oblaku riadi naša Matka. Ona tak rozhodla.“

Patrik nazlostene odišiel. Potom sa obraz zmenil videla som svoju lavičku, sedel na nej Patrik. „Matka naša, to vážne nemôžeš nič urobiť? Ja ju milujem a ty to dobre vieš. Pôjdem za ňou. Opustím túto zem a skočím za ňou.“ Vstal, prešiel ku kraju, rozprestrel krídla a skočil dolu. Vtedy sa môj prívesok rozsvietil na červeno. Cítila som ako sa Patrik blíži k Zemi.

Rýchlo odložila zrkadlo.

„Musím ho nájsť,“ povedala Michelle a utekala z domu. Thomas bežal za ňou. Michelle ani netušila kam beží ale vedela, že ide správne. Cítila Patrika niekde nablízku. Vošla do parku. Bola úplná tma ale jasne videla kde je. Ležal na zemi a nehýbal sa. No bol v poriadku a to Michelle upokojilo. Podišla k nemu. Patrik práve otvoril oči.

„Michie...“ šepol.

„Patrik, som pri tebe.“ Rozplakala sa. Neboli to slzy smútku ale slzy šťastia.

Patrik sa opatrne posadil. Bolela ho hlava ale bol rád, že si všetko pamätal. Nestal sa mu teda jeden z následkov pádu. Pozrel sa na svoju milovanú Michelle. Zmenila sa. Mala červené vlasy, na sebe oblečené akési šaty a bola dospelejšia. Obaja vstali.

„Čo tu robíš, Patrik?“

„Prišiel som pre teba alebo za tebou.“ Vedel, že nemôže na zemi ostať dlhšie ako pár dní no teraz jej to nechcel povedať. Spolu si sadli na lavičku. Thomas si sadol na jednu oproti. Chcel mať Michelle v dohľade.

„Michelle, vrátiš sa so mnou tam hore?“

„Ja nemôžem. Dnes v noci som prešla jednou z premien a nemám krídla. Mám len akýsi dar vidieť.“

„Michelle, ty si anjel! To je na tom to najzaujímavejšie. Ty si anjel a máš aj dar.“ Chytil ju za ruku a pozrel jej do očí. Aj tie sa jej zmenili no nie až tak veľmi. „Michie, vráť sa so mnou hore.“

Michelle zaváhala. Nechcela hneď odpovedať, lebo odkedy bola na zemi nebolo jej tak zle ako jej to všetci hovorili. Pozrela na Thomasa. Bol to jej jediný priateľ, ktorý jej ukázal že to na zemi nie je až také zlé. Thomas ju sledoval tiež a ich oči sa stretli.

„Patrik, nešlo by to tak, aby sme ostali tu?“

„Možno áno. Nikdy som o takom niečom nepočul.“ Patrik klamal. Dobre vedel, že jeho čas sa odpočítava. Nemôže tu byť naveky. No o nej nevedel nič. Bola unikátna a jediná. Nevedel či tu prežije. „Ale prečo tu chceš ostať?“

„Páči sa mi tu. Všetko je tu úplne iné a hlavne realistickejšie ako tam u nás.“ Michelle si zrazu nebola istá tým, čo k nemu cíti. No už to nebolo také ako vtedy hore. „A mám tu niečo, čo tam hore nie. Mám rodinu. Ja mám ich a oni majú mňa.“

„Dobre teda, mám ale malú prosbu. Budeme bývať v malom domčeku neďaleko.“ Patrik vedel, že mu ostáva málo času, ale aj ten chcel využiť a chcel byť s Michelle.

„Samozrejme. Do toho, kde bývam teraz by sme sa už nevošli.“

Thomas vstal a vracal sa domov. Michelle chcela ísť s ním tiež ale Patrik jej nedovolil odísť. Ešte nie, pokiaľ jej všetko nepovie.

„Michie, je tu istá vec, ktorú by som ti chcel povedať.“ Pozrel sa jej do očí. „Michie, ja ťa ľúbim.“

Tieto slová jej opäť zapálili ten plamienok, ktorý kedysi už horel láskou k nemu. Ušli jej slzy šťastia. „Aj ja teba. Aj ja teba.“ Povedala.

Jemne a opatrne priložil Patrik svoje pery na tie jej. Boli úžasne mäkké a sladké. Ešte v tú noc pokrstili svoju lásku dokonalým splynutím a nekonečnou vášňou.

Thomas im pomohol svojím talentom zariadiť malý domček hneď vo vedľajšej ulici od ich domu. Patrikovi sa páčil jeho dar a dokonca aj spoznal jeho mamu. Poznal ju už z videnia. No uzavrel s ňou tichú dohodu. Thomasova mama vedela, že Patrik tu dlho neprežije. Patrik ju preto požiadal aby to nikomu nepovedala a ona súhlasila.

Patrik bol vďačný za každý deň, ktorý trávil s Michelle. No dnes ráno ako sa prebudil vedľa Michelle sa cítil inak. Cítil, že dnes sa jeho cesta končí.

„Dobré ráno,“ pozdravila ho Michelle a prebrala ho z premýšľania. Niekto zaklopal na dvere.

„Ja tam idem.“ Vstal z postele a zišiel dole. Prišiel Thomas. Mal dnes v pláne vziať Michelle a Patrika na zápas.

„Dobré ránko,“ pozdravil Thomas a vošiel dnu. Michelle medzitým vošla do sprchy a tak umožnila Patrikovi porozprávať sa s Thomasom.

„Potrebujem od teba niečo,“ povedal Patrik vážne.

„Čo také?“

„Dnes s vami nepôjdem, už nemôžem. Neviem, či ti to tvoja mama povedala alebo nie, no dnes sa končí moja cesta tu. Vedel som, že tu nebudem dlho, ale snažil som sa byť aspoň s Michie a splniť jej všetko. Teraz je rad na tebe. Videl som, ako na ňu pozeráš. Môžeš hocikomu tvrdiť, že to tak nie, je ale ja ti neverím. Miluješ ju. Preto ťa prosím, dnes pri nej stoj, aj keby ťa chcela zabiť. Hlavne nedopusť, aby si ublížila. Prajem vám veľa šťastia.“

„Uf, nezľahčuješ mi to. Konečne som sa zmieril s tým, že mňa už milovať nebude a teraz toto. No sľubujem, že budem pri nej stáť a budem jej oporou.“

Michelle práve schádzala dole schodmi. Obaja mladí muži stíchli a usmiali sa. Michelle mala na sebe tie biele šaty, ktoré pred necelým mesiacom dostala od Thomasa.

„Dnes s vami nejdem,“ oznámil Patrik a Michelle sa zamračila. Palcom jej prešiel po vráske a pobozkal ju. „Nehnevaj sa, mám nejakú povinnosť. Milujem ťa.“ Opäť ju pobozkal. Michelle nechápala, že sa s ňou lúči. Venovala mu ešte jeden bozk a odišla s Thomasom.

Celé doobedie sa zabávala s Thomasom. Prešli sa po parku, boli spolu na obed a poobede šli na zápas. Večer ju Thomas vzal ešte do kina a na večeru. Michelle síce celý deň myslela na Patrika ale bola rada aj s Thomasom. Pri večeri ju pichlo pri srdci. Zamračila sa.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Thomas.

„Neviem. Cítim sa, ako keby som niečo stratila alebo ako keby niekto zomrel.“ Zrazu sa zľakla. „Thomas, mohli by sme ísť hneď domov?“

„Samozrejme.“ Thomas vedel, že už nemá cenu odďaľovať ich návrat. No najviac sa bál ako to bude Michelle niesť. Nechce ju vidieť so zlomeným srdcom no čo iné môže urobiť.

Dorazili pred dom. Michelle už tušila, že niečo nie je v poriadku, najmä keď sa v dome nesvietilo. Rozbehla sa dnu a Thomas za ňou. Michelle našla Patrika na zemi v obývačke. Na stole ležal list pre ňu ale ju to nezaujímalo.

„Patrik!“ Dopadla vedľa neho a chytila ho za tvár. „Patrik!“ Začala plakať a pomaly jej dochádzalo, že ju opustil. V miestnosti sa objavili dvaja muži. Odtrhli Patrika od nej a odniesli ho preč. No pred tým jej stihli niečo povedať. „Slepá a sebecká vrahyňa! Za to môžeš ty!“ Tie slová Michelle odrovnali úplne. Snažila sa upokojiť. Vzala list, otvorila ho a čítala.

„Drahá Michie,

miloval som ťa natoľko, že som obetoval svoj život za pár dní s tebou. Nepovedal som ti to, aby som ti nepokazil radosť zo života. Teraz ťa prenechávam v Thomasových rukách. Dôveruj mu, on ti pomôže. Viem, že si to budeš vyčítať, ale nerob to, prosím. Nebolo inej cesty a bol som rád za to, že som s tebou strávil skoro mesiac. Každé ráno, keď som sa prebral pri tebe, mi bolo požehnaním. Nikdy som nevedel, či sa na druhý deň zobudím.

Ľúbim ťa

Patrik“

Thomas si prisadol k Michelle a objal ju. Vedel celkom presne čo ho čaká zajtra. Michelle bude smutná, zlomená a možno bude zúriť. No dnes len preplače celú noc a napokon zaspí.

Ráno, keď sa Michie zobudila dopadla na ňu opäť tá krutá pravda. Vstala z postele a prešla do kúpeľne. Pozrela sa na seba do zrkadla a zhrozila sa. Jej vlasy boli čierne ako uhoľ, jej oči tiež a prívesok bol na tom rovnako. Zhasla. Ona a jej sila do života zhasli. Vtom ju naplo. Sotva sa stihla otočiť k záchodu a už zvracala. Thomas so strachom pribehol k nej do izby. Unavenú a zničenú ju vzal do náruče a odniesol do postele. Čakal všetko ale nie to, že bude zvracať.

„Choď preč,“ unavene šepla. Nechcela ho tu, ale to nevedela, čo on sľúbil Patrikovi.

„Nenechám ťa tu tak.“

„Zvládnem to,“ povedala a chcela mu to dokázať. Vstala z postele a urobila pár krokov. No potom ju zasiahla slabosť a bolesť a ona sa zosypala na zem a rozplakala.

Thomas ju opäť odniesol do postele. Za pár minút zaspala. Thomas zišiel dole a rozhodol sa niečo uvariť. Okolo obeda, keď už končil s varením a upratoval, zišla Michelle a posadila sa na stoličku v kuchyni. Thomas pred ňu položil misku s polievkou. Pozrela na neho a pokúsila sa o ďakovný úsmev. Moc jej nevyšiel ale aj pokus sa rátal. Thomas si všimol jej čierne vlasy aj oči. Bože, ako túžil vrátiť tam tú červenú farbu. Vedel, že to bude ešte dlho trvať kým sa jej vráti úsmev. Je zase na tom začiatku ako keď sa objavila u nich v dome. Nerozpráva sa s ním. Asi by bolo fajn keby bola v spoločnosti dvojčiat. Rozhodol sa preto, že ju vezme k nim domov.

„Dnes ťa vezmem za dvojčatami. Viem, že nemáš náladu, ale chýbaš im.“ Pousmiala sa, ale ani neprikývla, ani neodmietla. Vlastne nepovedala nič.

Sedela s dvojčatami v záhrade. Na neskoré poobedie bolo vonku celkom teplo. Michelle sledovala ako sa hrajú a bľabocú. Tešila ju ich radosť z toho ako im podala hračku. Pocítila úplné déjá vu. Raz tu už takto sedela. Spomenula si na ten deň. Aj vtedy bolo tak krásne a slnečno. No vtedy ju ale netrápila smrť milovaného človeka.

Thomas sedel v kuchyni s matkou. Tá sledovala Michelle cez okno. Bola znepokojená. Nie smrťou Patrika. O tej vedela už dopredu. Bála sa o Michelle. Niečo sa s ňou deje a ona presne nevedela povedať čo. Vtedy jej to došlo. Vycítila to.

„Thomas, nezvracala Michelle náhodou poslednú dobu?“

„Prečo sa pýtaš, matka?“

Autor: GabyIzy8, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A musím byť výnimočná? - 3. kapitola: